Jedna noc nestačí (Kapitola 14 + Epilóg)

Kapitola 14.

„Ahoj stroskotanec. Tak ako je na dovolenke?“ zvolala Lena veselo do mikrofónu a už len počuť jej hlas bolo ako keby som sa ocitla v našej obývačke. No bolo počuť a to nie som žiaden hlasový analytik, že je jej veselosť len hraná a v skutočnosti smúti. 

Nebolo to ani tak dávno, čo som sa z dovolenky vrátila aj s prekvapením. Teraz sa deje čosi podobné. Spoznala som zaujímavého muža, možno trochu chruňa, ale každopádne sa s ním človek nenudí. 

„No viéš, celé dni ležím na slnku a chytám vitamín D. Popri tom ma obskakujú sexi čašníci. A čo ty? Ako je doma?“

„Farba by sa ti hodila, pretože si mŕtvolne biela. A tu si teda môžeme užívať všeličo, len nie slnečné lúče. A doma? Asi všetko po starom. No chýbaš mi tu. Netušila som, že bývať sama, bude také nudné.“

„V skutočnosti, je tu veterno a slnka pomenej. No možno to bude trvať len nejaký čas a potom sa vyčasí. Alebo, čo keď sa blíži hurikán?“ zrazu ma pochytila panika. Preto mám radšej vnútrozemie.

„Šibe ti? V Taliansku hurikány nie sú.“

„Ale sú,“ stála som si za svojím. „Možno nie také hrozné, ale počula som o záplavách a silnom vetre v správach.“

„Tak si mala zostať doma ty strachopud. Dali by sme si zmrzku.“

„Hm, tú by som si dala. Och, musím ti o niekom porozprávať.“

„Ale, ale. Nalejem si za jeden červeného a dám ťa na hlasno.“

„Okej.“ Chvíľu čosi šramotilo, potom bolo počuť zvuk nalievania a napokon aj Lenin zvedavý hlas.

„Tak spusť. Je sexi?“ ozvala sa a už ju bolo počuť celkom zreteľne. 

„Myslela som, že ja mám rozprávať.“ 

„Tak rozprávaj.“

„A ty ma neprerušuj.“

„Ále, Beky, Beky, Beky... toto bude zaujímavé. Už nepoviem ani slovko. Myslím. Teda, budem sa snažiť.“

„Už dosť. Áno je sexi a je to Talian. A je zhodou náhod aj momentálne zastupujúci manažér hotela, kde bývame.“

„No do toho ti musím skočiť. Máš úchylku na hotelových chlapíkov? Najskôr riaditeľ a teraz manažér? Čo bude potom? Kuchár?“

„Počúvaš ma vôbec? Veď s ním nič nemám.“

„Zatiaľ.“

„Nie. Ono je to tak, že je zrejme super, ale nie je to môj typ.“

„Lebo ním je Peťo?“

„Presne!“

„Cholerna! Kedy sa z toho dostaneš? Máš šancu na niečo nové a ty sa stále vraciaš späť.“

„Ja viem, ale vážne. Mateo je milý, ale vieš čo urobil? Počkaj, ty si práve spomenula nejakú chorobu?“

„Nie, choroba to rozhodne nebola. Tak čo urobil? Dal vám do izby hada?“

„Čože? Nie, fuj.“

„Tak čo?“

„Vieš aká je Inga. Zase raz prehnane iniciatívna a myslí si, že mi treba dohodiť akéhokoľvek chlapa. Poprosila ho, či by nám nemohol poukazovať pamiatky.“

„A súhlasil?“

„Nie, ale dal nám číslo na skvelého sprievodcu. Ibaže to nebol ozajstný sprievodca. Chcel si z nej vystreliť a tak sme celý deň, namiesto návštevy pamiatok strávili chodím po rôznych zašitých pajzloch. Až ma trasie, keď si na to pomyslím.“

„Bola napálená?“

„Ale kdeže. Im dvom sa to páčilo. Boli nadšení. A ja som bola rada, že každú chvíľu sedím. Hrozne ma v poslednom čase bolia nohy. Takže to nakoniec dopadlo dobre, ale bol prekvapený. A potom sme sa boli prejsť a rozprávali sa a zistila som, že je to taký rebel. Sexi rebel, Lena.“

„Tak kde je problém.“

„Problém je vo mne a v tom, že som tehotná a nerobím nič iné len myslím na otca svojho decka. To je problém.“

„Tak sa zbaľ a odíď na Slovensko.“

„Ha ha. A budeme žiť pekne pospolu v trojici aj s jeho ženou, čo? Nie dík.“

„Tak tomu dopraj čas. Alebo ešte lepšie, nechaj tomu voľný priebeh. Uvidíš, možno budeš prekvapená ako sa život nakoniec vyformuje.“

„Fajn. Rada som ťa počula, zlatko.“

„Aj ja teba.“

„Hej a Lena?“

„Áno?“

„Mám ťa rada. Najviac na svete.“

„Aj ja teba. Počuj, ak by ti to nakoniec so žiadnym chlapom nevyšlo, zostaneme spolu, však? Silná zostava. Dúfam, že aj to malé bude dievča.“

„To dúfam aj ja.“

„Tak pa.“

„Pa.“

***

„Dobré ráno, Silvia. O hodinu príde technik celé to tu skontrolovať. Dohodol som sa ním, že môžeme naďalej nerušene prevádzkovať hotel, aj keď tu budú hostia. Ešte, že je môj známy a dlží mi láskavosť inak by nám to tu až do skončenia opráv zatvorili.“

„Dobré aj tebe, si nejaký rozbehnutý.“

„Dobre som sa vyspal,“ povedal som a myslel to úprimne. Dobre som sa vyspal po naozaj dlhom čase. Pozrel som sa do šatníka, kde na mňa čakali moje obleky a zimný kabát. Po sprche som vkĺzol do toho najpohodlnejšieho, nasadil si svoje drahé oceľové hodinky a vyšiel z izby začať rušný pracovný deň šálkou kávy. „Idem si dať kávu a potom sa stretnem s Lukášom. Na 9.30 som dohodol vypratanie a maľovanie kuchyne a jedálne. Dúfam, že to takto bude stačiť. Komplikuje nám to zima. Keď prídu robotníci, zaveď ich zozadu.“

„Spoľahni sa. Keď o 9-tej odídu poslední hostia z jedálne, zavrieme a práce sa môžu začať. Zabezpečím tam nejaké ventilátory, nech sa to čím skôr vysuší.“

„To je dobrý nápad.“

„A spotrebiče prídu za chvíľu a zatiaľ sa zložia v sklade. Dnes sa zrejme nenapoja, ale zajtra, ak bude stena čistá a suchá, by sa to aj dalo.“

„OK. Dohodnem sa s technikom. Všetko musí byť super keď prídu na kontrolu z hygieny. Už mi stihli volať a vyhrážať sa.“

„Ale veď je len 7 ráno.“

„Tí tam hore nikdy nespia.“

„Hm,“ súhlasne pokynula hlavou a už vyťahovala telefón a išla niekomu volať.

„Keby si ma nevidela, som na telefóne. Tak zatiaľ.“

„Zatiaľ.“

„Mami, kde si?“

„Ahoj Peťko. Na ceste do hotela.“
„Fajn. Stretneme sa tu.“

„Dobre. Za chvíľu som tam.“

„Ako si opeknel,“ povedala mama nad šálkou kávy.

„Ak si to myslíš.“

„Mamy si to nemyslia, ale vedia to. Ta rozprávaj, ako bolo?“

„Ešte sa tam musím vrátiť. Na mesiac a potom prídem späť. Inak je to tam úžasné a bude sa ti tam páčiť.“

„Ale doma je doma?“ 

„Tak nejako.“

„Mami,“ začal som.

„Áno?“

„Videl som Rebeku.“

„Kde? V Taliansku?“

„Na letisku.“

„A?“ rovnaké oči ako moje na mňa teraz pozerali s vážnosťou a otázkami, na ktoré chceli vedieť odpoveď. 

„No, tvárila sa, že ma nepozná a nemali sme ani čas, aby sme sa pozhovárali. Ja som letel sem, ona odchádzala autom niekam preč.“

„Prečo si ju nezastavil?“

„Ja neviem. Bežal som za ňou a keď sa na mňa pozrela, nebolo tam nič. Ako by som bol niekto cudzí.“

„To je zvláštne. Keď bola tu...“

„Keď bola tu, čo ti povedala?“

„Nič konkrétne, len bola nervózna a chcela ťa vidieť.“

„Ja tomu nechápem,“ hodil som sa do kresla a nohy prekrížil v členkoch. 

„Vieš čo som jej povedala?“

„Čo?“

„Že ešte nenastal váš čas. A on zrejme ešte nenastal.“

„Ale mne sa už nechce dlhšie čakať,“ soptil som.

„Tak nečakaj. Nie si povinný jej nič vysvetľovať, keď to ona nechce počuť.“

„Predtým si vravela čosi iné.“

„Ja viem. Povzbudzovala som ťa, lebo vidím aký si zamilovaný. No čakať večne nie je bohviečo. Možno má s vami život iné plány a cesty sa vám skrížia neskôr. Dovtedy skrátka ži.“

„Pokúsim sa. A ako ti ide vedenie?“

„Ako za starých čias,“ povedala, potom sa napila a šálku položila opäť na tanierik.

„Naozaj?“ zatváril som sa pochybovačne.

„No nie celkom, ale našťastie Silvia je tá najschopnejšia osoba pod slnkom a tá tomu velí železnou rukou. Skvelá manažérka.“

„Hej, už som jej to povedal.“

„A čo ona na to?“

„Čo asi? Uverí až keď to uvidí. Na papieri a na výplate,“ zasmial som sa vlastným slovám.

„S tým požiarom ma to mrzí,“ povedala previnilo.

„Ale veď to nie je tvoja chyba.“

„Ja viem, ale aj tak. Také čosi sa tu ešte nestalo.“

„To nevadí mama. Hlavne, že si v poriadku. Že ste všetci v poriadku.“

Dopili sme kávu a hnali sa za povinnosťami. Mama bola vystrašená, ale šťastná, že som v poriadku a hotel stojí a nijak vážne ho to nezasiahlo. Hasiči vylúčili cudzie zavinenie. Vraj nastal skrat v kuchyni a oheň sa potom ďalej šíril kam sa dalo.

Lukáš prišiel presne na čas a spolu sme si to tam celé prešli. Robil merania a zapisoval si poznámky a potom povedal, že je všetko v poriadku, len to máme dať čím skôr do poriadku. 

Ku večeru som už mal uvarený mozog a nohy ako z olova. Dnešné práce dopadli dobre a zajtra som chcel skočiť do ďalších dvoch hotelov. Niečo sa mi nezdalo a mal som zlé tušenie. Toto budú ozaj dlhé dni.

Nalial som si pohárik, vypil ho na ex a nahradil ho ďalším. Ani som si neuvedomil, že mi ten bastard Mateo bude chýbať, ale zvykol som si na naše večerné poháriky v bare mimo hotel. Zišiel by sa pokec a ani samému sa mi piť veľmi nechcelo. No bolo mi mizerne a alkohol to trochu otupoval. Sľúbil som si, že ten posledný mesiac v Taliansku si užijem. 

***

Z tých večných prechádzok ma hrozne boleli nohy. Všimla som si postupne opúchajúce členky. Musím sa šetriť! 

Dala som si teplú sprchu, zabalila sa do toho najmäkšieho županu, aký som kedy mala možnosť na sebe cítiť a vyvalila som sa na plážové ležadlo. Dnes sa črtal teplý deň. Slnko svietilo, ale na našej strane ešte vládol tieň. Z našej izby sme si vychutnávali tie najkrajšie a  najúžasnejšie západy slnka. 

Ani neviem kedy som zaspala, ale kniha, ktorú som zvierala v ruke mi klesla do lona. Keď som sa prebrala, zacítila som silnú bodavú bolesť. Zdvihla som knihu a chcela ju odložiť na stolík, no v tom som zarazene ostala civieť na svoje stehná. Na tom mieste bol župan nasiaknutý krvou. Zhrozene som odhodila knihu a civela na tú sýto červenú škvrnu, ktorá silno kontrastovala s jemným bledomodrým podkladom. Teraz by sa mi krvi už isto nikto nedorezal. Zatočila sa mi hlava no stihla som zakričať o pomoc.

„Inga, pomoc! Prosím pomôžte mi niekto!“ volala som a cítila, ako mi vysychá hrdlo, zatiaľ čo dole ma zalievalo krvavé teplo. 

Toto sa nesmie stať. Nesmiem o teba prísť. Prosím maličké, vydrž to so mnou. Ja ťa potrebujem... šepkala som v mysli a jediné čo som si želala bolo, aby toto bol len zlý sen a nie skutočnosť. Potom som začala tichučko vzlykať. Oči mi zaplavovali nové a nové vlny sĺz, ktoré nemali konca.

Keď ma Inga konečne zbadala, celá zbledla. 

„Vydrž zlatko, zavolám pomoc,“ nezastavila sa, rovno sa otočila a vybehla von z izby hľadať pomoc. 

Izbou sa ku mne niesli hlasy. Ingin, ako zúfalo kričala o pomoc a potom sa primiešal aj ďalší a bol čím ďalej zreteľnejší, ibaže mňa to už odplavovalo do iného stavu. Počula som vzdialené talianske slová, potom Ingin hlas, že len čo nájde Johna pôjdu do nemocnice. Obklopilo ma teplo sálajúce z blízkosti tela, no akoby nedokázalo preniknúť cez kožu, takže som sa nekontrolovateľne triasla. A možno to bolo šokom. Už neviem. Už si nepamätám. Nevedela som, čo sa so mnou presne deje, no v mysli mi prúdila len jediná myšlienka: Vydrž to a buď tu pre mňa. To bol odkaz, zrodený v tej miniatúrnej hlavičke poslaný ku mne, alebo tú správu vyprodukovala moja myseľ a vysielala ju k bábätku? Neviem, ale potrebovali sme sa navzájom. 

Sníval sa mi sen. Sedela som na deke uprostred širokej lúky, počúvala bzukot včiel aj vtáčí spev a vzduchom sa šírila vôňa lúčnych kvetov. Bol zrejme jeden z tých letných mesiacov, kedy slnko silno svietilo a ja som si pred jeho ostrými lúčmi musela tieniť zrak. S rukou na čele som sa rozhliadala okolo seba. Doliehal ku mne radostný smiech a ja som sa pozerala za zvukom. Najprv sa zjavila vysoká mužská postava. Tmavé vlasy mu strapatil vietor a pery mal roztiahnuté do širokého úsmevu. Pozeral smerom dole a keď som sa tam pozrela aj ja, srdce sa mi rozbúchalo silnejšie a naplnil ho pocit šťastia. 

Malé kučeravé dievčatko, s vláskami farby mokrého piesku, oblečené v letných ružových šatočkách veselo poskakovalo okolo jeho nôh. 

Keď prišli bližšie, muž sa pozrel mojím smerom a ja som ho konečne spoznala. Bol to Peter. 

„Pozri Viki,“ prehovoril. „Mamička sa už zobudila.“ Dievčatko sa otočilo smerom ku mne, radostne sa usmialo, zvolalo mamááá a rozbehlo sa mi do náručia. V rúčke zvieralo niekoľko kvietkov rôznych farieb, ktoré mi podalo. 

Takže Viki? Naša dcéra? Je naozaj nádherná. Keď sa mi zadívala do očí, takými istými ako mal Peter, srdce mi stislo prekypujúcou láskou. 

Toto bol dokonalý moment. Dokonalý sen. Potom som sa prebrala.

„Nazdar turista! Ty tuším vieš, ako na seba strhnúť pozornosť,“ prehovoril na mňa Mateo. Oči som mala ešte zahmlené, ale počula som dobre. Lenže bol to hlučný zvuk a mne trešťalo v hlave. 

„Ahoj. Daj si odchod, lebo hovoríš príliš nahlas. Som smädná a hladná.“

„Hneď som späť. Skočím pre sestru,“ ani som nestihla zaostriť na tú rýchlu šmuhu, ktorá stála pri mne a vzápätí vybehla z izby. 

„Dobrý deň, slečna Dvorska. Som sestra Lindi. Ako sa cítite?“ pri posteli za zastavila nízka, no prísne vyzerajúca päťdesiatnička a teraz na mňa spýtavo pozerala. 

„Ako by ma požuli a vypľuli? Myslím.“ Milo som sa usmiala a až pohľad na jej prižmúrené oči a ústa ako jedna linka mi napovedal, že som vlastne odpovedala po slovensky a ona tomu nerozumie. A nerozumel ani Mateo, ktorý mal tiež namiesto očí otázniky.

„Cítim sa dobre. Trochu unavene, ale dobre,“ a keď som to vyslovila došlo mi, prečo som teraz vlastne tu a čo tomu predchádzalo. 

„Pár dní tu musíte zostať,“ povedala sestrička a kontrolovala prístroje, ktoré mi vedľa hlavy hlasno pípali. 

„Je dieťa...“ nedokázala som ani vysloviť otázku a už mi oči zaliali slzy. 

„Dieťatko je v poriadku. Už je mimo ohrozenia. Zrejme ste zažili náročné dni a neprimerane zaťažili panvové svalstvo. Budete brať podporné lieky na udržanie plodu. A musíte mať hlavne pokoj, rozumieme si mladý muž? Mamička potrebuje veľa oddychovať,“ prísne sa naňho pozrela.

„A prečo sa dívate na mňa? Ja som predsa v tejto rozprávke ten záchranca a nie zloduch!“ rozhadzoval rukami a tváril sa naštvane. 

„Musíte sa o svoju partnerku príkladne starať.“

„Ale ja nie som...“ začal Mateo naraz so mnou.

„On nie je... môj partner, ani otec dieťaťa.“

„Aha! Tak potom čo tu robíte?“ sestrička si založila ruky v bok a mala som pocit, že ho každú chvíľu vyhodí keď nepríde s presvedčivým argumentom.

„Ale no ták,“ hodil na ňu psie oči. „Predsa nechcete aby tu bola sama, že nie? Je tu na dovolenke a nikoho tu nemá. Čochvíľa sa vrátia jej blízki, ale dovtedy mi prosím, prosím, dovoľte pri nej zostať.“

„Tak dobre,“ prisvedčila. „Chcete ho tu?“ obrátila sa ku mne.

„Nie! Len si ho berte!“

„Rebeka!“ zvolal prekvapene.

„Robím si žarty. Nechajte ho tu.“

„Fajn. Mladý muž, dajte jej napiť, nech ste aspoň trocha užitočný,“ prikázala mu a ukázala na stolík, kde bol postavený pohár s vodou.

„Sestrička, môžem niečo jesť? Umieram od hladu.“

„Idem to zistiť.“

„Mám ti skočiť pre polievku?“ 

„No jasné. Teraz hneď a bez nej sa nevracaj.“

„Tuším máš dobrú náladu.“

„Splnilo sa moje želanie. Ja aj dieťa sme v poriadku a to vďaka tebe. Si hrdina, opäť.“

„Akože opäť?“

„Predtým si mi požičal svoju bundu, keď mi bola hrozná zima.“

„Ha! Ja som vedel, že sa neotužuješ!“ zvolal a usmial sa. „Vieš ty čo, byť hrdina sa mi celkom páči. Už som bol čímkoľvek, ale týmto ešte nikdy a je to dobrý pocit.“

„Fakt ti ďakujem.“

„Aj nabudúce.“ 

„No to dúfam, že už nebude potrebné.“

„Kde sú Inga s Johnom?“ 

„V hoteli. Poslal som ich nech si na chvíľu odpočinú a niečo zjedia. Hrozne sa o teba báli, hlavne Inga.“

„To si viem predstaviť. Volal si s nimi?“ 

„Poslal som im správu, onedlho prídu.“

„Dobre, ďakujem.“

„Chceš sa o tom porozprávať?“ opýtal sa a ukazovák nasmeroval na moje vypuklé bruško. 

Chcem sa rozprávať? Možno. Teraz? Asi nie.

Pokrútila som hlavou. 

„Tak inokedy?“

„Jasné. Mateo, ako dlho som bola mimo?“

„Jeden deň.“

„Nepotrebuješ sa vrátiť do práce?“

„Zabudol som ti povedať, keďže si bola mimo, mám teraz novú prácu.“

„Akú?“

„Tráviť s tebou čas.“

„Robíš si srandu?“

„Nie. Nakázal mi to otec, lebo ho o to poprosila tvoja drahá nevlastná starká. Tešíš sa?“

„Neviem.“

„No to by si sa mala. Nie sme síce ktovieakí kamoši, ale časom si na mňa zvykneš. Viem byť skvelý spoločník.“

„Haló, nie si na konkurze. Nemusíš sa predvádzať.“

„Iba hovorím fakty.“

„Faktom je, že si ukecanejší než rádio. Muži by mali byť tí mĺkvejší, triezvo rozmýšľajúci a nie kvákajúci ako babka na trhu.“

„Aha, no toto je pravá talianska povahová črta a keď sa ti to nepáči, môžeš tu trčať celkom sama, alebo počúvať strakine reči o tom, ako sa máš šetriť a ona ťa nespustí z očí a nedá ti dýchať a tak ďalej.“

„Ešte si aj veštec?“

„Ó to nie. Len sa dobre vyznám v ľuďoch, alebo by som chcel? To je jedno.“

„Pôjdeš mi pre tú polievku? Prosím.“ 

„Chápem to. Pôjdem, aby si mala chvíľu pokoj.“

„Vďaka, Oslík.“

„Aký Oslík?“

„Nevidel si Shreka?“ spýtam sa prekvapene. 

„Videl... aha, no jasné,“ najprv sa tváril zamyslene a potom prekvapene, keď si vybavil to kreslené ukecané zvieratko z rozprávky. Inak mojej obľúbenej.

„Si celkom ako on.“

„To je kompliment?“

„Asi hej. Ja mám toho oslíka rada, ale teraz už bež. Som naozaj strašne hladná. Keď sa vrátiš, môžeme si ju spolu pozrieť.“

„Taliansky?“ 

„No iste. A čo tak po slovensky?“ nadvihla som jedno obočie.

„Nie! Jednoznačne anglicky. Ten jazyk búra všetky jazykové bariéry,“ zasmial sa a odišiel. 

Epilóg

Sedel som vo svojej izbe, pri svojom pracovnom stole a díval sa na Karlinu fotku. Toľko sa toho za posledný čas udialo a predsa som teraz na mieste šliapal vodu. Práca mi bránila v rozlete. Nemladnem, nemám rodinu a nemám ani milovanú ženu. Nemám nič. Som úbohá existencia. Nalievam sa drahou vodkou, nosím drahé veci aby ma s nimi raz mohli pochovať? Alebo ich ukradnúť a predať? Aký odkaz do budúcna posielam? Žiaden. Aj to je úbohé. 

Dni keď som skutočne žil, by sa možno dali rátať na mesiace. Z toľkých rokov, len tak málo. Veľa som obetoval aj veľa stratil. 

Pocit veľkoleposti sa postupne drobí a opadáva zo mňa ako kusy starej omietky. Nič nevydrží večne a preto by bolo fajn žiť konečne život tak ako chcem ja, nie ako mi ho diktujú iní. 

Rozhodol som sa. Toto je to posledné, čo urobím a potom sa vrátim späť. 

Otvoril som notebook a začal som si prechádzať informácie o mojich dvoch hoteloch, ktoré som sa rozhodol zajtra navštíviť. Popíjal som pri tom vodku s ľadom. Niečo mi v tých správach a výkazoch nesedelo. Nie je možné, že by ma chceli ojebať, alebo áno? Môže sa všetko ešte viac posrať? 

Do toho mi zazvonil telefón. Keď som pozrel kto volá, zostal som prekvapený. Ale dalo sa to čakať.

„Čau, Mateo. Čo sa deje?“ opýtal som sa a bol som vlastne rád, že sa ozval. 

„Čau, starec! Tak ako to ide na Slovensku? Už sa chystáš naspäť?“

„Ani zďaleka. Tuším tu mám nejaké problémy, ktoré budem musieť riešiť. Iné než požiar a chvíľu to potrvá.“

„Jasné, v pohode. Urob čo treba.“

„A čo ty? Ako ti to ide? Počujem, že máš dobrú náladu.“

„Všetko v pohode zvládam. Našťastie sa tu dá spoľahnúť na dobrý tým, takže ja sa môžem poflakovať a popri tom mať dobrú náladu.“

„To je v tvojom prípade ozaj dôvod na radosť.“

„Ale mám aj iný,“ nadhodil.

„Ale nehovor,“ zasmial som sa a zaklapol notebook, aby som sa sústredil na rozhovor. 

„Spoznal som ženu,“ vybalil priamo. 

„Myslel som, že tie spoznávaš každý deň,“ čo bola naozaj v jeho prípade pravda.

„To hej, ale táto je iná. A pocítil som pri nej to veľké BUM, no neprišlo hneď.“

„Ale no ták. Zase to BUM? Myslel som, že to vravíš len tak zo žartu.“

„Myslel som to vážne. A teraz to mám aspoň potvrdené. Fakt to funguje.“

„Lebo sa ti stalo pri mne a teraz pri nej?“ opýtal som sa.

„Tak nejako,“ potvrdil a keby som stál pri ňom, videl by som ako pokýval ramenami.

„Si blázon. A čo je zač? Predstavil si ju otcovi a ideš sa ženiť?“

„Čo ti jebe Pietro? Keby som ju ukázal otcovi, nevolal by som ti. Už by som tu totiž nebol.“

„Akože nebol v hoteli, alebo nebol medzi živými?“ vyzvedal som s istým podozrením.

„Asi jedno aj druhé.“

„Je škaredá? Lebo som ťa so ženami videl a nemáš zlý vkus, hoci ja by som takým nepodľahol.“

„Nie, o to nejde.“

„Tak o čo?“

„Ona je tehotná,“ vysúkal so seba ako z chlpatej deky.

„Ej, to si si zariadil celkom rýchlo,“ povedal som a už si aj predstavil malé blond potvorky.

„Zbláznil si sa? Nečaká to so mnou.“

„Áha.“

„Aha.“

„A čo chceš počuť odo mňa. Nejaké požehnanie?"

„Nie. Len som ti chcel povedať, že s ňou pôjdem do Londýna.“

„Si opitý?“

„Nie a ty?“

„Prečo chceš ísť do Londýna?“

„Pôjdem tam na ten manažérsky kurz a ona tam žije.“ 

„Naozaj?“

„Hej.“

„A vie o tom, že to chceš urobiť? Lebo za žiadnou si tak netiahol. Väčšinou si nepamätáš ani ich meno.“

„Nie, nevie to. Chcem ju prekvapiť.“

„A kde sa vyparil otec dieťaťa?“ zachechtol som sa. 

„No, nechce o tom veľmi hovoriť, ale vraj ho má s nejakým ženáčom.“

„A ty si sa do nej zamiloval či čo?“

„Neviem, možno.“

„A ona?“

„Čo ona? Či je do mňa zamilovaná? No o tom pochybujem. Posiela ma stále dočerta.“

„Silná a odvážna.“

„To teda je. Ešte som takú nestretol, ale získam ju. Rebeka môjmu šarmu isto neodolá.“

„Čo si to povedal!?“ skočil som mu do prejavu a postavil sa od stola.

„Že mi neodolá?“

„Nie. Jej meno. Povedz mi jej meno,“ naliehal som.

„Rebeka,“ povedal prekvapene.

„Rebeka aká?“ začínal sa ma zmocňovať zlý pocit, zrýchlil sa mi dych a premenil na plytký a kropaje potu mi stekali dole chrbticou. 

„Rebeka Dvorska,“ prehovoril nasrdene.

„Ach, kurva! Mateo, prisahám, že keď sa jej dotkneš, zabijem ťa!“ zrúkol som do telefónu a položil.

-Koniec prvej časti-