Raz sa to podariť musí 2 (alebo ako som pribrala a schudla)

Tento príbeh bude z trocha iného súdka ako môj predošlý, no predsa v mnohom podobný. Že v čom? Vo vytrvalosti, viere v samú seba a o veľkom chcení. 

Začnem pekne po poriadku. Tam, kde sa to celé začalo. 

Nikdy som nebola ukážkovo chudá. Už ako dieťa som patrila k tím, ktoré každý chytal za líčka, no nebola som ani tučná. Také normálne dieťa, no vždy s pocitom že som tučná. 

Bola som ešte malá, keď moja mamka zomrela a ostala som s otcom, ktorý určite aj vďaka svojmu vysokému veku nemal čas ani nervy starať sa o mňa tak, ako by sa otec o dcéru starať mal. Často bolo aj peňazí pomenej a tak ovocie alebo mliečne výrobky či zelenina boli u nás skôr raritou. Chlieb, rožky, párky a cestoviny boli na dennom poriadku.

Pracovať som začala skoro. V pätnástich. Zrazu som si mohla dopriať to, na čo som mala chuť. Veď to mnohé poznáte. Postupne, za dva roky, som to vytiahla na 64 kíl. 

Keď som mala 17, pracovala som v jednej malej, sídliskovej reštaurácii, kde som sa napokon zoznámila aj s manželom. Práce bolo veľa, času byť spolu pomenej. Tak sme mali čas pre seba väčšinou len v noci. Spali sme tri, štyri hodiny a vstávali do práce. V práci nebolo času na jedlo a sýty sme boli asi z lásky. Za ani nie mesiac som takýmto štýlom schudla 10  kíl. Mala som 54 a vtedy sa mi to páčilo. Teraz viem, ze pre moje telo bol toto štart, zlý štart na ceste k ešte horšej obezite. 

Po čase som zmenila prácu a pokračovala v dokončení školy. Únavu  a stres som zaháňala jedlom. Teda skôr nezdravým jedlom. Obedovala som v noci po príchode z práce, raňajkovala na obed. Po ani nie roku som svoje kilá mala naspäť. Neriešila som, nevadilo mi to. 

Asi pol roka pred svadbou, akurát som maturovala, som sa raz v práci odvážila odvážiť. Váha mi ukázala 74 kíl! Bola som zhrozená. Veď pred ani nie štyrmi rokmi som mala o dvadsať kíl menej. Áno, videla som že som pribrala, ale toľko?! Okamžite som si nasadila hlúpu vymyslenú diétu, ktorá síce bola efektná ale držať sa toho celý život bolo nemožné. Schudla som nejakých 6 kíl a pomaly sa znova vrátila k starým návykom. Vydávala som sa asi 72 kilová. 

Keďže sa nám nedarilo otehotnieť, navštívili sme centrum asistovanej reprodukcie. Dostala som v podstate jednoduchú hormonálnu liečbu, no za dva mesiace som pribrala neuveriteľných 14 kíl. Verte či nie, ja ani neviem ako. Mala som 84 kíl keď som otehotnela v septembri 2013. Do pôrodu som to vytiahla na rovnú, hnusnú stovku. No vedela som, že raz to dám preč. 

Po pôrode šli kilá dolu rýchlo. Za ani nie mesiac bolo 13 dole. No potom sa to zastavila a šlo závratným tempom nahor.  

Mohol byť asi marec, apríl, keď mi váha ukázala 103,5 kila... Uff, veľa. Zaťala som sa začala som sa prvý raz v živote zdravo stravovať. Kilá šli dole pekne. Stiahla som to na 94,5 kila. No prišlo leto, predávali sme byt, kupovali a prerábali dom. Opäť nebol čas na jedlo a ja som to doháňala v noci. 

Prišla fáza, keď som si povedala že mi je jedno ako vyzerám, koľko vážim. Prišiel február 2016 a kontrola na internom kôli môjmu vysokému tlaku. Váha ukazovala okolo stovky. Tlak vysoký. Kojila som ešte donedávna a lieky som brala len slabé, no napriek najvyššej možnej dávke, a to 6 tabletiek denne môj tlak často prevyšoval 170/120.  Keď mi doktorka oznámila, že cukor mám nad normálnou hladinou, vyleteli slzy do očí. Môj otec mal cukrovku, a viem, čo táto choroba a jej liečba so sebou prináša. Veľmi som sa zľakla. Dohodli sme sa, že pri ďalšej kontrole o šesť mesiacov sa uvidí čo ďalej. Ale ak cukor bude znova vysoký, liečba ma neminie. Strašná predstava. Okrem toho som sa už rok a pol trápila s vodou v kolene... Nevládala som už... cítila som sa ako starý človek, večne mi niečo bolo...

Vedela som, že to musím zmeniť. Že už sa nesmiem spoliehať len na lieky. Tie už aj tak budem pravdepodobne brať celý život. Vedela som, že musím schudnúť. 

Túto kontrolu som zajedala ešte dva týždne....

... Až prišiel ten pondelok. Áno prišiel pondelok 29. februára, číslo ma váhe ukazovalo 101,8 a ja som povedala dosť. Bola som zničená zo svojho zdravia, znechutená zo svojho výzoru. Nechcela som, aby sa môjmu synovi smiali že ma tučnú mamu... Povedala som dosť. Toto skončilo!

Prišla na rad zdravá strava, poriadny pitný režim, beh, pohyb a kontrola. Sebakontrola. 

Áno, prvé dni boli ťažké. Klamala by som, ak by som povedala nie. Ale asi po dvoch týždňoch to už šlo. Skúsila som aj behať, no pri mojich kolenách som po dvoch týždňoch nevládala ani chodiť. Asi mesiac som potom nebehala. 

Mala som jasne určené a napísané ciele. Najprv to bolo zísť pod stovku. Potom 94, ako pred rokom a tak postupne ďalej...

Vážila a vážim sa každý deň, pretože takto sa viem kontrolovať. Kontrolovať, či to čo robím, robím správne. 

Keď mi po prvom mesiaci ukázala váha 94,1 bola som šťastná prešťastná. Nespravila som nič výnimočné a schudla som 7,6 kila. Občas som si zaplávala, snažila sa zabehať a ''len'' som sa zdravo stravovala.  Vedela som, že toto je správna cesta. Že toto dokážem praktizovať celý život. Že chcem, že viem že raz budem štíhla. 

Keď problémy s kolenami ustali, pustila som sa znova do behu. Keďže behať okolo dediny ma veľmi nebavilo, pustila som sa do poľa, lesa, ktorý mi ukázal sused. Do kopc, do ktorého som prvý raz nevládala ani vyjsť normálnym tempom. Postupne som si predlžovala trasu. Najprv do tretiny kopca, polovice, neskôr celý. Ten pocit, keď som prvý raz vybehla (samozrejme na striedačku s rýchlou chôdzou) až hore, bol neopísateľný.  Stále ho nevybehnem celý, pár metrov aj chodím ale tak bežať dva kilomtre do kopca apptom ďalšie dva naspäť, dá zabrať. Svoje trasy pomaličky predlžujem. 

Dni ubiehali, kilá mizli a moje zdravie a sebavedomie naberali na sile. 

Asi do smrti nezabudnem na deň, keď mi váha ukázala 89,9. Skoro som zbláznila od radosti. 

Naučila som sa, že nesmiem pozerať dopredu, na to, koľko kíl ma ešte čaká, ale na to, koľko som už porazila.  Že som porazila sama seba. 

Je dôležité mať silnú motiváciu a zhmotňovať svoje ciele. Neobzerať sa okolo, čo si myslí okolie, pozerať na seba. Poraziť samého seba!

A či neboli prehrešky? Jasné že boli a sú. Občas. No nezjem už za deň celú milku a za ňou dve horalky. Raz, dva krát do týždňa si dám dve, tri kocky čokolády ale väčšinou už nemám potrebu jesť sladkosti. 

Nedávno sme mali s manželom štvrté výročie svadby a mne to nedalo a opýtala som sa ho, či si ešte vôbec myslel, že niekedy budem znova taká, akú si ma bral. Odpoveď bola nie. Priznal sa, že si myslel, že ma to znova podrží jeden, dva týždne a vykašlem sa na to. Trochu ma to zamrzelo, no posunulo znova ďalej. Takto asi rozmýšľa každý. Je tučná, už taká bude. 

Od začiatku mojej zmeny prešlo pol roka a ja som si na tento život zvykla. Vyhovuje mi. Stravujem sa zdravo, cítim sa zdravo. Rada behám a rada si zacvičím s Jill. Predtým som sa cvičiacim dokázala akurát tak smiať. Vrátilo sa mi to. Dnes vážim 71,8 kila. Schudla som presne 30 kíl, no ešte stále niesom v cieli. Vlastne pomaličky prichádzam na to, že stále bude čo vylepšovať a formovať.  A držte palce aby som o rok dala polmaratón  😉

Držím palce všetkým, ktorý majú svoje sny a idú si za nimi  😉