Milióny plne vyzbrojených vojakov bolo vypustených do nehostinnej a vyprahnutej pustatiny. Títo dokonalí chlapíci, ktorí nikdy nerepcú, poslušne splnia každý rozkaz, aj za cenu svojho života a, bohužiaľ, nikdy nepoužívajú svoj rozum či pocity, majú pred iba jediný cieľ. Nájsť a zneškodniť vlastizradcu, ktorý sa svojou neuváženou činnosťou rozhodol napáchať škody nedozerných rozmerov.  Bojovníci toho veľa nevedia no počuli, že ide o nebezpečného zločinca, ktorý neuposlúchol rozkaz svojho panovníka a rozhodol sa, na vlastnú päsť, prekročiť hranicu susedného, nepriateľského územia.

A to bol ťažký prehrešok voči vrchnosti. 

A kým všetci ostatní umierali pri plnení svojich povinností, ten jeden, nebezpečný zločinec, si užíval svoju vytúženú slobodu a samotu. Putoval po cudzej krajine, spoznával jej tajné zákutia a pomaly očakával svoju smrť, ktorá sa pomaly blížila. Cítil, že už mu veľa neostáva, veď v jeho veku bolo aj tak naskutku zvláštne, že sa dostal až sem. Ale nechcel umrieť rukou svojich spolubojovníkov, svoj koniec si chcel vybrať sám. Už si našiel aj kút, kde sa uchýli a vypustí dušu...

... no v tom sa mu priplietol do cesty domorodec. A vyzeral skutočne, zvláštne. Také čudovité čudo. Bolo veľké, chlpaté, okrúhle, nemalo ruky, ani nohy. Chvíľu iba tak stáli proti sebe, odmeriavali sa navzájom pohľadom, než sa to čudo ozvalo ako prvé. Napodiv malo príjemný, melodický a upokojujúci hlas:

"Zablúdil si cudzinec?"

"Asi to tak už bude. Popravde, ani netuším, kde to som."

"Na zakázanom území. Pokiaľ mi je známe, naše hranice sú plne uzavreté a nikto od vás ich nemal právo prekročiť. Tak znela dohoda!"

"Kto sa tak dohodol?"

"Naši vládcovia. V záujme zachovanie mieru, pokoja a aj zdravia."

"A čo náš názor? Naše záujmy?"

"Zlatučký, maličký a naivný. Tie nikoho nezaujímajú."

"Ešteže sa všetko neriadi iba príkazmi a zákazmi." 

Nastalo trápne ticho, obaja sa ponorili do vlastných myšlienok. Po chvíli sa ozval cudzinec. 

"A ty čo tu vlastne robíš? Podľa mojich inštrukcii tu v tejto dobe už nemalo žiť nič. Všetko malo byť dávno mŕtve a pripravené na opustenie krajiny."

"Ešteže sa všetko neriadi iba inštrukciami."

V tom zaregistrovali silný hluk. Ostatní bojovníci mu boli v pätách.

"Rád som ťa spoznal, ale budeme sa musieť rozlúčiť. Ak si mám vybrať spôsob smrti, rozsekanie na kusy nie je to, po čom túžim."

"Pomôžem ti. Schovaj sa do mňa. Som veľká a miesta je tu dosť."

"Ty ma, akože, zožerieš? To tiež nie je bohvieaká pekná vidina konca"

"To nie, ale, budem ti musieť odkusnúť chvost."

"Môj chvost? Akože budem bez neho?"

"Neboj sa. Už ho nebudeš potrebovať."

Cudzinec začal tuho premýšľať, až ho z toho rozbolela hlava. Ale došiel mu čas, na chrbte už cítil dych nepriateľov.

"Tam je. Za ním, bratia. Víťazstvo máme na dosah." 

Už nemal nad čím premýšľať. Radšej bez chvosta ako nijak.

"Nuž...Tak teda dobre. Asi nemám na výber."

Cudzinec teda skočil do otvorených dverí. A skutočne v poslednej chvíli. Práve ho dohnali zabíjaniachtiví bojovníci. Keď uvideli obrovského nepriateľa priamo pred nimi, nezľakli sa. Začali sa plnou silou dobíjať dovnútra, ale brány už ostali navždy zavreté.

"A.... čo bude  teraz?" 

Opýtal sa po chvíli nesmelo. Hluk začal pomaly utíchať. Vojaci vonku postupne umierali. 

A nastal VÝBUCH.

"Čo...čo...čo to bolo?"

Koktal cudzinec, vystrašený tým, čo sa to dialo. Ale jeho hostiteľka však bola úplne pokojná:

"To bol, môj milý, ZÁZRAK!!!"

"Nerozumiem..."

"Ach, hlúpučký... Teraz sme sa stali JEDNÝM. A spoločne sa vydáme na púť. Prejdeme vedno tunelom, na konci ktorého nás čaká mäkká posteľ. Tam sa uhniezdime a v jej mäkkých perinách budeme rásť a rásť. Kým nebudeme dostatočne veľký na to, aby sme toto miesto opustili."

"HIII?! To čo sme urobili? To je proti pravidlám"

"Akým pravidlám?"

"Našich vládcov. Toto nemali v pláne."

"Ešteže sa nič neriadi podľa plánov. A naši panovníci? Tí nakoniec budú mať radosť. Uvidíš. Tak to má byť."

"Takže, ja neumriem?

"Kdeže. Práve naopak. Ideme žiť."

Pár slov na záver

Nuž, čo k tomu dodať. Snáď iba toľko, že potom, čo sme si prešli bolestivou skúsenosťou, s potratom pred dvoma rokmi, sme si mohli povedať, že stačilo. Že máme naše rozhodnutia pod kontrolou. Že všetko pôjde podľa toho, ako si povieme. Že už sme starí na to, čo si pre nás náhoda (nehoda, príroda, osud, okolnosti, Boh) naplánovala. Život má vlastnú cestu a my sme sa naučili, že už NIKDY nemôžeme povedať NIKDY. A že ak chceme rozosmiať Boha, máme ho zoznámiť so svojimi plánmi.