Keď máte 37 a čakáte prvé bábätko (aj keď neplánovane), okolie očakáva, že ste konečne stretli „toho pravého“ a už aj Vy, stratený prípad, začnete žiť zodpovedne, v láske, v mene rodiny...Stretávam priateľov, rodinu a všetci mi gratulujú, že sa mi to „konečne podarilo“, čo ma núti sa zamyslieť, či je to naozaj tak, či som stretla svoju druhú polovicu svojho ja, svojho princa, svoju „pravú“ lásku -tak nám to predsa vtĺkali do hláv od malička... a ja lovím v pamäti a snažím sa nájsť odpoveď na otázku, či je môj Mirko naozaj ten „pravý“ a čo je vlastne tá pravá láska a ako ju rozoznám.... Je to láska neobmedzená, nič neočakávajúca, ktorá si nekladie žiadne podmienky, žiadne nároky, tak ako som to čítala v motivačných knihách? Hm, môj priateľ je vojak, takže u nás doma je to samé pravidlo a očakáva sa odomňa nemálo, aj keď musím na druhej strane povedať, že aspoň obaja vieme, čo máme robiť a na systém pravidiel, čo sa môže a čo nie a čo sa naopak musí, sa dá veľmi rýchlo zvyknúť a s presne vymedzenými hranicami sa žije ... ľahšie. Moja láska očakáva, má nároky a dokonca ma vo veľa veciach obmedzuje, kedysi by ma ani nenapadlo každé ráno postieľať posteľ, keď ráno na behu meškám do práce a obmedzujú ma aj teplé večere doma na úkor vínových večerov s mojimi priateľkami, nehovoriac o denno denne oholených nohách, plných tašiek nákupov, plnom drese riadu a práčke predtým nevyužívanej, dnes fungujúcej na plné obrátky... Moja láska teda nebude pravá a môj chlap, aj keď mimoriadne šikovný, je na veľa vecí ľavý, ešte nie sme zosúladení a nevie ani čítať moje myšlienky, tak, akoby som to od pravého čakala, ani mi neplní všetky priania, nehovoriac o tom, že kvety mi doniesol iba raz. Nezahŕňa ma darmi, ani ma neberie na miesta, z ktorých by moje srdce bilo ako zvon a čo je najhoršie, keď ho vidím, netrasú sa mi kolená, ani motýle mi nelietajú v brušku a je mi jasné, že takto nevyzerá ten „pravý“, ten pred ktorým sa Vám podlamujú nohy, ktorého keď zbadáte, zviera Vám hrdlo a Vy netúžite po ničom inom, len ho objať a už ho nikdy nepustiť.... Ja keď si predstavím, že toho svojho objímem a v noci, keď začne píliť tak, že aj susedia musia zatvárať okná a ja by som ho namiesto objatia občas najradšej ubila, si ale uvedomujem, že aj keď moja láska nie je možno pravá a možno je úplne ľavá, je proste iná – je svojská, je MOJA a aj keď netúžim byť celý deň pri svojej láske, keď si zavriem oči a pomyslím si na to , že už nie je, okamžite sa mi do očí tlačia slzy a po každom nevyspatom ráne, keď ma objíme a povie mi „Prepáč, že si sa nevyspala“, mám chuť v ňom splynúť naveky. Lebo viem, že pri ňom sa nemusím báť, že som v bezpečí, že sa o mňa postará, že ma bude ctiť, milovať a neopustí ma pre žiadnu inú, aj keby sa mu pri nej rozklepali kolená...Určite nie je pravý a možno je úplne ľavý, ale pre mňa je dôležité, že je MôJ, že ma miluje takú, aká som, ani pravú, ani ľavú, ale tú „ jeho“. Občas unavenú, občas nevyspatú, upravenú, i nenalíčenú, dokonca i s mastnými vlasmi. Ufrflanú i nespokojnú – jeho milujúcu ženu... A to je najviac.
Tak som to mala vždy v sebe zakorenené, nejde o doslovné čítanie myšlienok, ale druhá polovica vždy vie, čo chce prvá, súhra duší, pravá láska, xixi, aká rozprávka
...
Tak ak to nie je rozpravka, tak bajka 😝 ..ale predstava pekna. Velmi pekna
Pekne ste to napisala , musim sa zamysliet aj ja .Dakujem Jana
Začni písať komentár...
V ktorej rozpravke si citala, ze chlap vie citat myslienky? O Batmanovi? 😁😂