Jedna noc nestačí (Kapitola 8)

Kapitola 8.

Takto som si to teda nepredstavovala. Na naliehanie Ingy som vycestovala na Slovensko, vzala som so sebou aj svoju najlepšiu kamarátku Lenu, nech aj ona vystrčí ňufák zo svojho baru a vidí svet za denného svetla. 

Lena byt predala, mladá rodinka sa nasťahovala a ona odišla do bytu nad Leovým. Urobili sme si riadnu kolaudačnú párty. Keďže netušila čo je kolaudačná párty, musela som jej to ukázať. Skončila s hlavou v novom záchode a ja som jej držala vlasy, aby si ich nespláchla. Áno, bola to dobrá párty. Okrem jej brata prišlo aj zopár známych. Lena však zapíjala akýsi zvláštny smútok. Preto trčala s hlavou ťažkou ako kamión v kúpeľni a ja som jej robila garde. Po dvoch Adviloch a pohári vody upadla do kómy a zložila sa rovno na kúpeľňovej podložke. Našťastie sa Leo ešte nezdekoval domov a pomohol mi ju preniesť do postele. Tú noc som tam prespala a o svoju kamošku sa postarala. Bola moja rodina a navzájom sme si kryli chrbát. 

Preto so mnou teraz prišla, (teda, dotiahla som ju sem) do tatranského mestečka, ktoré sa trochu podobalo tým poľským pohraničným. Bola takmer ako doma. 

Hoci ešte neboli Vianoce, ulicami sa niesla vôňa Trdelníka, ktorému som nedokázala odolať. Lena si pochutnávala na škoricovom, ja som dala prednosť klasickému s vanilínovým cukrom, ako som si to pamätala od mala. Aspoň jedna milá vec v mojom živote. Spomienky na detstvo. Kedy ešte nebolo všetko na figu borovú. 

Vonku fúkal vietor a ulice boli plné ľudí. Vchádzali a vychádzali z obchodov, horlivo diskutovali, postávali na zastávkach autobusov či prechádzali sa, ako by im patril všetok čas sveta. Poriadne som si pritiahla kabát, chytila Lenu pod pazuchu a vyrazili sme po mačacích hlavách smerom na námestie. Všade bolo rozvešané vianočné osvetlenie a ja som jej to tu chcela trochu poukazovať, kým slnko nezájde za obzor. Nie žeby som to tu voľajako dpbre poznala, ale rada som sa zahrala na sprievodcu. Nočná atmosféra bola inakšia, krajšia, nádherná, ale denné svetlo malo tiež svoje čaro. 

Zastavila som sa pri jednom zo stánkov. Lene som kúpila medovinu a sebe nealkoholický punč. Dnešný deň som si chcela užiť. Dnes som nechcela myslieť na zajtrajšok, keď pôjdem do hotela a stretnem sa tvárou v tvár s Petrom. Úprimne som sa bála, ale mala som malý kúsok nádeje, že sa bude Peťo predsa len tešiť. Rozbolel ma žalúdok a ruky sa mi roztriasli, preto som zahnala myšlienky a napila sa, aby som sa zahriala. Lena veselo poskakovala okolo, akoby sa v nej zobudilo vnútorné dieťa. 

Z mestskej tlačenice sme sa presunuli lanovkou na Hrebienok a užívali si výhľad na dolinu pod nami. Z vrchu sa všetko zdalo také banálne. Akoby sa starosti scvrkli a na hony vzdialili.

Chvíľu som si dokázala užívať život v jeho čistej forme. Chvíľu som nemyslela na dieťa či Petra. Bola som len ja. 

Keď sme neskôr vchádzali do mesta a blížili sa k nášmu hotelu, bolo už šero a obdivovali sme vianočné svetielka a počúvali koledy, ktoré sa odkiaľsi z pozadia niesli až k nám. 

„Máš zo zajtrajška strach?“ opýtala sa ma Lena pri spoločnom kráčaní.

„Asi zo všetkého trochu. Veď uznaj, on je ženatý a ja čakám jeho dieťa. Myslíš, že to je v pohode? Čo keď je to ďalší Borisko a ja sa dozviem, že som jedna z jeho tuctu jednostretkových kamošiek s deckom na krku?“

„Fuj. Neviem kto je Borisko, ale zas nemôže byť až taký pán úžasný, žeby mal na každý prst jednu ženskú, alebo hej?“

„Nesleduješ slovenské celebrity? Borisko je jeden zo slovenských šoubiznisových gigolov. Žien a deciek má viac ako vlastných ponožiek. A čo sa Petra týka, ver mi, je to sexi muž, ktorého by si chcela mať v posteli. Skrátka dokonalý milenec.“

„Okej a čo mu povieš? Len tak to naňho mieniš vybafnúť, alebo počkáš či príde s niečím originálnym na svoju obhajobu a potom mu to chrstneš do tváre?“

„Ťažko sa mi nad tým rozmýšľa. Mám pocit, že sa poskladám keď ho uvidím. Predsa len je o už nejaký čas čo sme boli spolu.“

„No podľa toho, ako často ti volal tipujem, že na teba nezabudol.“

„Neozval sa už nejaký čas. Zrejme sa pohýna ďalej. Prišla som to zistiť a zhodiť to prekliate bremeno. Potom sa vrátim domov a pôjdem si užiť dovolenku pri mori. Je mi jedno, že je zima. A je mi v podstate jedno, že tam idem s Ingou a Johnom a nie s tebou. Ty by si ma aj tak nútila užiť si všetko naokolo a ja na to nemám náladu. Proste tam len vypnem.“

„Nie, ty si proste suchárka. Odkedy si tehotná, si strachopud a chodiaci cholerik. Myslím, že si potrebuješ poriadne zakefovať. Ten skoro ročný celibát čo si viedla, ti ten tvoj Petrík asi nestihol vykompenzovať dostatočne. No hej, urobil ti decko ale to svedčí len o tom, že sa do teba raz vystriekal. Čo je bohužiaľ žalostne málo.“

„Vlastne to bolo niekoľkokrát.“ Vyhlásila som keď to už sme spolu prišli k hotelovej jedálni a akurát bol čas večere. Lena si toho nabrala za dvoch. A vraj kto má tehotenské chúťky, pche.

„Čože? S tým si sa nepochválila ty potvorka.“ Povedala, balansovala s miskou polievky a chystala sa vziať do ruky nejaký dezert. Udivene som na ňu pozerala, ale svoj názor o tom, že je v určitom smere neohrabaná, alebo sa o to len pokúša, som radšej prehltla. 

„Ja viem. Myslela som, že žena by mala mať určité tajomstvá.“

„Hej, možno pred chlapom a nie pred najlepšou kamoškou!“ zasyčala a keby pohľad pálil, bol by zo mňa dokonale upražený plátok slaninky.

„Budem na to pamätať.“ Stisla som pery a poobzerala sa, či nás náhodou niekto nepočúva. Predsa len, rozprávali sme sa tu o mojom sexuálnom živote. 

„No to by som prosila.“ Potom sklopila zrak a opäť sa sústredila na svoje jedlo. Neopýtala sa, či chcem aby šla so mnou, pretože vedela, že to potrebujem urobiť sama. Trochu som sa pousmiala a uvoľnila, pretože ona mi verila viac než komukoľvek. Keby pochybovala, že to zvládnem, nasáčkovala by sa ku mne. Takže sme v tichosti dojedli večeru. Ja som si potom  dopriala večernú prechádzku, ktorá mi pripomenula večer, keď som spoznala Petra. 

Na druhý deň dopoludnia som vošla do hotela, so žalúdkom celkom stiahnutým a chytali ma kŕče od nervozity. Chystala som sa Petrovi oznámiť tú veľkú novinu, ale netušila som, čo s nami bude ďalej. Len som mu to chcela proste povedať a odísť. Najradšej by som teraz bola niekde inde, ale viem, že Inga by ma vlastnoručne uškrtila a potom by ma oživila, aby ma tu dotiahla za ucho a donútila ma vyklopiť pravdu. Moja varianta, že sem vezmem Lenu, chvíľu tu pobudneme a poviem čo treba, bola rozhodne lepšia. 

Vo vestibule vládlo príjemne teplo. Všade voňalo ihličie a z reproduktorov hrali moje obľúbené vianočné koledy. No neprišla som sem počúvať hudbu, ktorú si viem prehrať na Youtube. Mám záväzok a teraz ho splním. Dopriala som si ešte jeden povzbudzujúci nádych a vykročila som k recepčnému pultu. 

„Dobrý deň. Ako Vám môžem pomôcť?“ oslovila ma žena za pultom.

Neviem či si ma už v mysli vybavovala ako tú premočenú chuderu, ktorá sem v lete jedného večera napochodovala, ale ak áno, nedala to na sebe poznať.

„Dobrý deň. Som Rebeka Dvorská a prišla som za pánom Janušom. Prosím, môžete ma ohlásiť? Je to dôležité.“

„Prepáčte, ale on je momentálne pracovne odcestovaný.“

„A vráti sa?“

„Za pár mesiacov.“

„Uf.“ Spľasla som ako balón. Za pár mesiacov?! Kričala moja myseľ. Ja za pár mesiacov už predsa porodím. 

Porazenecky som zvesila plecia a ruky mi klesli pozdĺž tela. Horlivo som rozmýšľala čo urobím, ibaže mi nič nenapadalo. Snáď len to, že sa Peter proste pohol ďalej a je mu jedno čo sa medzi nami stalo. Však som sa mu ani  nemohla čudovať. Stále som ho posielala dočerta. 

„Chcete mu nechať nejaký odkaz? Zavolám mu a...“

„Nie, ďakujem. Toto je osobné a vyžaduje to aj osobné stretnutie. Nič to, možno inokedy.“

„Samozrejme. Je ešte niečo, čo pre Vás môžem urobiť?“ 

„Nie, nič.“

„Tak pekný deň.“ 

„Aj Vám...“ Už som sa chcela odpichnúť od pultu a vyraziť preč, keď sa pri nás zastavila postaršia pani.

„Všetko v poriadku?“ opýtala sa zvonivým hlasom, ktorý si žiadal pozornosť. 

„Slečna Rebeka prišla za pánom riaditeľom.“

„Ale, vážne? No môj syn tu teraz nie je. Dáte si so mnou šálku čaju? Vyzeráte žeby sa Vám zišla.“

Stála som tam ako primrznutá a dívala sa do tých orieškových očí, ktoré boli presne také, aké mal Peťo. Áno, podoba tam bola, rovnako ako vyberané spôsoby. Jeho matka bola oblečená v elegantnom, vínovo červenom kostýme šitom na mieru. Na krku jej visel jemný jednoradový perlový náhrdelník, ku ktorému pasovali náušnice a na rukách jej žiarili Rolexky z bieleho zlata. Táto dáma mala rada jednoduché, no luxusné veci. 

V jej prítomnosti som si pripadala trošku šedivo, ale naschvál som si obliekla farebné oblečenie, aby kompenzovalo moju náladu. 

Najkrajší na nej bol jej úsmev. Hrial a prenikal aj cez hrubú vrstvu zimného kabátu, ktorý som mala na sebe. Položila mi ruku na plece a hneď som pocítila teplo. Už viem, kde sa vzal ten Petrov pohľad, ktorý nepripúšťal žiadne námietky. Zdedil ho po svojej mame.

Trochu som sa uvoľnila a súhlasila.

„Čaj si dám rada, ďakujem.“ Milo som sa usmiala.

„Tak poďte.“ Vykročila a zaviedla ma do hotelovej kaviarne, ktorá ešte predpoludním nebola prístupná verejnosti ani hosťom. Sadli sme si k stolu, pri ktorom som už sedávala. Za chrbtom ma hrialo kozubové teplo a to vo mne vyvolalo nostalgiu. Akoby odvtedy prešli roky a nie mesiace.

„Ste v poriadku?“ opýtala sa s nepredstieraným záujmom.

„Pravdaže, len som si na niečo spomenula.“ Vyzliekla som si kabát a prehodila ho cez operadlo vedľajšieho kresla a pohodlne sa usadila. Ona si sadla oproti mne a jednu nohu prehodila cez druhú.

„Na niečo, alebo na môjho syna?“ otázku vyslovila celkom nenútene a tajomným úsmevom na perách. 

Mňa to prekvapilo. Žeby som bola taká čitateľná? 

„Čože?“ trochu mi vyschlo v ústach a čaj stále neprichádzal.

„Len sa neľakajte. Viem celkom presne kto ste.“

„Ako to? Ja Vás vôbec nepoznám.“

„Peťko mi o Vás rozprával.“

„Naozaj?“ bola som zvedavá čo jej nahovoril.

„Vraj ste ho očarila.“ Povedala a premeriavala si ma cez závoj namaľovaných mihalníc. 

„To bolo dávno.“ Mávla som nad tým rukou.

„A predsa ste dnes tu.“ 

„Mám na to svoje dôvody.“

„O tom nepochybujem. Aká bola cesta na Slovensko?“

„Tuším Vám toho o mne povedal celkom dosť.“ Mala som nutkanie každú chvíľu vybafnúť informáciu o jeho žene, ale na to som nenabrala odvahu.

„Som matka. Isté veci si viem aj domyslieť.“

„Aha, no, cesta bola príjemná.“ Konečne nám Silvia doniesla sľúbené občerstvenie. Na veľkom podnose niesla šálky a dva čajové konvičky s pariacou tekutinou.

„Ovocný a zelený, nech sa páči. Dobrú chuť.“ Položila podnos a odišla. Automaticky som siahla po ovocnom, lebo už pri pomyslení na zelený čaj sa mi robilo nevoľno.

„Vy ho tu zastupujete?“ opýtala som sa otvorene.

„Áno. Na pár mesiacov odišiel k moru. Otvára sa tam nový hotel, niekde tesne pri mori a bola to preňho jednak výhodná pracovná ponuka a trochu aj povinnosť.“ Prižmúrila oči a napila sa svojho nápoja.

„Chápem.“

„A čo robíte vy, slečna?“

„Starám sa o jeden milý manželský pár.“

„Ste opatrovateľka?“

„Nie tak celkom. V istom smere áno, ale skôr sa snažím udržať im zdravú a bystrú myseľ než telo.“

„Hm... zaujímavé.“

„Pre mňa určite. Rada som s Vami strávila chvíľku času a posedela, no už budem musieť ísť.“ viem, že som v skutočnosti nestihla vypiť ani polovicu šalky a sedela som tu kratšie ako zvyknem na malej, ale opantávali ma zvláštne pocity.

„Rebeka, čo ste prišli Petrovi povedať?“ neodpustila si znova otázku.

Hodila som na seba kabát a na krk omotala šál.

„Prepáčte, ale ako som už povedala recepčnej, toto je súkromná vec.“

„Pochopila som. Ale tak trochu čosi šípim. Verím však, že vy dvaja sa nakoniec stretnete a všetko si vydiskutujete. Chce to len správne načasovanie.“

„A to ešte nenastalo, je tak?“

„Správne. Ste bystré dievča. Poviem Peťkovi, že ste sa zastavili.“

„O tom nepochybujem. Pekný deň a ďakujem za čaj.“

„Bolo mi potešením. Tak zase niekedy nabudúce?“

„Niekedy nabudúce.“ Usmiala som sa a so slzami na krajíčku opúšťala hotel. 

Neviem či nejaké nabudúce bude, ale nateraz tieto dvere za sebou zatváram.

***

Slnečné dni mi akosi splynuli. Nebyť toho, že som ich trávil s vždy vysmiatym Mateom, bolo by to celé len o nikdy nekončiacej robote.

Okrem Armanda a Matea, ktorých som si zaradil do kategórie POTREBUJEM, sa mi v hľadáčiku objavila aj nízka aziatku Thia Wangová. Veľmi dobre sa orientovala v gatronómii a to bolo pre nás prínosné. Mala kontakty na dobrých miestnych rybárov a dodávateľov čerstvej zeleniny. Na lokálnych pekárničkách sľúbila, že popracuje. Rozhodla sa po práci obehnúť niekoľko kaviarní, kde piekli domáce múčniky, ochutnať ich čo najviac a získať výhodnú spoluprácu. Obdivoval som jej odhodlanie a popravde, aj sám by som si zašiel na nejaký ten zákusok, vybavil telefonáty domov a trochu vypol. V hoteli to bolo len Pietro toto, Pietro tamto. Ani moje nemo nevedeli poriadne vysloviť, tak som nad tým len mávol rukou. Nutne som potreboval hovoriť so Silviou, pretože mama sa tvárila, že je všetko rozprávkovo dokonalé a šľape ako švajčiarske hodinky, ktoré mala na rukách. Bol som ale riadne zahltený prácou a večer som padal polomŕtvy do postele. Tak to šlo najbližšie dva týždne. Sčasti som toto vysoké pracovné tempo miloval. Vrážalo mi to do žíl novú dávku adrenalínu. 

Thia predviedla svoje dobré pracovné nasadenie a získala na našu stranu malú kaviarničku La Belle, ktorá robila skvelé domáce Sfogliatelle. Poslali nám ich na ochutnávku v jednej krabici a nebyť toho, že som si jeden koláčik uchmatol, nič by mi neostalo. Bol to famózny zákusok a veril som, že našim hosťom tradičný taliansky múčnik zachutí. 

Po náročnom pracovnom dni som sa vybral do tej kaviarne, aby som si ju obzrel a dal si znova tú lahodu znovu spolu s kávou. Samozrejme, Thii som dôveroval, ale chcel som sa presvedčiť na vlastné oči. Opäť - dôveruj ale preveruj.

Bola to taká malá kaviarnička na námestí, vonku pred ňou stálo zopár malých stolíkov, aby si tam ľudia mohli posedieť. Samozrejme, poväčšine turisti, pretože Taliani si zvykli kávu vychutnať postojačky a hneď uháňať za prácou. Ja som bol ten prvý prípad v každom smere. Rád som si vychutnal dobrú kávu a nikam sa neponáhľal. Alebo som si to takto len zbožne želal?

Keď som vošiel dnu, nad hlavou mi zacinkal zvonček. Porozhliadol som sa po vnútrajšku. Bolo tu niekoľko barových stolov a stoličiek potiahnutých kožou farby silnej arabiky. Barový pult bol mohutný a obložený tehlami, ktoré boli už na pohľad drsné a neopracované. Steny boli farby latte a na nich viseli obrázky z histórie kaviarne. Čiernobiele fotografie na plátne  dodávali miestu útulný charakter. Vo vzduchu sa niesla vôňa kávy, škorice, vanilky a citrusov. Pohládzalo to moje zmysly a cítil som sa príjemne. Bol som tu sám a za barom niekto šramotil, no nikoho som nevidel. Pristúpil som bližšie a zrazu sa predo mnou objavila ryšavá štica hustých vlasov, nasledovaná pohľadnou tváričkou. Žena predo mnou silno pohodila hlavou, vlasy jej nehlučne preleteli dozadu kde sa síce udržali, no trčali do strán. Milé bledozelené oči boli podobné tým Rebekiným. Zračilo sa jej v nich prekvapenie a neskôr záujem aj ostražitosť v jednom. Jemné pehy jej zdobili prísny rovný nos a príťažlivé neveľké prsia končili úzkym pásom, ktorý sa ukrýval za barom.

Chytila si vlasy, zopla ich do halabala drdolu a prehodila si utierku cez pravé plece. Zásteru mala trochu od múky a spod nej trčalo ružové tričko, čo bolo v tomto hnedou zaliatom priestore ako päsť na oko. 

Mierne zakašľala a ja som ju prestal skenovať a upriamil pohľad do jej očí. Áno, chýbala mi Rebeka. 

„Ako vám poslúžim?“ opýtala sa jemným medovým hlasom.

Teda, nejaké predstavy by tu boli, ale prinútil som sa uvažovať rozumne.

„Rád by som si dal kávu. Espresso bez mlieka a s cukrom a k tomu vaše Sfogliatelle.“

Podľa prízvuku sa mi nezdala miestna, ale ktohovie. Ja sám som taliansky rozprával dobre, ale ako talian som rozhodne nevyzeral. Chýbalo mi to ich prehnané gestikulovanie, hoci pri Mateovi som sa učil rýchlo, ako aj hlasné prejavy emócií. 

„Všetci vedia, že Sfogliatelle pečieme ráno, aby boli čerstvé a dokonalé. Teraz k večeru sú síce chutné, ale najlepšie sú proste čerstvé.“ Rozprávala, akoby som teraz spadol z jahody a hanobil alchýmiu pečenia, no hneď sa zvrtla aby pripravila kávu. 

Ja som na ňu civel, sledoval ju ako nejaký úchyl a nič som nevravel. Ona s miernym rumencom na lícach stláčala páky, presúvala, miešala, až kým predo mňa nepostavila dokonalú dávku kávy. Potom sa otočila, prešla k chladiacej vitríne a vytiahla na tanier tri koláčiky. Potom ich predo mňa postavila. 

„Nech sa páči a dobrú chuť.“ Vyslovila rýchlo a zberala sa ku kase aby mi vystavila účet, ktorý mi položila stôl. 

Káva bola skvelá a koláčik rovnako. Nemyslím, že by pár hodín zmenilo chuť toho koláčika, ale ja som nebol žiaden odborník. V tichosti som si vychutnal svoju porciu radosti a úkosom ju pozoroval. Prechádzala sa po miestnosti akoby tancovala. Utierala stoly a niečo si ticho pospevovala, no k mojím ušiam to už neprišlo. Mala tenké nohy natiahnuté v čiernych džínsach a na nohách plátené tenisky. 

Keď som dojedol a dopil, oprel som sa na stoličke a prezeral si ju. Bola pekná, fakt pekná.

„Pečiete?“ opýtal som sa.

Trochu nadskočila, ako by si zrazu uvedomila, že tu nie je sama a otočila sa ku mne. 

„Prosím?“ znovu si prehodila utierku cez plece a bokom sa oprela o bar vedľa mňa. Ruky si prekrížila na prsiach, ktoré sa jej pri tom geste mierne nadvihli a bola ešte príťažlivejšia. 

„Pýtal som sa, či pečiete.“ Čo na tom nechápala? 

„No isteže. Mne to tu patrí, drahý pane. Ale to všetci čo tu chodia vedia, takže určite nie ste miestny.“

„Nie, to teda nie som. Mám tu istú prácu a chcel som spoznať osobu, ktorá pre mňa bude pracovať, to je všetko.“

„Á, takže nový majiteľ hotela? No perfektné, že ste prišiel osobne. Keby som to vedela, upečiem čerstvé koláčiky.“

„Netrápte sa, nepostrehol som rozdiel. Chcel som trochu vypadnúť a ešte raz si pochutnať na tom vašom zázraku. Minule sa mi totiž veľa neušlo.“

„To ma mrzí. Nabudúce prinesiem nejaké extra aj pre vás.“

„Ďakujem. Chcete sa trochu baviť o biznise?“

„Ani nie. S Thiou Wangovou sme už všetko prebrali a dohodli sa. Budem si musieť ešte niekoho nájsť aby obsluhoval bar, ale to je najmenej. Ako sa vám páči v Taliansku?“

„Ujde to až na to dusno a čo vy?“

„Och, ja už som tu roky. Prišla som po škole a tak nejak tu ostala.“ Zasmiala sa, odtisla a prešla za bar. „Ak je to všetko, rada by som zavrela.“ 

„Samozrejme. Nedošlo mi, že je už po záverečnej. Mohla ste ma pokojne vyhodiť.“

„Toto ja nerobím. Ale možno nabudúce.“ Mrkla na mňa s úsmevom.

Ja som sa postavil, ale pred odchodom som sa zastavil.

„Som Peter, mimochodom.“ S rukou na kľučke som sa k nej obrátil.

„Rafaella. Ale stačí len Ella.“

„Budem si to pamätať. Ešte raz vďaka. Tak niekedy nabudúce?“

„Niekedy nabudúce.“ Jemne sa pousmiala, sklopila oči a vrhla s leštiť bar, ktorý bol čistý až až. 

Rafaella... žeby bolo na čase pohnúť sa ďalej? Nie, nie, nie. Bol milá a príťažlivá, ale Beka má v sebe niečo, čo iné nemajú. Ohnivý pohľad a zamatový hlas, z ktorého mi tvrdne vták. Bože, prečo som to celé posral?

Cestou späť do hotela, som vytočil Silviu. Nemal som síce čas na siahodlhé táraniny, tak som ju zahlcoval SMS-kami. 

„Ahoj Peter, pomôžem ti?“

„Pravdaže. Podaj hlásenie.“

„Všetko je na mieste, všetci sú tu a robia ako včeličky. Tvoja matka to zvláda. A ja tiež. Pána, toľko ľadového čaju som ešte v živote nevypila. Vraj je to liek na všetko. Tak ho pijem na hektolitre.“

„Pomáha?“ zasmial som sa.

„No, povedzme, že s obličkami nebudem mať problém hádam najbližšie dva roky. Majú teraz čo filtrovať.“

„Okej. Ušetri ma detailov.“

„Veď si to chcel vedieť. Sám si si na vine.“

„A inak?“

„Objednala som servisákov, lebo dole vo wellness začalo haprovať osvetlenie. Zháňam novú cukráreň, pretože tú čo sme mali tvoja mama zrušila. Vraj jej po ich koláčoch bolo nevoľno a ona si neželá, aby jej hostí niekto otrávil jedlom.“ Zhodnotila Silvia celkom pokoje.

Ja som teda pokojný rozhodne nebol.

„Ale no tááák. To vážne? Bolo niekomu inému zle?“

„No, nikto ešte nestihol tie koláče ochutnať. Ona bola prvá a potom dala všetky vyhodiť.“

„Okej. Máš niekoho vyhliadnutého?“

„Keď dotelefonujeme, pôjdem si dve cukrárne obzrieť. Pozri, mám tvoju mamu rada. Ono to bude fungovať, len to chce trochu času. Je skvelá a zábavná a hostia ju zbožňujú. Ja tú prácu nejako zvládnem, ale keď sa vrátiš, budem chcieť pridať na výplate. To aby som mala na sedenia u psychológa. A tebe sa ako darí?“

„Som v jednom kole. Doriešujem detaily a dodávateľov. Čo chvíľa otvárame.“

„No fajn. Ešte čosi.“

„Povedz mi nejakú dobrú správu.“

„No keď chceš. Bola tu Rebeka Dvorská.“

Tuším, že mi môj mozog na chvíľu vynechal a prestal fungovať. Keď nabehol, ani som nevedel čo povedať.

„Si tam?“ spýtala sa Silvia, keď bolo dlho ticho.

„Hej, ja... hej, som tu. Čo si to povedala?“

„No, že tu bola Rebeka a hľadala ťa.“

„Čo vravela? Kedy tam bola? Je ešte tam?“

„Spomaľ, spomaľ Rómeo. Už odišla. Chcela s tebou hovoriť. Povedala som jej, že si pracovne odcestoval a prídeš o niekoľko mesiacov.“

„A ona?“ netrpezlivo som čakal na každé jej slovo. Tak veľmi som tam chcel byť, keď vošla do môjho hotela. Túžil som jej všetko vysvetliť. 

„Stretla ju tvoja matka a zatiahla ju do hotelovej kaviarne. Netrvalo dlho a Rebeka odtiaľ vyletela. Koniec príbehu.“

„Nenechala odkaz?“

„Nenechala. Chcela s tebou hovoriť osobne. Neviem čo jej tvoja mama povedala, alebo nepovedala, ale vyletela odtiaľ ako namydlená.“

„Fajn, vďaka. Skúsim jej zavolať. Vybav všetko potrebné a o peniazoch navyše si pohovoríme keď sa vrátim. Keby niečo volaj a aj keby sa vrátila Rebeka.“

„No, myslím si, že už sa nevráti. Vyzerala vystrašene a tuším plakala. Idem sa o všetko ostatné postarať. Zatiaľ sa maj.“ Zložila skôr nech som stihol niečo namietať. Bola tvrdohlavá, ale dobrá vo všetkom čo sa týkalo hotela a vedel som, že na ňu sa môžem spoľahnúť. Netušil som, čo sa dialo s Rebekou, ale potreboval som to vedieť. Musím jej zavolať, hoci som mal podozrenie, že môj hovor opäť padne do hlasovej schránky.