Bezne neopisujem svoj zivot, ale dnesok som sa predsa len rozhodla. Je pol piatej rano, moj 20 mesacny syn spi tichucko vedla mna a moj manzel "zas" poctivo chrape. Ale podme pekne poporiadku...

Rano - dnes nas caka svadba asi hodina a pol cesty od domova. Nic strasne, keby som sa tam od zaciatku nechcela trepat a snazila sa manzelovi vysvetlit, ze to pre mna a krpca nema ziaden vyznam. Pocitala som, ze pre mna bude svadba koncit cca o 20.00 hod, ked krpca odpali. Cisty cas behania za dietatom v opatkoch medzi hostami cca 4 hodiny. Super zaaabava - pre mna. Keby som mala aspon tenisky 😉. 

Prijazd na penzion ok. Krpec cestu prespal. Obliekli sme sa a hybaj peso do kostola pockat zbytok svadobcanov. Kostol v strmaku ako havado 😁. Stale vsak v pohode. Svadobcania dosli a vsetci sme sa nasackovali do kostola. Pekny kostol - rada kukam pekne diela ludskej tvorivosti. Krpec vydrzal sediet 10 minut s autickom, ovsenymi keksami a dreveny konikom. Zacal vydavat rusive zvuky - vzali sme teda dieta von nech si pobeha. Ved to nie je nasa svadba - nemusime predsa rusit nieci den D. Dieta lozi po lavicke. Hovorim muzovi: " chod k nemu a davaj pozor." Muz na to: "ved nech sa pohra."  Zrazu bum bac. Dieta tvarou na betone. Muz uteka, aby ho zdvihol. Mna zdvihlo tiez. Tvaricka zodrata a na cielku hrca ako svet. Plac, plac a plac. Posadila som krpca do koca a hybaj s krpcom na penzion, ze ideme do nemocnice. Najblizsia nemocnica 30 min autom. Supeeer. Hrca rastie. Maly je ticho. O chvilu zacne pytat mnam mnam. Chuda moje - od obeda nic nejedol a to su uz styri hodiny. V nemocnici roentgen hlavy za neskutocneho kriku. Muz mu drzal hlavu po roentgenom. Odfotili aj jeho ruku. Vyzera to dobre - ziadne praskliny lebky ani nosa. Ideme naspat. Ja mam na sebe saty a obyc topanky - uz ziadne nemotorne lodicky. Vchadzame do saly. Vsetky oci na nas - pre mna katastrofa. Stredobodom zaujmu ma byt predsa niekto iny. Hostia dojedaju. Malicky je uz hladny ako vlk. Pcham donho predjedlo, polievku aj hlavne jedlo. Svokra ma hypnotizuje od vedlajsieho stola.  Par svadobcanov ho polutuje. V tomto momente mi je vsetko jedno  - aj to, co  maly papa. A co ja? No videli ste niekoho, kto ostal na svadbe hladny? Ja som ostala. Krpec dojedol a sup s nim na izbu. Zacina byt unaveny a vtedy vystraja. Stihla som do seba naliat jednu kavu. Pol osmej vecer. Maly zaspal. Manzel sa siel bavit, hodovat a ja bum na izbe hladna so spiacim dietatom. Nutna kontrola 24 hodin kvoli urazu. Nespim. Hurhaj sprava aj zlava. Dieta si priebezne cucne mliecko. 3.45 hod - manzel sa vracia zo zabavy. Ja nasrata mu vycitam, kde je tak dlho, ked hovoril, ze pride po pol noci - po vykrucanke. Spomeniem, ze som hladna. Rozbehne sa dolu, ze mi nieco prinesie. Medzicasom zbalili svedske stoly. Ostal mi len nejaky syr. Ten necham na rano krpcovi. Muz totiz netusi, ci budu ranajky. Bezne vsetko zabezpecim, ale teraz besteloval on.  5.11 hod - hmmm, stale nespim. Hurhaj pomaly ustava. Manzel chrape. Tlak mi stupa. Neostava mi nic ine len to nejak vydrzat. Noooo, toto si niekto este odskace 😉😉😉.

Pokracovanie:

Nedela rano- zaspim asi na hodinu. Cca od 6 do 7 hodiny. Okolo 7.00 ma zobudi krpec. Vstanem a idem ho dat doporiadku. Medzicasom vstane manzel - ide zhanat tanier a horucu vodu na kasicku pre maleho. Este, ze som jednu hodila pre istotu ako rezervicku do tasky. Kym krpca a seba "ako tak upracem, manzel spravil kasu. 

Maly papa, manzel sa sprchuje. Zbalim veci. Odchadzame. My dvaja bez ranajok - ale uz mi je to jedno. Pri aute vyfasujem do ruky kluce. Co? Ja mam soferovat? Pre vysvetlenie: som skor prilezitostny sofer. Moj manzel sedi v aute kazdy den. " Ja nemozem soferova." dostava si mi odpoved. Sadam do auta. Manzel vedla mna, aby ma navigoval. Idem max 70. Dediny a potom strme zakruty cez hory. Dorazime domov - prezili sme to 😁. 

Doma - polooblacno s obcasnym hrmenim 😉.