Popôrodná depresia a nosenie deti v šatke
Na temu poporodnej depresie (PPD) a baby blues, ktore mozu neprijemne potrapit novopecene mamicky, sa uz vela popisalo. Ked sa narodi maly cloviecik, vela veci sa v zivote mamy, ale aj otca a blizkej rodiny, zmeni. Tieto zmeny su jednak prijemne a nadherne - prinasaju so sebou neopakovatelne pocity stastia a euforie, no jednak aj neprijemne a negativne - tie nas zaskocia a vyvolaju v hlave tisic otaznikov, co sa to s nami deje, preco sa to deje a ako to mame zmenit? Tuto temu ja osobne povazujem za dost citlivu a osobnu, no napriek tomu sa s vami podelim o svoju skusenost. Mozno to niekomu pomoze identifikovat sa s mojimi pocitmi a podobne ako ja najde sposob, ako premoct obavy, strach a uzkost.
Velmi som sa na svoje prve babatko tesila, a preto, ked sa mi narodil vytuzeny syn, cakala som len same uzasne veci, zazitky a pocity. Narodil sa akutnou sekciou a ja som jeho prichod na svet prespala. Ked mi ho doniesli, pamatam si, ze ma nic specialne nezasiahlo. Ziadne extra pocity stastia, radosti, lasky. Pomyslela som si, aky pekny chlapcek, ale je naozaj moj? Co mam citit? Asi cosi ine, nez citim teraz. Tieto pocity ma zasiahli ako blesk z jasneho neba, a nebola som na ne pripravena. Nechcela som ich zazivat, nechcela som zazivat slzy, sklamania a zufalstva, ktore ma prenasledovali, a ktore aj napriek vsetkej moje snahe nechceli odist. Citila som sa miestami neschopna a mala som pocit, ze si dieta ani nezasluzim. Ze ho ani nepoznam, ze sme si niekedy az cudzi. Tak som sa trapila. Nastastie, moje dieta ma vyliecilo. Naordinovalo si neustalym placom a dozadovanim sa na ruky celodenne nosenie sa. Najprv to bolo doslova nosenie sa po rukach. Vycerpavajuce 🙂. To viedlo k hladaniu po internete. Je este niekto iny, kto sa musi borit s podobnym problemom? Co robia ine mamy v podobnej situacii? Existuje nejaka pomoc, ako si uvolnit ruky, no stale dopriat dietatu to, co tak bytostne potrebuje, a to blizkost, pohyb, kontakt, dojcenie sa? Existovala! Bolo to tak jednoduche – privinut si dieta na svoju hrud do satky ci ergonosica, dychat jeho vonu, dotykat sa jeho telicka, hladkat spotene vlasky. A pomaly, pomalinky, sa moje pocity zacinali menit. Tie prijemne pretrvavali, tie zle pomaly odchadzali. Cim viac sme sa nosili, tym lahsie mi bolo. Tym kompetentnejsia som sa ja sama citila v ulohe matky a dokazala si verit, ze to vsetko nove, co sa spaja s prichodom maleho cloviecika na svet, zvladnem. Ze to dokazem, ze bude dobre. Cez nosenie som sa dokazala so svojim syncekom zblizit a zamilovat sa do neho. Uplne a osudovo 🙂 .
Ked sa mi narodil druhy syn, vedela som hned, co robit. Mozem naozaj uprimne povedat, ze odkedy sa narodil a ja som ho zacala vylucne nosit, nebolo dna, kedy by som mala pocit, ze sa PPD vracia ci utoci 😉. Aj napriek tomu, ze to bolo este narocnejsie, ze zaciatky boli tazsie a situacia zlozitejsia, celodenny pobyt syna na hrudi v satke bol ako liek rovno pod mojim nosom. Dychala som si svoje davky v pravidelnych intervaloch a tesila sa z pocitov stastia, radosti, lasky a kompletnosti. Aj na zaklade vlastnych skusenosti verim tomu, ze nosenie prospieva nielen dietatku, ale aj mame – ci uz po fyzickej, ale aj psychickej stranke. Ze matky, ktore nosia svoje deti, trpia v mensich “davkach”, ak vobec, strasiakom menom PPD. Skusila som si poguglit a najst aj nejake vyskumy na tuto problematiku. Ak mate chut, citajte dalej 😉. Podla JCPMH (2012) - Joint Commissioning Panel for Mental Health, organizacii spajajucej 17 profesionalnych organizacii zaoberajucimi sa dusevnym zdravim a jeho zlepsovanim, porod je zavaznym rizikovym faktorom, ktory moze mat dopad na dusevne zdravie zeny, matky (1). Mnohe zdroje uvadzaju, ze 1 z 10 zien v Severnom Irsku trpi PPD, ale v roku 2014 Royal College of Midwives hlasilo, ze az 60 percent matiek sa citilo depresivne po tom, co porodili dietatko. Podla mna su toto alarmujuce cisla! No krasne je odporucanie porodnych sestier a dul – v tej istej sprave, ktora uviedla alarmujuce cislo, sa porodne asistentky a duly vyjadrili, ze “povzbudzuju matky k tomu, aby pouzivali ergonomicke nosice” (2). Podla neziskovej organizacie La Leche League, ktora sa zameriava na podporu dojcenia (2010), ludske mlada je nosenec - “nosenci su po porode najmenej zreli a potrebuju teplo matkinho tela, vyzaduju tiez neustale nosenie...preto su aj ludske mladata stvorene na nosenie a drzanie...satka (nositko) by mali byt na zozname kazdeho rodica ocakavajuceho prirastok v podobe novorodenca vnimane ako nutnost, a nie pekny alternativny sposob starostlivosti”. (3) Vyskum na Slovensku z roku 2013 potvrdil cisla, ktore sa uvadzaju aj vo svete – “depresivne priznaky, ktore sa zaznamenali pri hodnoteni po sestonedeli, sa v zavislosti od pouzitej skaly vyskytli u 11 – 20 % rodičiek” (4). Predpoklada sa vsak, ze skutocne cisla su ovela vyssie. Podobne ako ja, je vela mamiciek, ktore nikde nejdu so svojimi pocitmi a nehlasia ich. Je vela mamiciek na socialnych forach, ktore vsak priznavaju lahsiu ci tazsiu formu baby blues a PPD, no zaroven uvadzaju, ze lekara nevyhladali. Tesi ma, ze sa medzi nimi coraz viac vyskytuju take mamy, ktore sa z toho dostali tym, ze pocuvali svoje vnutorne pocity a dietatko dojcili, nosili a spolocne s nim spali.
Ak mate chut podelit sa so svojim pribehom na temu PPD a nosenia, napiste ho sem do komentov. Budem si vazit vasu uprimnost a otvorenost, viem, ze nie je lahke o tom rozpravat, no deje sa to a mozno prave vas pribeh moze niekomu pomoct vyrovnat sa s pocitmi, ktore prave preziva a odhodlat sa k noseniu. Vopred dakujem.
foto: branonovak.com
Zdroje:
(1) Joint Commissioning Panel for Mental Health (2012): Guidance for Commissioners of Perinatal and Mental Health Services.
http://www.jcpmh.info/…/guidance-perinatal-mental-health-s…/
(2) Royal College of Midwives (2014) Maternal Emotional Wellbeing and Infant Development: A Good Practice Guide for Midwives.
https://www.rcm.org.uk/…/Emotional%20Wellbeing_Guide_WEB.pdf
(3) La Leche League (2010) Babywearing, Sarah Barnard, From New Beginnings, Vol. 31 No. 2, 2010, pp. 18-21.
http://www.llli.org/nb/nbiss2-10p18.html
(4) Clanok je prevzaty z Psychiatr. Praxi 2013; 14(1): 26–29 a dostupny na: http://www.solen.sk/pdf/19e87058021252b0bad61ac57484373c.pdf
Zaujimave linky na tematiku PPD a nosenia:
http://www.sheffieldslingsurgery.co.uk/post-natal-depressi…/
http://babywearinginternational.org/…/PPD%20brochure%20for%…
http://aimeegourleyni.com/…/the-impact-of-babywearing-on-p…/
http://www2.fiu.edu/…/40.%20Depressed%20mothers%27%20touch%…
Clanok je prevzaty z mojej FB stranky Mama ma nosi s laskou https://www.facebook.com/mamamanosislaskou/posts/470964489762598:0.
Odporúčame
@marin.frist ježiš to vyzerá jakeby ja som ju mala 😀 daj pokoj 😀
@inulienka29 vsak ty vies, ako som to myslela 😝
Pri prvom synovi som mala PPD a tiež to začalo po porode, bol krásny, nádherný, ale žiadna eufória a návaly lásky sa nekonali. Bola som zrazu mama, ale necítila som sa tak. Vtedy žiaľ na nete na mňa nevyskakovali informácie o nosení a preto boli začiatky s drobátkom ťažké, vytrpeli sme si obaja a dodnes je na mňa naviazaný, taký mamkin cecok. Druhého syna som začala nosiť od 6 týždňa a veľmi nám šatka pomohla a uľahčila život. Na počudovanie, napriek intenzívnemu noseniu, sa v roku rozhodol, že stačilo, že chce objavovať svet na vlastných nohách a odvtedy je až moc samostatný. Oproti prvému synovi sa málokedy pýta na ruky nosiť sa. Stískame sa stále, ale už nemá potrebu byť nosený. Do roka mi všetci vraveli, ako som si ho to naučila a je umrnčaný, lebo ho nosím. Teraz nechápu aká zmena. Starší má 4 roky a doteraz príde a pýta sa na ruky postískať. Na záver len toľko, že pri druhom synovi som mala nie len krásny pôrod (čo tiež prispelo k tomu, že PPD nenastúpila), ale PPD neprišla vôbec, kdežto pri prvom ma zasiahla na tretí deň v pôrodnici a držala sa ma tri mesiace. Ak by som niekedy mala tretie dieťa, bude tiež nosené od narodenia.
@tanity môže taká depresia, pocity úzkosti a podobné ťažkosti pretrvávať aj dlhšiu dobu než len pár týždnov po pôrode či dní. alebo to má iný koreň ak sa to deje ešte aj 9mesiacov po pôrode ?..dakujem za odpoved ak mi vieš odpovedať teda 🙂
to ako keby som čítala o sebe..dcérka bola narodená tiež akútnou sekciou...narodila sa ráno a ja som ju videla až večer...po prebudení z narkózy som nemala vôbec pocity, že som matkou..a pri pohľade na ten uzlík..okrem skonštatovania, že aká je pekná..nič som k nej necítila..bola mi cudzia :( keby mi doniesli iné dieťa, ani by som nevedela..to že bola na predčasnom, nepridalo vôbec nálade, ani k psychike, ani k budovaniu nejakého vzťahu..dieťa som mala doslova cez chodbu a mohla som ho vidieť každé 3 hoďky na pol hodinku, čo sa nakŕmila..aj to poväčšine s flaškou, bo jednak bola spavá(teplo a perinka k tomu pridávali) a jednak sestričky nemali nejak extra naladu riešiť dojčenie..až po troch dňoch mi dovolili si ju doniesť na izbu..aj to mi len prespinkala a na kojenie zas naspäť tam..po 6 dňoch sme šli domov, nevedela som sa dočkať toho dňa..domov som prišla biela ako stena, bez úsmevu..nálady..a niesla som domov dieťa..netešila som sa, tak ako by som asi mala, o to základné som sa postarala, ale to bolo všetko..bývame ešte s rodičmi..mamine sa to nezdalo, tak googlila..a našla to čo hľadala..diagnoza babyblues...stačilo pochopenie a porozprávanie sa...hneď mi bolo ľahšie na duši..ale vzťah sa s dcérkou nezlepšil..tak som si zisťovala, čo pomáha..šatku som už dááávno mala kúpenú, nosenie som podporovala, len som sa bála to krehučké vyše niečo dvojkilové telíčko naviazať..tak sme zatial aspoň klokankovali..telo na telo..do kedy som sa neodhodlala..každé jedno kojenie bolo pre mňa utrpenie.. štípanie, rezanie a plač..do toho niekoľko zápalov, upchávanie mliekovodov..pomohli našťastie laktačné 🙂 po troch týždňoch začala spávať s nami v posteli, do vtedy len v postieľke prirazenej k mojej strane postele bez bočnej steny...nosiť sme sa začali asi po mesiaci..a kojenie sa nám upravilo asi po šestonedelí...prišla som na to, ako odpchať mliekovody..takže zápaly už potom neboli, laktačná dala hojivú zázračnú mastičku, tak tá zahojila čo mala 🙂 a ja som konečne zacítila radosť z kojenia..skoro po dvoch mesiacoch..to bolo úľava, že nemusím s tým seknúť a ona dostane to čo potrebuje behom chvíľky..🙂) po čase sme si k sebe našli cestu..i keď to dlho trvalo..:/ teraz ju milujem nadovšetko..;)
Mňa nosenie ubija. A čím viac ju nosim,namaham sa,tým ťažšie sa postupuje v prirodzenej láske. Necitim ale aspoň konam. :D Nechcem,aby jej bolo zle (ťažkosti s trávením a skrytý reflux) ale mne tiež nie je dobre,keď už skoro 6m všetko podriadujem jej,vôbec nespím a som zničená a pritom mám aj syna.. a aj domácnosť.. a manžel by tiež rad počul mile slovo.. xD
Začni písať komentár...
http://srdcenasrdci.blogspot.sk/2016/01/moj-pri... 🙂