Baby ten moj muž, to je motak... išli sme domov z mesta... on na jednom aute, ja s malým na druhom... vravím mu: zabudla som kúpiť slaninu na halušky, ideme spolu dakde kúpiť alebo kúpiš ty? On: Ja kúpim vedľa v dedine.. hovorím no ok, ale kúp takú na halusky!
Príde domov a dáva mi asi 150g kúsok slaninky, ako inak prerastenej... pozerám na neho: to už menšiu nemali??? On že: však čo sa zvýši tak zjeme potom. (U nás sa bryndzové halušky varia fakt jak pre armádu... a aj tak je stále málo... ) no budiš...
Idem variť, vravím mu, keď si hladný, daj si zatiaľ francúzske zemiaky, ešte tam kúsok je... doniesť ti? On: ne ja si zoberem.... prišiel o 20 minút do kuchyne, halušky skoro hotové, potrebovala som podržať sitko... on si vyberá chleba. mu hovorím však to nechaj, už budeme jesť... hej, hej dobre, ja si len toto zjem... vravím, poď mi podržať sitko. On: počkaj. Tak som sa odula, on vyšiel z kuchyne a samozrejme sa už nevrátil... vrčim, že pre koho ja vôbec varím, že už si ani pomoc nezaslúžim... prišiel o ďalších päť minút, už som miešala bryndzu s haluškami a slaninkou, pozrel na mna a že: Jeeeej, my máme halušky!
Tak on prosím pekne nie je škrob, nie že nám nedopraje... on si myslel že slanina je pre myšku ktorá sa nám objavila v kotolni - do klepca... a že on si vôbec neuvedomil že mu vravím poď mi pomôcť a nejedz to...😀 😀 😀 ešteže tak, už som sa bála kto mi v noci vymenil muža