Jedna noc nestačí (kapitola 11)

Kapitola 11.

„Beka, srdiečko, máš už zbalené? O polhodinu odchádzame na letisko!“ zvolala na mňa Inga spod veľkého schodiska a určite sa so zaklonenou hlavou dívala na poschodie, kedy sa uráčim ukázať dole. Spoza dverí jej hlas znel tlmene, takže som sa mohla vyhovoriť, že ju vôbec nepočujem. 

Bolo skoro ráno, za oknami vládlo šero, ale keďže Inga chcela byť na obed tam, museli sme sa s Johnom prispôsobiť. Prechádzala som sa po izbe hore dole, sprava doľava a kontrolovala, či som si vzala všetky doklady aj lieky na nevoľnosť. 

Bola som v hroznom strese, ale keď som pozrela na mobil, svietila tam správa od Leny. Písala, že nám želá šťastnú cestu, užitie si dovolenky, alkoholom nabité noci, akoby sa to v mojom prípade dalo a ja si mám poriadne a to doslova zatrtkať. Och, také trápne a nechutné slovo, no vyprskla som do smiechu, čo bolo isto jej zámerom. Rozosmiať ma. Už tak dlho som sa poriadne a schuti nesmiala. Akoby dni naplnila melanchólia. Niežeby človek pri pohľade z okna skákal od radosti, ale mohlo by to byť aj lepšie. V januári ešte stále vládli zimné dlhé noci. Kým prídu pekné slnečné rána, ktoré rozžiaria môj deň, ešte sa načakám. No na jar by sa malo narodiť bábätko a to rozžiari dni samo o sebe a zrejme aj noci. 

Vďaka tomu smiechu som sa konečne uvoľnila a usmiala sa na seba do zrkadla. Na pery som si naniesla skvelý nový rúž, voňajúci po čokoláde, hodila na seba šedý kardigán, aby som sa doňho mohla kedykoľvek zamotať ak by ma prepadol náhly chlad. 

Moje najpohodlnejšie rifle už ležali na dne šatníka a musela som si kúpiť nové, pretože sa mi zväčšili úzke boky. Veru, zbohom modelkové rozmery, ale aj tak som bola stále sexi. A keď som sa teraz videla v zrkadle, nové džínsy, (skrátka sveter) a rúž, bola to proste bomba. Z profilu mi trčalo aj bruško ale pohľad spredu na nič neupozorňoval. 

Hodila som pohľad na tašku, v ktorej sa mi kopili legíny s vysokým pásom, dlhé tričká pod zadok a voľné úpletové šaty. Moje staré ja trochu zaplakalo, no už som sa so svojím novým statusom zmierila. A chlap ma buď príjme takú aká som a akou sa stanem, alebo nech páli do riti. 

Cestovný ruksak so všetkými potrebnými vecami, ktoré som chcela mať pri sebe, mi teraz visel na pleciach a ja som vyšla z izby. Vedela som, že niekto z personálu mi po veci príde. 

„Konečne si tu! Chceš to zmeškať?“ opýtala sa Inga a odstúpila od schodov. 

„Ale nie. Len som hrozne nervózna a potrebovala som si skontrolovať, či mám ozaj všetko.“

„A máš?“

„Myslím, že áno.“

„Tak môžeme vyraziť! John!“ zavolala smerom ku knižnici. „Noviny si môžeš dočítať aj cestou! Rebeka je tu tak vyrazíme.“ 

Ten tichý chlapík William vyšiel na poschodie, zniesol dole moju batožinu a odniesol ju do auta. 

„Odchádzame!“ opäť zakričala Inga tak nahlas, akoby sme ani nestáli vedľa nej. John už k nám stihol prejsť chodbou. Ukázalo sa, že toto zvolanie nepatrilo nám, pretože vzápätí sa odniekiaľ zjavili ľudia na čele s Julienne. Tá nám priniesla zimníky a zaželala príjemnú dovolenku. Mne samozrejme po francúzsky. Už sme takmer vyšli z domu, keď sa John zvrtol na svojich vysokých zateplených kožených topánkach, až zapišťala podlaha a vrhol pohľad na Julienne. 

„Máte dovolenku Julienne, len žiadne nezbednosti.“ Žmurkol na ňu a usmial sa a ona mu úsmev oplatila a zašepkala tiché „ďakujem pane“ až som to skoro nepočula. Potom sme odišli.

Na pohodlnú cestu sme mali aj pohodlné auto. Tuším som sa v ňom za ten čas čo s nimi trávim, ani raz neviezla. Sedeli sme v zadnom priestore oproti sebe a užívali si luxusný priestor. 

„Len zriedkakedy využívame toto auto. Mali by sme to robiť častejšie. Vždy zabudnem, ako je v ňom pohodlne,“ prehodil John a pohladil koženú opierku na ruku. 

Ja som sa v ňom cítila úžasne. Áno, bolo mi v ňom trochu chladno, ale v momente som pocítila vyhrievané sedadlo na vlastnej koži. Zadkom sa mi rozlialo príjemné teplo a postupovalo až na chrbát. 

„No to bude tým, že len zriedkakedy niekam cestujeme,“ prehodila Inga akoby nič. „A vždy len vo dvojici. Ale súhlasím s tebou, že je dobré z času na čas prevetrať našu automobilovú flotilu.“ Zasmiala sa zvonivým hlasom. 

„Pamätáš sa na kabriolet, ktorým som ťa pred skoro päťdesiatimi rokmi ohúril?“ opýtal sa jej John so šibalstvom v očiach.

„Isteže si pamätám. Ako by som mohla zabudnúť? Vtedy si ma vzal na autokino...“ zasnívala sa Inga a preplieta si s ním prsty, ktorý sa na ňu s zadíval z pohľadom čistej oddanosti. 

„A pamätám si aj čo bolo potom. Začalo pršať a tebe sa pokazila strecha, takže sme úplne premokli, ale aj tak to bol ten najkrajší večer.“ Dokončila spomienku Inga a pohľad do minulosti jej vohnal slzy do očí. 

Jemne si pretrela oči a potom sa obrátila ku mne. John si vytiahol noviny a začítal sa. Ja som  sa zadívala von oknom a v sekunde sa moja myseľ odpútala od môjho tela. Teda tak som si to aspoň myslela a keby sa ma niekto na to spýtal, povedala by som, že som zažila beztiažový myšlienkový stav. Zamerala som sa na konkrétny bod, malú vločku snehu, nalepenú na vonkajšej strane okna. Skúmala som jej jedinečnosť, jej symetrie. Vedeli ste, že žiadna vločka na svete, ktorá spadne z neba nie je rovnaká? Fascinujúce, však? 

Počujem vibrácie auta a hudby z reproduktora pri mojom ľavom lýtku. Hlasy akoby sa vytratili. Akoby boli ponorené vo veľkej hĺbke a postupne sa ku mne predierali, až som celkom zreteľne vnímala Ingine vyplašené slová, ktorými sa mi snažila prihovoriť. Ten moment trval sekundy, ale mala som pocit, ako by prešla večnosť. 

„Rebeka!“ zvolala dosť nahlas a ja som sa jej uprene pozrela do očí.

„Áno, Inga?“ to znelo trochu roboticky, ale nechápala som, prečo sa na mňa tak pozerá.

„Prečo ma ignoruješ?“ opýtala sa a John si trochu poposadol, akoby tu ani nechcel sedieť a byť svedkom tohoto rozhovoru. 

„Prečo by som to robila? Určite ťa neignorujem. Teda nie úmyselne. Len som sa zapozerala na snehovú vločku.“

Inga na mňa chvíľu prekvapene pozerala a keby nebola dáma, už by sa jej brada váľala po podlahe a oči by jej vypadli z jamôk. 

„Neviem prečo by si to robila, ale robila si to," ohradila sa.

Okej. Túto trápnu situáciu bolo treba zachrániť. Neviem čo sa so mnou v poslednej dobe deje, ale nechcem tých dvoch strašiť. Stačí, že už ma podozrieva Lena. Doktorka povedala, že nič nezistila. Mám obavy, že len buď plytko kopala, alebo je to natoľko vážne, že mi to zatajila, aby som v poriadku prečkala tehotenstvo. Neviem čo z toho bola pravda, ale potrebujem to zistiť. A to čím skôr...

Čo najžiarivejšie som sa usmiala a zatvárila sa ospravedlňujúco, no ruky silno zatínala do pästí. Poprosila som Ingu, nech mi len všetko pekne povie znova, pretože som v dovolenkovej eufórii a môj mozog už myslí na tie najlepšie nealko drinky. Naozaj som si predstavila nejaký skvelý a vychladený Sex on the beach a spolu s ním aj skutočný sex, aby som zahnala tie vtieravé myšlienky, ktoré ma začínali strašiť.

***

Posledné dni to tu šliapalo ako hodinky. Všetko som poctivo kontroloval a učil Matea, ako má pristupovať k ľuďom, ako s nimi jednať, počúvať ich, aj ako si presadiť svoje. Na uvítacej párty sme fakt zapôsobili a teraz sme mali hotel komplet rezervovaný na pol roka dopredu. Na začiatok nie zlé. Inovatívne apartmány pritiahli bohatých klientov a aj milovníci oddychu prišli v tomto zimnom období, aby tu strávili zopár dní. 

Rád som sa prechádzal preplneným hotelom, počúval spokojné rozhovory aj živý smiech. Všetko to tvorilo úžasnú kakofóniu a ja som bol z toho v rauši. Toto bol môj svet. Kým sa mi hlavou opäť neprehnala myšlienka na najlepšiu noc v živote a prázdnu posteľ hneď po nej.

Zrazu som sa už neusmieval, ale na tvári sa mi usídlil pochmúrny výraz. Musím s tým prestať! Opakoval som si dookola a prosil svoju myseľ, nech ma už toľko netrýzni. 

Zopárkrát som zahliadol aj Rafaellu, ale hneď sa vyparila, takže som s ňou nemohol prehodiť ani pár slov. Vždy mala naponáhlo. Akoby vycítila môj pohľad, rýchlo odovzdala objednávku a ušla. 

Podarilo sa nám uloviť najlepšieho šéfkuchára na voľnej nohe a jeho jedlá boli nielen chuťový, ale aj umelecký skvost. Aj dnes som si pochutnával na skvelej večeri a sledoval, plniacu sa jedáleň. Jedlo malo správnu teplotu, bolo uvarené z tých najlepších domácich surovín a vyzeralo dokonale. Preto sa pri výdajni kopili zástupy. Vložil som si do úst ďalšie sústo skvelého rizota, keď si ku mne prisadol Mateo.

„Čau, neruším?“ usmial sa a svoju otázku myslel úprimne. Ja som však mal sto chutí tváriť sa, že pri mne nesedí. Chcel som si len v pokoji dojesť večeru, ale nie. Mateo ma musí vystopovať a otravovať 24-hodín denne. No dobre, to naozaj preháňam, ale koho napadne otravovať iného pri večeri? Už dosť, že sa ma pýta kam chodím keď tu náhodou nie som. Tajne si chodím zafajčiť, ale on o tom nemusí vedieť. Prinútil som sa usmiať a cez zuby vytisol odpoveď.

„V pohode. Už som dojedol.“ Položil som vidličku do skoro plného taniera a zdvihol pohľad k Mateovi. Mal na sebe rifle a tmavomodrú košeľu, na čo zistil, že zbalí omnoho viac báb. 

„Skočíme na pohárik?“

Zadíval som sa na to úžasné, teraz však chladnúce rizoto na mojom tanieri a vedel som, že si pôjdem neskôr niečo vyžobrať do kuchyne. To, že tu bývam, má aj okrem dokonalého nocľahu aj iné výhody. Napríklad také nočné rabovanie v kuchyni. 

„Prečo nie.“ Bol už večer, nočná zmena, vystriedala na recepcii rannú a táto slečna mi bola rozhodne sympatickejšia, než jej kolegyňa. Plynule rozprávala troma jazykmi, takže keď Mateo nebol nablízku, ohovárali sme jeho baliace schopnosti. Vyslovene som mu prízvukoval, že akýkoľvek vzťah či pokus oň na pracovisku je neprípustný (teda hlavne preňho), no on sa aj tak pokúšal s ňou flirtovať. 

„Dala som mu facku, pretože tak to u nás v taliansku robíme, keď muž obťažuje zadanú ženu. Našťastie som presvedčila manžela, nech ho nechá na pokoji, lebo už by ležal chudák na áre,“ povedala mi v jedno ráno, keď sa jej už končila zmena a zberala sa domov. Potom som si s ním sadol a ešte raz mu všetko vysvetlil. Pár dní je pokoj, tak mu to hádam vydrží.

Postavil som sa, obliekol si sako a vyšiel do tmy osvetlenej pouličnými lampami spolu s Mateom. Dali sme rovnaké tempo chôdze a rezko vykročili k nášmu obľúbenému podniku. 

„Otec chce, aby som časom zašiel na kurz manažmentu. Dobré nie? Konečne od neho na chvíľu vypadnem. Mesiac, dva, to tu bezo mňa zvládne. Veď ten hotel sa riadi sám a máme tu skvelý tým ľudí.“ Prihovoril sa mi Mateo, keď sme si dali pohárik whisky v tom bare neďaleko hotela. 

Zamyslel som nad tým čo práve povedal a už sa mi v hlave točili možné scenáre. Boli sme na začiatku dlhej cesty a je pravda, že neexistuje správny čas na opustenie hotela. Vždy bude treba čosi riešiť, ale je pravda, že tu bolo všetko nové, Armando k dispozícii, rovnako ako Thia. Giacomo Saverty bol spolumajiteľom, takže ak sa rozhodol, že to tu chvíľu povedie, nemám s tým problém. Určite by nechcel, aby sa v hoteli čosi prihodilo a bol tu od začiatku. Videl pokroky aj veľké finále. Verí svojím schopnostiam a možno, predsa len možno, verí aj svojmu synovi, keď z neho chce vytrieskať dobrého manažéra, aby si jedného dňa mohol zaletieť na Barbados, ako môj strýko a z pohodlia plážového ležadla viesť zabehnutý biznis. 

„Tak to sa asi fakt tešíš. A kam pôjdeš?“

„Ešte som sa nerozhodol, ale niekam veľmi ďaleko.“

„Napríklad do Ameriky?“

„Neviem. Musel by som tam riešiť papiere. Uvidím kam ma osud zaveje.“

„Ty veríš na osud?“ zamyslel som, prečo povedal práve toto.

„Ty nie? Myslím, že v ten správny moment príde niečo ako veľké BUM a potom budeš vedieť ako ďalej.“

„Zaujímavá teória. Už si také BUM zažil?“ nedá mi to nespýtať sa.

„No jasne. Inak by som ti o tom predsa nerozprával.“

„Tak kedy?“

„Napríklad keď som ťa stretol.“

„Ale no! Ja nie som na chlapov chlape, drž sa v tomto smere odo mňa čo najďalej.“

„Hej, brzdi. Nemyslel som to tak. Len som proste vedel, že mi v nejakom smere môjho života pomôžeš, to je všetko. A pozri, sme celkom zohratí a vieme spolupracovať. No nie to paráda? Ja mám dobré kontakty, ty mozog na riadenie a spolu sme to tu pohli vpred. O toto nám tu išlo, nie? Viem, že o chvíľu odídeš, takže na tebe musím byť nalepený, ale nie preto, že by sa mi páčil, človeče. Je hnus, že si na to vôbec pomyslel.“

Zízal som naňho a nevedel som, čo mám robiť skôr. Či smiať sa, či krútiť hlavou nad svojou domýšľavosťou. Zrejme som robil všetko naraz. Odpil som zo svojho pohárika a vážne sa naňho zadíval.

„Okej, otázku sexuality by sme mali nadobro vyriešenú. Ver mi, keby si za mnou stále nedoliezal, nemyslel by som si, že si na chlapov. Mohol si mi to proste povedať, doriti. A máš pravdu, sme dobrý tým, takže sa nauč všetko čo sa dá, lebo za pár mesiacov odchádzam. Vlastne, za necelé dva a už sa kurva teším.“

Dopili sme svoje pitie, ešte čosi len tak preberali a vybrali sa späť. Na svoj strešný apartmán, som si už celkom zvykol. Z chodby som počul nejaký krik, ale to boli len detská  z vedľajšieho apartmánu. Našťastie na terase hluk zanikol. Každý apartmán mal svoju terasu, ale šikovne ukrytú tak, že sme si na ne navzájom nevideli. Tu som si mohol v tichosti posedieť a užiť si pokoj. Áno, bolo chladno, ale to sa so zimou na Slovensku nedalo porovnať. Už bolo pred polnocou, ale muzika z diaľky neprestávala znieť. Túto chvíľu však preťalo vyzváňanie môjho mobilu. Kto by ma mohol teraz v noci zháňať? Keď som pozrel na displej, svietilo tam Silviino meno. 

„Dočerta! Toto bude vážne.“ Povedal som si a prijal hovor.

„Peter! Máme v hoteli problém.“ Spustila Silvia bez pozdravu, keď som sa ohlásil. Hovorila zadychčane a mal som pocit, akoby utekala.

„Hej, upokoj sa Silvia. V čom je problém?“

„Horí časť hotela!“ zvolala a ja som takmer prestal dýchať.

„Akože horí? A kde si?“

„Už som na ceste. Dnes som pracovala cez deň. Monika mi práve volala. Už sú na mieste hasiči a riešia to. Fakt neviem čo je vo veci, len som ti chcela zavolať.“

„Dobre. Okej. Prídem hneď ako sa bude dať. Mama je v poriadku?“ 

„Nemala by byť v hoteli. Povedala, že má dnes nejaké stretnutie so starou priateľkou, alebo tak.“ Stále rovnako dychčala, ale hluk okolo nej utíchol, takže zrejme sadla do auta.

„Vieš niečo viac?“
 „Nie, len toľko, že požiar vznikol v kuchyni a odtiaľ sa preniesol do jedálne. Fakt neviem čo sa stalo. Keď budem na mieste. Zavolám ti.“

„Ďakujem. A dávaj si pozor.“

„Jasné.“ Ukončila hovor a ja som bol v memente na nohách. Prišiel som k svojmu stolu, otvoril notebook a bookol si prvú letenku na zajtra ráno. Chvíľu to tu bezo mňa budú musieť vydržať. Nemôžem také veci riešiť, keď tam nie som. A hlavne, čo keď to bol nejaký podpaľač? Dúfal som, že to bude len nejakým elektrickým skratom v kuchyni a nie nejaká sabotáž. 

Bože, a kam pôjdu ubytovaní ľudia? 

„Kurva!“ s tým som fakt nerátal. Nikdy by mi nenapadlo, že môj hotel raz zachváti požiar.

Vybehol som z izby a zabúchal na Mateove dvere. Ten sa len v trenkách došuchtal k dverám a nahlas zívol, než sa oprel o zárubňu dverí.

„O čo ide?“ opýtal sa, prižmúril na mňa oči a prezrel si ma. Všimol si, že som stále v tom istom, v čom sme boli von. „Si okej?“

„Mám problém. Musím sa vrátiť na Slovensko a to hneď zajtra.“

„Čože? A prečo?“ nechápal a očividne ho to prebralo.

„V kuchyni máme požiar a netuším čo sa tam deje. Musím to vybaviť a potom sa vrátim. Nemôžem sa spoliehať na svoju najlepšiu recepčnú a na matku v tomto smere už vôbec. Budú mať kopec inej práce. Máme tam plno hostí a všade bude chaos.“

„Och, jasné, že musíš odísť. Ja sa tu o všetko postarám a otcovi to vysvetlím. Zrejme už budeš preč, keď sem príde.“

„Asi áno. Keby som mohol, vyrazím hneď, ale letí mi to až za pár hodín. Hodíš ma potom na letisko?“

„Jasnačka. Aj tak mám dnes po niekoho na to letisko ísť. Nejakí otcovi starí známi tu prídu stráviť niekoľko dní a ja im mám robiť pestúnku.“

„Možno to nebude až také zlé.“ Snažil som sa ho povzbudiť.

„Možno by nebolo, keby neboli starí, nie? A okrem toho, budem ťa musieť zastúpiť, takže to budem musieť hodiť na niekoho iného. Ale teraz si idem na chvíľu pospať.“ Odvetil a pribuchol mi dvere pred nosom. 

O pár hodín neskôr (teda o dosť neskôr, pretože som zaspal a Mateo tiež), som už kráčal so skromnou batožinou pomedzi ľudí, ktorí krížili letiskovú halu všetkými smermi. Miešali sa tu jazyky aj prízvuky a bolo to ozaj jedinečné. Silvii som napísal správu, že za pár hodín budem na letisku vo Viedni, kde zoženiem prvý let na Slovensko. Ešte v noci mi napísala, že škody neboli rozsiahle a v podstate nemusia ani vysťahovať hostí, no už som nemienil ostať v Taliansku. Chcel som vidieť na vlastné oči čo sa prihodilo a vyriešiť to. Až potom budem ochotný vrátiť sa. 

Prechádzal som letiskovým davom a ktosi upútal môj pohľad. Nie žeby som sa neponáhľal, ale na chvíľu som sa zastavil a očami sledoval ľudí. Cítil som zvláštny nepokoj. Akoby som tu a teraz musel inštinktívne fungovať, inak to budem navždycky ľutovať. Díval som sa na starší pár, muža a ženu, ktorí boli vkusne až snobsky oblečení, žena veselo štebotala, muž po jej pravici jej stískal ruku a držal s ňou krok. Žena však bola otočená do opačnej strany a to čo rozprávala zrejme nepatrilo tomu mužovi, ale niekomu inému. Niekomu... na chvíľu som mal pocit, že sa moja myseľ so mnou zahráva. Určite to nemohla byť Rebeka, napriek tomu som ju tam videl. Jej atraktívna postava sa mihla davom, smiala sa na tom čo jej tá žena povedala a jej hlasný smiech doľahol až ku mne. Hnedé vlasy mala dlhšie ako naposledy a vo vlnách jej splývali na hrbte a hoci prešlo niekoľko mesiacov, vyzerala ako sen. Bože, každý deň som na ňu myslel a ona je tu! Teraz, keď musím znovu zmeniť smer našich ciest, znova ich len pretnúť, ale nezlúčiť. Povinnosti ma priťahovali a spútavali ako reťaz a hoci som veľmi chcel, musel konať rozumne. Ale čo to táram! Človeče, na toto si čakal toľko mesiacov a ty to chceš zahodiť? Pozbieraj sa a padaj za ňou, kričal môj vnútorný hlas. 

Kým som sa stihol odlepiť z miesta, stratila sa mi v dave. Mrkol som na hodinky. Mal som ešte nejaký čas navyše, tak som sa rýchlo rozhodol. Začal som prečesávať dav. Rozbehol som sa smerom, kde som ju zazrel, no nikde som ju nevidel. Hľadal som aj ten nápadný straší pár, ale neúspešne. Vybehol som von sklenými posuvnými dvermi a rozhliadal sa, či ich neuvidím niekde v rade na taxík alebo tak. Všade sa potĺkalo množstvo turistov, ale ju nie a nie nájsť. Prepadala ma panika a začínal som si hovoriť, že to bolo celé len fatamorgána. Že som unavený a, že po nej už tak dlho túžim, že mi ju mozog len jednoducho predhodil. Keď už sa zmierujem s faktom, že som si ju len vymyslel, zaregistrujem pohyb. Vidím tú ženu, ktorá sa nápadne podobá Rebeke nastupovať do auta. Neriešim auto, vidím len ju a mám jedinečnú šancu, inak ju opäť stratím. Nestihnem k nej dobehnúť, no zavolám jej meno.

„Rebeka!“ počujem sa hulákať cez celé parkovisko a ľudia na mňa zazerajú, no je mi to fuk. Pohľadom prosím, žiadam a nalieham, aby sa ku mne otočila a pozrela sa mojím smerom. Chcem vedieť, či je to ona. Sekundy plynú a ja dookola volám je meno. 

Zrazu sa zastaví, do auta je naložená len napoly a hlavu otočí mojím smerom. Viem presne, kedy sa nám stretli pohľady a viem presne, že je to ona. Pozerá sa na mňa a jej pohľad je zvláštny a mení sa. Ako by sa ma snažila zaradiť, ale rozbolela ju z toho hlava, tak ňou mierne zatriasla. Z otráveného (že niekto x-krát volal nejakú Rebeku, ale nemala pocit, že to volá na ňu), cez šokovaný, akoby nedokázala pochopiť, čo sa to tu deje, prečo pozerám akurát na ňu, až po rezignovaný, ktorým dávala najavo, už stačilo! Daj mi pokoj a nechaj ma na pokoji.

***

Keď som zdvihla pohľad od auta, zazrela som muža. Stál na chodníku pred posuvnými dverami, ľudia ho obchádzali, no on len strnulo stál, sťažka oddychoval akoby sa snažil polapiť dych a civel na mňa. Začula som svoje meno kričať nahlas z jeho úst. A rovnako ako ten zvuk, aj ten muž samotný mi bol povedomý a možno sa mi to len zazdalo, ale ako by som tú vedomosť mala kdesi celkom vzadu a chcelo sa to dostať na povrch, aby som si spomenula. Ibaže som tú spomienku nevedela uchopiť. Bola slizká a utekala mi, čo bolo frustrujúce, až ma rozbolela hlava. Mierne som ňou zatriasla, no nepomohlo to. Dívala som sa, no nevidela. Tento muž bol pre mňa cudzí, ale aj nie, no istá som si byť nemohla. 

V očiach mal zúfalstvo a paniku, akoby nedokázal uveriť, že ma vidí. Vyzeral, že sa túži rozbehnúť mojím smerom a zastaviť ma, nech už mám namierené kamkoľvek. 

Jediné na čo sa zmôžem je ospravedlňujúci pohľad a dúfam, že to pochopí. Vpíjam do seba jeho krásne črty ako pijavý papier rozliate atramentové machule a snažím sa rozpamätať, no je to márne. Jeho zúfalstvo sa prenáša aj na mňa a do očí sa mi chcú pretlačiť slzy, ale nechápem tomu. Snažím sa z neho zapamätať si čo najviac, zatiaľ čo mi zviera vnútro. Hoci naša chvíľa trvá len pár sekúnd, zdá sa mi nekonečná. Neviem či je pre mňa dôležitý, pretože ho nespoznávam, ale vyzerá to, že ja pre neho áno. Odvrátim sa od jeho pohlcujúceho pohľadu a zabuchnem za sebou dvere. Mám pocit, že sa niečo stalo, avšak na sebe to nedávam poznať. Neobzriem sa späť, lebo nemám dôvod a po chvíľke jazdy aj zabúdam, že sa vôbec niečo na tom letiskovom parkovisku prihodilo. 

***

Chcel som vidieť hocičo, ale toto, ten zmätok a rezignáciu, to som nechcel. Kam sa podela úprimná radosť a vášeň z toho, že ma vidí, že sme sa po dlhom čase opäť našli? Odvráti pohľad, akoby sa jej oči chceli zaliať slzami. Len odmietavo pokrúti hlavou, nastúpi do auta a odíde. 

A ja tam stojím, ešte dlho potom čo odišla, nehybný a ako v spomalenom zábere si prehrávam celý ten zvláštny okamih. Bola to ona. Mali sme možnosť sa vidieť a porozprávať, no ona odišla. 

„Kurva!“ pustil som tašku na zem, schoval som si tvár do dlaní a ticho plakal. Bol som rozčarovaný, unavený a zmätený. Tú nádhernú ženu som mal na dosah ruky, ale ona utiekla. Nedokázala sa mi postaviť tvárou v tvár. Nedokázala mi pozrieť do očí a vypočuť ma, povedať mi to čo chcela, keď za mnou prišla do hotela. Ona proste len zbabelo zmizla. Ja už to ďalej nezvládnem. Nemôžem čakať večne, hoci som sľúbil, že to skúsim. Teda nie tú večnosť, ale len istý čas. Ale teraz? Hľadal som zámienku, aby som si to pre seba zdôvodnil. Žijeme rozdielne životy! Ona v Anglicku, ja na Slovensku. Ako taký trapák som čakal na jej telefonát, na akúkoľvek správu. Bože, jedna noc a zmenila mi celý život! Toto je nejaký fakt hrozný vtip, zlý sen a ten hore si zo mňa robí dobrý deň, akoby som v živote primálo trpel. 

„Choď dočerta, Rebeka Dvorská!“ zvolal som, keď som si utrel líca od sĺz opakom ruky, zodvihol tašku a prešiel cez dvere späť. Rovno som namieril do odletovej haly a už som mal len málinko času, aby som stihol preložený let. Neviem koľkokrát by mi let vedeli preložiť, ale nechcel som pokúšať. 

Rebeku som vytlačil z hlavy a sústredil sa na to, že doma ma čakajú riadne rušné dni a kopec roboty.