Moja mama ma naučila vetu, ktorú často opakujem: „Čo nemôžeš mať, to nech ti nikdy nechýba." Ja nehovorím, čo by som chcela. Mám, a hotovo. Človek by mal byť vďačný za to, čo je, a nie za to, čo by malo byť. Táto filozofia by mohla byť užitočná pre ľudí, ktorí sú stále nespokojní, frflú a závidia druhým. Toto mi je cudzie. Je ako je, a ja som spokojná.
....

Mám nároky, ale hlavne na seba, nie na iných. V čom inom, ak nie v nespokojnosti so sebou samým sa môže človek konfrontovať s týmto komplikovaným svetom, v ktorom žijeme? Snažím sa pracovať na sebe, aby som čas, ktorý som tu, využila, a aby som ho neznepríjemňovala druhým. Som človek plný pochybností, ale nie som plná zlosti, zášti, ani nenávisti. Aspoň sa o to usilujem. Veľmi by som chcela starnúť do akej-takej múdrosti, nie do hlúposti. Prijať život taký, aký je, a nie ho stále niekomu kaziť nárekmi „čo všetko by som mohla, keby..." A harmónia možno vyplýva aj z toho, že rada pracujem. Keď vidím, že niečo nie je, tak to spravím a nečakám, či mi pomôže niekto druhý. Idem, a pokúšam sa. Nehovorím slovíčka „to sa nedá". Skúšam to aj v živote. A ak aj je veľmi zle, stále si hovorím: „Skúsim to urobiť tak, aby bolo lepšie." To je celá moja filozofia.
....

Výnimočné osobnosti nikdy veľa nehovoria. Za ľudí hovoria ich činy. Tí, čo niečo dokážu, sú v živote tichí, skomní, zvláštni, až utiahnutí. Sú to veľké osobnosti, čo nepotrebujú okolo seba robiť žiadne bubliny a nepotrebujú sa podpisovať veľkými písmenami. Väčšinou majú veľmi nenápadné a milé podpisy. Takýto ľudia sú nenahraditeľní. Poznám ich, chvalabohu, dosť. To len tí zakomplexovaní stále kričia: „Tu som!"

z rozhovoru s Emíliou Vášaryovou (výber) Pekný deň praje Sandra Butik