Jedna noc nestačí (Kapitola 7)

BABY POKRAČUJEME!

Kapitola 7. 

O pár mesiacov som už okupovala svoju hosťovskú izbu u Steelových 7 dní v týždni. Presťahovala som sa sem na žiadosť Ingy, ktorá nemohla zniesť fakt, že ako tehotná budem stále pobiehať medzi Londýnom a vidiekom. Lena to zobrala v celku v pohode, len som jej musela prisahať, že bude krstnou mamou. Ako by som mala na výber niekoho iného. 

Spomenula som si na deň keď sme si s Lenou vychutnávali posledné chvíle v byte.

„Vieš čo?“ spýtala sa ma raz jedno popoludnie, keď sme sedeli na balkóne nášho bytu, prekryté dekami a z úst nám stúpala teplá para. Pili sme horúci čaj, vonku už bolo len niečo okolo 13°C, ale na pomery jesenného Londýna celkom príjemne. 

„Čo?“ opýtala som sa a šibla pohľadom smerom k nej.

„Čo keby som predala byt?“

„Prečo?“ nechápavo som na ňu hľadela kým ona upierala pohľad kamsi pred seba.

„No vieš, ty si odídeš k tým starkým a ja tu mám akože zostať sama? V tomto veľkom byte? Navyše...“

„Navyše čo?“ 

„Nad barom sa uvoľnil byt. Zisťovala som to. Hneď nad tým, kde býva Leo. Aspoň budem mať na kojo dohliadať, keď ty tu už nebudeš.“

„Veď vieš, že by som tu chcela ostať, ostať kvôli tebe, ale aj tak som väčšinu času preč. Vyšetrenia mám len raz za mesiac.“

„Hej viem. A nebudem mať ani komu variť nedeľné vývary!“ zhrozila sa.

„Tak navaríš Leovi. Určite sa poteší.“

„No iste. Bude si myslieť, že je u mňa mama hotel a nikdy sa ho nezbavím.“

„Ale pre mňa by si to robila.“

„Samozrejme, ale s tebou je to iné. Takže čo, predávam?“ 

„Asi hej. Bude mi to tu chýbať, ale viem kde ťa nájsť, keď mi bude najhoršie.“

„Hej, o kúsok ďalej.“

Smutne som sa usmiala a uchlipla si z čaju. Potom som zdvihla pohľad a sledovala holuby, sediace na protiľahlej streche.

„Tak dohoda. Zajtra capnem inzerát do novín, na net a do baru. Určite sa niekto chytí. Také byty idú na dračku.“

„Som rada, že to neberieš tak tragicky.“

„Čo?“ čudovala sa. 

„Môj odchod.“

„To sa ti len zdá. Očividne tvrdo spíš keď chodím domov, lebo inak by si si všimla, že smútok zaháňam pohárikmi, revem a potom upadnem do doobedňajšej kómy.“

„Aj pre mňa je to ťažké. Dlhé roky sme boli spolu, navzájom sa podporovali, ale neboj, veď neodchádzam na Slovensko.“

„Možno by si mala, Peter by odpadol.“ uchechtla sa.

„Ešte mi to pripomínaj.“ Zaletela som pohľadom dole na svoje bruško a jemne po ňom prešla dlaňou. 

„Za chvíľu sa ani neprestrčím cez veraje dverí.“ Smutne som si vzdychla, zatiaľ čo Lena sa tlmene smiala a snažila sa to zapiť čajom, (samozrejme s kvapkou rumu). 

Teraz som si už musela vymeniť šatník, lebo isté partie na mojom tele zmenili konfekčnú veľkosť. Nič to, pretože bolo lepšie vyhovoriť sa na tehotenstvo, ako na to, že som zožrala celú kravu z čistého rozmaru a ešte nemám dosť.

„Rebeka, zlatko...“ oslovila ma Inga pri poháriku Cherry, ktoré si Johnom zvykli každú stredu dopriať a vrátila ma.do prítomnosti. Sedeli pred kozubom, z ktorého sálalo hrozné teplo. Jediné čo sa mi tom všetkom páčilo bola tá žiara, jemný pukot dreva a jeho moc, že už len jeho drobný plamienok, čiastočka,  dokáže narobiť obrovskú škodu. Zastavila ma, keď som prechádzala popri nich a opúšťala kuchyňu. 

„Áno?“ zastala som a strčila hlavu dovnútra. 

„Mám pre teba skvelú správu.“ Radostne sa usmiala.

„Že o mesiac sú Vianoce?“ hádala som.

„Ach Rebeka, nie takú... lepšiu!“ zvolala, napriahla sa a položila nedopitý pohárik a stolík medzi kreslami.

„Tak ma nenapínaj.“ Prestupovala som z nohy na nohu na mieste pri dverách.

Ona len pokynula na voľné miesto vedľa seba a dala mi tak najavo, že si tam mám zložiť svoj objemný kufor. Len čo som si sadla, už som mala pocit, že mi ohorí obočie a mihalnice. Ponorila som sa čo najhlbšie do kresla a čakala čo z Ingy vypadne. 

„Spomínala som ti niekedy nášho starého priateľa Giacoma Savertyho?“ lakťom sa oprela o opierku potiahnutú zamatom a dívala sa na mňa. 

Lovila som v pamäti, ale také meno sa mi nevybavovalo. No to nebolo nič neobvyklé, postihla ma totiž tehotenská demencia. Ak náhodou neviete o čo ide, rozhodne si to vygooglite. Ani by mi nenapadlo, že niečo také fakt existuje, ale je to tak. 

„Nie, myslím, že ste o ňom s Johnom nikdy nehovorili. Mala by som o ňom niečo vedieť?“

„Nie nutne, ale nedávno sa nám ozval. V rámci akéhosi starého priateľstva nám ponúkol niečo výnimočné.“

„Výnimočné?“ usmiala som sa. „Doživotné miesto v luxusnom domove pre seniorov niekde v Ríme či Benátkach?“

„Zbláznilo si sa dievčisko? Veď ja som v najlepších rokoch! Máš šťastie, že som si dala Cherry a tvoju nevhodnú poznámku nechám nateraz tak.“ Naoko nazlostene krútila dokonale upravenou hlavou a uchlipla si z cherry.

„Iste. Mrzí ma to, ale odkedy som tehotná neviem si pomôcť. Také veci zo mňa lezú v jednom kuse.“ Bránila som sa

„To mi je ľúto. No každopádne, vrátim sa k tomu podstatnému, čo som ti chcela povedať.“

„Som samé ucho.“ Usmiala sa som sa doširoka.

„Tak počúvaj ty ucho. Giacomo bude otvárať v spolupráci s nejakými ďalšími ľuďmi hotel na pobreží Talianska. Pozval nás, aby sme tam strávili trochu času. No nie je to skvelé? Trochu si oddýchneme, načerpáme nové sily, rozhýbeme kosti.“ Povedala a malo som pocit, že v mysli už tancuje salsu na horúcom piesku a je znovu dvadsaťročná. Moja poznámka ju vrátila do prítomnosti. 

„Ako my? Akože aj ja?“

„Akože aj ty. Teraz si súčasť rodiny, drahá. Takže keď ideme na dovolenku, pôjdeme všetci.“

„A čo takto dovolenka vo dvojici? Romantika a tak?“

„Zošalela si, jedinú romantiku vidím v telke. Áno, s Johnom sa ľúbime, no je to už iné. Ale to ti nebudem vysvetľovať, na to prídeš časom aj sama.“

„Ja ti neviem. Odkedy som tehotná mám pocit, že som ťažká ako hroch, mám neustály hlad a vládzem menej ako pacient pripútaný na lôžko, čo mu ostáva pár hodín života. Možno je to tými hormonálnymi liekmi čo mi doktorka predpísala.“

„Očividne potrebuješ zmeniť vzduch, máš negatívne myšlienky. A to v jednom kuse. Materstvo je nádherný čas a treba si ho užiť, kým prídu rodičovské povinnosti.“

„Ty o tom vieš svoje.“ Povedala som skôr, než som stihla tú uštipačnú poznámku prehltnúť.

Stisla pery do úzkej priamky a pozrela sa do ohňa. Keď pohľad opäť upriamila na mňa, zračilo sa jej v ňom sklamanie. 

„Inga... opäť prepáč.“ Fakt som to myslela úprimne a dopĺňam to aj môj ospravedlňujúci pohľad. „To tie hormóny.“

„Nie, Beka. Nemáš sa za čo ospravedlňovať. Povedala si pravdu, ale to neznamená, že rokmi som nenadobudla vedomosti. Preto viem, že rodičovstvo nie je prechádzka ružovou záhradou. Naopak tehotenstvo je obdobie očakávania, je plné predstáv a fantázie, radosti z toho aké to asi bude. Takže je to aj najlepší čas zažiť niečo nové. Možno niekoho spoznať?“

„Kto by už len mňa chcel? A ešte s trčiacim bruchom?“ povedala som pochybovačne. 

„A čo otec dieťaťa?“

„O tom sme sa predsa už bavili.“

„Dobre, dobre, viem, že sme sa už o tom bavili, ale mám takú prosbu. Vyberieme sa spolu na dovolenku, no predtým zavoláš svojej doktorke a keď to odobrí, vycestuješ na Slovensko, povedať otcovi svojho dieťaťa pravdu. Nič viac nežiadam a predsa všetko.“

Zhrozene som sa na ňu zahľadela a z tváre mi zmizla všetka farba.

„Nie! To nemôžeš myslieť vážne.“ Zháčila som sa.

„Ale no ták, dievčatko. Jediná šanca. Buď, alebo. Chcem, len, aby ťa neprenasledovali výčitky svedomia. Ak to bude vedieť a nebude ho chcieť, v poriadku. Ale chceš mu naozaj odoprieť právo vedieť to? Vieš si predstaviť, ako ťa to postupne ničí? Myšlienka, že možno by ho prijal a tešil sa?“

„Čo ak mi ho bude chcieť časom vziať?“ vyhŕkla som svoju najväčšiu obavu.

„Ale drahá, nie ste predsa manželia. Právo je na tvojej strane.“

To ma trochu upokojilo, rovnako ako jej láskyplné pohladenie. Mala o mňa úprimnú obavu. Mohla by som jej túto jedinú prosbu odoprieť? To ťažko. Poutierala som si zatúlané slzy, napriamila sa a usmiala. Inga mi úsmev opätovala.

„Vidím, že si sa už rozhodla.“ Povzbudivo mi stisla ruku.

„Dobre. Ale robím to len kvôli tebe a nie tej dovolenke, aby bolo medzi nami jasno. Aj tak viem, že by si ma s tým otravovala donekonečna.“

„Tak to ma potom veľmi dobre poznáš, mladá dáma.“

„Je to moja práca.“

„Mám ísť s tebou?“

„Kam?“

„No na Slovensko. Ja by som to tomu gaunerovi nevernému raz dva ukázala.“

„No tak pŕŕ. Nikto nikomu nepotrebuje nič ukazovať. Možno so mnou pôjde Lena. Nič nerobí, len pracuje. Možno sa odreaguje.“

„To je skvelý nápad.“

„Zajtra zavolám doktorke.“

„Ty to zvládneš. Si silná žena. A za chvíľu aj matka.“

„Myslíš, že budem dobrou mamou?“

„Och zlatko, budeš tá najlepšia mama na svete. Niet sa čoho báť. A do toho Talianska pôjdeme v januári. Ideálny čas.“

„Ideálny čas? Na čo? Na zápal pľúc?“

„Na leňošenie. Nie je horúco, nedostaneš úpal a nie je tam veľa turistov. Proste, ideálny čas.“

„Keď to vravíš...“ pokrčila som ramenami a vstala. 

„Ďakujem za všetko Inga. Naozaj. A s tým rodičovstvom ma to mrzí. Nechcela som sa ťa dotknúť. Pôjdem si už ľahnúť.“

„Nemusíš mi ďakovať. Vždy budeme s Johnom chcieť pre teba len to najlepšie. A s tou poznámkou sa netráp, nepovedala si nič, čo by som už nevedela. A teraz si choď oddýchnuť. Dobrú noc.“ Usmiala sa, ale bolo vidieť, že už nad čímsi premýšľa a duchom sa mi vzďaľuje.

„Dobrú noc.“ Povedala som a odišla z miestnosti.

***

Na tejto práci som mal fakt rád aj ten tvorivý proces. Keď sa prázdny, ešte ničím nezaplnený priestor zhmotňoval do finálnej podoby. S apartmánmi som sa fakt vyhral. Spolupracoval som so zahraničnými dizajnérmi a dodávateľmi, aby som tieto priestory premenil na niečo luxusné, dych berúce a hlavne jedinečné. Hneď som na tom začal pracovať. A Mateo mi s tým pomáhal. Našiel zopár fakt šikovných ľudí a spolu sme dotvorili detaily. Keď človek vošiel do apartmánu, prekvapil ho veľkorysí priestor. Takmer všetko v miestnosti okrem postele či ovládania telky, fungovalo na dotyk. Jemným tlakom na okraj skriňových dverí sa aktivoval mechanizmus na otvorenie. Za pár sekúnd ste mali pred sebou dokorán otvorenú vstavanú skriňu. V mramorovej kúpeľni, ladenej do čierno-biela, by sa neštítila okúpať ani kráľovná. Podlaha bola lesklo čierna a steny boli biele. Na jednej strane bola na nožičkách postavená vaňa z minerálneho liateho mramoru, z vonkajšej strany čierna a vnútro mala biele. Na umývadlo, ktoré bolo na zákazku vyrobené z Ashforského čierneho mramoru, sme zabudovali tú najmodernejšiu smart technológiu. Neviditeľný gombík stlačením spôsobil, že povrch umývadla sa prehĺbil a senzor pustil vodu. Po odtečení sa povrch opäť zdvihol a vysunul stierač, ktorý zotrel zostatkovú vodu. Povrch ostal čistý a lesklý. A sledovať celý ten proces bolo ako dosiahnuť ten najlepší orgazmus. To som nepovedal ja, ale María, jedna z upratovačiek. V miestnosti bolo ešte biele kožené kreslo, umelý kvet v kúte, ktorý to mal celé oživiť a skrinka, kde už stihli dievčatá naukladať nadýchané uteráky a osušky. 

Na mieste, kam aj králi chodia pešo, to vyzeralo na prvý pohľad ako inde, ale tejto toalete sme predsa len dodali niečo špecifické a štandardný splachovací systém by tam človek hľadal len márne. No keď ste mávli rukou nad nádržkou s vodou, ktorá bola zabudovaná a skrytá v stene, aktivovalo sa spláchnutie. Čo bolo super, pretože už nič nebolo treba stláčať či ťahať. Zbohom staré technológie, vitaj moderný svet. Pevne som veril, že tieto apartmány, ktoré boli nadupané chytrými vychytávkami budú pre budúcich klientov hotela atraktívne. Aj preto sme takto vystavali dva zo štyroch apartmánov. Chcel som vedieť, ako na to zareagujú návštevníci. Bolo to niečo, čo som ešte nikde nikdy neskúsil a dúfal som, že ľudia moju víziu pochopia a užijú si možnosti modernej doby. 

Zahltil som sa prácou a tento projekt som chcel doviesť do dokonalosti. Viedol som videohovory s krstným otcom aj strýkom, posielal im fotografie a videá ako napredujeme. Oni sa tu samozrejme chceli ukázať až na uvítacej párty a zlízať smotanu, no vedel som, že ma podporia a ukážu v tom najlepšom svetle, aj keby hotel zo dňa na deň spadol ako domček z karát. Boli sme rodina a rodina sa podporuje, však práve preto som bol aj tu. 

Pochybovačne si prezerali mnou vytvorené apartmány, ale uznali, že oni sú už predsa len archívny ročník a mladá krv hotelovému biznisu len prospeje. Keď ma prestali komandovať a kontrolovať tí dvaja, vystriedala ich moja mama. Samozrejme, vždy tvrdila, že všetko šliape ako má a ja som si to pre istotu vždy overoval u Silvii. 

Pri ostatných dvoch apartmánoch som si povedal, že budú v takom exoticko-relaxačnom duchu. V oboch sa na terase nachádzala jacuzza, takže všetko sme ladili v tónoch kapučínovej a smotanovej. Od lustrov, cez hebký koberec s vysokým a hustým krémovým vlasom, až po hojdacie kreslo visiace pri okne blízko dvojkrídlových sklených dverí, to tu vyzeralo ako v exotickom rezorte niekde na opustenom ostrove. V kútoch boli v kvetináčoch zasadené mladé banánovníky a od mora povieval vetrík, ktorý nadúval svetlo-karamelové jemné závesy.

Armando Pinnety, bol blázon do technológií. Ďalší mladý muž v mojom veku, mal korene v latinskej Amerike a z polovice talianske, zvláštny pomiešaný prízvuk, ale do našej partie pasoval dokonale. Na hlave krátke uhľové vlasy, hnedú pokožku a oči ako horká čokoláda. Vyzeral tak trochu ako Enrique Iglesias. Hovoril po španielsky, mal jeho telo, ale spievať nevedel. Jeho dedko trval na tom, aby z neho bol mariachi. 

„Ale mariachi čo nevie spievať, nie je pravý mariachi,“ vysvetľoval mi raz večer pri fľaši Corony. Ja som len pritakával, ale vôbec netušil čo je vo veci. 

Zaplatili mu vraj aj učiteľku spevu a keď skoro ohluchla a ušla z ich domu, dedko len neveriacky pokrútil hlavou a povedal, nech ide radšej študovať. A tak šiel. A teraz je tu, pretože Mateo ho kdesi vyhrabal. Dúfal som, že nie doslova, ale uňho si človek nemohol byť ničím istý. Mal podivných známych a divné kontakty, o ktorých vyhlásil, že je pre mňa jednoduchšie ak ich nikdy nespoznám. Neviem, čo to bolo pre budúci hotelový biznis prínosné, alebo nie, no môj strýko a krstný otec tiež nemali len počestné kšefty, ale do toho som sa ja nestaral. 

Keď sme spolu s ním a Mateom dokončili apartmány, pustil sa do vývoja nejakej komunikáciu uľahčujúcej škatuľky. Zrejme na tom pracoval už dlhšie, pretože mi prišiel ukázať niečo ako malý tablet, kde si ľudia namiesto telefonátu na recepciu proste inteligentným perom napíšu číslo izby a zo zoznamu vyberú čo potrebujú. Niečo ako SMS-skovanie v rámci hotela. 

Ten nápad sa mi fakt pozdával. Bol to fakt chytrý chlapík a toho som tu chcel udržať. IT-čkára potrebuje každý hotel. Nie, oprava, jeho som potreboval pre náš hotel. Chcel som totiž, aby aj po mojom odchode niekto spravoval zabudované moderné technológie a jedine on sa do nich vyznal, ak by bolo potrebné niečo opraviť.

***

„Čau, mám tu zopár tvojich vecí, ktoré som našla v byte. Prídeš si dnes pre ne a trochu mi pomôžeš s balením? Alebo by si mi mohla robiť len spoločnosť. Dávno sme spolu neboli.“

„Čau. Ale jasnačka. Vieš, že ti rada pomôžem a ako ide sťahovanie?“

„Dobre. Leo mi pomohol odniesť do nového bytu väčšinu veľkých vecí a zajtra sem príde tá mladá rodinka, podpísať zmluvu.“

„Jasné, že prídem, mám pre teba jeden návrh.“

„To je akože dobré, alebo zlé?“

„No v tvojom prípade neviem, pretože netuším ako si dnes spala.“

„Och dnes výborne, len som musela skoro ráno prísť sem a začať to tu baliť. Nejaké veci tu ostávajú, ale zvyšok si beriem so sebou. Je to menší byt, takže mi tam toho toľko nevojde a v podstate mi to ani netreba.“

„Super. Ak môžem ešte priložiť ruku k dielu, o chvíľu vyrazím.“

„Dobre, budeme ťa čakať. Zatiaľ paa.“

„Cmuk.“

Ukončila som hovor a zišla dole do kuchyne. Usadila som sa pred Julienne na barovú stoličku a ona sa na mňa milo usmiala. Ponúkla ma čajom a čerstvo upečenými keksíkmi. 

„Tak ako zvládaš tehotenstvo?“ opýtala sa ale, po francúzsky. Ja som chvíľu rozmýšľala nad slovíčkami, ale hneď som jej odpovedala.

„Myslím, že nevoľnosti ustúpili. Alebo to je len preto, že som od posledného razu nevypila ani kvapku alkoholu?“ zasmiala som sa, uchlipla si z čaju a zajedla to keksíkom. „Okrem toho, za chvíľu budem ako slonica, pretože tvoje keksíky a brownies milujem a tie sa na mňa lepia ako žuvačka.“ Ukázala som si na boky a bruško a Julienne len neveriacky krútila hlavou.

„Ale netáraj. To v tebe predsa rastie malý človiečik a nie tukové vankúše.“

„Keď to vravíš. A ako sa má manžel a deti?“

„Ach dobre, Ďakujem za opýtanie.“ Nafúkla pýchou hrudník a prehovorila a hrdosťou v hlase. „Diana a Diego práve nastúpili na univerzitu v Paríži.“ 

„To je úžasné.“ Povedala som úprimne. Julienne mala už dospelé dvojičky. A jej manžel tu pracoval ako záhradník. Ibaže tu nezostával celý rok, pretože v zime tu práce veľa nebolo a tak aby mali na školu pre dvojičky, odchádzal na pol roka do tepla, starať sa iným bohatým ľuďom o záhradu.

Potom sme ešte veselo klebetili o všeličom, o živote, o rodine a ani neviem ako, zrazu sa vonku zošerilo. Po príjemnom rozhovore s Julienne som skontrolovala Ingu s Johnom, ktorí sledovali svoj obľúbený seriál a obaja, každý z inej strany hladkali Jimmyho, ktorý bol z toho v psom nebi. 

Ani som ich nevyrušovala, lem som nakukla do miestnosti a opäť z nej vyšla. Prešla som schodiskom na poschodie a zamierila do izby. Už spoza dverí som počula ako mi vyzváňa mobil. Rýchlo som teda vošla dnu a prijala hovor.

„Haló?“ ozvala som sa automaticky.

„Bože Beka, kde si?“ opýtala sa Lena so zmesou hnevu, prekvapenia a úľavy.

„Kde by som mala byť? Predsa doma.“

„A kde si mala byť?“ opýtala sa teraz už naštvane a mne to v sekunde dochádza. Chcela som zájsť do kuchyne pre nejaké dobroty a vziať ich so sebou pracantom. Namiesto toho som si sadla k Julienne a veselo s ňou debatovala. 

„Lena...“ vyhŕkla som, „mňa to fakt mrzí. Zabudla som.“

„Mne je to jasné. Len mi nie je jasné čo sa s tebou deje. Ak si nechcela prísť, kľudne si to mohla povedať.“

„Ale ja som chcela prísť, ibaže som na to jednoducho zabudla.“

„Vieš ty vôbec ako som sa bála? Povedala si, že za chvíľu vyrazíš a prešlo niekoľko hodín. Myslela som si, že sa ti niečo stalo a ešte si nebrala ani telefón.“

„Nechala som ho v izbe a išla som do kuchyne pre nejaké dobroty. A tam som zostala. Odpusť mi to.“

„Odpustím, ak ma dnes večer prichýliš. Mám v byte len samé krabice a som dosť uťahaná, než aby som ich teraz všetky vybaľovala a hľadala niečo čím sa v noci prikryjem.“

„Jasné, že môžeš prísť. Hneď to oznámim a dám nachystať posteľ.“

„Dobre mylady. Za chvíľu vyrazím, ale aj do polhodiny prídem. Neozvem sa o pár hodín.“

„Prepáč, budem ťa čakať.“ Povedala som kajúcne.

„Tak zatiaľ.“ Povedala a ostalo ticho.

„Pa.“ Zložila som a telefón hodila na nočný stolík.

Čo sa to so mnou deje? Akoby mi niekto gumoval v mysli. Opustila som svoju izbu a zišla na prízemie.

„Budeme mať nečakaného hosťa.“ Povedala som Inge a Johnovi, keď som za nimi prišla. Stále ešte sledovali program v televízii. 

„Koho?“ opýtala sa Inga bez toho, aby odtrhla pohľad od obrazovky.

„Príde Lena, dnes sa sťahovala a ja som na ňu zabudla. Takže jej okrem Lea nemal kto pomôcť, preto teraz nemá vyložené veci a chce sa vyspať. Bude to problém?“

„Ale zlatko, vieš predsa, že tento dom je obrovský a môžeš si sem priviesť svoju návštevu hocikedy. Ak to samozrejme nebude nejaký Jack Rozparovač.“

„Tak ďakujem.“

„Povedz Julienne, nech niekoho pošle, aby jej pripravili izbu, alebo bude spať v tvojej?“

„Asi áno. Len jej treba nachystať posteľ.“

„Dobre, tak nech sa o to postará. A keď príde a zloží si veci, sa k nám môžete pripojiť na šálku kakaa, čo povieš? My stihneme dopozerať seriál.“

„To by bolo skvelé. Ešte raz ďakujem, idem pohľadať Julienne.“ Vyšla som z miestnosti a zamierila do kuchyne, kde som vedela, že bude Julienne.

Ďakujem za každú odozvu 😊