V brušku tehotnej ženy boli dve bábätká. Prvé sa spýtalo druhého:

-"Veríš na život po pôrode?"

-"Samozrejme. Niečo po pôrode musí byť. Možno sme tu práve preto, aby sme sa pripravili na to, čo bude potom."

-"Hlúposť, žiadny život po pôrode nie je. Ako by vôbec mohol vyzerať?"

-"To presne neviem, ale určite tam bude viac svetla než tu. Možno budeme chodiť a jesť ústami."

-"No to je ale nezmysel! Chodiť sa nedá. A jesť ústami? To je úplne smiešne! Živí nás predsa pupočná šnúra. Niečo ti poviem: Život po pôrode je vylúčený - pupočná šnúra je už teraz moc krátka."

-"Ale nie, určite niečo bude. Len asi bude všetko trochu iné, než sme si tu zvykli."

-"Ale nikto sa predsa odtiaľ po pôrode nevrátil. Pôrodom proste život končí. A vôbec, život nie je nič, len dlhá stiesnenosť v temnote."

-"No, ja presne neviem, ako to bude po pôrode vyzerať, ale každopádne uvidíme mamu a tá sa o nás postará."

-"Mamu? Ty veríš na mamu? A kde má akože podľa teba byť?"

-"No predsa všade okolo nás! V nej a vďaka nej žijeme. Bez nej by sme vôbec neboli."

-"Tomu neverím! Žiadnu mamu som nikde nevidel, takže je jasné, že žiadna mama nie je."

-"No ale niekedy, keď sme ticho, môžeš počuť ako spieva, alebo cítiť ako hladká náš svet. Vieš, ja si fakt myslím, že skutočný život nás čaká až potom …"