Jedna noc nestačí (kapitola 6)

6. kapitola 

Anglický vidiek ľudia, je niečo celkom inakšie ako betónový svet priamo v centre, či tesne v okolí Londýna. Všade vládne zeleň a stromy a všetko je tu mnohonásobne krajšie. Aj preto veľa Angličanov opúšťa na víkend štyri steny a hľadá útočisko v prírode. Ja som mala to šťastie, že som na jednom takom úžasnom mieste mohla pracovať a užívať si ho 5 dní v týždni a len na víkendy som cestovala späť. Totiž moji zamestnávatelia, Inga a John Steeloví, obývali jedno zo starých honosných sídiel, práve na takomto mieste. Kedysi tam bývali bohatí lordi, ale Inga s Johnom nemali ani slávnych predkov, ani nijaké tituly pred menom či za menom. Mali len dosť peňazí, ktoré si zarobili tvrdou prácou a rozumom a mohli si také niečo dovoliť. Vzorne sa o to starali, aj keď im už nezostávalo veľa času. Boli to dvaja staručkí ľudia, ktorí ani nemali deti, zato mali mňa. Áno, je to tak. Vlastná rodina ma odmietla a vyhnala z domu, lebo som túžila po slobode a ja som teraz cudzích ľudí nazývala svojou rodinou. 

Nasadla som do svojho Fofa (Ford Focus) a uháňala v ústrety anglickému vidieku. O 45 minút neskôr, som si diaľkovým ovládačom otvorila obrovskú kovovú bránu. Rovnaký kovový plot z akého bola aj brána, sa hadil okolo celého pozemku. Po štrkovej ceste, vedúcej k nádvoriu pomedzi hustý (ako inak) anglický trávnik a zopár stromov, ktoré ju lemovali, som prešla so stiahnutým žalúdkom. Ako tí dvaja ľudia, na ktorých mi v živote veľmi záležalo, prijmú túto novinku? 

Ešte som nestihla ani vypnúť motor, k autu už pohotovo pribehol Tomas. Tomas, bol jedným zo zamestnancov a staral sa hlavne o prichádzajúcich návštevníkov. Aj keď som mu už veľakrát povedala, že mňa takto obskakovať nemusí, nedal sa odradiť. Bol to mladý chalan, ktorý veľmi túžil študovať. Možno preto sme si tak dobre rozumeli. Ale keďže nebol žiaden sociálny prípad, na štúdium si musel zarobiť. Inga s Johnom samozrejme podporovali jeho rozhodnutie a dopomáhali mu k tomu slušným platom. 

Aj teraz mi otvoril dvere, žiarivo sa usmial a uklonil sa, ako by som bola členkou kráľovskej rodiny. Úsmev som mu opätovala.

„Ahoj Tomas.“ Pridržala som sa otvorených dverí a vytiahla sa von.

„Vitaj Beka. Dnes sme ťa neočakávali.“

„Ja viem, ale musím sa s Ingou a Johnom pozhovárať.“

„Znie to tajomne. Snáď len nechceš skončiť? Kto mi bude pomáhať s francúzštinou?“

„Nechcem skončiť, ale vieš, že Julienne je na francúzštinu expert. Kedykoľvek môžeš požiadať ju. Myslíš, že s kým si ju stále oprašujem? Snáď si si nemyslel, že som taká skvelá poliglotka, alebo áno?“

„A veru myslel.“ Usmial sa.

„To mi lichotí.“ Tiež som mu venovala úsmev a postrapatila mu vlasy.

„Toto mi nerob. Musím predsa vyzerať profesionálne a reprezentatívne.“ Zlostil sa, ale len naoko a začal si naprávať vlasy.

„Tak prepáč.“ Uškrnula som sa a vybrala sa k domu po širokom kamennom schodisku. Kľúče som hodila cez plece a Tomas ich v letku chytil. Vedela som to, lebo tento trik sme už mali nacvičený. Trochu ma rozhovor s ním rozptýlil a ja som sa uvoľnila.

Pri veľkých dvojkrídlových dverách už postávala Julienne. Vonku bolo príjemne teplo, ak sa to vôbec dá nazvať teplom, ale nepršalo a pomedzi oblaky sa predierali slnečné lúče. Pozdravili sme sa ako vždy, pekne po francúzsky. Bol to náš zvyk, pozdraviť sa, niečo prehodiť, všetko vo francúzštine, aby som na ten jazyk nezanevrela. Otvorili sa dvere a von vyšli Inga a za ňou v tesnom závese aj John. Inga mala na sebe bledoružový kostým, vhodný na popoludňajší čaj, ako zvykla vravievať, ale hodil sa na každú príležitosť. Na hlave mala neveľký klobúk, posadený mierne doboka. John mal bledomodrú košeľu, elegantné oblekové nohavice a mokasíny a na košeli károvanú vestu s ružovými štvorčekmi. Je jedno čo mal na sebe, musel ladiť s Ingou. Toto bol zase ich spoločný zvyk. 

„Rebeka, zlatko, čo tu robíš tak skoro? Veď máš mať ešte dovolenku.“ Prehovorila Inga a vrhla sa ma objímať. Pobozkala ma na obe líca a to isté urobil aj John.

„Vitaj drahá, čo ťa k nám tak skoro privádza? Nie, žeby sme sa netešili, ale ako hovorí Inga, mala si mať ešte voľno.“ Jedno čo Johnovi ostalo, bol jeho austrálsky prízvuk. Spôsoby už prebral od Angličanov, rovnako ako Inga, ale Inga používala aj britský prízvuk.

„Potrebujem vám povedať niečo dôležité.“

„Ale iste moja milá. Poď, dáme si čaj v záhrade. Cítim, že dnes bude pekne.“ Povedala Inga a ukázala smerom k záhradnému altánku.

„Tuším si to cítila aj minule a parádne sme zmokli.“ Neodpustil si John svoju poznámku.

„To len preto, lebo si sa na ten čaj obliekal dlhšie než ja.“

John len mávol rukou, zišiel po schodoch a cez trávnik si to mašíroval k tomu altánku. 

„Julienne, prosím ťa, choď povedať do kuchyne, že prišla Rebeka, že si dáme čaj a aj niečo pod zub.“

„Iste, madam.“ Odpovedala s úctivým ale miernym úklonom, zvrtla sa na päte a odpochodovala dnu.

„Rebeka, si nejaká bledá a pochudnutá, to viem celkom presne, pretože takto vyzerám ja, ale mám svoje roky, lenže ty si ešte mladá žena.“ Ustarostene sa na mňa zadívala a povzbudivo mi stláčala dlaň v tej svojej.

„Inga, ja... mám sa dobre, ibaže sa všetko skomplikovalo.“

„Čo sa skomplikovalo?“ V tvári mala mierne šokovaný výraz. 

„Môj život.“ Povedala som smutne.

„Ale drahá, určite to spolu vyriešime, nech už ide o čokoľvek, dobre? Dáme si šálku čaju a ty nám povieš čo ťa trápi.“ Potiahla ma za ruku, ktorú mi držala a spolu sme prešli cez trávnik k Johnovi, ktorý už netrpezlivo sedel v hojdacom kresle, bafkal fajku a čakal, kedy sa k nemu ráčime pripojiť.

„No o čo ide?“ spýtala sa Inga, hneď ako odišla Julienne, ktorá nám naservírovala čaj, aj obložené chlebíčky.

Rozpačito som prebehovala pohľadom medzi Ingou a Johnom, kým Inga nakoniec nevyriekla: „John, drahý, nemohol by si skontrolovať tie pelargónie?“
„Pelargónie? A načo platím záhradníka?“ nechápavo hľadel do očí svojej ženy a dúfal, že jej nepreskočilo.

„No tak John.“ Vrhla naňho veľavravný pohľad a ja som k nemu pridala svoj ospravedlňujúci. Zrejme to pochopil a vstal. Prešiel pár metrov a zavolal na svojho verného priateľa, jazvečíka Jimmyho. 

„No, už môžeš.“ Povzbudzovala ma Inga.

„Inga, som tehotná.“ Vyhŕkla som jedným dychom a ďalší sa snažila vtiahnuť do seba.

„Pre všetko na nebesiach a to je vari niečo zlé? Veď to je úžasné, aj keď si nespomínam, žeby si nám nejakého muža, ktorý je v tvojom živote spomínala. Veď máš právo na súkromie.“ Trošku posmutnela, ale radosť z toho, že som tehotná, ju nabila novou iskrou.

„Nespomínala som žiadneho muža, pretože žiaden ani nebol. Spoznala som ho na dovolenke na Slovensku.“

„Ale veď to bolo len pred dvoma týždňami.“

„Ja viem, ale bolo mi hrozne, tak som šla k lekárovi a tam mi povedali, že som tehotná. Tak veľmi sa hanbím a mrzí ma to, že som si skomplikovala život.“

„To si si veru skomplikovala. A čo ten muž?  Nepáči sa ti, alebo to už vie a odmietol ťa?“

„Nie, nič také. On o tom netuší a popravde sa mu to ani nechystám povedať.“

„Ale Beky, je to tvoja povinnosť. Má právo vedieť, že sa stane otcom, nemyslíš?“

„Myslím si len toľko, že je to hajzel, ktorý ma oklamal a vodil za nos.“

„Rebeka! Ako sa to vyjadruješ? Čo si sa tu nič nenaučila?“

„Prepáč Inga. Ja len, že on bol úžasný a potom som zistila, že je ženatý.“

„Ženatý? Ach preboha. Tak toto už problém veru je. Ale neboj sa. Odhliadnuc od problémov, ktoré ťa tak trochu postihli, si mi veru lepšiu správu ani nemohla povedať. Musím pohľadať Johna. Poslala som ho preč, lebo som si myslela, že to, čo povieš bude strašné, ale toto je úžasné. Malé dieťa v tomto dome bude požehnaním.“

„Som rada, že sa tešíš. Bála som sa ti to povedať.“

„Nesmieš sa báť, nikdy! Vždy mi povedz všetko čo chceš aby som vedela. Nikdy ťa nebudem odsudzovať.“

S láskavosťou v očiach sa na mňa pozrela. No kto by tú ženu nemiloval? Mala vlastnosti hodné najlepšej mamy na svete, ale sama ňou nebola, pretože nemohla. Mňa však mala rada, ako svoju vlastnú. Vrhla sa na mňa a tuho ma objímala, až jej spadol klobúk z hlavy. To už sa k nám vrátil John a nechápavo si nás prezeral.

„O čo som prišiel?“

„Och drahý, naša Rebeka je tehotná. No predstav si.“ Hneď mu oznámila radostnú novinu.

„Tak to gratulujem a kde je ten nešťastník?“ spýtal sa podpichovačne a objal ma.

„Nešťastník? Záletník! Ale veru môže ľutovať, že pri sebe nebude mať také skvelé dievča.“ Potvrdzovala Inga.

„Takže si na to sama? Dobre tomu rozumiem?“

„Je to tak, John. Ale zvládnem to.“

„My to zvládneme. Predsa by si na to nechcela byť sama. Veď máš nás. Sme tvoja rodina.“

Po týchto slovách od Ingy, mi vyhŕkli slzy ako hrachy. Inga ma hladila po vlasoch a starostlivo objímala.

„Chcem len, aby ste vedeli, že si vašu podporu cením nadovšetko a chcem samozrejme ďalej pracovať, ak ma teda nechcete prepustiť.“

„Prepánajána, dievčisko jedno!" Zapišťala Inga. ,,Chceš mi privodiť infarkt? Najlepšie by bolo keby si sa tu prešťahovala.“

„No ja neviem. Budem musieť stále odbiehať k lekárovi.“

„Nejako to zariadime, dobre? Nechcem aby si toľko cestovala. Ešte by sa ti mohlo cestou niečo stať.“

„V poriadku. Poradím sa doma s Lenou a potom prídem. Aj tak mi už neostáva veľa dní voľna.“

„My to tu dvaja spolu zvládneme. Veď tu nie sme sami.“

„Nie ste.“ Oboch som ich obajala, zjedla chlebík na posilneneie a vyrazila na cestu.

***

S nabaleným kufrom, notebookom cez plece a s príručnou taškou v ruke, v ktorej som mal dokumenty, som vyrazil na letisko. Silviu som poučil, nech dáva na všetko pozor a pomáha matke. Tvárila sa, že nie je ničia pestúnka, ale nepovedala ani pol slova. Viem, že som prakticky nechal hotel na ňu, lebo rátal som s tým, že mama sa nebude chcieť do ničoho miešať, len bude sedieť v kresle a bude dávať pozor, aby jej hotel nespadol na hlavu. 

Ešte som len nasadol do lietadla, už som chcem byť späť doma a pokúsiť sa nájsť, zrejme lásku svojho života.

Namiesto študovania podkladov, ktoré som mal viac menej v malíčku, ale chcel som si ich ešte prezerať, som sa mučil spomienkami na ženu, čo opantala všetky moje zmysli. Vyrušila ma letuška, sympatická blondína, ktorá mala nohy siahajúce do neba a bujné prsia. Som muž, takže to na mňa zapôsobilo, no podala mi len pohár s nejakým nápojom, na ktorý som pritakal bez toho, aby som si pustil do uší jeho názov. Narýchlo mi ho strčila do ruky a už sa rozpačito posúvala k ďalším cestujúcim. Sedel som pri uličke, takže som si ju ešte mohol obzrieť. Zrejme vycítila môj pohľad, obrátila sa a s planúcimi očami mi hľadela do očí. Potom sa pousmiala.  Mal som vyhraté a mohol som ju mať, ibaže som nechcel a nechápal som načo som vôbec vysielal nejaké náznaky. Asi mi fakt preskakovalo. Kopol som do seba drink, zvraštil som tvár odporom a opakovane si prečítal čas, kedy ma vyzdvihne nejaký chalan menom Mateo, ktorý mal s hotelom veľa spoločného. Bol to totiž spolumajiteľov syn. Takže muž približne v mojom veku. Bral som to ako bonus, lebo som sa stále potĺkal len medzi staršími mužmi. Mladší pre mňa zvyčajne pracovali. 

Už som aj zabudol, aké je prímorské počasie deprimujúce. Slnko praží ako najaté a vzduch je horúci a vhodný akurát na udusenie a nie dýchanie. Nejaký čas mi potrvá, kým si na to zvyknem. Biela košeľa sa mi po výstupe z lietadla, hneď nalepila na telo. Našťastie som na svojho spoločníka a šoféra v jednej osobe, nemusel čakať dlho. Nablískaný Range Rover už na mňa čakal. Vystúpil z neho napohľad symaptický mladík. Vyzeral o dosť mladšie odo mňa, ale bolo mi to fuk. Mal krátke strapaté blond vlasy a svetlé, ale bystré modré oči, ktoré odhlalil, keď si zložil slnečné okuliare. Mal na sebe ľanové nohavice a tričko a ja som usúdil, že jeho štýl nie je na zahodenie a možno sa mi niečo také v tomto sparne celkom hodí. Plánoval som nosiť len košele, ale asi to prehodnotím. 

„Čau, ja som Mateo.“ Pozdravil ma mladík v plynulej taliančine, usmial sa a podával mi ruku na pozdrav. 

„Ja Peter. Teší ma Mateo.“ Mal pevný stisk a istý pohľad.

„Poď, zaveziem ťa do hotela.“ Zvolal nadšene, hneď mi vzal kufor a strčil ho do batožinového priestoru. Ja som si sadol na sedadlo spolujazdca a tašku si zložil na kolená. Mateo rýchlo naskočil vedľa mňa a vyštartoval, ako by nás naháňali nejakí mafiáni.

Bola to príjemná cesta, v ústrety zapadajúcemu slnku pozdĺž pobrežím. Spev cikád prerušovala hudba z rádia a v aute bolo vďaka klíme konečne znesiteľne. Cesta netrvala dlhšie než 25 minút. Za ten čas Mateo dvakrát telefonoval. Raz niekomu oznamoval, že už ma vyzdvihol a vezie ma k hotelu, druhýkrát sa ospravedlňoval, že mu to tak trvá, ale všade sú nehorázne zápchy s dovolenkármi, ktorí nevedia správne odbočiť a neustále sa vypytujú na cestu. 

Nakoniec sme dorazili na správne miesto. Hotel bol umiestnený v súkromnom areály, obtiahnutý vysokým kovovým plotom, ktorý zdobili elegantné tvary. Vstup bol dláždený šedými štvorcovými dlaždicami, ktoré boli nie len na parkovisku, ale viedli až pred hlavný vstup aj okolo celého hotela. Paradiso. Názov hotela bol strategicky umiestnený nad vstupnou strieškou. Okolo neho boli na jednej strane sporo odetý muž, na strane druhej, žena. Obe postavy mali napriahnutú pravicu akoby chceli chytiť jablko, ktoré bolo umiestnené presne v strede. Hriech a pôžitok v raji, vyjadrený nie len názvom, ale aj obrazom dvoch ľudí. Myslím, že ten kto to vymyslel, by si zaslúžil príplatok. Po stranách vstupných dvojkrídlových dverí postávali vysoké palmy. Desať poschodová obdĺžniková budova, bola svetlej, krémovo-karamelovej farby, okolo okien boli namaľované o niečo tmavšie rámy na zvýraznenie. Po oboch stranách tých sôch mladých ľudí alebo aj Adama a Evy, boli širokánske terasy. Aj na nich boli rozmiestnené palmy, striedané citrusmi. 

Všimol som si, že areál hotela je obrovský a takmer nekončiaci. Mateo zatiahol na súkromné parkovisko a vypol motor. Hneď vyskočil a znova sa zberal vytiahnuť mi kufor. Kým sa on babral v kufri, obzrel som si aj zadnú stranu hotela. Z tejto strany boli vytŕčajúce balkóny, umiestnené kaskádovo a nepravidelne a bazénový svet. Tieto malé terasy teraz zalievalo zapadajúce slnko.

Čo sa týka bazénov, dva boli spojené v tvare ležiacej osmičky ako symbol nekonečna. Symbol nekonečného oddychu a relaxu. Ďalej tu boli ďalšie tri. Plavecký, potom menší s vírivými bublinkami po stranách a najmenší pre deti s detskou šmýkačkou. Okolo bazénov bola do biela zafarbená kameninová dlažba, tiahnuca sa do šírky, aby sa na ňu mohli umiestniť ležadlá. Aj tu boli kde tu palmy a citrusy, ktoré úžasne prevoňali vzduch. 

Na pozemku ešte stále prebiehali rekonštrukčné práce. Zrovnávali terén, pokladali anglický trávnik a vysádzali stromy a rastliny. Podľa všetkého, mal byť hotel už z vnútra dokončený, no musel som sa o tom presvedčiť na vlastné oči. Za dva mesiace sme mali otvárať. Dalo sa za plán, že tu na Vianoce bude veľká párty pre priateľov a rodinu a potom sa dvere hotela otvoria návštevníkom. 

Už som nechcel strácať čas, chcel som si privoňať k novote vo vnútri hotela, ale hlavne sa prezliecť a trochu si oddýchnuť. 

Keď sa ku mne pripojil Mateo a podával mi kufor, prišiel nás privítať Mateov otec, Giacomo Saverty. Bol to dobre vyzerajúci muž a mal okolo päťdesiatky. Mal tiež svetlé vlasy, popretkávané sivými. Na rozdiel od svojho syna, mal tmavé, iskrivé čokoládové oči a trochu prešibaný úsmev. Tiež bol odetý do pohodlného ľanového oblečenia a hlavu mu zdobil bielo-hnedý slamený klobúk. Potriasli sme si pravicami a hneď sa ma začal vypytovať na cestu. Zmienil sa o večeri, ktorú zariadil špeciálne kvôli môjmu príchodu a rezervoval nám stôl v jeho obľúbenej ristorante na ôsmu večer. Mali by sme tam prebrať detaily môjho pobytu. Keď Giacomo oslovil svojho syna, mal ostrý a tvrdý pohľad. Mateo len zvesil plecia a pokorne načúval a vykonával príkazy dané otcom bez najmenšieho odporu. Niečo na ich vzájomnej reči tela a komunikácii ako takej bolo divné a možno na to prídem časom. Dostal som do ruky kľúče od svojej izby. Mal to byť strešný apartmán, na ktorý som sa nesmierne tešil. Vykročil som aj so svojím kufrom smerom do hotela, keď ma oslovil Mateo, či mi ho nemôže vziať a rovno mi aj ukáže kde to je. Nenamietal som a povedal mu, že neskôr večer si spolu dáme panáka na uvítanie a vzájomnú spoluprácu. Tak nejak som tušil, že ho budem mať neustále za pätami. 

***

S pocitom uvoľnenia a radosti som sa vracala späť do Londýna. Keď som stála na červenej a pozerala na svoj telefón, napadlo mi, na malú chvíľku, že by som sa Petrovi predsa len ozvala a oznámila mu tú radostnú správu, aj to že ho nepotrebujem a zvládnem to sama. 

V ďalšej chvíli ma však prepadol strach, že mi moje dieťe bude chcieť vziať. Nekontrolovateľne som sa rozplakala, lebo ma prevalcovali hormónmi premožené emócie. 

Nad Londýnom zase viseli ťažké sivé mračná. Do domu som vošla premočená do nitky. Rýchlo som sa snažila zbaviť mokrých vecí, ale aj mlák po nastekanej vode. Potom som zamierila do kuchyne v snahe vykúzliť nejaké jedlo, ktoré by bolo požívateľné a nevyzeralo by ako zvratky. O pár hodín neskôr s úsmevom na perách, som zhodnotila, že ten čas stál zato. Zeleninová polievka chutila dobre a pečené kura nezhorelo ani nevyschlo. Vytiahla som brusinkový džús naliala si do pohára a čakala, kedy príde Lena. Pred 20 minútami mi odpísala na správu, že je na ceste domov. Toľko by jej to netrvalo ani pešou chôdzou. Všetko som povypínala, hodila cez seba plášť a vyšla ju von hľadať. Ani nie za dve minúty na mňa potvora vyskočila z tieňa pouličnej lampy. 

,,Bú!" Húkla na mňa a ja som si od strachu skoro cvrkla.

,,Zbláznila si sa? Skoro som poridila mačence!"

,,Ha ha, že mačence." Škrekľavo sa zasmiala a štikútla.

Bola pod parou, takže večer v bare musela niekoho spoznať kto sa jej zapácil, ale nebol dostupný. Nechcela som do nej rýpať, tak som ju len potiahla za bundu a vliekla domov. 

,,Poď, dáme si večeru." Navrhla som jej a ona ma poslušne nasledovala až k stolu. 

,,Hej, zabudla si na príbor!" zvolala za mnou do kuchyne, keď som ešte po čosi zabehla.

,,Nezabudla." Pre istotu som sa šla pozrieť. ,,Prisahala by som, že som ho tu položila." Zamyslela som sa, ale asi som šla robiť niečo iné a proste som zabudla. Nechala som to plávať.

,,Nechaj tak, veď ja si vezmem."

,,Veď hej, ja len... to budú tie hormóny."

,,Presne. Hm... je to fakt dobré." Skonštatovala Lena moje kuchárske dielo. 

,,Vďaka." Usmiala som sa a pustila sa do jedla tiež. 

,,Po večeri si dáme maratón GOT a potom zaľahneme?" 

,,Jasné." 

Nakoniec som si ten maratón dala sama. Lena totiž zaspala s hlavou v tanieri.