Ahojte, maminky.

Ešte som vám dlžná svoj pôrodný príbeh....

Ako viete, v piatok som šla ráno na príjem, obehala x ambulancií, než som sa ocitla na šestonedelí spolu s ďalšími, čo ich mali prijať. Akurát, že ich stihli ubytovať, než bola veľká vizita, len ja som tam sedela na chodbe a čakala, kým obíde všetky izby horda doktorov. A ešte chvíľku trvalo, kým sa mi začali venovať.

Najprv ma ubytovali na izbe a napojili na monitor, potom ma poslali dolu na EKG. Prijímala ma doktorka, ktorej som chodila aj na poradňu, takže vedela, čo som zač 🙂 Potom sme šli na ultrazvuk, dr. pozerala, že máme málo plodovej vody a váhu odhadla na 3750g. Potom som šla na vyšetrovňu a pri vyliezaní na kozu sa zo mňa vyrútila ďalšia spŕška slizu (a tak sme zistili, kam tá voda zmizla 😀 ). Otvorená som bola stále len na prst, ako celý mesiac predtým... Ale už ma poslali hore na pôrodnicu.

Tam, samozrejme, ďalší monitor, vyšetrenie a šup ho na čakačku. To bolo asi jedenásť hodín a ja už hladná ako vlk! Raňajky som mala o pol šiestej ráno a len 2 krajíčky chleba! Pre mňa šesťkrajcovú to bolo len tak pod jeden zub 😀 . Tak som si teda poležala chvíľku, ale spať sa mi nedalo, dosť ruch okolo jednej 17-ročnej cigánky v 35.tt, čo musela ísť súrne na cisarák, lebo malý mal nejaký problém so srdiečkom a ona neplnoletá.... viete si predstaviť...

Okolo jednej už som si uvedomila, že tie bolesti v podbrušku sú už asi kontrakcie a začala som sledovať čas na telefóne. Boli každých 5 minút, plodová voda zo mňa tiekla stále viac a viac. Okolo tretej som mala takú blbú situáciu: Z ľahu som sa nejakým spôsobom dostala do sedu na posteli a cítila som, že som dole „plná“. Už len pri napnutí ritného svalu som mala pocit, že všetko vytečie. A teraz sa postav! A choď na záchod! Pol hodinu som rozmýšľala, ako to urobím. A čím dlhšie som čakala a bola dole plnšia, tým viac kontrakcie boleli a boli častejšie. Napokon som nabrala odvahu a postavila sa. Samozrejme, že to začalo vytekať. Rozhodne nič príjemné. Ešte si rýchlo zobrať toaleťák, novú vložku, čisté nohavičky a za mnou zostávala barinka :-/ Potom sa kontrakcie ukľudnili a postupne sa intervaly skracovali až na tri minúty. Ten čas na čakačke utekal celkom rýchlo.

Okolo siedmej večer ma znovu vyšetrili, už som bola na 3cm. Tak mi dali klistýr a že keď budem mať po vysr... a sprche, dajú mi EPI a zavolám manželovi, nech príde.

EPI mi nainštalovali pred deviatou a akurát keď končili, už aj mm prišiel. A ďalšie pokračovanie sa odohrávalo na pôrodnej sále.

Väčšinu času na pôrodke som preležala na kresle napojená na monitor. EPI trocha spomalila intervaly medzi kontrakciami, už som bola aj celkom unavená, takže medzi kontrakciami som zaspávala 😀 Ale na ľavej strane v podbrušku som kontrakcie cítila, lebo EPI asi „zabočila“ do strany. Ale aj tak sa to dalo. Keď som si predstavila, že by ma tak malo bolieť celé brucho, tak som bola za EPI veeeľmi vďačná.

Okolo desiatej ma znovu vyšetrili a na naše sklamanie sa otvorenie vôbec nepohlo. Takže prechádzka, sprcha a zasa monitor. Tak raz za dve hodiny ma posielali na prechádzku a do sprchy. Mm bol vždy so mnou. Aj v sprche 🙂

Okolo jednej ráno už prestávala účinkovať ďalšia dávka EPI, skontrolovali ma a usúdili, že už nemôžem dostať ďalšiu dávku. Už som bola dosť otvorená a nevedela by som potom spolupracovať pri tlačení. A vtedy začalo to najzaujímavejšie a najakčnejšie...

Kontrakcie sa mi zlievali do jednej veľkej. Stále som predýchavala, aj keď to asi kontrakcie neboli a z toho vraj mi začali tŕpnuť prsty na rukách. Vždy, keď to začalo, som si uvedomila, že nemusím predýchavať a začala som dýchať normálne. Až do ďalšej kontrakcie. Ďakujem mm, že mi to dýchanie pripomínal.

Keď som bola už úplne otvorená,  malá bola ešte vysoko. Kázali mi teda postaviť sa, že jej pomôžeme gravitáciou... ale ha-ha v jednej veľkej non-stop trvajúcej kontrakcii som potrebovala žeriav (manžela), aby ma zdvihol a potom som sa opierala o postieľku a fňukala... Potom ma vyteperili spať na kreslo a že tlačiť! Lenže kedy? Keď ja som cítila kontrakcie stále, ale tlaky na konečník ani nie. Tak som sa rozhodla, že tlačiť budem, keď budem vládať. Aj keď to všade písali a počula som to x-krát, neverila som, že keď povedia tlačiť ako na veľkú, tak naozaj treba dieťa vykakať!

Potom už ani neviem, kedy sa malá vykľula, ešte si pamätám, že aj sestričky mi pomáhali malú vytlačiť, cítila som tlaky až v žalúdku. Nástrih som ani necítila, kedy urobili, len to šitie... to než zabrala ďalšia EPI, tak som si polku vytrpela :-P
Aj som si dvakrát grcla (že to mám tých 6 glgov vody, čo som za ten deň vypila :-P, ale sucho v puse som mala až do žalúdka (ešteže som tam mala mm, chodil mi gázu do vody namáčať a tým som si aspoň pery ovlažovala a cuckala...). Bude to asi nechutné, ale keď som sa vyzvracala, aspoň mi to zvlhčilo sliznicu v ústach a aj v nose - zvratky som teda ešte nesmrkala... a aj to bola sranda smrkať uprostred kontrakcie 😀 )