Ahojte, o tom, čo som zistila ako mamička dvoch rozdielnych synčekov, som chcela napísať už dlhšiu dobu. Skúsim vám teda priblížiť môj pohľad na to, ako u nás prebiehalo „kolikovanie“ a čo sa u mojich chlapcov opakovalo a čo bolo rozdielne.

Moji synovia sa volajú Samko (3,5 roka) a Lenny (1 rok). Obaja sa narodili sekciou, Samko akútnou a Leon plánovanou. S citovým naviazaním som nemala problém ani pri jednom, milovala som ich oboch od prvého momentu.

Kolika u Samka

Samka bruško trápilo veľmi. Aspoň som si to myslela. Nebolo to tak od začiatku – prvý mesiac bol veľmi spavé, pokojné bábätko, ktoré ani nebolo počuť plakať. Ako sme sa však prehupli do 2. mesiaca, začali večerné plače. Babuliatko plakalo aj 2 – 3 hodiny vkuse, nech sme sa snažili akokoľvek. Skákali sme hodiny na fitlopte, no len čo zavrel oči a prišiel pokus o odloženie, mohli sme s plačom (všetkých troch) začať odznova.

Kolika u Leona

Lenny bol pokojné bábätko a priznám sa, aj ja som bola pokojnejšía a vyrovnanejšia mama. Netrápila ma (až taká) popôrodná trauma ako u prvého, kedy akútna sekcia naozaj nebola čakaná a vôbec nie vítaná. U Lennyho zmena po mesiaci ani po dvoch neprišla. Spával dobre, dá sa povedať výdatne, a ešte výdatnejšie si nechal záležať na plnom brušku. Používala som rovnaké plienky a rovnako vrúcne som ho ľúbila, i keď toho kontaktu bolo menej – jednak nevyžadoval byť nonstop so mnou a pekne sa dokázal pozerať z hniezda či z hracej podložky a jednak som mala už aj staršieho výmyselníka na starosti.

V čom bol teda rozdiel?

1. Psychika bábätka a mamy –  popôrodná trauma.
   Za mňa najdôležitejší rozdiel – pri Samkovi sme obaja prežívali dôsledky ťažkého pôrodu a odlúčenia po ňom. Schválne píšem obaja – nielen mama, ale aj novorodenec má podľa mňa potrebu spracovať traumu a strach, s ktorou prišiel do sveta a „vyplakať sa“ z nej.
2. Moje skúsenosti – spôsob pomoci pri vylučovaní.  
   Pri Leonovi som našla obrovskú pomoc v tom, že som sa snažila (pri prvých náznakoch kŕčov v brušku alebo jeho nafúknutiu) pomôcť dostať vetry alebo stolicu von. Cvičili sme, masírovali bruško, ale najviac pomohlo dať bábätko do klbka nad misku/nočník a nechať ho vyprdkať a vykakať. Občasne sme použili aj rektálnu rúrku.
3. Ukladanie ku spánku.  
   Keďže zdravotníci spánok na brušku neodporúčajú, neberte to ako navádzanie, ale nám poloha spánku na brušku u Lennyho „zmenila život“. Jednak mal dlhšie a pokojnejšie spánky, jednak mu tlak na bruško znovu pomáhal v tráviaco-vylučovacom procese. Od prvého mesiaca spával na brušku v postieľke na monitore dychu, cca od 4. mesiaca spával v tejto polohe v kočíku pod dozorom. V noci spal na boku pri mne v jednej posteli 🙂

Zhrňme si teda, čo pomáhalo:

1. U uplakaného bábätka ako Samko určite veľmi pomáhal kontakt s mamou, nosenie v nosiči a neskôr spánok v hačke.
2. Zásadnú pomoc som našla v uvoľnení prdíkov a vykakania sa bábätka v polohe klbko.
3. Na večerné uspávanie pomáhala istá rutina. U nás to bolo pustenie šumu a uspanie najskôr v postieľke na brušku, od 3 mesiacov v kočíku.
4. More trpezlivosti a podpora manžela 🙂   

Čo u nás nepomáhalo:

A) Vôbec žiadne kvapky, či už stáli 2 eura alebo pomaly 20, nepomáhali ani u jedného syna ani náznakom pri bolestiach bruška.

B) Zavinovanie v zavinovačkách.

C) Vybitie energie bábätka alebo iné experimentovanie s tým, kedy ho uspať (skôr vs. neskôr nehralo rolu).

----------

Tento článok vyšiel s podporou Pampers

Kvety, všade kvety. A slnko, konečne, i keď tohtoročná zima nebola príliš prísna, prichádzajúce slnečné dni volajú: Poďte von!

No, ale my nemôžeme. Pretože vonku zúri pliaga s veľkým P, bojíme sa, izolujeme sa, sedíme doma. To, že musíme byť väzňami vlastných obydlí, nie je tak úplne pravda. Môžeme si totiž pomôcť, a to dokonca zadarmo. A naozaj, aj keď si to možno protirečí s heslami "ostávam doma" a "sociálna izolácia", vyjsť von na slnko je blahodarný elixír dnešnej doby. Už sme predsa len všetci frustrovaní z celej situácie, deti z nedostatku kamarátov či škôlky, chýba nám babka ako záchranná stanica s teplými koláčmi, niektorým zase chýbajú herničky.

Pravda, všetko toto máme pre vyššie dobro "zakázané". Avšak ostáva tu obrovský priestor pre duševnú a fyzickú pohodu. Naša krásna, jarná príroda.

Ak sa pozriete z okna a vidíte iba ďalšiu bytovku, je možné, že budete musieť opustiť svoj komfort, pobaliť celú rodinu do auta a vydať sa mimo mesta. Našťastie, na Slovensku ešte stále nemusíte prejsť viac ako 20 km, aby ste nenatrafili na les.

Aj Bratislavčania majú viac možností, než len hrádza a Železná studnička... Tu sa dostávam k nášmu šťastiu, a to je, že bývame v nádhernom čarovnom prostredí na skok od Bratislavy. Nie, že by som si priala, aby naša Harmónia bola samá noha, ale nedá mi nepodeliť sa o inšpiráciu na výlet priamo sem.

Modra Harmónia.

Pre mňa je "Harmoška" miestom, kde ešte prežíva čarovno. Také to, ako poznáte z rozprávočiek ako Víla Amálka, Motýľ Emanuel, Rákosníček... Presne tieto bytosti tu podľa mňa ešte stále žijú a robia toto miesto sýtym atmosférou.

Žijeme si tu pokojne v 200-ročných rakúsko-uhorských vilách, no určite vás zaujmú aj tie, ktoré sú prázdne. Pomaly sa ich zmocňuje príroda ruka v ruke so zubom času. A všade sú stromy a jarné kvety. Občas malé záhradky. A les, kopce, dlhé cesty, po ktorých sa túlali vznešení páni. Kúsok je Piesok a Zochova chata, obe určite navštívte cez lesné cestičky. Či ich nájdete? Rozhodne.. samy vás povedú.  

A ak sa nimi vydáte, stretnete málo ľudí. Čím odvážnejšie pôjdete do lesa, tým menej. Zrelaxujete myseľ, naberiete vitamín D. Zhlboka sa nadýchnete (vzduch v Harmónii lieči) a budete sa cítiť oveľa lepšie, než keď ste sa ráno zobudili. Bez obmedzení.

Deti, manžel, pes. Už len zobrať to najnutnejšie (odporúčam aj vrecko na odpadky), najmenším suchú plienku, ktorá udrží ich zadoček v suchu, vodu, vlhčené utierky, ktoré vás zachránia v nejednej situácii, a ide sa.

P.S. Nechajte deti poriadne zašpiniť. Potrebujú to. A buduje to výbornú imunitu ;)

----------

Tento článok vyšiel s podporou Pampers

Heslo karanténa je niečo ako duchom posledných dní. Starší sú už 2 mesiace dozadu predzásobení a robia kiškiš hanba nám, čo sme sa im smiali. Pracujúci sa delia na tábory „šťastný home office“ a „musím ešte chodiť, ale zohnal som si rúško“. Mládež strateno blúdi internetmi, pretože už aj tie bary vraj zavreli. Ani obchodné centrá už nie sú to, čo predvčerom.

Len my „manky“ sme v pohode. My totižto v izolácii žijeme už niekoľkým rokom. Uvrhli nás do nej naše plody, odkedy vykukli z našich brúch. Niekedy síce karanténu porušíme a chceme sa vyplakať inej „manke“ na ramene, ale aj so zákazom združovania vyžijeme. Máme predsa internety. Ako „dvojmanka“ 4 roky v materskej karanténe vám prevelice rada poskytnem zoznam nevyhnutností, ktoré sa mi osvedčili pre prežitie karantény s mojimi plodmi.

1. Káva

Len nezostaňte bez kávy! Mne sa to stalo a musela som manžela vyslať v rúšku kúpiť zrnkovú. Mrmlal, ale išiel, pretože videl, že mi už nabieha pena v kútikoch...

2. Vlhčené obrúsky

Vlhčené sú základ. Nie sú len na detské zadky a predky, ale zachránia vás, napríklad, aj pred dotykom kontaminovanej kľučky na verejnosti. Keby ste sa tam ocitli. A nemali na antibakteriálny gél (ani ja nemám). Otriete a stlačíte. Ale radšej seďte doma.

3. Víno

Netreba vysvetľovať.

4. Predplatné Netflixu

Ako inak chcete drncať dieťa do spánku? Do haleluja kojiť? (Mohli by ste aj čítať knižku, pravda...)

5. Čokoláda

Netrápte sa a doprajte si tie kalórie navyše. Tá duševná pohoda vás ochráni!

6. Mobil

Preklíname ho, aj milujeme. Kvákame doň a donekonečna scrollujeme. Tento nekonečný boj s displejom má teraz výhodu. Ostanete v obraze! Vykukuje to na vás všade, že si ani ten bulvár prečítať nemôžete. Je to horšie ako tá hláška s cookies, ktorej žiadna nerozumieme (aj keď, vždy súhlasím, žiadne cookies nikdy neprišli ☹).

Takže toľko. Ja som sa rozhodla aj naďalej, že #ostanemdoma.

----------

Tento článok vyšiel s podporou Pampers