Tlačím pred sebou kočík. Nefúka. Konečne po tých dňoch s výstrahami pred vetrom. Cítim to teplo z februárového slnka. To je asi forma wellnessu pre nás - matky na materskej - lebo do sauny sa nedá ísť s dieťaťom na prse a keby sme boli v práci, mali by sme z toho slnka prd. Ale iné som chcela, keď som už začala s tými pocitmi...včera to bolo prvýkrát, čo mi poskočilo srdce keď som sa autom blížila pod Karpaty a vedela som, že som už skoro doma. Doma! Že vlastne tá Rača je môj domov a leží priamo pod nimi! Ale ten srdcový výskok bol aj iným spôsobený. Už totiž presne viem koľko domov je tam v tých kopcoch, na ktoré vždy keď z diaľky pozeráte, zdajú sa také malé a strašne vzdialené, akoby dostať sa k nim bola už riadna turistika, aké strmé sú uličky medzi nimi, že tam niektorí ľudia majú fakt super terasy a božský pokoj na vlastnom dvorku, že je ťažké tam žiť bez auta a napriek tomu tam všetci žiť chcú. Najmä tí s tými autami. Ja mám radšej, keď si môžem po práve zmyslený citrón dôjsť po vlastných...bárs by aj 2m snehu napadlo. 

Svoju mestskú časť najlepšie spoznáte na materskej lebo ste tu od rána do večera, väčšinou aj s tým kočíkom a v aplikácií mapy by vaša trasa vyzerala ako pavučina. Nevyhnete sa potrebe využiť všetky dostupné inštitúcie, obchody, krajčírky, bazáre, kaviarne, reštaurácie, parky, ihriská, centrá, fontány z dôb pred ´89 (hej fakt), kvetinárky, trhoviská, výrobu kľúčov, galantérie, bioobchody, chápete čo chcem povedať....a to už máte slušný prehľad o občianskej vybavenosti. Nie ako keď si chodíte do okrajovej štvrte po práci vyložiť domov nohy. To je vám dosť fuk či máte nablízku elektro, lebo si tú baterku do hodín kúpite cestou z práce na zastávku. A ešte keď tá mestská časť má celkom slušný prístup do mestských lesov, v ktorých môžete tráviť svoj jediný voľný čas na rozhovor s manželom, lebo ratolesť v kočíku na čerstvom vzduchu dlho a rada spí, tak to je pekný bonus. 

Nemyslela som si, že budem raz, čo raz...ale 365 razy do roka (ktovie koľko rokov??) žiť v Bratislave. A už vôbec nie v Rači! Stále mám pred očami svoj výhľad z okna v Trenčíne: navôkol hory, kopce! Nie vysoké, aj keď vyššie ako tu, ale malebné. Na jeden učupený domček pod horou a na dôležité stretnutie 12ks jeleňov na poli. Na rozhľadňu v lese a na okraj lesa spoza ktorého sa vynorí celý Váh, sihoť aj Trenčiansky hrad. Jednoducho láska. Ale takto. Do tamtoho lesa by som sa s kočíkom nedostala a dokonca som chcela tade trafiť do Trenčianskych Teplíc a....netrafila som. O tom inokedy. Žiadne turistické značenie. Skúste ísť nad Račou do Karpát. Plné cyklistov, turistov, všetci trafia, všetci dobre dojdú na bicykli, lebo poväčšine už sú cez ten les nové asfaltky. Áno, čo robí asfalt v lese, tiež som si vravela, veď u nás nad dedinou je v lese hlina 🙂 ale ako často v ňom potom ste? Možno vy častejšie 🙂 ale ja som v lese častejšie tu doma. V Rači. Lebo je dostupný a častokrát už v ňom dostanete aj slušný langoš a lavazzu. Či je to dobre neviem, ale je to príjemné. Prečo o tom píšem? Asi lebo som sa dlho nevedela zmieriť s výhľadom na nekonečné rovné pláne, lebo mi ten bratislavský les prišiel taký malý a plný odpadkov. A to mesto plné ľudí, anonymné, zbytočne veľké a upchaté a tá naša mestská časť taká zaostalá. A na proti tomu ten víkendový Trenčín, kde dôjdem všade pešo, nestojím v zápchach (viem, že iba cez víkend), každý kút je malebný a výhľad z farských schodov na zaplakanie pekný. Ale ja už to dnes inak vidím. Už nezvažujem vrátiť sa odkiaľ som odišla. Miesto vás neurobí šťastným. Byť šťastným sa môžete jedine rozhodnúť a to na akomkoľvek mieste. Prijať to miesto také aké je a využiť to, čo ponúka. Ja to mám teda takto, a som rada, že sa k tomu pridali aj pocity, lebo teraz už ten domov aj cítim a to je, myslím si, fajn 🙂