Jedna noc nestačí (Kapitola 12)

Kapitola 12.

Viete aká je v Taliansku zima? Taká ako v Anglicku leto. A hoci tu na teplomery svietilo príjemných takmer 20°C mne bolo chladno a ten chlad sa mi šíril z vnútra. Nechápem to, nerozumiem tomu, ale telom mi prúdia ľadové kryštáliky, predierajú sa kosťami aj vnútornosťami a ako by to nestačilo, okrem tých ľadových pazúrov chladu cítim aj bolesť. Otupuje ma to a moja dobrá nálada sa zmenila na znechutenú. To všetko však pekne ukryjem za masku spokojnosti, pretože by som to aj tak nevedela vysvetliť a keď zdvihnem zrak k Inge, tvárim sa dokonale šťastne. Škoda len, že to nemôžem povedať aj naozaj. 

Zadívam sa na muža, ktorý pre nás prišiel na letisko. Je rovnako vysoký ako Peter a aj pekný, ibaže tak inakšie. Má svetlé strapaté vlasy a modré oči. Sústredí sa na cestu, ale občas pozrie do spätného zrkadla, kde sa nám stretnú pohľady. Vtedy si všimnem, že jeho oči sú nezábudkovo modré a bezodné, nos trošičku nakrivo, ale inak je tá jeho súmerná tvárička s jednodňovým strniskom fakt príťažlivá. 

No nie je to ten, ktorému by som dala všetko. Je ním Peter, ale toho nemôžem mať a to ma ubíja. Kiež by bol náš život celkom iný. Kiež by som ho vôbec nebola stretla. Kiež by som sa nenarodila práve mojím rodičom, ale takým, ktorí by sa o svoje dieťa zaujímali a nie ho vyhnali z domu, len čo sa rozhodlo vziať život do vlastných rúk. Bože, spomínam si na to, ako by to bolo včera... vrátila som sa domov zo školy rozhodnutá, že chcem odísť do Anglicka študovať. Už mesiace sa mi v izbe kopili rôzne brožúry. Samozrejme otec s tým nesúhlasil. Vyčítal mi, že som nevďačná, že mám zostať doma a nájsť si prácu, alebo ísť študovať na miestnu univerzitu, pretože príležitostí na študovanie je na Slovensku viac než dosť. Ibaže ja som po tom túžila celú strednú školu. Drvila som sa jazyk, aby som bez problémov vycestovala a dúfala, že mama sa aspoň raz postaví na moju stranu, ibaže to sa nestalo. Mlčky sa postavila k otcovi a na všetko čo vypustil z úst prikyvovala ako zhypnotizovaná. Pochopila som, že doma sa podpory nedočkám. A keď som vyslovila, že aj tak pôjdem, otec povedal, že už sa domov nemám nikdy vracať. Zabudli na mňa a keď som im ešte niekoľkokrát z Anglicka napísala, nikdy mi neodpísali ani nezavolali. Uvedomila som si, že ma zo svojho života nadobro odpísali. Svoje jediné dieťa. A teraz je moja rodina tu so mnou, alebo ja s nimi. Nedarovali mi život, darovali mi lásku a porozumenie a to je viac než čokoľvek. 

Rozhovor medzi naším šoférom a Johnom ma vráti do prítomnosti. Rozprávajú sa taliansky a na to sa ani náhodou nechytám. Len samé Rómeo sem a Júlia tam. 

Zrazu sa ocitáme pred hotelom a myšlienky na detstvo a Petra mi vyšumeli z hlavy. Len čo som sa rozhliadla, zamilovala som sa. Toto miesto si ma naozaj získalo na prvý pohľad. Prišla ku mne Inga, chytila ma pod pazuchu a spolu sme sa zadívali na miesto, kde strávime najbližšie dva týždne. Áno, teraz ma už zachvátila naozajstná radosť. 

„Je to tu nádherné,“ poviem a myslím to úprimne. Všetko je tu dokonalé a všimnem si, že ešte aj tráva je zastrihnutá podľa pravítka. 

„Ach, to veru je, moja drahá.“

Rider nám z kufra vybral batožinu a Johnovi hlavou naznačil, že ju odnesie do haly, kde sa o ňu niekto postará. Hodil po mne očkom, milo sa usmial a odkráčal dnu. 

Len čo sa on stratil za dverami, hneď odtiaľ vyšiel starší muž, ktorému sa nápadne podobal, až na tie oči a vlastne aj vlasy, lebo tento pán ich mal už šedivé a mieril rovno k nám. 

„Inga, John! Tak rád vás opäť vidím!“ prehovoril v angličtine s poriadnym talianskym prízvukom.

„Giacomo!“ John si s ním potriasol rukou a Ingu vybozkával na obe líca. 

„Giaco, rada by som ti predstavila Rebeku. Je súčasťou našej rodiny a berieme ju ako našu vnučku, ktorú sme nikdy nemali,“ predstavila ma Inga pyšne. 

„Giacomo Saverty. Teší ma slečna.“

„Aj mňa teší, pán Saverty.“ Pevne, ale našťastie nie príliš silno mi ruku stisol a krátko ňou potriasol. Potom si ma celkom otvorene a bez hanby celú prebehol skúmavými očami. 

Ani som si nevšimla, kedy sa k nám pripojil náš mladý Rider.

„Drahí priatelia, dovoľte aby som vám predstavil svojho syna Matea.“ Prehnane gestikuloval a priateľsky svojho syna objal a potľapkal po ramene. 

Hneď som si všimla jednu vec. Mateo sa pri svojom otcovi rozhodne necítil príjemne, hoci sa usmieval. Na zlomok sekundy sa mu to zobrazilo aj v očiach, kým nenahodil masku dokonale úslužného synčeka. Inga s Johnom si to zrejme ani nevšimli. Určite ich toto miesto očarilo na toľko, že drobnučké detaily nevnímali. Mne to však neušlo.

Zdvorilo sa s ním zoznámili a teraz prišiel rad na mňa. Inga s Johnom o niečom začali diskutovať spolu s Giacomom a nás si na chvíľu prestali všímať.

„Takže Mateo, syn spolumajiteľa a dobrý šofér, teší ma, som Rebeka.“ Prijal moju napriahnutú ruku a schoval ju vo svojej dlani. Rovnako ako otec mal pevný stisk, ale čo ma na ňom prekvapilo, bol eletrizujúci výboj, ktorý mi prebehol telom. Zrejme som nebola jediná, pretože sme zaraz ruky pustili a odstúpili od seba. Pre istotu som sa naňho ani nepozrela.

Dopekla! Toto fakt nepotrebujem. 

„Poďte, priatelia,“ oslovil nás všetkých a ukázal smerom k hlavnému vchodu. 

„Váš apartmán je pripravený. Na večeru sa k vám pripojím, ale ešte mám na vybavenie nejaké neodkladné záležitosti. Zatiaľ si môžete oddýchnuť a vybaliť sa. Nechám vás teraz v rukách svojho schopného syna. Užite si deň.“ Rozlúčil sa a odkráčal kamsi do útrob hotela.

Nedá mi to nezamyslieť sa, či sa za tými neodkladnými záležitosťami neskrýva vydieranie, alebo vražda. Nejakému chudákovi, čo si od neho požičal teraz zalejú nohy do betónu a nechajú ho plávať na dne mora. A slovo schopného vyslovil viac ako neschopného, len tú predponu prehltol. 

Mateo sa opäť milo usmial vykročil chodbou, čím dával jasne najavo, aby sme ho nasledovali. Cez rozsiahlu vstupnú halu sme prešli príliš rýchlo, takže som si to tam nestihla vôbec obzrieť. Smerovali sme zrejme k výťahom. Po osvetlenej chodbe a mäkkom koberci, do ktorého sa mi zabárali nízke opätky sme kráčali tíško, akoby sme sa vznášali. 

„Mladý muž,“ oslovila Inga Matea. „Čo by ste nám odporúčali vidieť? Viete, už máme svoje roky a chceme ísť priamo na vec a nie si to tu všetko obzerať a postupne objavovať ako mladomanželia. Rozumiete, nie?“ Inga v poslednej dobe prešla na taký zvláštny druh vyjadrovania. Ostávala dámou, ale zároveň sa chcela priblížiť mladým. No Mateo vyzeral, že rozhodne nerozumie a isto ho tou svojou otázkou vyviedla z miery. No predsa len sa na chvíľu zamyslel. 

„Myslím, že nádherné je tu všetko,“ povedal nakoniec, akoby sa nevedel rozhodnúť čo je lepšie. Či si sadnúť na stoličku a celý deň obdivovať sopku Vezuv (ktorú sme mimochodom videli aj z lietadla a skoro som odpadla), alebo sa ísť mrknúť na námestie na starobylú pamiatku Castel Nuovo. To som si len tak pomyslela. Nemohla som ísť predsa do Neapolu nepripravená. Všetko som si pekne krásne vygooglila. Ach, ako dobre, že ten Google nejaký chytrý mozog vymyslel. Hej, hej, to však neznamená, žeby som sa chcela celé dni pretŕčať po námestiach a obdivovať pamiatky. To robia len mladomanželia, ako podotkla Inga, alebo mladí, čo sem prišli na výlet. Ja sa radím do špeciálnej kategórie, ktorú som si práve vymyslela. Volá sa Slobodné a tehotné, čo vyvaľujú šunky a tie rozhodne po žiadnych pamiatkach, múzeách a iných podobných záležitostiach NECHODIA! A bodka. A ešte výkričník. No keď teraz pozerám na Ingin zamyslený pohľad, mám v hlave len jedno príslovie... Človek mieni a Pán Boh mení... sakra!

„To ste ma teda nepotešil,“ zašomre Inga a John sa naňho súcitne usmeje. 

„Prepáčte ak som vás nepotešil, ale tak to je. Neapol je nádherný a je toho plno, čo môžete vidieť. Je len na vás, ako sa rozhodnete. Nepoznám váš vkus a okrem toho, na návštevu mesta vám jeden deň stačiť určite nebude. No a v našom hoteli máte všetko čo potrebujete, stačí si len vybrať. Oddych, luxus aj inovácie,“ predniesol nadšene, keď stlačil tlačidlo na privolanie výťahu, ktorý k nám začal pomaly klesať.

Podľa vysokej mieri ohromenia v Inginých očiach a zrejme rodiaci sa plán v jej hlave ma trochu vystrašili.

„Počula si Rebeka? Na pamiatky v Neapole nám nebude stačiť jeden deň. Asi by sa nám zišiel dobrý sprievodca, ktorý by nám ukázal to najkrajšie a najzaujímavejšie.“

Asi som trocha pripomínala to vyhúkané teľa čo civie na nové vráta, ale o čom to preboha rozprávala? Chce prejsť celý Neapol? Fakt sme chodenie po pamiatkach nemali v pláne. Načo som vôbec myslela na to príslovie? Určite počula moje hlasné myšlienky a chce mi urobiť na truc. A čo bude s drinkami a plážovými ležadlami?

Prekvapený Mateo sa snažil očami privolať výťah, no ten sa vliekol ako slimák. Ako by zastavoval na každom jednom poschodí. 

„No, ehm... možno nám nejakého odporučia na recepcii, keď sa rozhodneme predsa len vyraziť,“ snažila som sa zachrániť Matea, ale myslela som len na to, že žiadne možno nebude.

„Mateo?“ znova sa Inga obrátila k nemu, ako by ju moja odpoveď vôbec neuspokojila. „Neviete o niekom, kto by nás sprevádzal pamiatkami?“

„No, ja... určite vám viem niekoho nájsť.“

„A čo vy?“ nedala sa. 

„Inga!“ zvolala som na ňu. „Nechaj ho na pokoji.“ Zasyčala som, ale vzápätí očervenela v tvári, pretože mi došlo, že stojí vedľa mňa.

„Ale prosím ťa. Keby si mala toľko rokov čo ja, chcela by si využiť každú možnú chvíľu a nie chodiť okolo horúcej kaše,“ predniesla ako kňaz, ktorý sa prihovára ľuďom. Už jej k tomu chýbal len rečnícky pultík. 

„Obávam sa, že vás nebudem môcť sprevádzať. Môj kolega musel nečakane odcestovať, takže mám na starosti prevádzkovanie hotela.“ 

„To je dobrá práca. Ale iste ju nerobíte celý deň, alebo áno?“ Bože, tá sa absolútne nedala odbiť a nie, nebrala ako odpoveď. John ju našťastie vzal za ruku a donútil ju pozrieť mu do tváre. Mierne pokrútil hlavou, čím jej naznačil, aby s tým prestala. A ona prestala, ale určite len na teraz. 

Fakt nevedel čo jej má na to povedať, ale tváril sa pobavene a na perách mu poletoval úsmev. Našťastie cinkol výťah a nehlučne sa otvoril. Von vystúpilo zopár hostí a vzduchom sa niesla vôňa parfumu, ktorá s nami ostala aj v kabíne. Páni, ten výťah bol ale rozľahlý. Žiadna miniatúrna, stiesnená a smradľavá opacha, kde sa sotva vojde 5 ľudí. Po stranách od pása nahor boli zrkadlá. Odrážali svetlo zo zabudovaných stropných svietidiel a tak vytvárali dokonale presvetlený interiér. Postavila som sa do vzdialeného rohu  a tvárila sa neprítomne. Môj mozog zaplnili útržky rozhovoru medzi Ingou a Mateom a snažila som sa ich dať do súvislosti. Nechápem prečo, ale Inga sa ma snažila predhodiť tomuto mužovi bez toho, aby sa ma čo i len opýtala, či oňho mám vôbec nejaký záujem. 

Je síce pravda, že s Petrom som strávila len jednu noc, ale kto je tento tu? Je príťažlivý a pekný, ale čo keď má doma ženu a kopec deciek? Rozhodla som sa mužom skrátka neveriť. A to, že nemal na prste obrúčku, ešte nič nedokazuje. O tom som sa tiež už presvedčila. Musím sa mať na pozore.

Otočil sa nám chrbtom, aby stačil číslo nášho poschodia. Nahla som sa do strany a nakukla poza neho. Najvyššie poschodie? Paráda. Vystrela som sa späť a poobzerala som si ho. Koženej bundy čo mal na sebe vonku sa zbavil. Teraz mu telo obopínalo len biele tričko, džínsy a na nohách mal kožené bagandže. Vlasy mu ostali rozfúkané vetrom, ale pôsobili, akoby práve vyšiel od kaderníka. V rifliach sa mu vynímal pevný sexi zadok a teraz, keď mal ruky prekrížené na prsiach sa mu vytvarovali bicepsy   a obtiahli svaly na chrbte. Pohľad naňho bol teda fakt božský. Inga si všimla môj skúmavý pohľad, potmehucky sa usmiala a žmurkla. Prichytená pri čine! Je so mnou amen! Rýchlo som si začala obzerať svetlá, až sa mi pred očami začali objavovať zelené škvrny. 

Už vidím ako ma Inga bude tie dva týždne trápiť. Nie len turistikou, ale aj novým chlapom. Zrejme sa budeme musieť vážne pozhovárať. 

***

Mateo

Keď ma otec požiadal, aby som skočil na letisko, mal som chuť mu odseknúť, že nie som podrbaný šoférko, ale potom by na mňa kydal samé hovadiny až by ma z toho rozbolela hlava a musel som sa ísť napiť. A keď by ma nedajbože chytili a vzali mi papiere, isto by ma zabil, takže som to radšej urobil dobrovoľne, no nasilu. Kretén sprostý! Nič čo urobím si absolútne neváži. Mám kopec kontaktov, ale chcem ísť tou legálnou cestou, preto robím túto prácu a páči sami, len keby sa mi tu pred nosom nepremával a nestaral sa do všetkého čo spravím. 

Keď mi navrhol, že mám ísť na manažérsky kurz, chcel som ho poslať do riti, ale potom som si povedal, že sa ho aspoň na chvíľu zbavím. 

Spolupráca s Pietrom mi fakt pomohla. Uznáva moju prácu a ja sa necítim ako piate koleso na voze. Škoda, že musel odcestovať. S ním som si mohol aspoň pokecať a dať si pohár whisky. Armando je príliš milý a Thia je kolegyňa, s ktorou sa len znášam. Možno to chce len čas, ale mám pocit, že Pietro nás sceľuje. Je ako plnka v sendviči, zatiaľ čo mi sme jeho vonkajšie vrstvy. 

Keď sa otec pred návštevou hrá na pána dokonalého, je mi z neho na grc. Dobre, že sa pratal robiť niečo „neodkladné“. 

Musel som uznať, že táto starká, mala guráž. Otvorene a bez morálnych zábran mi tu predhadzovala vlastnú vnučku, či kto to vlastne bol. Netvrdím, že by som ju nechcel. Páči sa mi, ale hostí väčšinou nechávam na pokoji. Zvlášť ak ide o známych môjho otca. Nie žeby som mu nechcel urobiť napriek, ale nechcem míňať energiu na niečo tak otravné, ako je hádať sa s ním. Radšej by som si dobre zasexoval. Naposledy som mal babu predvčerom. Sľúbil som jej, že sa ozvem, ale takto ja nefungujem. Vlastne som si nezapamätal ani jej meno. Ale v posteli bola dobrá. Keď som si to s ňou rozdával zozadu, bol som fakt v siedmom nebi. Anál som si už dávno neužil a táto kočka to tak mala najradšej. Napumpoval som do nej svoju horúcu dávku a ona sa celá triasla od rozkoše. No bol to len sex a ona bola jedna z mnohých. Ani pri tejto som žiadne BUM nezažil a obával som sa, že takú dušičku ani nenájdem. 

Na Rebeke sa mi páčila jej plachosť. No na druhej strane, ak taká je za každých okolností, ťažko sa u nej dopracovať k niečomu odvážnejšiemu. Vyzerala, že mi neverí ani nos medzi očami a v mojej prítomnosti bola nesvoja. Takú ja nepotrebujem. No aj napriek tomu, to tiché a takmer nepostrehnuteľné BUM sa tam začalo objavovať a celkom pozvoľne narastalo.

Otec im vybral oddychový apartmán. To sa dalo čakať. Otvoril som dvere a nechal ich, nech si ho obzrú. Dal som sa do ležérneho postoja, takže som sa oprel o zárubňu, založil si ruky, prekrížil nohy. Čakal som na prvé dojmy, na slová chvály, ale aj zaseknutý dych a vyvalené oči celkom potešia. Náš hotel sa proste páčil každému. 

„Tak toto je niečo,“ prehovoril ako prvý jediný muž. Samozrejme, chlapom sa rozum vráti na miesto oveľa skôr ako ženám. 

„Prekrásny!“ súhlasila Inga a nahlas si vzdychla. 

Rebeka len čosi súhlasne zahmkala a obzerala sa dookola. V hlave sa mi zrodil geniálny plán a na perách mi hral škodoradostný úsmev a zostal tam, aj keď som svoj návrh vyslovil. Keď sa starká chce hrať, budeme sa hrať. Ibaže to bude po mojom.  

„Myslím,“ ozval som sa odo dverí. „Už viem celkom presne kto vám ukáže tie najlepšie miesta v Neapole.“ Predniesol som dvojzmyselne a dúfal som, že to zoberú presne tak, ako som to povedal a nebudú sa v tom vŕtať. Malá zaobalená lesť. Akurát Rebeka na mňa hodila ďalší pochybovačný pohľad, ktorým dávala najavo nedôveru. 

„O tom nepochybujeme.“ Zašomrala si pre seba, ale ja som ju počul. Na chvíľu sa nám stretli pohľady, ale netrvalo to dlhšie ako tri sekundy a už ho stočila smerom k terase. Usmial som sa. Tá ženská je vážne podozrievavá. 

Ani som sa nad tým veľmi nestihol zamyslieť, starká sa rozžiarila ako stowattová žiarovka, že som prišiel s takým nápadom, hoci prvotne to zamýšľala inak. 

„Vážne? To bude dokonalé,“ nechala sa počuť. Rebeka nad tým len zagúľala očami a ja som sa široko usmial. 

„Nechám vám na recepcii kontakt. Ešte mu predtým zavolám a uistím sa či má čas.“ Vedel som, že má, len som to nechcel hneď tak narýchlo vybaliť. Ešte je tu tá možnosť, že nie je medzi živými, hoci som s ním len pred pár týždňami volal. Gustavo je totiž profesionálny poflakovač, ale tak isto informátor prvej triedy, ktorý si za pár drobných nechá aj do kolena vŕtať. 

„Ďakujeme, mladý muž. Vidím, že slušnosť je vo vašej rodine skrátka dedičná,“ prehodila Inga a obdarovala ma širokým úsmevom. Na Rebeku som sa radšej ani nepozrel. Tej by sa v očiach určite zračil nesúhlas. Neviem čo mala proti mne, keďže sme sa poznali sotva 20 minút. Ale nijako ma to nerozhodilo. 

„Nie je vôbec zač. Príjemný pobyt,“ zaželal som, odlepil sa od dverí, vyšiel von a zavrel. 

Potom (radšej schodmi), som zišiel na svoje poschodie, do svojej dočasnej izby, aby som si mohol nerušene zavolať. 

Gustavo, ten darmožráč, ale veselý chlapík mi nedvíhal telefón. Nie žeby to bola novinka, lebo isto niekde nasával a to bol ešte len obed. Asi na tretí pokus to predsa len zodvihol. 

„Halóó?“ ozval sa podnapito, ale obozretne a pretiahol slovo.

„Gustavo, tu Mateo.“

„Čau, Mateo. Dlho si sa neozval. Potrebuješ niečo?“

„Vieš dobre, že keď volám, zrejme niečo potrebujem. Ide o istú službičku,“ zdôraznil som, ale nemal som čas škriepiť sa s ním. Možno by si to aj zapamätal, keby mu ešte nejaké tie mozgové bunky ostali, no väčšina asi padla za obeť chľastu. 

„Pre teba čokoľvek.“

„Iste. Chcem aby si sa išiel domov vyspať a umyť. Večer ti zavolám.“

„Ale...,“ chcel niečo namietať, no skočil som mu do reči.

„Žiadne ale! Potrebujem ťa triezveho, inak práca nebude. Rozumieme si?“ ten zastrašovací tón som si mohol odpustiť, ale už sa stal akosi mojou súčasťou.

„Jasné.“

„Tak večer,“ rozlúčil som sa a položil skôr, než stihol čosi dodať. 

Gustavo je síce alkoholik, ale keď je triezvi, dá sa s ním viesť normálny rozhovor. Vie byť, milý a veselý a okrem toho, pozná všetky zašité podniky a našich drahých hostí rád prevedie cez neapolskú žumpu. Už som sa na to tešil. Ale prečo som to chcel urobiť? Nehľadajte za tým nejaký špeciálny dôvod, možno som si chcel len z niekoho vystreliť a naskytla sa mi príležitosť, hoci, keď sa nad tým zamyslím, sú to otcovi známi a ja mu rád znepríjemním život ako to on často robí mne. 

Večer som s Gustavom telefonoval, o všetkom ho informoval a dohodli sme sa. Pár dní zostane triezvi ak by som ho potreboval, za čo mu dám istú sumičku. Za tú radosť mi to stojí. Asi za to skončím v pekle. Ale tam by som skončil aj tak, tak nech to stojí za to. 

Hodil som na seba sako, pretože to bola povinná výbava manažéra reprezentujúceho hotel a jeho hodnoty. Tie som si nepamätal. Nie žeby som si to niekedy pamätať chcel. Našťastie ma nebudil o polnoci, aby som mu ich z fleku odverklíkoval. Toho sa nedočkal, no na oblečení z nejakého dôvodu trval a hoci som bol rebel, zostalo mi to teraz tak napoly. Nechal som si džínsy, ale pridal k nim športové sako, vďaka čomu som pôsobil ležérne, ale spĺňal som normu a tak to bolo v poriadku. 

Gustavove číslo som nechal na recepcii s odkazom, že je pre hostí z apartmánu 4B, ak by ho potrebovali.

***

Apartmán bol prenádherný, ale nechcela som to pred tým nafúkancom vyťahovať. Dosť, že sa tu prechádzal ako páv, stál ako páv a ešte na seba aj sťahoval pozornosť. Ako podrbaný páv! Mimochodom, neznášam tie polovtáky. Mohol byť Mateo Saverty aj neviem aký pekný, niečo mi ňom nesedelo. A ja na to prídem. 

Po jeho odchode som si všetko pekne prezrela a potom som si veci odniesla do oddelenej izby. Táto izba bola súčasťou apartmánu, no zároveň väčšia než tá, čo som mala v byte v Basing stoke, na Loddon drive 5. s Lenou. Boli tu dve samostatné spálne, jedna veľká spoločenská miestnosť a šatník a každá spálňa mala pripojenú kúpeľňu s WC. Hoci som si povedala, že jacuzza na terase bola top, mýlila som sa. Najlepšia bola kúpeľňa, ktorá sa topila v tónoch bielej a tmavej čokolády. Najviac ma dostali vône, ktoré stúpali z nádobiek v tvare lávových kameňov. Keď som jeden vzala do ruky, zistila som, že sú ozajstné, len je do nich vyfrézovaná priehlbina a v nej je naliata tekutina. Pozrela som do každého kameňa a v niektorom bola sviečka, voňajúca ako karamel. Dopriala som si dlhý kúpeľ a keď som vyšla z izby, na stole som zbadala odkaz, napísaný Inginým úhľadným písmom: Išli sme si obzrieť hotel. Stretneme sa na večeri o 19.00 v jedálni. I a J

Keď som pozrela na hodinky na svojom mobile, bolo len niečo po tretej. Do večere ešte ďaleko. Cestou sem som pohľadom zavadila o celkom slušnú knižnicu plnú zaujímavých titulov. Vybrala som sa teda na chodbu, chvíľu som si prezerala chrbty kníh, až som si napokon jednu našla. Jemne som si udierala knihu o bok stehna a rozmýšľala, či bude pohodlnejšie ostať v tejto časti, alebo sa presunúť do apartmánu. Nakoniec som sa rozhodla pre apartmán, pretože tam ma nebude iste nikto vyrušovať. Tadiaľ by sa mohol niekto prechádzať a rušiť ma. Potom som sa vystrojila a zišla na prízemie, aby som sa pripojila k Johnovi a Inge na večeri. Keď som puzdrovej sukni s vysokým pásom vo voľnej blúzke, ktorá mi zakrývala bruško prišla k stolu, všetci tam už sedeli a o niečom sa bavili.  Neušiel mi obdivný pohľad oboch Savertyovcov. No nech si nechajú zájsť chuť, ja som totiž zákonom chránený ohrozený druh. 

Inga to myslela naozaj vážne, keď mi ráno zaklopala na dvere izby a oznámila mi, že hneď po raňajkách pôjdeme na potulky mestom a pozrieme si zopár pamiatok, ktoré nám odporučí a ukáže Gustavo. 

Nemohla som sa síce vymotať z postele, lebo tak dobre som sa už dávno nevyspala a nebyť toho, že mi Inga vyklopkávala na dvere, spala by som pokojne aj do večera. 

Na potulkách mestom nastal problém. A ten mi docvakol pri pretej zastávke a už som čosi šípila. Ten idiot Mateo si z nás robil dobrý deň. Gustavo nebol nijaký turistický sprievodca, bol to obyčajný povaľač a „ochotne“ (dobre tak pod vyhrážkou, že keď nepovie pravdu, u Matea skočil a malým úplatkom) prezradil, že ho najal Mateo, aby nám znepríjemnil deň. Mal nám ukázať to najhoršie z Neapola. 

Zašité podniky páchli lacnou pálenkou, stálymi spotenými zákazníkmi aj „domácou“ varenou stravou. Či tú kravu, z ktorej robili stejky porazili včera, alebo pred rokom, by som sa nedopátrala, ale boleli ma nohy, takže mal bod k dobru, že sme na každej zastávke chvíľu posedeli. 

Naopak Inga s Johnom si to pri pohárikoch neidentifikovateľnej pijatiky náramne užívali. Po treťom poháriku bola Inga samé Gustavo hento, Gustavo tamto. Mala som radosť za oboch, že si to vedia užiť. Jedno sa tomu bláznivému chlapíkovi musí nechať. Bol skvelým spoločníkom a pozoruhodným zabávačom.  

Previedol nás cez najužšie uličky, obdivovali sme staré budovy, takže sme zachytili aj nejakú tú architektúru, ale hlavne, nestáli sme v žiadnych radoch pol dňa, len aby sme sa pokochali výhľadom. Predsa len, pravý život sa žil tu dole. 

Náš deň zbehol ako nič a bol plný zaujímavostí. Mateo si určite myslí, že vyhral, že nás dobehol. Hádam by som ho mala vyviesť z omylu, čo poviete?