Jedna noc nestačí (kapitola 5)

5. Kapitola

Rozhovor s Petrom ma totálne prebral. Prázdny žalúdok dal o sebe vedieť hlasným kvílením, takže som o predpoludnie mala postarané. Vyzliekla som zo seba prepotené pyžamo a vliezla pod studenú sprchu. Najradšej by som zobudila Lenu a všetko jej povedala, ale vedela som, že pracovala do rána a ešte sa potom o mňa postarala, takže si zaslúži oddych. 

Keď som do seba dostala aspoň zeleninový vývar, inak Lenina špecialita, bolo už popoludnie. Schúlila som sa pod dekou na gauči a ticho sledovala romantický film, pri ktorom sa mi chcelo neustále revať ako malému decku. Aj počasie vonku bolo na zaplakanie a odrážalo moju momentálnu náladu. Načo mi vlastne Peter volal? Čo by odo mňa mohol ešte chcieť? Veď ma ponížil a urobil si zo mňa dievča na jednu noc. Lenže netušil, že mne jedna noc nestačí. 

Vytiahla som si deku až k brade a ticho smoklila do papierovej servítky. 

Keď sa Lena konečne vymotala z izby, bola ako strašidlo. Krátke vlasy jej trčali do strán a veľké tričko zelenej vojenskej farby, na nej len tak viselo, akoby cez noc schudla naraz aspoň päťdesiat kíl. 

„Bré ránko, alebo čo je teraz.“ Ozvala sa ospalo. „Čo sa ti včera prihodilo?“ zaujímala sa a sadla si na bočnú opierku gauča. Potom sa zadívala na telku a znechutene mľaskla jazykom. 

„Zlá noc, zlé ráno.“ Odpovedala som.

„To vidím, ináč by si asi nerevala.“

„Hej, nie len, že mi bolo zle, ešte mi aj ráno volal Peter.“

„Fakt?“ to ju prebralo, sadla si ku mne na gauč a nohy zložila pod seba. „Už si ho vypočula?“

„Nie. Len som mu povedala, nech na to skrátka zabudneme a viac mi nevolá.“

„Tak dobre.“

„Neviem či je to dobre. Už teraz mi chýba.“

„Bože Beka! Toto bude na dlho. Zmeň si číslo a hotovo. Budeš mať pokoj, keby náhodou zavolal. Okrem toho, musíš sa vrátiť do práce, nie? Rozptýlenie ti pomôže.“

„Asi hej.“

Vstala, prešla do kuchyne a z mrazničky vytiahla zmrzku. Priniesla dve lyžice a jednu mi podala.

„Zmrzka na raňajky?“

„Zmrzka je dobrá ako ktorýkoľvek chod. Mlieko, vajcia, orechy, niečo sladké, skrátka samé dobré veci.“

„Jasné.“

Dala som si dve lyžice a zas ma naplo na vracanie.

„Toto nie je normálne.“ Vybehla som z obývačky a vbehla do záchoda. Vyvrátila som aj ten vývar, ktorý som do seba horko ťažko dostala na obed a vyhŕkli mi slzy. Nechápala som, čo sa so mnou deje, ale takto sa to so mnou ťahalo ešte niekoľko dní. Aj Lena si všimla, že so mnou nie je čosi v poriadku. Bola som slabá a bledá a namiesto toho, aby sme si užili týždeň nákupmi a výletmi po okolí, strávila som ho v posteli. V piatok som šla pre istotu k lekárovi, Lena ma tam hodila a trpezlivo na mňa čakala. Bála sa, že som chytila nejakú ohavnú chorobu (áno, spomenula asi tristo-krát Petrove meno, ale nikdy nepovedala priamo, že som čosi mohla chytiť od neho a teraz je so mnou zle) a dávala dosť jasne najavo, že na ňu teraz isto zomriem a možno aj ona. Nechávala Leona pracovať dlhšie, aby sa o mňa mohla postarať. Našťastie mu to nevadilo a želal mi skoré uzdravenie. 

Žalúdok som mala ako na vode a jediné čo som v sebe ako tak dokázala udržať, bola veľká dávka kapučína, s veľkou dávkou mlieka. 

Pri pohľade do zrkadla som samú seba nespoznávala. Prepadnuté a unavené oči, pod nimi tmavé kruhy, ktoré som musela zakrývať korektorom a kilá čo som zhodila, som maskovala voľnými vecami. Strácala som sa a nechápala som prečo. 

Doktorka ma vyšetrila, vzala mi krv a poslala domov odpočívať, kým nebudú výsledky. S povzdychom, že som zas nepochodila a bola to strata času, ma Lena zaviezla domov a ona šla do práce.
 „Len bež.“ Vravela som jej, keď ma s nevôľou vyhodila pred domom. „Zvládnem to.“ Ubezpečovala som ju.

„No ja neviem. Čo keď odpadneš a nebudeš môcť zavolať pomoc?“

„Tak budeš mať celý dom nakoniec iba pre seba.“

„Vtipkuješ, ale vieš dobre, že by som to bez teba nedala.“

„Neboj sa. Je mi fajn. Ľahnem si a budem oddychovať, ako mi nakázala doktorka. A aby si mala dušu na pokoji, každé tri hodiny ti zavolám.“

„Každé dve.“

„Fajn. Každé dve. Zatiaľ pa.“ Zabuchla som dvere na aute a odkráčala domov. 

Dotrmácala som sa do postele a zaspala. 

„Haló?“ ozvala som sa ospalo, keď ma zo spánku vytrhol zvoniaci telefón. 

„Nezavolala si ty ťava!“ zahulákala na mňa Lena. 

„Prepáč, zaspala som.“

„Aspoň, že máš výhovorku. Všetko v poriadku?“

„Asi hej, ešte žijem.“

„Dobre, tak zatiaľ.“

„Jasné.“ Zložila som a zaostrila na displej. Svietil tam neprijatý hovor z nemocnice, v ktorej som dnes bola. Zavolala som späť. Po dlhom zvonení to nakoniec niekto zodvihol. 

„Haló, tu Rebeka Dvorská.“

„Rada vás počujem, pani Dvorská.“ Ozvala sa nejaká žena.

„Volali ste mi, je všetko v poriadku?“

„Iste. Máme už vaše výsledky z krvi a bolo by dobré, keby ste prišli, najlepšie ešte dnes, ak to nie je problém.“ 

„Je to niečo vážne?“ spýtala som sa slabým hlasom a prehltla slinu.

„Nerada preberám veci týkajúce zdravotného stavu pacientov cez telefón a úprimne, ide víkend a ja sa s vami musím porozprávať.“

„Aha, chápem. Tak ja sa oblečiem a prídem.“

„Budem vás čakať. Tretie poschodie, dvere číslo 508. Zatiaľ dovidenia.“

„Dovidenia.“ Zložila som a hútala, či ide o niečo fakt vážne a doktorkin profesionálny hlas ma mal akože upokojiť, alebo je to banalita, každodenná rutina a aj zaseknuté vetry by riešili z očí do očí. Neviem, ale zas mi bolo na odpadnutie. Moje stresové vypätie dosiahlo maximum, lebo som si začala obhrýzať nechty a to pokladám za fakt nechutné. 

Sedela som v čakárni, nevediac čo očakávať a čakala, kým ma nezavolajú dnu. Obzerala som si rôzne obrazy visiace na stenách. Boli na nich zobrazení ľudia rôzneho veku, šťastní a usmievajúci, ale aj smutní a plačúci. Deti, v mamičkinom objatí, ešte zabalené v perinke, netušiace, že svet nie je iba šťastné miesto plné radosti. 

„Pani Dvorská?“ zavolala na mňa sestrička a ja som odtrhla pohľad od obrazu a zdvihla sa zo stoličky. Pokynula, nech vleziem do ambulancie a zavrela za mnou dvere. „Pani doktorka vás očakáva.“

„Ďakujem.“ Prešla som cez ďalšie dvere a stretla sa s doktorkiným prívetivým úsmevom, ktorým asi hasí každý problém. 

„Vitajte a posaďte sa.“ Povedala a rukou ukázala na stoličku. Dopadla som na tvrdý plast so stiahnutým zadkom od nervozity a zadívala sa do prenikavým, ale bystrých modrých očí mladej doktorky.

„Tak o čo ide?“ spustila som nedočkavo.

„Mám tu výsledky vašich krvných testov a našťastie nemáte žiadne závažné ochorenie. Ste zdravá. Síce mierne anemická, alebo aj chudokrvná, ale to nie je nič čo by sme za krátky čas nevyriešili. Dovolila som si trochu obšírnejšie testy a potvrdila sa aj moja prvotná domnienka.“

„Takže som zdravá? Ale veď sa v zrkadle už skoro nevidím.“

„To, že sa momentálne cítite zle, je celkom normálny stav. Stáva sa to bežne. Každá žena prežíva začiatky a vlastne aj celé tehotenstvo rôzne. Vy máte tú smolu, že je vám momentálne zle, ale verím tomu, že je to len dočasný stav.“

„Po...počkajte. Čo ste povedali? Tehotná? Akože tehotná? Ja predsa nemôžem byť tehotná!“ zvolala som.

„Ale ste pani Dvorská. Výsledky krvi to jasne dokazujú. Mám to tu čierne na bielom.“ Posunula ku mne papier s výsledkami, na ktorom boli samé skratky a čísla, ktorým som vôbec nerozumela. A v hlave mi dokola rezonovalo slovo TEHOTENSTVO.

„Zvládnete to.“ Povzbudzovala ma. 

„Tak toho sa obávam asi najviac.“

„A čo váš partner?“ 

„To je ďalší problém. Som na to asi sama.“

„Chápem. Pozrite, každopádne ste ešte len na začiatku dlhej cesty. Predpíšem vám nejaké vitamíny pre tehotné. Snažte sa teraz viac odpočívať a jesť to čo zvládnete. Samozrejme, žiaden alkohol ani cigarety.“ 

„To nehrozí. Odteraz.“

„Ste silná mladá žena, takže verím, že to zvládnete.“

„Veríte mi viac, ako si verím sama. To je úžasné, fakt úžasné.“ Dodala som ironicky. 

„Príďte o dva týždne v pondelok. Skúsime sa pozrieť, či už bude niečo vidieť. Zatiaľ sa držte.“ Postavila sa a dala tak najavo, že sme pre dnešok skončili. Ja som na ňu civela a nedokázala sa pohnúť. Po chvíli sa mi mozgová činnosť obnovila a ja som sa zdvihla. 

„Tak vám ďakujem. Uvidíme sa o dva týždne.“

Otočila som sa a vydala sa na odchod. Sestrička mi podala recept a povedala, že lekáreň je na prízemí. Milo sa usmiala a zavrela za mnou dvere. Až teraz som si všimla, že na dverách ambulancie a čakárne, je napísané gynekológia. A možno dobre, že som si to nevšimla, lebo by som v panike utiekla skôr, než by som sa dozvedela nejaké informácie. Ťarbavým krokom som prešla po schodoch až dole, vybrala si vitamíny, na jedno ucho počúvala lekárničku, ako mi vysvetľuje dávkovanie a zamierila otupená domov. 

Chladný vzduch na mňa po dlhom čase pôsobil príjemne. Potrebovala som to povedať Lene. Ohúriť ju niečím šialeným, mi v poslednom čase išlo. Ale nie len jej som to musela povedať, ale aj Inge a Johnovi. Hrozila som sa toho, ako to príjmu, ale aj toho, že na Petra už nikdy v živote nezabudnem, pretože jeho dieťa som teraz nosila pod srdcom. 

„Ako som mohla byť taká sprostá? Ako? Budem slobodná matka? To je ale život.“ Dostala som chuť na panáka, ktorý by otupil môj žiaľ a beznádej. Ale potom som si spomenula na to ešte neviditeľné malé stvorenie, ktorému by som mohla ublížiť a ochranársky si pohladkala brucho. 

„Neboj sa.“ Zašepkala som, dívajúc sa dole na ploché brucho. „Postarám sa o teba a všetko bude v poriadku. My to zvládneme.“ 

Keď som prišla domov, Lena už sedela na gauči a čakala na mňa.

„Lena, musím ti niečo povedať.“

„Prosím, povedz, že nezomieraš.“

„Nezomieram.“

„Super. Tak o čo ide?“ melancholická nálada ju opustila a nahradila ju zvedavosť.

„Toto bude mega.“

„Akože z toho odpadnem?“

„Neviem.“

„Tak spusť.“

„No ako by som ti to originálne povedala... skrátka som tehotná.“ Povedala som a ruky si strčila hlboko do vrecák na džínsach, lebo som nevedela čo s nimi.

„Čože si?“ zhrozila sa a opustila ju všetka farba.

„Nerob sa, že si nepočula.“

„Po jednej noci? Chceš povedať, že si sa s tým mužom raz vyspala a on ťa nabúchal? To je vtip?“

„Kiež by bol, Lena.“ Nechcelo sa mi zdôrazňovať, že sa so mnou miloval viackrát, lebo to by som prilievala olej do ohňa. „Užívam antikoncepciu, ale kto mal kurnik vedieť, že zlyhá? Myslíš, že ma táto situácia teší? Som nešťastná a zmätená a vôbec neviem, čo budem robiť.“

„No čo asi? Donosíš a porodíš, nie?“

„Mám strach.“

„Tak nemaj a teraz buď múdra. Ako si ustelieš, tak budeš spať, ako sa vraví...“

„Daj pokoj s takými rečami. Znieš ako nejaká babka.“

„Možno, ale teraz si to môžem dovoliť. Ja som sa do žiadnej hnusnej kaše nenamočila. Ale, som tvoja najlepšia kamoška, takže v tom nezostaneš sama. Dúfam, že to nebudú dvojčatá, lebo sa odsťahujem.“ Pohrozila mi, ale roztiahla náruč, aby som sa do nej mohla schovať.

Vyšli mi slzy a všetky vsiakli do jej zrejme nového trička, lebo to som na nej ešte nevidela. 

„Ďakujem ti. Si tá najlepšia ženská na svete.“ Povedala som jej a potiahla nosom. 

„Hej, sople mi do trička nevytieraj.“

„Jasnačka.“

„Takže zle ti bolo kvôli tomu, že si tehotná?“

„Áno.“

„No tak to si užiješ. Moja mama raz povedala, že keď čakala Leona, bolo jej zle do konca tehotenstva. Vraj sa o mňa vtedy starala babka, lebo mama bola dlho v nemocnici.“

„Nestraš ma!“

„Nestraším. Hovorím fakty.“

„Nech bude ako chce, hlavne nech je zdravé a pekné po otcovi.“

„Hej a múdre po mame, čo? Potom si veľa neužiješ a čoskoro budeš babka.“

„Prestaň zapárať. Povedala som ti predsa, že som brala antikoncepciu.“

„A jemu to povieš kedy?“

„Komu, Petrovi? Asi nikdy.“

„Rebeka!“

„Nie! Nechcem o tom diskutovať. Je to moje rozhodnutie.“

„Fajn. Ty budeš rodič, ale potom nerev.“

Silno som ju objala.

„Aspoň sa nebojím, že zomriem na nejakú čudesnú chorobu. Našťastie sa tehotenstvo nešíri vzduchom.“ Zavtipkovala, pustila ma, vstala a vybrala sa do izby. Ja som si uvarila čaj a ľahla si.

***

„Silvia.“ Oslovil som svoju viac menej pravú ruku v hoteli. Sedela za pultom na recepcii, ako zvyčajne.

„Áno, Peter?“ opýtala sa a zdvihla pohľad od počítača.

„Musím niečo vyriešiť, takže ak by ma niekto hľadal, som na telefóne. Ostatné nechávam na teba. Potom ti ešte zavolám, alebo sa za tebou zastavím a oboznámim ťa s neodkladnými záležitosťami.“

„V poriadku. Pekný deň.“ Opäť sklopila oči a čosi študovala. Ona jediná bola voči môjmu šarmu akosi imúnna, ale mne to vyhovovalo. 

„Pekný aj tebe.“ Odlepil som ruky od mahagónového pultu a dlhými krokmi vyšiel z hotela. 

Už mi neostávalo veľa času a mama sa mi ešte neozvala. Ako by ma mohla zastupovať, keď sem ešte nezavítala? Mal som rád veci pod kontrolou a ona jediná mi to vedela šmahom ruky skomplikovať. Ale vlastne, už nebola jediná. Nechcel som teraz myslieť na Rebeku, pretože som potreboval doriešiť všetky potrebné veci, než vycestujem do zahraničia a prenechám vedenie hotela niekomu inému. 

Vonku to vyzeralo na úpal. Bolo neskutočne horúco a dusno a nikde žiaden obláčik. Zhodil som zo seba sako a prevesil ho cez opierku spolujazdca. Nasadol som do svojho SUV, uvoľnil kravatu a zapol klímu. Vyrazil som navštíviť svoju mamu. Bývala v jednom z tých domov, čo sa bežne do rodinnej zástavby v meste vôbec nehodia. S otcom milovali exotiku a tak si ju preniesli do tvorby domu a jeho okolia. Bol to jednopodlažný dom pieskovej farby, ktorému dominovala obrovská terasa a ešte väčšia záhrada. Dlažba okolo domu mala svetlú tehlovú farbu a všade boli porozmiestňované palmy a iné exotické rastliny. Všade sa vznášala vôňa jej slávnej levandule, ktorú chodili susedia obdivovať a stala symbolom môjho detstva. Na to, aby som si to vedel živo predstaviť, som ani nemusel vystúpiť z auta. Tu som bol doma, tu som vyrastal. 

Keď som prešiel cez veľkú kovovú bránu a zaparkoval, mama sa prechádzala po záhrade, v pracovných rukaviciach a s malou motykou v ruke, išla čosi majstrovať. Ako vždy. Keď ma zbadala, prestala pracovať a vybrala sa ku mne.

„Ahoj Peťko.“ Pozdravila ma rovnako, ako by som mal päť.

„Ahoj mama. Prečo si ešte neprišla do hotela? Vieš, že za pár dní odchádzam.“

„Ale zlatko. Mám tu ešte nejakú prácu,“ ukázala na záhradu za sebou. „A navyše, ten hotel som viedla dlhé roky, môj milý. Poznám ho ako svoju dlaň.“

„Mama,“ vzdychol som si. „Vieš, že hotel vediem celkom inak ako otec. Niečo sa tam zmenilo a chcel som, aby si to vedela. Bol som prekvapený, že si s tým súhlasila.“

„Kedy to odchádzaš?“

„V utorok.“

„Fajn. Dnes je štvrtok. Mám ešte nejakú prácu v záhrade a keď to dokončím, prídem do hotela. Úprimne, nebojím sa toho, že by si to tam pomenil na nepoznanie a okrem toho, bude tam Silvia, že? Veď ona všetko ovláda, takže čo nebudem vedieť, ona mi ukáže. A vec vybavená. A teraz poď, dáme si šálku čaju a ty mi povieš, prečo si tak rozhodený.“

„Nie som rozhodený.“ Bránil som sa. Ona na mňa hodila veľavýznamný pohľad, akože ani to nemám skúšať, lebo ma pozná ako svoje boty a zamierila cez terasu do kuchyne.

Sadol som si do kresla a čakal. Vládol tu príjemný chládok. Iba pomedzi zakvitnutý vinič prenikali slabé slnečné lúče a dopadali na zem. Vietor jemne povieval a keby som sa nepozrel na zaparkované auto hneď pri bráne, mal by som dojem, že som niekde pri mori. 

„Nech sa páči.“ Posunula ku mne šálku ľadového čaju. Neviem prečo, ale aj tento ľadový čaj, čo bol mimochodom jej tajný recept, stále podávala v šálkach. No už som si zvykol.

„Ďakujem.“ Vzal som si a uchlipol. 

„Tak vrav. Určite si nervózny aj z tej cesty do zahraničia, ale svoju prácu máš rád, takže si nemyslím, že by si preto tak vystrájal.“ Spustila z mosta doprosta a sadla si oproti mne.

„Mama, veď ja nevystrájam. Len mám rád veci pod kontrolou.“

„Aha. A koho pod kontrolou nemáš, alebo nemôžeš mať?“

„Jednu ženu.“ Povedal som a zvesil plecia.

„Narušila tvoj zabehnutý režim a teraz si z toho nesvoj.“ Podpichovala.

„Narušila môj zabehnutý režim a ja teraz musím odísť preč a viac ju neuvidím.“

„Ale zlatko, veď ona na teba počká.“

„Nepočká mama, ona utiekla a do toho všetkého prišlo to Taliansko a ja som z toho na prášky.“

„Ty si sa zamiloval?“

„Ja neviem.“

„Ale vieš. Pozri sa. Veci sa dejú z určitého dôvodu. Niektoré sú lepšie, iné horšie, ale nakoniec všetko dobre dopadne. Ona odišla, ty odídeš tiež. Možno sa vám to v hlave urovná a keď sa stretnete v budúcnosti opäť, situácia bude lepšia. Pozriete sa na to z odstupom času, vychladnete. Hovorí sa, že železo treba kuť za horúca, ale nie vždy je to tá najlepšia voľba. Treba počkať, všetko si v hlave ujasniť a potom budú veci dávať zmysel.“

„Stretol som ju len raz.“

„Len raz a už si sa zamiloval? Čo je čarodejnica?“

„Neviem mama, ale zľakla sa a utiekla.“

„A čoho?“

„Myslí si, že som ženatý.“

„Ale veď Karla zomrela už pred niekoľkými rokmi.“

„Ja viem.“

„Tak ako na to prišla? Počkaj, nehovor mi. Veď to vidím sama.“ Zachmúrene ukázala na moju ruku, na ktorej som mal nasadený prsteň. „A sme doma. Prečo to robíš? Prečo sa neposunieš a nedopraješ si znovu nájsť lásku?“

„Bolo to nedorozumenie. Keď som bol s ňou nemal som ju, ale ostala na mojom pracovnom stole.“

„Peter, keď sa nezbavíš spomienok na Karlu, nikdy nebudeš môcť naplno sa otvoriť inej žene, aj keby ťa neviem ako milovala, rozumieš?“

„Viem mama, ja som len nechcel, aby sa na mňa vešala každá, len preto, že som slobodný. Ako by som potom mohol nájsť tú pravú?“ 

„Keď to príde, jednoducho to vieš. A teraz to vieš, však?“

„Možno, len sa bojím, že to nepochopí.“

„Tak choď za ňou.“

„Odišla naspäť do Anglicka.“

„Tak potom jej dopraj čas. Aj sebe.“

„Pokúsim sa. Vďaka za čaj, aj za rozhovor, ale už musím ísť. Kontrola.“ Usmial som sa a objal mamu. Odtiahla si ma dĺžku svojich útlych paží a zadívala sa na mňa rovnakými očami, aké som mal aj ja. Pohladila ma po líci a potom ma doňho štipla, ako mala stále vo zvyku. 

„Zvládneš to. Som na teba veľmi pyšná synček. Je z teba skvelý muž. Tak šup šup, rozbehnúť hotel pri mori a potom nájsť lásku svojho života.“

„To sa ľahšie povie ako urobí.“

„Ale aj tak to urobíš. Si zásadový muž.“

„To teda som.“ Pobozkal som ju na líce a vyrazil k svojmu autu.