Toto nie je odborny clanok, ale osobna skusenost mojej dobrej kamaratky. Prosim sirte ho dalej, nech si ho precitaju tie, ktorych sa to tyka. Statisticky 1:100 zien ma az takyto problem. Ak bude sanca, prosim @e_z pribrat ho aj do wiki modreho konika.

Inkontinencia v tehotenstve

Bolo to v 29-tom tyzdni tehotenstva, zobudila som sa a na posteli bola krv. Obrovska panika, strach, obliekanie, cesta do nemocnice. Na prijme skvely doktor, zlate sestricky, uplny opak, ako clovek pocuva o ludoch s pohotovosti. Na CTG babu krasne bilo srdiecko, ale aj kopa mensich a vacsich kontrakcii. Ani vysetrenie zospodu nebolo dobre. Otvorena na 3cm. Boze ved ja este nemozem rodit! Prijali ma, nasadili infuziu, ze lekar prijde o par minut.

Lekar prisiel. Pozrel sa do mojich vystrasenych oci a ukludnoval ma, ze to zastavime, ze mi pomoze, len si par tyzdnov polezim. Mne zvieralo napriek tomu pri pohlade na tecucu infuziu hrdlo. Pozeral na mna, akoby oci prenikali hlbsie a pytal sam ma – ale to nie je vsetko, ze? Kde je problem?

Kde bol problem? Problem bol obrovsky. Tento problem sa zacal zu dobre desat tyzdnov dozadu. Cakam nase druhe dietatko, nasho vytuzeneho syna. Po prvom tehotenstve som mala maternicu velmi nizko, v podstate sa nikdy neposunula na spravne miesto, lezala doslova na mocovom mechuri celou svojou vahou. Vahou babatka kazdym dnom rastol aj tlak na moj mocovy mechur. V desiatom tyzdni som chodila cikat v noci 1-2x, posledne tyzdne to bolo aj 7-8x za 8h nocneho spanku. Teda spanku? Da sa to tak este nazvat? O unikoch mocu pri smiati, kychnuti, o vynechavani rodinnych vyletov ci dlhsich prechadzok z dovodu, ze v okoli nie je ziadna toaleta… ano toto bol moj PROBLEM, ktory som sa tak neuveritelne hanbila vysvetlit mlademu lekarovi pred sebou.

Ale pri pohlade na litrovu infuziu a prisny zakaz hybat sa s postele mi bolo jasne, ze budem musiet. Hovorim mu, ze babo tak tlaci na mechur, ze musim chodit cikat kazdych 30-60 minut. Teda skor tych 30 L Lekar popovytiahol obocie… to myslite vazne? A co na to hovori Vas lekar? Pokrutila som hlavou. Doteraz som o tom nikomu nepovedala, prilis som sa hanbila za svoje telo, za to, ake je a ako je mozne, ze to nezvlada tak, ako by malo?

Lekar kyvol na sestricku a dal si doviezt ultrazvuk. Tentoraz ale nepozeral babatko, pozeral moj mocovy mechur. 60ml maximum.  Takze vy sa mi chystate kvoli tejto infuzii ist tak 18x na toaletu, ano? Bolestne som si uvedomila, aku ma pravdu. Lekar zapisal nieco do karty, dal pokyn sestricke a odisiel. Sestricka sa o chvilu vratila – s velkou plienkou pre dospelych. Boze vo mne by sa krvi nedorezal. Ta hanba, strasne nieco. Slzy mi isli dolu po licach. Sestricka uz bola starsia pani, usmiala sa a vravi: Ale dievcatko, co si myslite, ze ste jedina?? Takych sme tu mali a este budeme mat. Prestante plakat a poriadne sa vyspite. Dnes uz z tejto postele nevstanete.

Cela som sa triasla, ubolena, unavena, totalne zahanbena, neschopna sa hybat ci mysliet. Kopance drobca s bruska mi ukazovali, ze je tam, ze je v poriadku a ze musim nabrat nove sily. Nie tuto noc som uz z postele nevstala, napriek tomu, ze mi stiekla cela infuzia a zobudila som sa na cikanie aspon 10x… ale nevstala.

Druhe rano na vizite doktor kontroloval babo, pytal sa ma, ci som sa konecne vyspala? Vyspala, urcite lepsie ako posledne tyzdne. Vysvetlil mi, ze moj „obrovsky problem“ ma velmi vela zien a tak velmi sa hanbia to riesit, ze ohrozia radsej seba a dieta uplnym vycerpanim organizmu s nespania. Pytal sa ma, ze preco si myslim, ze uz mam kotrakcie, preco krcok nedrzi? Bala som sa mysliet smerom, akym rozmyslal on… Ale mal pravdu. Do prace, z prace, pre syna do skolky, domov navarit, upratat a cele noci nespat asi nie je najvhodnejsi sposob ako travit dni pre tehotnu.  Bola som uz cele tyzdne len jedno – strasne velmi unavena.

V nemocnici som stravila dva tyzdne, potom ma prepustili domov a lekar ma vypisal do konca tehotenstva na PN-ku. K prepustacej sprave prilozil predpis na plienky pre dospelych s diagnozou inkontinencia.  Tazko som niesla, ako vysvetloval situaciu manzelovi a ako velmi je dolezite, aby lezim a nikde nebeham. Velmi tazko som niesla, ked manzel dosiel s lekarne s velkym balikom plienok. Velmi velmi velmi tazko som niesla, ked ma v nich prvy raz videl ako si ich obliekam a este horsie, ako si rano plnu plienku vyzliekam. Tej hanby za svoje zlyhanie, za svoje “nemozne” a neschopne telo som sa nevedela zbavit az do porodu. Pritom manzel bol uzasny a stal pri mne vo vsetkom.

Nas syn sa vdaka setriacim opatreniam narodil takmer v termine, s vahou 3960g a 55cm. Nadherny, zdravy chlapcek. Uz tyzden po jeho narodeni neboli ziadne pomocky potrebne, aby som mohla neprerusene spat celu noc. Vsetky problemy  s mojim mechurom sa porodom vyriesili.

Dnes s odstupom casu vidim veci inak a som rada, ze som dovolila, aby mi pomohli. Napriek tomu je toto tak intimna tema, ze sa o nej tazko hovori bez hanby. Ani neviem, preco je to vo mne tak zakorenene, ze sa tak velmi hanbim za zlyhanie vlastneho tela a za to, ze to proste uz inak neslo.

Poprosila som o zverejnenie clanku kamaratku, prepacte mi moju zbabelost. Napriek tomu chcem povzbudit zeny, ktore tento problem maju, aby o nom hovorili, aspon zo svojim lekarom. Su sposoby, ako sa da pomoct, nemusi to byt az tak extremne, ako u nas, ale pomoct sa da.