O SLABOCHOCH.

Každý z nás je v dačom silný a v dačom zas slabý.
A presne toto z nás robí originálne a jedinečné osobnosti.
Ne kandidátov na superkomplex menejcennosti, ani kandidátov na "Musím všetko zvládnuť a musím byť vo všetkom perfektný."
Lenže, bohužel, väčšinou riešim na kavejových seansách práve tote, slabosťové komplexy a rôzne zlyhania.
"Martička, na toto ja nemám gule a ani nikdy mať nebudem..."
"Toto nedokážem, som strašný posera..."

Ľudze!
Znate, že načo všecko ja nemám gule, čo všecko nedokážem a jaký som ja priposratý zbabelec?
Toľko razy ma už označili za mäkkýša, za čudáka a dokonca aj za totálneho neschopáka, bez ohľadu na to, čím všetkým som si už v živote prešla...

A čo, že dačo nedokážeš...
A čo, že nemáš dobré známky, a čo že nevieš skočiť z výšky do vody, a čo, že nevieš plávať, že nevieš šoférovať, že nevieš povedať NE, že si fest naviazaná na svoje dzeci, že sa bojíš vyzliecť do plafkoch, že si bars mäkká...
To zato sa ti treba hnedkaj podhodnotiť, znenávidieť a sebatrýzniť?
Jááj, tota chorá automatika zakomplexovaného slovenského národa...
Jedničky zo šických predmetoch v škole, hejže!
A jak ich nemáš, abo ti tam štyrky hviezdia, ta naj ťa ani nenapadne podať si prihlášku na výšku, bo si glupa...
Vysoko rúbeš, dajak fest si veríš...
Toto som ja počúvala, keď som sa so štyrkami na vysvedčeniach chystala na veterinu.
Zato, že nemám bunky na počty, ta sa mám ísť zahrabať?
Ta taký bačov!
Všecky tote vysvedčenia zapadnú prachom a nikdy neboli, a ani nebudú objektívne.
Dokončila som totu veterinu.
Hovná som mala až za ušami a podžubané ružové okuľare, som tam medzi ofcami v Richnave nechala v blate ležať.
A koľko čistých jedničkárov vtedy odišlo...

Takže pre koho sa ty chceš podhodnotiť, prosím ťa pekne?
Pre koho?
Hocikto, kto ťa označí za slabocha, sráča, mäkkýša, poseru, abo zbabelca ma sám v gatiach tak nasrané, že jediné, čo ho dostane o kúsok ďalej od jeho vlastného strachu, je ukázať prstom na tvoj strach.
To je všetko.
Na chvíľu sa premení na nadutého Avengera, ale v skutočnosti je presne taký istý sráč, jak aj ty.
Máte len inakšie priority.

Adamjačka má gule dať si vyškrabať do kože barsjaké obrázky a ešte pri tom zažívať aj eufóriu, ale už nemá gule na epiláciu chlpov.
Neexistuje...
Žiadny strojček, žiadne nalepovacie pásiky, či vosky, či čo...
Mne je z toho tak mäkko, jak tebe z tetovacieho pera.
Tiež nemám gule na to, žeby som si v januári pri -20🌡️vysekala džuru dakde na rybníku a skočila do nej v plafkoch.
Toten druh eufórie, či sadizmu, či budovania imunity, či odvahy, či čo to vlastne je, sa na mňa nechytá ani náhodou.
Ne, ani ľadová sprcha, ani váľanie sa v snehu.
Tam sa budem s radosťou a vervou prehlasovať za slabú, zbabelú, a bez vajec.
Jediné moje otužovanie sa obmedzuje na zmrzlinu a posilňovanie imunity zas na cibuľu, cesnak a žinčicu.
Konec.
A ani náhodou sa nebudem kvôli tomu cítiť o čosi menej, jak som.
Fajčiť cigaretle tiež nebudem, bo sa bojím nádorov v pľúcach, ale celý vesmír mi je svedkom, že čo za svinstvo som ja schopná požrať...
Fest má baví biť sa na karate, ale už s takým entuziazmom ma netarha tancovať.
Pokiaľ sa teda výskoky do rytmu "Highway to Hell", kývanie hlavou dopredu-dozadu, trhané pohyby rukami a trasenie kozami, vôbec dajú nazvať tancom...
Dajakým zázrakom sa mi podarilo urobiť si aj vodičák, ale šoférovať neznam.
No neznam.
Tu som priposratá a glupe poznámky riešim asi tak fest, jak toto skákanie do zamrznutého rybníka.
Chodím autobusmi, vlakmi, s bicygľom a pešo.
A jak správne raz poznamenal môj chlop:
"Celé Slovensko mi za to ďakuje."
A šak možno tote nové autá, čo sú na eletriku, budú na jednu gombičku, a raz aj posratá Adamjačka, bude brázdiť slovenské diaľnice.

Každý z nás má guráž na dačo inakšie, ľudze.
Dakto sa vifonky zo strachu o svoj život ani nedotkne, a dakto ju má v rámci prežitia na vysokej škole, každý boží deň.
Každý z nás prekonáva presne tote strachy, ktoré mu treba prekonať.
Nemusíš sa za každú cenu zbaviť strachu z pavukoch len zato, bo ti dakto povedal, že by si mal a že je to fest smiešne, báť sa pavukoch.
Ale, šak dofrasa, boj sa ich!
Čo tam také drísty počúvaš!
Ja sa bojím chrobakoch, ovadoch, sršňoch, stonožkoch, ucholakoch a oranžových lienkoch...
Červených sa nebojím, bo ešte stále naivne verím, že nekušu a hlavne pôsobia tak fest priateľsky 😆
Netreba mi ísť na žiadne chrobačie odbloky.
Pokvičím si, spotím sa, pohreším, pobehám po lúke, chlap sa pováľa od smiechu, ja mu vynadám do debilov a otočím stranu.

Každý z nás je Avengerom inde.
Každý z nás je Zbabelcom inde.
Spoj tote dva časti dokopy, zostaň originálny a pamätaj:

"Mámvp*čizmus zachraňuje životy a nervy."

Trimte sa, sráči... 🥰😁