Často krát som od známich, čo sú mamičkami dlhšie (hoc aj o pár mesiacov) počula, že nechávajú bábätká vyplakať. Nikdy som tomu nechápala, aj keď mi moja mama a babka radili nechať malého v postieľke plakať, že veď aj ja som tak bola "vychovávaná". No mne to nedá, a to už len z jedného jediného dôvodu. 

Raz som čítala akýsi článok o tom, prečo deti v sirotinci neplačú a po prečítani článku som plakala ja. Žena, ktorá v jednom pracovala, rozprávala o tom, ako to tam prebieha. Keď sa dieťatko dostane do sirotinca plače, plače veľa až kým od únavy nezaspí, zobudí sa a zase plače. Volá tak svoju mamu, ktorá ale už nepríde a neuteší ho, a tak ďalej plače lebo ho nemá kto utíšiť. V jeden deň však prestane, v ten deň totiž zistí, že už k nemu mama nikdy nepríde, aby ho utíšila. 

Od toho momentu, čo som si toto prečítala som sa rozhodla, že moje dieťa nepocíti tú bezmocnosť a osamelosť, aspoň nie keď budem nablízku. A od vtedy ho nosím. A nosím ho každý deň, aby cítil to čo pozná, mňa. Lebo bábätká nič iné ako mamu nepoznajú, poznajú len ju, jej teplo, tlkot jej srdca, jej dych a hlas.

Možno robím chybu ako mi staršie ročníky hovoria, možno bude rozmaznaný, možno bude nesamostatný a možno nebude ani jedno. Mamou som príliš krátko aby som to zistila. Jedno už som sa ale naučila, a to že moje dieťa mi plačom hovorí čo mu je, čo potrebuje. Hoc má dva mesiace každý plač má iný, keď potrebuje papať, keď je unavený, keď ho niečo bolí, keď potrebuje kakať a keď potrebuje spoločnosť. Nikdy neplače len tak, lebo ho to baví. Áno, niekedy sa nevyhnem vytrvalému plaču, keď sú problémy s bruškom. Ale snažím sa mu pomôcť a keď všetko zlyhá som aspoň pri ňom, aj keď tá bezmocnosť vtedy bolí. Možno na to naozaj raz doplatím, ale teraz sa mi to zdá byť najlepšie. 

Určite nie som expert na deti, ale som expert na to svoje, tak ako každá milujúca mama. 🙂

Ahojte, 

V novembri 2017 som sa stala mamou. Áno, je to to najlepšie čo sa mi mohlo kedy stať. Až na to, že som otehotnela počas školy v 21 rokoch. 

To, čo mi materstvo dalo by som nikdy nemenila za to, čo mi vzalo. Mnohé mladé mamičky vedia o čom hovorím. Ten postoj okolia kedy vám všetci hovoria, čo ste stratili, ako neuvážene ste jednali a ako ste si pokazili život. Ale mýlia sa, aspoň u mňa to tak bolo. Mať nášho synčeka bolo to najlepšie rozhodnutie, aké sme kedy učinili. Hoc sama, ale šťastná. Po oznámení tehotenstva som sa len ticho pozerala ako sa moji kamaráti a známi rýchlo vzďalujú a ja ostávam len s jedným najlepším priateľom (s mojím manželom) na toto dobrodružstvo sama. Tak som zistila, že ono vôbec nie je IN, keď máte pred sebou veľké brucho.

Pri starších ročníkoch som zasa len počúvala rady a ich nedôveru v to, že to zvládnem. Toľko krát som si poplakala (veď viete hormony a všetko okolo).

Po pôrode to nie je o nič lepšie. Aj tých pár posledných kamarátiek, čo ostali do konca tehotenstva, odišli. V tomto veku je totiž väčšina dievčat zahladená do seba. Plnia si svoje sny, cestujú, študujú, chodia na diskotéky a neriešia vzťahy. Vôbec to nie je zlé. Ja im to prajem, možno aj ja by som bola taká, keby som sa nezamilovala a nerozhodla sa pre rodinu. Každý dosiahne tú zrelosť v inom veku. Ale zrelosť pred 30tkou sa nenosí. A kedže naša spoločnosť stojí na stereotypoch, na mladé mamičky sa stále hladí cez prsty a veľa z nich ostávajú samé, ako ja. 

Aj napriek tomuto všetkému, to však stojí za to. Ja som získala synčeka, ktorého milujem ako hocktorá staršia  mamička.