Jedna noc nestačí (Kapitola 9)

Tradá... nech sa páči.. pokračovanie :D 

Celá ubolená som sa vytrmácala z lietadla. Lena vzala aj moju tašku a spoločne sme vykročili k taxíkom, ktoré postávali pri ceste. Brali za odvoz nehorázne sumy, ale keďže sme lepší spôsob dopravy nemali, museli sme si priplatiť. 

„Okej, poviem to na rovinu. Nebyť toho, že sme videli kúsok Tatier, toto bol náš najnudnejší spoločný výlet. Žiadna žúrka, žiaden bar. Akosi mi to chýbalo. A chýba mi aj tá odviazaná Beka. Už teraz sa správaš mamičkovsky a to si ešte len na začiatku. Boh mi pomáhaj, keď už bude dieťa na svete,“ gúľala očami a šomrala, no ja som vedela, že sa na bábo teší rovnako ako ja. 

„Ale no ták? Takto žiť sa predsa nedá donekonečna, nemyslíš?“ 

„Ti poviem potom. Ale vieš čo mi zaručene nechýba?“

„Neviem, slovensky hovoriaci ľudia?“ hádala som.

„Nie ty trúba.“

„Tak čo?“ zastavila som sa a zadívala sa na ňu.

„No predsa toto božie dopustenie čo padá z neba!“ hulákala a vystierala ruky k nebu. „Už si zabudla? Sme opäť v Londýne, domove uslintaných mrakov a studeného vetra.“

„Ha ha ha,“ schuti som sa zasmiala. Toto fakt trafila. „Tak poď! Pobehni nech nám neujde taxi!“

„Sa ti povie, keď ti robím lokaja, milá tehuľka,“ odfrkla ale pobehla za mnou.

Zaklopala som na okienko vodiča a za pár sekúnd sa už sklo posúvalo smerom dole. Zo sedadla vodiča sa na mňa usmiali milé modré oči, doprevádzané hlbokým hlasom.

„Dobrý večer, slečna. Prajete si?“

„Dobrý večer. Ste voľný? Potrebujeme odvoz.“

„Jasné, sadajte!“ vyslovil a zberal sa von, takže som mu ustúpila z cesty a radšej si šla sadnúť.

Vodič obišiel auto, vzal od Leny tašky a strčil ich do kufra. Lena si ku mne prisadla a začala si vytriasať z vlasov dažďovú vodu. 

„Prestaň! Ja som mokrá dosť,“ snažila som sa ju odstrčiť, no zachichotala som sa a ju to posmelilo. Naklonila sa ku mne celkom blízko a proces očisty zopakovala. Spakruky som si zotierala vodu z tváre a smiala sa. A Lena sa smiala so mnou. Spoločnú chvíľu narušil už len príchod na panské sídlo. 

Lena z toho bola vo vytržení. Párkrát tu so mnou bola, ale nikdy tu nezostala na noc. Teraz však bola hlboká noc a jediné miesto, kde som teraz chcela byť, bola moja posteľ. A ju som po totálnom fiasku na Slovensku potrebovala viac než inokedy. 

Tomas mal večernú školu, takže v noci ho tu vždy niekto zastupoval. Privítali by sme sa aj samé, ale to by sme museli vystúpiť pri byte v Londýne. Tuná nám šarmantný muž zo služobníctva galantne otvoril dvere a my sme sa vyrútili von. Keď sa šofér zahľadel na dom, obdivne zahvízdal. Potom sa pekne usmial a poďakoval, keď som mu do ruky strkala premrštenú sumu za odvoz. Pridal plyn a už ho nebolo. S Lenou sme ruka v ruke prešli po kamennom schodisku a vošli do domu. 

***

Bol som celý bez seba. Čo mi mohla Rebeka chcieť povedať, keď prišla osobne? Chcela sa ospravedlniť? Pochybujem. No, každopádne, nemal som ani tušenia. Ale predpoklad, že mi nezdvihne telefón sa potvrdil. Hovor mi opäť padol do hlasovky a ja som svoj telefón od zlosti hodil o kamennú stenu na moste.

„Kurva!“ zahrešil som a zberal sa pozbierať roztrieštené zbytky. Vylovil som z tej kopy SIM kartu a poobzeral sa. Potreboval som nový telefón a to hneď, pretože odo mňa záviselo množstvo ľudí a telefonická komunikácia bola nevyhnutná. Nedokázal som už skrývať svoje rozhorčenie. Každým dňom som bol bližšie k priepasti. Priepasť predstavovala moje najhoršie ja. Nevedel som sa s Bekou spojiť a frustrácia ma zožierala zaživa. Vedieť, že teraz som mohol byť s ňou, ale nie som pretože trčím tu, bolelo viac ako žeravý kutáč prevŕtaný cez hrudník. 

Určite si myslí, že som prácu uprednostnil pred možnosťou byť s ňou. Skutočnosť bola taká, že som ani nedostal poriadnu šancu byť jej na blízku. Strávili sme spolu perfektnú noc a ona zdrhla. No ja som sa kurva zamiloval. Neviem ako, neviem prečo, ale byť bez nej bolo každým dňom horšie a horšie. Šibalo mi z toho. Potreboval som sex, chcel som ho. Chcel som ho s ňou. Prešlo niekoľko mesiacov a ona za mnou prišla. Muselo to niečo znamenať. Nebol som jej ľahostajný, ibaže si ma nejakým spôsobom držala od tela a predsa v šachu. Zabezpečila, že som sa od ostatných žien držal bokom. Krásna čarodejnica. Bolo mi počarované a tak to bude zrejme do času, kým sa naše cesty znova nepretnú. Len som dúfal, že to bude skôr ako neskôr. 

Kráčal som ulicami a hľadal najbližší obchod s telefónmi. Asi po 2 kilometroch som jeden našiel a mal som pol hodinu do záverečnej. Kúpil som si prvú mašinku podobnú tej čo som mal doteraz, keďže tej môj už bol vraj výbehový model. A to som si ho kúpil minulý rok. Elektronika napredovala závratnou rýchlosťou. Zaplatil som, sadol si na lavičku pred obchodom s výhľadom na rieku podo mnou a pustil sa do oživovania toho malého stroja. Samozrejme, keď som ho priviedol k životu, už na mňa čakalo niekoľko neprijatých hovorov a správa od mamy.

Najprv som si prečítal správu.

Vybral si si skvelé dievča. Len to nepokaz. Ľúbim ťa, mama.

No výborne. Celkom mi vyfučalo, že mama s ňou hovorila. Pozrel som si hovory. Volal strýko. Zrejme potreboval nové informácie. Na otvorenie hotela mali prísť známi aj neslávne známi vplyvní ľudia. Táto akcia bude o luxuse, peniazoch a kontaktoch. Každý si chce ukrojiť trochu slávy a pozornosti. A ja som mal zariadiť, aby sa tam nie len dobre občerstvili, ale aby to tam milovali a rezervovali si ubytovanie aj na sto rokov dopredu. Všetko muselo byť perfektné. Ja som nič nerobil napoly, takže urobím čo treba a pôjdem domov. Taký je plán a tak to chcem. 

Keď som sa konečne vrátil do hotela, Mateo bol trochu nervózny. Určite dostal vytmavené od otca despotu a teraz hľadal svoje záchranné koleso, čiže mňa. 

„Nazdar chlape. Kde si trčal?“ vybafol na mňa.

„Nazdar mami, nevedel som, že potrebujem priepustku, keď chcem ísť na chvíľu von.“

Oplatil som mu namosúrene, načo sa zamračil.

„Tak som to nemyslel.“

„Jasné. Nejaký problém kým som tu nebol?“ zastal som na osvetlenej chodbe rovno pod svetlom, ktoré mi chcelo vypáliť dieru do hlavy. Musím si v hlave poznamenať, že tie svetlá treba vymeniť za chladnú bielu. Z tej teplej sa mi varí mozog.

„Nie, nie, všetko je v poriadku. Tak čo, ideme na panáka?“ 

„Toto som chcel počuť!“ konečne sa usmial a viditeľne uvoľnil. Ten chlap potreboval na uvoľnenie fakt málo a bol ako tŕň v zadku, no napriek tomu nebol zlý chlapec. Keby som bol žena, zrejme by mi to lichotilo, no takto to bolo podivné. Zahnal som chmúrne myšlienky, ktorých mi v hlave kolovalo viac než dosť a vybral sa chodbou za Mateom, ktorý už vychádzal z hotela zadným vchodom smerom na parkovisko, kde mal zaparkované auto.

Vošli sme do baru, kde sme už boli niekoľko krát. Okná od podlahy až po strop ponúkali dokonalý výhľad na dianie ako vnútri tak vonku. Usadili sme sa pri jednom z okien. Mal som rád to miesto. Sledoval som prúdiaci dav ľudí na ulici. 

„Prejdeme si nejaké veci ohľadom otváracej akcie?“ navrhol Mateo, keď sme sa usadili a položil si mobil na stôl, aby mal naňho výhľad, keď otecko zavolá. Zachechtol som sa v duchu a povedal si, že ten chalan trpí syndrómom menejcennosti. 

„Jasné. Máš nejaké nápady?“

„Samozrejme.“ Z vnútorného vrecka na bunde vytiahol nejaké papiere a rozložil ich medzi nami. 

„Chcem fontánu so šampanským. Bohaté paničky ho väčšinou pijú na litre. Otec chce samé dobré víno. Áno, Taliani pijú víno, ale predsa sa nebudeme obmedzovať len na to, čo je naj. To by sme si tam mohli rovno rozložiť stánok s pizzou. Veď všetci Taliani ju milujú a jedia na kilá, ale neurobíme to,“ rozprával zanietene, tvár mu trochu zrumenela a to si ešte nedoprial ani jeden pohárik.

„Dobrý postreh. Hoci, pizzu by som si dal,“ zasmiali sme sa a ja som nakukol do jeho premyslených plánov. Architekt z neho nebude, lebo jeho náčrty sú zhodné s kresbou päťročného decka, ale snažil sa. 

„Chcem ju umiestniť tu!“ ďobol ukazovákom do papiera, kde akože stála fontána. V skutočnosti to bola podivná machuľa. Našťastie mi predstavivosť fungovala dokonale. 

„Dobré miesto. Upúta pozornosť, o čo nám ide. Schvaľujem,“ súhlasne som pokýval hlavou.

„Hostesky by mohli mať niečo extravagantné. Niečo čo upozorní, ulahodí oku, ale nie je to vyslovene pohoršujúce. Nie žeby som sa nechcel popozerať,“ zasmial sa.

Dával nápady jeden za druhým a ja som sa pristihol, že sa konečne prejavuje jeho tvorivá časť osobnosti. Ani som netušil, že jeho schopnosť učiť sa predbehne majstra, teda mňa. Ale dobre. Mal to tu po mne prevziať a musel byť pripravený dokonale. Polovičnú robotu som nemohol pripustiť. Znamenalo by to, že by som tu musel trčať dovtedy, kým by to nevedel poriadne. A to je to posledné, čo by som chcel. 

Ukončili sme produktívny večer niekoľkými pohárikmi a pobrali sa späť. Samozrejme peši. Hotel nebol veľmi vzdialený od baru, ale rád som sa zviezol. Mateo teraz nechal auto pred barom a vykročili sme do nočného bujarého večera. Prímorské oblasti boli typické tým, že v noci to ožívalo, zatiaľ čo cez deň boli ulice vyľudnené. 

Ďalší deň nás čakalo stretnutie so všetkými dodávateľmi. Mali sme podpísať zmluvy na spoločnú spoluprácu a potriasť si rukami. Takže som sa na to musel poriadne vyspať.

Vyšiel som na dláždenú terasu svojho prepychového apartmánu a zahľadel sa na tmavú oblohu posiatu hviezdami. Z diaľky ku mne doliehala vrava ľudí a tlmená jazzová hudba. Život v meste prebrali nočné sovy.

Prehliadal som si súhvezdia a myslel na Rebeku. Pozerá sa aj ona teraz na hviezdy? Vidí ich tak ako ja, alebo je v Anglicku zamračené? Čo keď spí? Myslí na mňa ako ja na ňu? Zožierali ma pochybnosti a nahlodávali moje vedomie. Tu hore fúkal silnejší vietor a nad hlavou mi plieskala látková markíza. Sako som už zhodil. Stál som tam s rozkročenými nohami, silný ako strom a slaný vietor sa do mňa s prudkosťou opieral. No ostal som nehybný. Tu, na vrchole sveta ako som si častokrát myslieval, keď som postával na najvyšších poschodiach vo svojich hoteloch, som si pripadal nedotknuteľný. Napriek tomu mnou prúdili myšlienky na ženu, na jedinú ženu, s ktorou som chcel byť a to ma robilo zraniteľným. 

Svoj nápoj som vypil naraz a zašepkal do nočného ticha: „Dobrú noc, Beka.“ A prial som si, aby k nej vietor tie slová odniesol. 

***

„Vitajte dievčatá!“ zvolala Inga spevavým hlasom a obe nás prekvapila. Priplávala k nám vo svojej   hodvábnej tmavomodrej nočnej košeli a rovnakom župane. Na hlave síce mala natáčky, ale neubralo jej to na elegantnosti. Obuté mala papučky na opätku s jemnou modrou kožušinkou. Vyzerala rozkošne. 

My sme boli celé dokrčené a jediná vec na nás nevyzerala elegantne. Lena mala  svetlé rifle s deravými kolenami, čo neušlo Inginmu pozornému oku a len nad tým ohrnula nos. Dlhé šedé tričko jej siahalo pod zadok a cez neho mala prehodenú čiernu koženú zateplenú bundu. 

Ja som mala čierne džínsy, nízke hnedé čižmy celé premočené a na vrchu červený kabát, ktorý už bol ťažký od dažďovej vody. No proste módny prešľap. Našťastie Inga sa potešila, že sme konečne tu a nehodlala nás poučovať o móde. 

„Dobrý večer, pani Steelová,“ povedala Lena trochu placho.

„Dobrý večer slečna Nowakova,“ usmiala sa Inga.

„Inga, prečo ešte nespíš? A kde je John?“ opýtala som sa a prestúpila z nohy na nohu. Poza náš chrbát prešiel ten tichý muž a vyniesol nám do izby naše tašky. 

„John spí. Toho teraz nič nezobudí. Ja som mala namierené do knihovne na pohárik cherry, takže sa ku mne môžete pridať a dať si šálku čaju a niečo pod zub, čo poviete? Vyzeráte, žeby sa vám to zišlo,“ povedala, zvrtla sa na päte a zamierila do knihovne. 

„Čo majú všetci s tým čajom? Pohárik tequily by nebol?“ zamrmlala Lena popod nos. Ja som sa tomu ticho zasmiala. Bohužiaľ dievča, sme v Anglicku, domove čaju o piatej.

„No poďte!“ zvolala za nami keď sme sa nehýbali. 

Keď sme vošli do miestnosti, v kozube horel oheň a Inga už sedela v kresle. Na stole pred sebou mala fľašu aperitívu, ktorý sa chystala piť a pohárik. 

Usadili sme sa oproti nej na sedačku potiahnutú ničím iným ako zamatom a do chrbta ma tlačil plyšový vankúš. Sedeli sme tesne vedľa seba, ako by sme sa niečím previnili a naša mama čakala na vysvetlenie. 

Odniekiaľ sa zjavila Julienne v nočnej košeli, (očividne ten obliekací kódex platí aj počas spánku) s podnosom v rukách kde mala položenú horúcu kanvicu s čajom a celú kopu mojich obľúbených koláčikov brownies. Mňam. 

Len čo podnos dosadol na stolík už som sa po nich vrhla. Julienne sa vedúcky usmiala, privítala nás a zaželala dobrú chuť. Potom sa diskrétne vytratila.

„No tak už ma nenapínaj!“ vyhŕkla Inga a uchlipla si cherry.  „Moje staré srdce by to nemuselo zvládnuť.“

„Ty nie si stará a ani tvoje srdce!“ napomenula som ju. „Vlastne sa neudialo nič prevratné. Proste sme si užili výlet a...“ nedokončila som, pretože ma prerušila Lena.

„Hovor za seba!“ povedala a snažila sa to zakryť kašľaním. Potom si do úst napchala koláčik. 

Hodila som po nej sklapni pohľad a otočila sa späť k uši napínajúcej Inge. 

„Čo na to povedal?“ opýtala sa.

„Nebol tam.“

„Akože nebol?“ nechápala.

„Služobne odcestoval do zahraničia a vráti sa až za pár mesiacov.“

„Ach moja drahá, to ma mrzí.“ 

„Aj mňa. Bola som naozaj odhodlaná povedať mu pravdu, hoci si ma to prinútila urobiť. Stretla som tam jeho matku,“ nadhodila som.

„Naozaj? A čo povedala na to, že je ženatý a vodil ťa za nos?“

„O tom sme sa nebavili. Povedala, že ešte nenastal ten správny čas aby sme sa stretli. To je všetko.“

„Ja veru ničomu nerozumiem. Buď sú divní oni, alebo my.“ 

„Oni! Jednoznačne,“ zapojila sa Lena.

„Správne!“ súhlasila s ňou Inga. 

„Každopádne som to skúsila a rozhodne mu nemienim nechávať odkazy typu čakám tvoje decko, cinkni mi.“

„Rebeka!“ zhrozila sa Inga. „Tak to necháme nateraz tak, dobre? Máš nás a my sa o teba postaráme. Spolu to zvládneme,“ usmiala sa Inga a ja som jej úsmev oplatila.

Kým ja som rozprávala, Lena stihla vyplieniť celý podnos s koláčikmi. Nenahnevala som sa. V konečnom dôsledku ja som si rada dala ten čaj, hoci brownies som milovala a ona chcela pohárik a nedostala nič. 

„Fakt dík, kamoška,“ hodila som na ňu karhavý pohľad ale moje oči sa usmievali. 

„Čo? Boli perfektné,“ pokrčila plecami a usmiala sa. 

Vypila som hrnček čaju na ex a spokojne vzdychla. 

„Choďte si pospať, dievčatá. Zajtra sa uvidíme,“ zavelila Inga a my sme sa ako na povel zdvihli a vyšli z miestnosti. Zabočili sme k točitému schodisku, na ktoré Lena zakaždým vyvaľovala očiská veľké ako ringloty. Ostatok domu ju akosi nenadchol. Všade boli samé starožitné čačky, na ktoré som si už zvykla a pohľadom som už o ne nezavádzala. Naopak Lena si ich zakaždým obzerala s nefalšovaným a nezastieraným zhnusením, z ktorého mi mykalo kútikmi úst. 

„Stále mi to tu pripadá ako v múzeu.“

„Nepreháňaj.“

„Nepreháňam. Múzeá fakt neznášam. Sú tam brnenia, ktoré v noci ožívajú ako vo filme s Benom Stillerom.“ 

„Nebuď trápna. Navyše je očividné, že tu prespať chceš, takže s tým prestaň čím skôr. Minule ti to nevadilo. Alebo ti pozháňam plienku?“ škodoradostne som sa zasmiala.

„Ha ha ha. Minule nastala zúfalá situácia. A s tým brnením uvidíš.“

„Ja tu spím stále a nič sa tu za ten čas neudialo,“ vysvetľovala som je. 

„Fajn. Aj tak som na smrť unavená.“

„Aj ja.“

„Tak šup do izby. Na rovnaké miesto, alebo si sa rozhodla vyskúšať nejakú inú?“

„Na poschodí...“ zastavila som sa na schodoch, chytila sa za hlavu a zadívala sa kamsi do neurčita, kým ma z toho tranzu neprivolala Lena späť.

„Beka?“ opýtala sa a znela ustarane. 

„Áno?“ pozrela som sa na ňu a nechápala prečo sa tak na mňa čudne pozerá. „Čo tak zazeráš?“ nechápala som. Na to sa zamračila.

„Deje sa niečo?“

„Pýtala si sa kde je moja izba. Predsa na poschodí, druhé dvere vpravo.“ 

Stála tam nepohnute a prezerala si ma od hlavy po päty. Jej skenovanie sa mi vôbec nepáčilo. 

„Cítiš sa dobre?“ spýtala sa nakoniec.

„Hej. Som len unavená, prečo?“

„Pretože si pred chvíľou bola fakt mimo. Opýtala som sa ťa či máš tú istú izbu, alebo si vyskúšala inú, nie kde ju máš. Mala som pocit, že si to nepamätáš a potom si sa kamsi duchom vytratila.“

„To sa ti len zdá. Som v poriadku, naozaj. Niet sa čoho báť. Som predsa tehotná a tehotné ženy majú rôzne zdravotné stavy. Uvidíš, všetko bude v dobré. A teraz poďme spať.“ Asi som ju upokojila, pretože z tváre jej zmizol ten podozrievavý a ustaraný pohľad. Ja som sa však nad tým zamyslela. Bol to ozaj tehotenský problém, alebo sa s mojím telom dialo niečo zvláštne? Pri najbližšej prehliadke sa na to doktorky opýtam. Ak na to teda nezabudnem. 

„Pánabeka, koľko je tu izieb?“ opýtala sa Lena a pozerala raz na jednu a raz na druhú stranu chodby. 

„Vpravo asi tucet a rovnako tak tuším aj naľavo.“

„Vieš čo je za nimi?“

„Tu napravo sú izby pre obyvateľov sídla. Bývajú tu všetci okrem Ingy a Johna. Tí majú svoju spálňu naľavo. Sú tam ešte nejaké spoločenské miestnosti, hosťovské izby, v ktorých jakživ nikto nespal a pracovňa.“

„Desivé,“ povedala Lena. 

„Niečo mi hovor. Ale ja mám svoju izbu rada.“

„Tak poďme spať.“

Spolu sme vošli do mojej izby. Bola priestranná, mala terasu a ako na zavolanie aj jednu posteľ navyše, na ktorej už bolo natiahnutá čistá posteľná bielizeň. Julienne je skrátka skvelá. 

Pri nohách postele sme mali svoju batožinu. Lena sa len prezliekla do niečoho pohodlného na spanie, umyla si zuby a za dve minúty už bola tuhá. Ani si to tu nestihla poobzerať.

Ja som si dala dlhú sprchu, obliekla si pohodlné flanelové pyžamo, prehodila som si cez seba župan a na chvíľu vyšla na terasu. 

Prestalo pršať, vzduch bol svieži a vietor nefúkal. Sledovala som oblohu, po ktorej občas preplával nejaký mráčik a myslela som na Peťa. Čo asi teraz robí? Kde je? Díva sa na hviezdy ako ja? 

„Ach Peťo? Čo budem robiť? Čo budeme robiť? Prečo si len nebol doma, keď som prišla?“

Nemala som so sebou čaj, ktorý by ma zahrial. Pritiahla som si teda župan bližšie k telu a rozmýšľala. Čo sa so mnou deje? Zvládnem to tehotenstvo? Bude zo mňa dobrá mama? Prečo sa muselo všetko skomplikovať? Nebyť toho, že je Peter ženatý, mohlo byť všetko inak. Osamelá slza si našla cestu dole po tvári až mi dopadla na hrudník kde sa roztrieštila na milióny drobných kryštálikov. 

Hviezdy žiarili jasne, objímala som sa rukami a priala si, aby patrili Petrovi. Aby pri mne stál, objímal ma a šepkal do ucha, že všetko bude v poriadku, že všetko spolu zvládneme, budeme nedotknuteľní a bude nám patriť svet. Niečo celkom vzadu mojej mysle mi našepkávalo, že niečo nie je v poriadku. Bol to slabý hlások a také väčšinou nemajú dlhé trvanie a stíchnu. Majú len varovať, ale z nejakého dôvodu, ktorý mi nebol jasný, som ten hlások odmietla poslúchať.

„Dobrú noc, Peťo,“ zašepkala som do ticha a priala si, aby ma počul, nech už bol kdekoľvek. Vošla som dnu, ľahla si do postele a zaspala. Na tichý hlások som si už potom nespomenula.