Jedna noc nestačí (kapitola 1)

Čaute dievčatá.. začala som robiť na niečom, čo sa mi fakt páči... neviem ako to skončí, neviem ako sa to celé bude vyvíjať, ale baví ma to..  :D 

Chcem vás trošku potešiť a navnadiť. Pôvodne som mala iný plán. už dlhšie pracujem na príbehoch, ktoré súvisia s príbehom Až na dno, ktorý som už dávnejšie pridávala. Konkrétne ide o časť PRED a PO. Príbeh o Tesse a jej chlapčekovi bol stredový príbeh. Chcela som postupne začať pridávať prvý diel, potom by som prešla do druhého a tak do tretieho. 

Ale to, čo pridávam dnes je celkom niečo iné. Mám toho viac napísaného ručne ako v notebooku, takže mi to aj dlhšie bude trvať kým to sem pridám, ale s vašou odozvou a podporou to isto hravo zvládnem. Tak nech sa páči...začíname.. 🙂

Jedna noc nestačí

1. Kapitola 

So slnkom za chrbtom som prechádzala po chodníku, ktorý viedol okolo celého hotela. Pod chvíľou som skláňala hlavu, aby som sa ubránila napadnutiu konára pokrytého ihličím, ktorý by sa neštítil vypichnúť mi v sebaobrane oči. 

Celý týždeň som túto trasu opakovala v pravidelných časových intervaloch. Či pršalo, alebo svietilo slnko, bolo oblačno či fúkalo.

Dnes ma potešili slnečné lúče. Okolo neveľkého jazierka som prešla o čosi rýchlejšie, lebo z hladiny ma nebezpečným pohľadom sledovala nenažraná labuť.

V parku som sa vždy trochu zdržala. Pravidelne vdychovala dávky čerstvého kyslíka a ako vždy myslela len na to, že sa posadím na lavičku, ktorá ma vítala s otvorenou náručou. Bola zasadená medzi dve staré košaté lipy. A ako obvykle som ju obišla a pokračovala v ceste. 

Na konci môjho oddychovo-zážitkového pobytu sa niečo zmenilo. Do života mi vstúpil muž. Vsunul mi tam výhybku a ani sa ma nepýtal. 

Večer, keď som telu dopriala spracovať výdatnú večeru pohodovou prechádzkou, som kráčala neosvetlenou časťou okolo hotela.

Muž, ktorý postával v tieni borovice a pofajčieval ma tak vystrašil, že som spadla do vonkajšieho odkrytého bazéna. Nebyť toho strašiaka tak tam nespadnem, ale asi by som sa bola utopila. Od ľaku som zabudla dýchať aj hýbať končatinami. K tomu všetkému bola ešte tá voda úplne ľadová.

Pohotovo za mnou skočil ako pravý Mitch z Pobrežnej hliadky. Keď ma vylovil a ja som lapila dych, takú som mu strelila za ucho, až zabudol dýchať aj on. Ostal šokovane stáť na mieste, potom sa spamätal, nabral do pľúc veľkú dávku vzduchu až sa mu hrudník nafúkol ako holubovi. Svetlo už nebolo dostatočné, ale keď sa moje oči prispôsobili prítmiu všimla som si, že ruky zaťal do pästí, ale neprehovoril. 

Radšej som sa zdekovala. Celá rozčúlená a červená od hanby by som sa najradšej prepadla pod zem. Ostávali za mnou mokré stopy až do hotela, akoby tam vstúpila príšera z morských hlbín. Zopár ubytovaných za mnou udivene pozeralo a niektorí sa aj ticho uchechtávali. Namosúrene som vybehla do izby a vletela do sprchy, kde zo mňa pod prúdom horúcej vody opadli aj posledné zvyšky frustrácie a hnevu. 

„Áno, áno, reagovala som možno prehnane, ale aj tak...“ vravela som pre seba a rozčesávala si zamotané vlasy.

„Veď len vďaka nemu som skončila na dne bazénu.“ Odfúkla som si prameň vlasov z očí a chytila do ruky fén.

***

Chvíľu po tej splašenej ženskej som do hotela vstúpil aj ja. Zbadal som smejúcich sa ľudí a došlo mi, že teraz vyzerá situácia ešte divnejšie, keďže na scéne máme dve mokré osoby, ktoré ale neprišli spolu. 

Zdvorilo som sa usmial, zaželal pekný večer ako sa odo mňa očakávalo, aj keď títo tu vôbec netušili kto som.  

Na recepcii nikto nesedel, takže dievčatá niekam odbehli. Aj keď som im x-krát povedal nech nechodia preč obe naraz, teraz mi to vyhovovalo. 

Stlačil som tlačidlo a privolal si výťah. Vyviezol som sa na svoje poschodie a čo najrýchlejšie sa šiel prezliecť. Cestou do izby som zdvihol telefón a zavolal Silvii, nech niekoho pošle pretrieť vestibul od vody. Bola trochu zaskočená, ale nenamietala.

Čistý a voňavý som vyšiel z izby a zaumienil si, že túto neznámu vyhľadám a ospravedlním sa. Aby si nemyslela, že som nejaký treťotriedny hajzlík. Aj keď chuť na to ospravedlnenie ma z času na čas prechádzala. Hlavne keď som zacítil štípanie tej facky na líci. Tá fakt sadla dokonale. Ešte raz som si líce pošúchal rukou a pretrel hydratačným krémom. 

Už sa mi v hlave začínali točiť kolieska, ako ju asi nájdem, keď som na druhom poschodí zazrel mokré stopy. Sledoval som ich až k cieľu. Končili pri izbe číslo 202. 

„Takže Rebeka Dvorská.“ Fotku na občianskom mala celkom peknú, vek 32 a slobodná. 

„Výborne.“ 

Zavrel som na monitore otvorenú stránku so zoznamom hostí a obišiel pult. 

„Ako by som len na ňu mohol natrafiť?“ prechádzal som prázdnou jedálňou a rozmýšľal. Wellness sme mali otvorené už len hodinu. Na prechádzku sa už asi nevyberie, keďže jej skončila fiaskom, takže ostávala už len kaviareň. 

Zabehol som si po notebook, aby som si vybavil nejaké maily a skúsil šťastie. Možno sa tam ukáže. Dal som si minerálku, pohodlne sa usadil, aby som mal dobrý výhľad a čakal som. 

***

Keď som sa upokojila, zašla som si na pohár vína s knihou v ruke. V hotelovej kaviarni nebol takmer nikto. Zopár párov a nejaký, do vlastnej veci pohrúžený jednotlivec.

Obsadila som svoje zvyčajné miesto, ktoré som využívala celý týždeň. Miestnosťou sa niesli tlmené hlasy rozprávajúcich, ako aj tiché tóny klavírnej hudby. Teplo z krbu ma príjemne hrialo a zaháňalo posledné spomienky na neželaný večerný kúpeľ. Mihotavý oheň vytváral hrozitánsky sa meniace tiene na koberci a ja som sa snažila uhádnuť čo sú to za obrazce. Bola to moja súkromná hra. 

„Nech sa páči, vaše víno.“ K môjmu stolu pristúpila milo sa usmievajúca mladá čašníčka.

„Vďaka.“

„Dáte si ešte niečo?“

Pozerala som na ňu a v duchu som viedla boj sama so sebou, či si ten jahodový cheescake, ktorý trónil chladenému výkladu mám objednať, alebo nie.

„Viete čo? Poprosím vás ten jahodový cheescake.“

„Samozrejme, hneď to bude.“

Odišla a asi o dve minúty bola späť. V tichosti mi položila tanierik na stôl, zaželala dobrú chuť a vytratila sa. 

Chlipla som si z vína, pohodlne sa ešte raz uložila vo veľkom kresle a otvorila knihu. Po chvíli ma vyrušilo zakašľanie. 

Akurát som sa ponorila do deja. Zachmúrene som vykukla spoza stránok a zazrela pri svojom stole postávať muža. Toho, čo bol taký ponorený do vlastných myšlienok. 

„Môžem vám nejako pomôcť?“ začala som zdvorilo, ale zamračený výraz ma neopustil. 

„Čakáte nejakú spoločnosť, alebo ste tu sama?“

„Musím vám odpovedať?“

„Môžete.“

„Som tu sama, ale spoločnosť nechcem. Pekný večer.“ Znovu som dvihla knihu a zastrela si tak výhľad na toho chlapa, čo nie len ohromne a dokonalo vyzeral, ale aj lákavo voňal. 

Tá vôňa mi bola povedomá, tabaková, zmiešaná s parfémom. Och Bože! Už viem, kde som ju cítila.

„To ste vy!“ vyhŕkla som, zaklapla knihu a vystrela sa. Knihu som hneď odložila na stolík.

„Ja?“

„No áno. Ten idiot čo pofajčieval pri bazéne. Kvôli vám som sa skoro utopila.“

„Kvôli mne ste sa neutopila, lebo som vás vytiahol. A toho idiota ste si mohla odpustiť.“

„Tak prečo tu postávate? Všade je plno voľných stolov. Alebo vás hryzie svedomie?“

„Sú tu voľné stoly, ale pri tomto sedíte práve vy a ja som sa chcel ospravedlniť. Nechcel som vás vystrašiť, myslel som, že o mne viete. Minimálne podľa cigaretového dymu.“

„Tak po prvé!“ vybehla som naňho a upriamila sa na nás pozornosť prísediacich. Trochu som stíšila hlas. „Fúkalo opačným smerom, takže som cítila len vôňu borovice a po druhé, bola som zamyslená. Väčšinou sa mi takéto veci na večerných prechádzkach nestávajú.“

„Zaujímavé.“ Jednou rukou si šúchal bradu a druhú si zastrčil do vrecka na oblekových nohaviciach. 

„Ak ste povedal, čo ste potreboval, dovoľte, aby som si dopila víno, zjedla zákusok a odišla do svojej izby.“

„Nezmenili ste názor na tú spoločnosť?“

„Ak sa nad vami zľutujem, bude tu ticho?“

„Možno. Je to až také zlé?“

„Prišla som sem oddychovať a vy ma rozptyľujete.“

„Tak fajn.“ Odišiel k pultu, aby si objednal, potom prešiel ku knižnici, z ktorej náhodne vybral jednu knihu a usadil sa oproti mne. Členok pravej nohy si položil na koleno ľavej, spokojne sa usmial a otvoril knihu. Po očku som ho sledovala, ako sa z pohodového módu prehadzuje do sústredeného. Buď to čo čítal, bolo fakt zaujímavé, alebo sa takto pri čítaní tváril vždy. A vtedy som si to všimla a vybuchla do smiechu.

„Veď tú knihu máte naopak.“ Vravela som so smiechom.

„Naozaj? Ani som si to nevšimol.“ Už sa smial aj on.

„Že nevšimol.“

„Tak vďaka.“ Otočil ju už správne a znova sa začítal.

Ponad stránky sa nám pohľady niekoľko krát stretli. Neviem ako na tom boli moje oči, ale tie jeho sa neustále usmievali. Mali orieškovo hnedú farbu a svetlo z krbu im dodávalo zlaté iskričky. Hnedé vlasy mal na strapato upravené, ako po kefovačke. Bol fakt sexi. Mal široké plecia a úzky pás a v šedom obleku zrejme šitom na mieru, vyzeral dokonale. On sa mi páčil, doriti! Fakt sa mi páčil. A ja? Jediné čo na mne bolo príťažlivé a to by potvrdili aj iní chlapi, boli svetlo zelené oči farby jarnej lúky a dokonalé prsia. Takže som si to stanovila ako moje dokonalé fyzické črty. 

Čím viac som sa naňho pozerala, tým viac som mala pocit, že: doriti, poď so mnou do mojej izby, alebo, poďme hocikam a tam ma pretiahni. Môj mozog si očividne robil čo chce. 

„Som Peter. Zabudol som sa predstaviť.“ Oslovil ma a vytrhol tak zo snenia. 

„Ach, no jasné. Ja som Rebeka. Teší ma.“

„Tak, Rebeka, prezradíte mi, ak to nie je tajomstvom, čo vás sem privádza?“

„Myslela som, že budeme potichu.“ Keď som tie slová vypustila, už som vedela, že je to lož. Mal príjemný a podmanivý hlas. Alebo tak pôsobil len na mňa?

„Nebola by to nuda?“

„Možno pre vás, ja mám dobrú spoločnosť.“ Čo to trepem, preboha? A odkedy používam dvojzmysly? „Myslela som tú knihu, pravdaže.“ Chytila som ju do ruky a zakryla ňou nastupujúcu červeň.

„Samozrejme. Myslel som si to isté.“

„Povedzte mi, ale úprimne, je to naozaj to, čo vás zaujíma? Prečo som tu?“

„Chcel som zdvorilo konverzovať.“

„Prišla som sem za oddychom.“

„To je celkom bežné.“

„Možno, ale ja žijem v zahraničí a na Slovensko zavítam len zriedka. A keď už, tak tu čas trávim takto.“

„Pobytom v hoteli?“

„Presne.“

„Vždy v inom, alebo sa vraciate znovu tam, kde ste už boli?“

„Jedine, že by ma to miesto niečím fakt dostalo. Potom som ochotná sa tam aj vrátiť.“

„Ešte sa vám to nestalo?“

„Stalo, ale po druhý krát som bola sklamaná.“

„Chápem. A čo toto miesto?“

„Priemerné.“

„Priemerné?!“ vyhŕkol a vystrel sa ako struna.

„Nič ma tu veľmi neohúrilo.“

„Vyskúšali ste wellness?“

„Samozrejme. Bolo tam kopec ľudí. Fakt niečo pre mňa.“

„Možno zlý čas?“

„Som tu celý týždeň. Vyskúšala som rôzne časové rozpätia. Nič. Proste plnka v každom čase.“

„To je deprimujúce.“ Zamyslel sa a opäť oprel do kresla.

„Nevadí. Aj tak zajtra odchádzam.“

„Naozaj? To je škoda.“

„Keď myslíte.“

„Viem to, ale mám nápad. Čo keby som skúsil zmeniť váš názor na toto miesto?“

„A ako to chcete urobiť?“

„Môžem vás pozvať počas súkromných otváracích hodín do wellness?“

„Ešte povedzte, že to tu vlastníte a ja odpadnem.“

„Možno.“

„To preto vás zaujímalo, aké mám dojmy z tohto miesta, čo?“

„Možno. Tak čo, beriete ponuku?“

„Súkromné wellness? Kto by mohol odmietnuť?“

„Napríklad vy?“

„To teda nie. Ak sa ma tam nepokúsite utopiť.“

„To nikdy.“

„Fajn. Tak kedy a kde? Teda len kedy, dole trafiť viem.“

„Teraz pôjdem všetko zariadiť a o pol hodinku sa môžeme stretnúť dole pri výťahoch.“

„Budem tam, nastúpená v papučkách.“

„Výborne, tak za pol hodinu.“

Rozlúčil sa a odišiel. Ja som dopila víno, vzala svoju knihu a prešla k pultu. Čašníčka mi oznámila, že môj účet je vyplatený a vrátila sa k svojej práci.  Poďakovala som sa a celá nedočkavá, zmätená a roztúžená, so zaseknutým úsmevom na tvári, som vybehla do svojej izby. Toto bude zrejme dlhá noc...