Jedna noc nestačí - Príbeh druhý (1.kapitola)

Ahojte! 

Zopár slov, prečo som opäť tu. Prišlo to! 😁 Trochu mi múza nakopla zadok a tiež za to môže fakt, že od vás neustále chodia otázky kedy už bude pokračovanie. Preto trošku obmedzím čítanie, ktoré sa stalo mojím každodenným rituálom a tak trošku aj pracovným a odbehnem aj do písania. Nečkajte pravidelné príspevky. Keď bude čas, isto sem niečo hodím. Tak bez dlhých rečí, ideme na to. Pekné čítanie.

1.Kapitola

Počasie v Londýne sa nedá nazvať inak ako predvídateľné. Cez husté a ťažké oblaky sem-tam vykúka slnko a svojou troškou zarieva vzduch. 

Autom som sa dotrepala na štandardnú tehotenskú prehliadku. Začína mi vadiť bezpečnostný pás, počasie, smog, aj neustále zazerajúci ľudia. 

Keď odídem zo zdravotného strediska vyberiem sa na prechádzku popri Temži. Míňam stánky s jedlom a mám chuť sa pri každom zastaviť, no potom si spomeniem na svoje žalúdočné nevoľnosti a chuť na jedlo ma razom prejde. Pritiahnem si krémový kabát bližšie k telu a vlasy prehodím na opačnú stranu, pretože od rieky fúka šialený vetrisko a ženie so sebou smrad rybaciny a odpadu. Nákladné lode sa hmýria všetkými smermi, alebo kotvia v prístave. Je tu rušno. Skrátka typický Londýn.  

Ponorená do vlastných myšlienok sledujem a nasávam. Som ozaj rada, že bývam mimo mesto. Neustály pokoj, pomalšie životné tempo a omnoho čistejší vzduch má rozhodne svoje čaro a už by som nemenila.

Keď mi Mateo povedal, že ide do Lodýna, bol to šok, ale zároveň som sa potešila. Hoci by to nikdy priamo nepriznal, viem, že je tu kvôli mne. Možno sa v ňom prebudilo rytierstvo, ale ktohovie? Už sa stihol vo svojom apartmáne aj zabývať. Nie som snob, ale nič menej ako luxusný apartmán by som si v jeho prípade nevedela predstaviť. Teší sa ako blcha, akoby Anglicko bolo iný svet. Mininálne zástrčky boli iné, na ktoré samozrejme spočiatku polhodinu nadával. Všetkojetotuskurvené strčil do jedného slova a nemôže si ani nabiť mobil a bla bla bla, no potom sa upokojil. 

Dnes som mu sľúbila spoločnú kávu. Do nášho stretka ostávalo niečo okolo polhodiny, ale ku kaviarni na druhom brehu to bol ešte kus cesty. Asi by som mala vyraziť. Prestanem sa bezprizorne prizerať okoliu a začnem sa obzerať po najbližšom moste. Do prítomnosti ma vrhne aj vyzváňanie mobilu, ktorý som si ani nestihla priložiť k uchu, vyšmykol sa mi zo skrehnutých prstov a už ležal roztrieštený na chodníku na niekoľko častí. 

,,Dofrasa!" zanadávala som si. Teraz ani neviem kto volal. 

Pozbierala som svoj miniatúrny majetok, nahádzala ho do kabelky a opäť sa vydala na cestu. 

,,Neuveríš!" zvolal Mateo a snažil sa napodobniť britský prízvuk, no podaril sa mu akurát tak britký. Znel presne ako turista a doma by mu nik ako imbecille ani nepovedal.

,,Ani ty!" kontrovala som a usadila sa do kresla naproti nemu. Trochu som sa pomrvila, ale kabát som nezhodila. Bola mi zima, pretože sa mi celou cestou sem vietor opieral priamo do tela. Mateo mal štýlovú zateplenú čiernu bundu, pretože s koženkou sa musel na čas rozlúčiť a okolo krku červený šál. Čierne džínsy len podtrhli jeho skvelú postavu. Ak už niekto, tak rozhodne on si také niečo mohol dovoliť a vyzerať pritom ako model z reklamy. Skrátka v sebe nezaprie taliansku eleganciu a extravaganciu.

,,Hovor prvá." Vyzval ma, povyzliekal sa, všetko úhľadne navrstvil na svoju stoličku a natiahol sa po nápojový lístok. 

,,Dievčatko. Čakám dievčatko," vyhŕknem a konečne sa od šťastia celá rozžiarim a od srdca usmejem tej potešujúcej správe, že sa o to mám s kým podeliť. Zrazu vnútri pocítim príjemné teplo, ktoré sa mi postupne rozlieva do tela.

,,Vážne? Tak to je ohromné. Inak všetko v poriadku?" teší sa aj on. Bol pri mne, keď sa mi prihodilo to "dovolenkové nešťastie", takže mám z toho o to väčšiu radosť. 

,,Znova mi brali krv na nejaké kontrolné testy, inak sme na tom dobre. Čo ty? Čo zaujímavé sa prihodilo tebe?"

,,Dnes mi dali zoznam podujatí, na ktorých sa budem v rámci kurzu zúčastňovať." Siahol do bundy a z vnútorného vrecka vybral poskladaný papier. Potom ho rozložil, povystieral a podal mi ho. 

Vzala som ho do ruky, zaostrila na zoznam a začala nahlas vyratúvať.

,,Divadlo, operné predstavenie, obedy a večere v reštaurácii, exkurzie, návštevy múzeí a galérií? Pánečku, tak to sa nudiť rozhodne nebudeš." Uškrnula som sa a vrátila mu papier. On ho poskladal a odložil. 

,,Že? Neviem síce načo mi to všetko bude, ale okej. Keď sa pritom najem zadara, hoci aj nejakých tých trápnych kanapiek a zabavím sa, nemám problém." Pokrčí ramenami a oprie sa.

,,Haló! Prišiel si sa sem vzdelávať a učiť ako riadiť rodinný biznis, očariť a zaujať iných, častokrát dôležitých ľudí. Čo si zabudol?" dávam mu kázanie.

,,Ale veď toto ja dávno ovládam. Mám prirodzený talent," mávol nad tým rukou, akoby to všetko bol len otravný hmyz. 

,,No to iste. Máš prirodzený talent akurát tak  očariť a zbaliť šľapku." Fľochnem naňho a prekrížim si ruky na prsiach. 

,,Héj! Neurážaj, dobre? Znie to, akoby si žiarlila," vybafne ma mňa naoko urazený a žmurkne.

,,No to určite," odfrknem si. "A prepáč. No pravdou je, že potrebuješ vedomosti. Vedomosti sú moc. Pomocou nich prenikneš ľuďom do gebule a budú ti zobať z ruky." Nastrčím mu pod nos vystretú dlaň a ďobem do nej prstami.

"Gebule? To je čo?" čuduje sa a premieľa si to slovo na jazyku. 

"Do hlavy, do mozgu. Skrátka ich ovládneš," ťuknem si do čela.

,,Fajn, fajn. Už hovoríš ako..." než stihol dopovedať, vyrušila nás obsluha.

,,Prepáčte, dobrý deň. Už ste si vybrali?" slečna sa milo usmiala a vrhala na Matea obdivné pohľady.

Mateo sa celý rozžiaril, trapák jeden a vyceril svoj stowattový úsmev. Preafektovanou angličtinou si vypýtal hrnček čiernej kávy a koláč, na ktorý pre istou ukázal aj prstom. Ďobol ukazovákom do papiera a počkal, kým si to slečna zapíše. Potom stočila pohľad mojím smerom. 

,,Dám si latte a maslový croisant, ďakujem."

,,No," začal a odkašľal si. Potom do mňa zabodol svoj akvamarínový pohľad. ,,Nechceš mi už konečne povedať o svojom tehotenstve niečo viac?"

,,Akože niečo viac než to, že som tehotná?" zahrala som sa na hlúpu.

"Prestaň. Napríklad, kto je otec?" mal taký odhodlaný výraz, no ja som bola neoblomná.

"Pozri, vieš viac než väčšina ľudí. Nie je veľmi o čom rozprávať, ani sa čím chváliť. Skrátka sme sa pošmykli a bum, ostala som tehotná." Špúlil na mňa oči a čakal, že ešte niečo dodám, ale mlčím. Myslím na to každý jeden deň, keď sa pozriem na svoje vypuklé bruško. Občas mám pocit, že to ani nie je skutočné. Otvorím oči a na moment mám pocit, že všetko je iba sen. Že neviem kto som a neviem, čo sa so mnou deje. No potom ten pocit zmizne, som opäť vo svojom tele, vo svojej mysli a so svojím bábätkom, čo vo mne každým dňom rastie. 

,,Pozri, Mateo," pokračujem. ,,Neviem o čo ti ide, ale budem v poriadku. Som v poriadku. Je jedno kto je otcom, nezáleží na tom, nechcem sa o ňom rozprávať."

,,Ale Beka..." začne tak milo, až mi je takmer do plaču. ,,Mal som čudný telefonát..." nedokončí, lebo mu opäť skočím do reči.

,,Žiadne ale, prosím. Ak chceš, aby sme spolu trávili čas ako doteraz, ak chceš byť naďalej môj priateľ, prestaň sa v tom vŕtať. Nie som decko, ktoré potrebuje viesť za ručičku, alebo aby za mňa niekto riešil problémy. Viem čo sa stalo, viem kto je otcom, ale nechcem s ním mať nič. Je to takto lepšie, preto to prosím už nikdy nevyťahuj." Dokončila som a vypila svoju kávu, ktorá mi akosi chutila trpko. Chveli sa mi pery a potláčala som slzy. Začala som rýchlo mrkať, aby sa mi nepreliali. 

Mateo nahodil porazenecký výraz, poriadne si vzdychol, akoby doteraz zadržiaval dych a vyčaril ten najodzbrojujúcejší úsmev, ktorý by roztopil aj Antarktídu. Ani neviem ako, zrazu som sa usmievala tiež. A úsmev prešiel do očistného smiechu.

,,Si jedinečná žena, Beka. A rozhodne najsilnejšia akú poznám. Ale fajn, už o tom viac nebudem rozprávať," povedal nakoniec.

,,Fajn." Prikývla som na súhlas.

Mateo vyzunkol kávu na ex a ja som svoj coroisant tiež zjedla raketovou rýchlosťou. Keď videl ako túžobne sa pozerám na jeho zákusok, s úškrnom mi ho postrčil. Vďačne som sa usmiala a začala sa napchávať. 

,,Počúvaj, minule mi Inga spomínala, aby som ťa pozvala na večeru."

,,Vážne? To je super."

,,Oni ťa o vyššej spoločnosti môžu tiež čo to naučiť."

,,To je pravda," súhlasil. 

Ďalšiu polhodinu sa bavíme o jeho kurze, o všetkom čo ho čaká a neminie a konečne sme preklenuli ten vážne trápny rozhovor. Ponorení do rozhovoru si ani nevšimneme, že sa pri našom stole niekto zastavil. 

,,Čau, Beka, prečo mi nedvíhaš mobil?" pri našom stole sa objavila Lena. 

,,To už je toľko? Prepáč, zabudla som na čas a môj mobil je na kúsky. Rozbil sa mi, keď som išla zdvihnúť." 

,,Vážne? Tak dobre. Len som mala o teba starosť a bola som niečo vybavovať, tak som chcela vedieť, či tu ešte budeš, keďže si to spomínala."

,,Som tu a ty sa k nám pokojne môžeš pridať. Och a prepáč. Lena, toto je Mateo. Mateo, toto je..."

,,Tvoja najlepšia kamoška, viem. Už som o tebe veľa počul, teší ma."  Napochytro sa prebral z omráčenia, vyskočil na nohy a prehnane energicky stláčal a kýval Leninou rukou. Tá sa zapýrila a na tvári sa jej usadil taký ten prihlúpli úsmev. V konečnom dôsledku, ten čudesný úsmev bol asi nákazlivý, lebo rovnaký mal aj Mateo. 

,,Aj mňa. Aj mňa," kyvkala hlavou Lena. Bolo to komické.

,,Sadneš si, alebo tu budete stáť donekonečna?" Opýtam sa.

"Čože? Aha...no," Mateo konečne pustil Leninu ruku. ,,Ja, vlastne, spomenul som si, že ešte niečo mám, ale vy si ešte poseďte a niečo si dajte."

,,Vážne?" opýtala som sa trochu zaskočene, ale viem naisto, že nič na robote nemá, tak som len potláčala úsmev.

,,Vážne," pritaká a hneď si začne aj zbierať svoje veci. 

,,V poriadku. Tak mi prosím daj vedieť, kedy budeš mať voľnejšie, aby sme zorganizovali tú večeru." 

"Dobre," povie a dá mi rýchli bozk na líce. Potom sa otočí k Lene. "Tešilo ma Lena, dúfam, že sa ešte uvidíme. Ach a Beka, vážne mám z teba radosť. Opatruj sa."

,,Cześć, Mateo," šepne Lena a sleduje ho.

,,Zatiaľ ciao," poviem aj ja. Mateo vykĺzne z kaviarne a na perách mu hrá nezbedný úsmev. Potom sa stratí v dave. Lena sa posadí na jeho miesto a zavolá obsluhu, aby si aj ona dala niečo teplé.

,,To bolo divné," poviem a sledujem ako sa Lena zatvári. Nijako. Je niekde mimo. ,,Divné aj naňho a on sa občas správa fakt divne."

,,Čo?" ozve sa po chvíli.

,,Páči sa ti?" opýtam sa.

,,Či sa mi páči? Komu by sa nepáčil? Preboha, veď vyzerá ako nejaký sexi poloboh. Prečo si mi to nepovedala?"

,,Lebo si sa nepýtala? A asi aj preto, že mne to podstatné vôbec neprišlo."

,,No jasné, lebo ty si už svojho Adonisa našla," rýpne si.

"Prestaň."

"Ok. Ako dopadla prehliadka?"

,,Je to baba!" zvolám a niekoľko hláv sa v tichej kaviarni otočí naším smerom.

,,Ozaj? Juchú," zvolá a pár krát päsťou víťazoslávne zapumpuje do vzduchu. ,,Ženská sila!" vykríkne so smiechom. Máme obe radosť, takže si pohľady okolosediacich absolútne nevšímam. 

,,A ako to ide s Tomasom?" 

,,Párkrát sme si vyšli. Je milý, ale asi z toho nič nebude," pokrčí plecami, odpije si z kávy a slastne vzdychne. 

Viem, že Tomas je skvelý, ale rovnako tak si to myslím aj o Mateovi, aj keď ho dlho nepoznám. Je tak trochu ako otvorená kniha, čo nie je na škodu. 

,,Tak to by si sa mohla pridať k nám na večeru keď príde aj Mateo, čo povieš? Inga chce, aby som ho zavolala, takže by to pre vás mohla byť príležitosť a zároveň budem mať pokoj od jej dohadzovania. Možno medzi vami prebehne aj iskra," žmurknem na ňu. 

,,Myslím, že tá už prebehla," povie tajomne a schová sa za svoj pariaci hrnček.

Tak toto bude ešte zaujímavé, pomyslím si, keď sa spokojne opriem, pohladkám trčiace bruško a radostne sa usmejem.