3. Materinský gén

Myslím si, že my ženy sa už rodíme s nejakými génmi stať sa matkami, a že počas toho, ako rastieme a dospievame, rastie a dospieva s nami aj tento gén... Preto sa prirodzene hráme na mamičky, chceme byť učiteľkami, matkami, vychovávateľkami, doktorkami, pridávame si roky, lebo sa tešíme na dospelosť, keď si pre nás príde princ na bielom koni a vyplní nám všetky naše tajné sny (v skutočnosti uspokojí náš vrodený hormón....) Áno, aj ja som obyčajná žena a tiež som dostala tento gén do vienka. Až na to, že namiesto princa na bielom koni som sa chcela vydať za svojho otca a vo vyššom veku, keď som pochopila, že otec je len otec a že ostane len otcom a z každého princa sa nakoniec vykľul iba nedozretý žabiak, som zistila aj fakt, že ten ženský gén, tak výrazný, keď má žena 20, časom klesá... A tak čím som bola staršia, nezávislejšia a neochotnejšia obetovať vlastné pohodlie pre iného "tvora", som zabúdala na prirodzene zrejúce pudy matky vo mne a vlastné dieťa som nahradila psím bábätkom. Bolo mäkkučké, voňavé, prítulné, neprotestujúce, keď som ho každé ráno odnášala "do škôlky" k starým rodičom a nekonečne šťastné, keď som ho po práci a iných povinnostiach prišla vziať-či to bolo v ten deň, či o pár dní, či o týždeň... Božské baby...Presvedčila som samú seba, že takto to stačí, že nie je predsa povinnosťou mať aj ľudské bábätko "z vlastnej krvi"... a život bol bezstarostne krásny. Plný divokých večierkov, aj pokojných nocí s priateľom. Až do toho dňa, keď... ale to už viete... Bolo mi 37... a odvtedy som ešte nespala...