Porodila som až na druhýkrát – cez šatku
Ahojte, zvláštny názov ja viem, ale som si istá že ho pochopíte keď si náš príbeh prečítate až do konca. Dovoľte sa mi v krátkosti predstaviť nas ja som Zuzana a mám 29 rokov a náš prvorodený o ktorom bude celý tento príbeh sa volá Matej a 22.5.2015 oslávi 2 roky.Môj predpokladaný termín pôrodu bol 18.5.2013, no nášmu chlapčekovi sa s bruška vôbec nechcelo, bola som uzavretá, krček stuhnutý...podľa doktorov bez šance na prirodzený pôrod. Problém bol aj ten, že som trpela preeklampsiou, posledné dve mesiace tehotenstva som brala aj lieky na zníženie tlaku. Z dňa 21.5 na 22.5 sa mi pokúsili pôrod umelo vyvolať, ale tabletka nezabrala a môj tlak mal hraničné hodnoty. Pán doktor 22.5.2013 ráno skonštatoval, že už nemáme na čo čakať a bola som vychystaná na cisársky rez. Presne o 11:00 som začula detský plač – plač môjho dieťatka, teda aspoň môj mozog sa snažil si nahovoriť že je to moje dieťatko. Viem, píšem trochu zahmlene ale všetko sa čoskoro vyjasní . Asi po 30 min čo už som bola na izbe mi Matejka doniesli na prvé prisatie, vyzliekli ho do plienky a položili na môj hrudník. Ach, možno ma niektorý budú odsudzovať ale necítila som nič špeciálne, žiadne pocity eufórie, slzy šťastia, žiadne nekončiace prúdy lásky.... A tu sa to všetko začína, trpela som popôrodnou depresiou. Moje telo, moja myseľ, nič z toho môjho malého vytúženého bábätka neprijalo. Hlavou mi stále len vŕtala myšlienka „čo som to za matku, že som si nedokázala porodiť ani vlastného syna“ Po príchode domov z pôrodnice sa nič nezmenilo, prežívala som veľmi ťažké stavy, mala som strach ostať zo synčekom sama, veľa som plakala a Matej samozrejme so mnou, nechcel byť pri mne na rukách, odmietal prsník, bol absolútne anti-kočíkové dieťa, keď som s ním niekam mala ísť kočiarom mala som žalúdočné ťažkosti, lebo som presne vedela ako to dopadne – plač, plač, plač. A tak som to vzdala, nechodili sme nikam. Všetky moje predstavy, ilúzie, očakávania aké to všetko po pôrode bude, nič z toho neplatilo. Nič nefungovalo. Bola som zdrvená, nešťastná, plná negatívnych myšlienok... Z určitým odstupom po pôrode, som vedela presne pomenovať čo sa to vlastne stalo, čo sa v mojom mozgu pri pôrode stalo. Dovoľte mi napísať krátku spomienku z mojej minulosti keď som mala asi 18 rokov. Môj psík bol na operácií s okom, po prebratí z narkózy som bola pri ňom s ďalšími niekoľkými majiteľmi zvierat, ktoré tiež podstúpili operácie. Bola tam aj jedna mačička ktorej robili cisársky rez. Snažili sa ju “presvedčiť“ aby nakojila svoje mačence. Snažili sa aby ich prijala. Lenže ona to odmietala, odmietala dať im napapať, „privinúť“ si ich, pooblizovať, pomojkať. Spýtala som sa toho chlapca, ktorý sa o to pokúšal prečo to robí ta mačka, prečo ich nechce. Povedal len, „ona nechápe že sú jej, neprežila si pôrod, prespala ho, nevie že už porodila“.Neprežila som si pôrod – dnes viem, že toto je ten môj problém ktorý zablokoval všetky materinské základne pudy lásky voči môjmu synčekovi. Neprežila som si ani jednu kontrakciu. Ráno som bruško ešte mala a o páru hodín mi niekto podáva dieťa s tým, že nech sa páči – toto je vaše dieťa. ???????? áno? A kedy sa to stalo???V mojom príbehu bolo dôležité si uvedomiť práve toto. Tak ako môj synček nebol pripravený opustiť moje telo (keďže prirodzene sa mu ešte nechcelo) tak moje telo, moja myseľ nebola pripravená, schopná prijať myšlienku že už je tu. Paradoxom je, že kurz šatkovania som absolvovala ešte pred pôrodom, čiže nosenie som poznala. Moja sestra nosila svoju dcérku. Ale po pôrode ma absolútne nenapadlo vytiahnuť ju, sama neviem prečo, vážne. Až raz som bola v MC kde kamarátka došla s bábätkom v šatke a mne to vtedy docvaklo . Kurz som absolvovala ešte raz, a už pri kurze som pochopila, že toto bude pre mňa a nášho synčeka naša druhá šanca. Milovali sme nosenie, cez nosenie sme sa do seba zamilovali, na druhý krát Pri nosení moje telo, moja myseľ pociťovala všetky tie hormóny šťastia, lásky. Všetko to, čo som neprežila po pôrode. Nosievala som 9 hodín denne! Všetky spánky absolvoval v šatke a ja som to milovala. Áno, občas som z toho bola vyčerpaná ale vedela som že toto je správne, takto to má byť. Moja rodina ma v nosení podporovala, moje okolie sa k noseniu stavalo rôzne, ale v podstate ja som to neriešila, cítila som že toto je tá cesta ktorou chcem ísť, vzťahová výchova. Z Mateja sa teda od 3 mesiacov stalo výlučne nosené dieťa a bol nosený do svojich 18 mesiacov keď už to kvôli tehotenskému brušku nebolo viacej možné. Ale dodnes s nami spáva v jednej posteli a mne to čiastočne to nosenie vynahrádza. Naše puto dnes je neskutočne silné a naša láska neopísateľne veľká a ja vždy a aj teraz keď na to spínam plačem, plačem že som sa z toľkej lásky ukrátila o 3 mesiace. Ale nevadí, nejde o to čo bolo ale čo je. A ja viem že som porodila až na druhýkrát - cez šatku Koncom mája 2015 ma čaká cisársky rez z druhým bábätkom, neviem ako to bude teraz, ale viem, že nech to bude akokoľvek že tento krát to dáme od začiatku, aj práve vďaka noseniu.Takže noseniu zdar 🙂
Odporúčame
tak ako to šlo-ide s druhým? 🙂
@tris11 ja som síce rodila oboch prirodzene, ale napr. tiež boli iné pocity, ked som porodila Filipa a iné ked Matúša, a to mi ho dali aj na bruško, hned po pôrode. Filip, kde sme ho položili tam ležal a Matúš on nie, on sa musí nosiť, tak sme si tiež šatku zadovážili a tým šatkovaním som sa do neho zaľúbila už úplne 🙂
Velmi pekny pribeh 🙂 Ja mam daleko od vztahovej-satkovej-nonstopDojciacej maminy, prvy syn sa narodil klasicky a vsetko plynulo tak nejak fajn. Dcerka prisla na svet cisarskym po dost stresujucom tehotenstve a mala som presne tie pocity, ktore opisujes, chybalo mi prezit si porod, aby som naplno precitila, ze je moja a ze uz je tu. V jej troch mesiacoch som ju zacala nosit a zamilovala som si to. Nosim ju takmer denne, zaobstarala som si manducu a vychutnavame si to obe. Mala je dost uplakane a nespokojne dieta, ale pri noseni je kludnucka a len moja <3 Toleruje aj kocik, takze striedame, ale manduca je super a odporucam kazdemu 🙂
Ver ci nie ale v tvojej skusenosti som sa nasla. Ked mi po cisarskom doniesli Kaju nic som necitila nejak som sa sama presvedcila po par dnoch ze ano lubim ju je to to moje male milovane z bruska ale nebolo to tak naozaj. Potom doma to bol horor plac plac plac. Tiez poznam to ked dieta place a teba z toho napina ☹ V kociku sme boli 5x nechcela tam byt a od nejakych 4-5 tyzdnov je vylucne nosena. Do 4 mesiacov kazdy jeden spanok na mne kedze je aprilova leto a mimi v satke ale nelutujem ani sekundu co som ju nosila. Absolutne prepotene uparene unavene alw spokojne. Teraz ma 14 mesiacov a ked ideme do mesta vzdy beriem nosic len na dlhsie akcie 5h... beiem sportacik ktory som kupila ked mala 10 m Aby sme cosi mali lebo v nosici uz nespi. Vdaka satke a nosicu a vela super ludom milujem svoju dceru. A kazdemu to velmi velmi odporucam. Kym budem vladat a nosic bude fungovat budeme sa nosit dalej. Dakujem ti za krasny prispevok.
krasne napisane a prestne pravdive ja som to takto citila tri krat kym som bola tehotna este strasne som sa tesila ale mala som po kazdom porode ako keby som to dietatko dostala nie porodila, ako keby mi ho odniekadial doniesli,..teraz ich lubim nadovsetko ale zaciatky boli tazke veru...drzim palce a neboj bude vsetko dobre...
krasny a vystizny clanok, mala som uplne rovnake pocity ako ty, presne ako pises akoby to "dieta"bolo cudzie nie moje, bala som sa s nou ostat sama, lebo ked sme boli samy iba plakala, cele hodiny ......uz je to za nami ale mam nezmazatelnu stopu v mozgu, v srdci a viem, ze pre svoje dalsie deti to takto nechcem, Nleu nosim uz vyse 2 rokov den co den, je to skvele, nebyt satky tak neviem neviem..
ja som nastastie nemala poporodne depresie, ale tiez som si hladala cestu k malemu 2 tyzdne ... tiez cisarsky rez ... tiez som sa divila, ked mi ho doniesli, ze nepocitujem ziadne privaly euforie ... manzel bol doma prve dva tyzdne a ja som okrem chodenia na zachod nevstala z postele ... bola som cela ubolena + ine zdravotne komplikacie, 39 horucky nonstop ... ale manzel bol top, postaral sa o maleho, na kojenie mi ho nosil do postele, varil, kupal, proste vsetko ... a az ked isiel do roboty som sa nejako "prebrala" citovo ... nastastie 🙂 ale asi to tak malo byt, neviem, neriesim ... su to moje krasne lasky, aj velky, aj maly 🙂
@ava11
@dejna077
@erika0802
@miskalevica
@rukjatko ach baby,ani neviem co napisat,slzy sa mi tlacia do oci a zimomriavky behaju po tele...je uzasne vediet ze clovek v tom nieje sam...je uzasne citat alova podpory a pribehy z rovnakym "osudom" a co je najuzasnejsie je ze vsetkym sa nam podarilo zalubit sa na druhy krat - cez nosenie 🙂 dakujem vam,ze ste sa somnou o pribehy podelili 🙂
Nedávno som si v čakárni u dr. vypočula presne opačný názor čerstvej mamičky, ktorá si neskutočne pochvaľovala cis.r., pre mňa nepochopiteľný postoj, áno sú situácie, keď je nevyhnutný, ale uprednostniť ho pred prirodz. pôrodom ??? Ja som vďaka Bohu rodila prirodzene všetky naše deti, bolesti to boli ukrutné, prosila som, nech už to skončí, ale potom tá záplava hormónov, je to ako výstup na horu, niekto sa odvezie a niekto si to vyšľape. Krásne si to popísala a pochopila ☺.
Krasny clanok 🙂 prajem vela krasnych,zdravych nosiacich aj nenosiacich chvil 🙂 a ako mu raz jedna stara pani povedala,ked ma videla ako nosim v satke - to by mal kazdy povinne dostavat v porodnici toto 😀 🙂 bodaj by 🙂
@weronnka18 dakujem 🙂 a suhlasiim,minimalne po cisaraku by nosenie malo byt povinne 😀
Baby, ja som rodila spontanne,po porode velka euforia,ale ked som mala velke problemy s dojcenim vsetka ta krasa sa pominula. Do 4 mesiaca som mala poporodnu depku. Fakt to bol des. Nosenim sa to zlepsilo. Keby som to mohla prezit zas a tentokrat sa nato pripravit. Zaskocilo ma,ze nieco taketo sa moze stat mne. Kiez by mi vtedy niekto povedal co a ako. Nastastie moje male slniecko ma lubi nadovsetko i ked nosenie u nej pripada do uvahy iba a vylucne popri chodzi. Ked zastanem spusti strasny krik 🙂
Tiez som rodila sekciou. Cele tehotenstvo som sa pripravovala rodit prirodzene. V cca 36 tyzdni mi gynekolog hovori, aby som sa neupla na prirodzeny porod, aby som pri pripadnej sekcii nebola v soku. Tak som sa sama so sebou porozpravala, prijala som alternativu. A to mi velmi pomohlo. Nastastie. Nosenie a spolocny spanok prisli celkom prirodzene a teraz mi moj maly velky chlap spinka v naruci a ja oddychujem.
Krasne napisane🙂 Ja som rodila 2 krat prirodzene, ale prvy porod som mala komplikovany, a hned od zaciatku som mala problem s kojenim, rodila som poobede a syna mi priniesli na prve kojenie az na druhy den rano, mal nizke abgard skore a 2 krat pupocnik okolo krku, hned ho supli do inkubatora. Tiez som prezivala podobne pocity, ziadna euforia ze mam dieta, prve 3 mesiace sme bojovali s kojenim, s kolikami, s kakanim. Bol velmi spave dietatko, najspokojnejsi bol ked som ho nosila, takze nielen po sekcii by malo byt nosenie povinne, malo by byt povinne prve 3 mesiace u kazdeho dietata.
Ja som rodila 2 krát cisárskym so spinalkou, takze som bola pri vedomi. U prvého bolo tak, ako si presne popisala - žiadna eufória, dlho som hľadala cestu k nemu. Bolo to strašne, aj som si poplakala. Bolo to naše vytúžene dieťa a nakoniec som sa nevedela vôbec tešiť z neho. Nemala som žiadne kontrakcie, nič. Take umelé... Pri druhom mi odtiekla plodová voda, kontrakcie každú minútu až dve, bolesti silne, otvorená na 7 prstov. Bohužiaľ mi nebolo umožnené porodiť prirodzene, ale ten pocit bol neopísateľný. Taký nádherný zážitok, plakala som od štastia ked som počula prvý plač a ked mi ho dali na ruky. hneď ako som sa postavila som poprosila aby mi malého nechali nastalo a nie každé 3 hodiny po 10 min. Zas moja kamarátka rodila prvého prirodzene a druhého cisárskym. Na prirodzený pôrod spomína veľmi zle, takmer zomrela a na cisársky si veľmi chválila. U každej je to iné, takze by sme nemali odsudzovať mamičky ktoré chvália cisársky. A samozrejme som malého aj nosila 😀
Začni písať komentár...
#navrh