Keďže môj priateľ ostal smutný po mojom poslednom blogu, chcem iba dodať, že pravá láska znamená pre nás všetkých zrejme niečo iné... pre mňa je môj chlap požehnaním, milujem ho so všetkými jeho chybami a nepotrebujem k svojmu šťastiu, aby ma zahŕňal kvetmi a žiadny dar mi nevynahradí jeho mocné ramená, ktorými, keď ma vezme do náručia, cítim sa ako najšťastnejšia žena na svete a to, že ma nevynecháva zo svojich plánov, je viac, ako by ma zobral na to najúžasnejšie miesto na svete. Miluje moje psie dieťatko a nerieši jeho chlpy v našej posteli, ani to, že je naúčinnejšou antikoncepciou, ani nemá potrebu ma v noci budiť, keď sa rozhodne, že sa chce ísť venčiť. Milujem ho a vážim si ho takého, aký je, s jeho prednosťami i s jeho chybami. Lebo verte mi, že motýle z brucha časom odletia a ak sa Vám podlamujú kolená, časom budete krívať, lebo všetky hormóny sa časom vyplavia, ale keď niekoho skutočne milujete a niekto skutočne miluje Vás, pretrvá to navždy a to je najviac. Život nie je o tom, žiť ho neobmedzene, život to sú samé pravidlá a kompromisy a častokrát i hádky, ale keď sa ráno opäť zobudíte a poviete si, že nikdy by ste sa nechceli zobudiť v inej posteli, vedľa iného muža, to je skutočná láska. Láska, ktorú cítim ja...

Keď máte 37 a čakáte prvé bábätko (aj keď neplánovane), okolie očakáva, že ste konečne stretli „toho pravého“ a už aj Vy, stratený prípad, začnete žiť zodpovedne, v láske, v mene rodiny...Stretávam priateľov, rodinu a všetci mi gratulujú, že sa mi to „konečne podarilo“, čo ma núti sa zamyslieť, či je to naozaj tak, či som stretla svoju druhú polovicu svojho ja, svojho princa, svoju „pravú“ lásku -tak nám to predsa vtĺkali do hláv od malička... a ja lovím v pamäti a snažím sa nájsť odpoveď na otázku, či je môj Mirko naozaj ten „pravý“ a čo je vlastne tá pravá láska a ako ju rozoznám.... Je to láska neobmedzená, nič neočakávajúca, ktorá si nekladie žiadne podmienky, žiadne nároky, tak ako som to čítala v motivačných knihách? Hm, môj priateľ je vojak, takže u nás doma je to samé pravidlo a očakáva sa odomňa nemálo, aj keď musím na druhej strane povedať, že aspoň obaja vieme, čo máme robiť a na systém pravidiel, čo sa môže a čo nie a čo sa naopak musí, sa dá veľmi rýchlo zvyknúť a s presne vymedzenými hranicami sa žije ... ľahšie. Moja láska očakáva, má nároky a dokonca ma vo veľa veciach obmedzuje, kedysi by ma ani nenapadlo každé ráno postieľať posteľ, keď ráno na behu meškám do práce a obmedzujú ma aj teplé večere doma na úkor vínových večerov s mojimi priateľkami, nehovoriac o denno denne oholených nohách, plných tašiek nákupov, plnom drese riadu a práčke predtým nevyužívanej, dnes fungujúcej na plné obrátky... Moja láska teda nebude pravá a môj chlap, aj keď mimoriadne šikovný, je na veľa vecí ľavý, ešte nie sme zosúladení a nevie ani čítať moje myšlienky, tak, akoby som to od pravého čakala, ani mi neplní všetky priania, nehovoriac o tom, že kvety mi doniesol iba raz. Nezahŕňa ma darmi, ani ma neberie na miesta, z ktorých by moje srdce bilo ako zvon a čo je najhoršie, keď ho vidím, netrasú sa mi kolená, ani motýle mi nelietajú v brušku a je mi jasné, že takto nevyzerá ten „pravý“, ten pred ktorým sa Vám podlamujú nohy, ktorého keď zbadáte, zviera Vám hrdlo a Vy netúžite po ničom inom, len ho objať a už ho nikdy nepustiť.... Ja keď si predstavím, že toho svojho objímem a v noci, keď začne píliť tak, že aj susedia musia zatvárať okná a ja by som ho namiesto objatia občas najradšej ubila, si ale uvedomujem, že aj keď moja láska nie je možno pravá a možno je úplne ľavá, je proste iná – je svojská, je MOJA a aj keď netúžim byť celý deň pri svojej láske, keď si zavriem oči a pomyslím si na to , že už nie je, okamžite sa mi do očí tlačia slzy a po každom nevyspatom ráne, keď ma objíme a povie mi „Prepáč, že si sa nevyspala“, mám chuť v ňom splynúť naveky. Lebo viem, že pri ňom sa nemusím báť, že som v bezpečí, že sa o mňa postará, že ma bude ctiť, milovať a neopustí ma pre žiadnu inú, aj keby sa mu pri nej rozklepali kolená...Určite nie je pravý a možno je úplne ľavý, ale pre mňa je dôležité, že je MôJ, že ma miluje takú, aká som, ani pravú, ani ľavú, ale tú „ jeho“. Občas unavenú, občas nevyspatú, upravenú, i nenalíčenú, dokonca i s mastnými vlasmi. Ufrflanú i nespokojnú – jeho milujúcu ženu... A to je najviac.

Nemohla som písať. Nielen preto, že prvé tri mesiace som sa nepohla od záchodovej misy, ale najmä priznať sa k tomu, že prvé tri mesiace tehotenstva som preplakala, sa mi zdalo veľmi zahanbujúce. Premýšľam, prečo stále plačem, keď sa mi stala tá najúžasnejšia vec na svete? Plačem každý deň, plačem v noci, plačem strachom, bolesťou, smútkom a keď už necítim žiadne emócie, plačem len tak. Hovorím tomu - hormóny... Ale stoja naozaj hormóny za mojim smútkom? Alebo sa vo mne ozýva strach z nepoznaného? Strach, či to všetko ustojím, či budem dobrou mamou, či sa v noci zobudím na srdcervúci plač, či sa dokážem postarať nielen o seba, ale aj o svoje dieťa, strach, či sa narodí zdravé, strach, či zvládnem pôrod, či budem mať dosť mlieka, či na všetko neostanem sama... Môj najvernejší priateľ/nepriateľ - STRACH. Stále so mnou, vo mne, okolo mňa... Premýšľam, či tie šťastné, vysmiate matky, ktoré okolo mňa chodia, prešli niečím podobným, či každá z nich hneď vedela, ako zobrať svoje dieťa do náruče a všetko prišlo samé, alebo sa rovnako trápili a plakala každá z nich... A cítim sa previnilo, keď sa pomedzi svoj plač  snažím prísť na to, či si zaslúžim alebo nezaslúžim prežívať tento "požehnaný" stav.

Zažili ste už situáciu, keď ste si mysleli, že prežívate raj a v skutočnosti to bolo iba na raj upravené peklo? ... Celý život som čakala na chvíľu, že sa to raz stane a zo mňa bude matka. Bola som zvedavá na každý pocit, ktorý prejde mojou mysľou, mojim srdcom, prehrávala som si, ako oznámim partnerovi, že sa stane otcom, ako ma vezme do náručia, silno objíme a slzy šťastia a lásky zaplavia celý náš svet... že sa stratí všetko nepodstatné - pochybnosti a strach a ostane iba láska a túžba... Keď sa zafarbili obe paličky, nevládala som dýchať. Vzrušenie mi zobralo aj tep a ja som sa naozaj rozplakala. Láskou a šťastím... Cítila som sa taká silná, že na ten okamih by som "pohla svetom", keby som chcela... A chcela som... Ale svet "pohol" so mnou. A smutné bolo, že to bol môj svet. Celý môj svet... budúci otec... A z raja bolo peklo...

Myslím si, že my ženy sa už rodíme s nejakými génmi stať sa matkami, a že počas toho, ako rastieme a dospievame, rastie a dospieva s nami aj tento gén... Preto sa prirodzene hráme na mamičky, chceme byť učiteľkami, matkami, vychovávateľkami, doktorkami, pridávame si roky, lebo sa tešíme na dospelosť, keď si pre nás príde princ na bielom koni a vyplní nám všetky naše tajné sny (v skutočnosti uspokojí náš vrodený hormón....) Áno, aj ja som obyčajná žena a tiež som dostala tento gén do vienka. Až na to, že namiesto princa na bielom koni som sa chcela vydať za svojho otca a vo vyššom veku, keď som pochopila, že otec je len otec a že ostane len otcom a z každého princa sa nakoniec vykľul iba nedozretý žabiak, som zistila aj fakt, že ten ženský gén, tak výrazný, keď má žena 20, časom klesá... A tak čím som bola staršia, nezávislejšia a neochotnejšia obetovať vlastné pohodlie pre iného "tvora", som zabúdala na prirodzene zrejúce pudy matky vo mne a vlastné dieťa som nahradila psím bábätkom. Bolo mäkkučké, voňavé, prítulné, neprotestujúce, keď som ho každé ráno odnášala "do škôlky" k starým rodičom a nekonečne šťastné, keď som ho po práci a iných povinnostiach prišla vziať-či to bolo v ten deň, či o pár dní, či o týždeň... Božské baby...Presvedčila som samú seba, že takto to stačí, že nie je predsa povinnosťou mať aj ľudské bábätko "z vlastnej krvi"... a život bol bezstarostne krásny. Plný divokých večierkov, aj pokojných nocí s priateľom. Až do toho dňa, keď... ale to už viete... Bolo mi 37... a odvtedy som ešte nespala...

Na začiatok sa Vám predstavím, aby ste mali predstavu, že na druhej strane obrazovky je niekto "živý"... len škoda, že neexistuje klávesa, po stlačení ktorej by ste zacítili moje duševné rozpoloženie, lebo predstavenia typu - lyžujem, chodím do kina, mám vysokoškolské vzdelanie, behám sú veľmi ... prízemné... Každý predsa chodí do kina, behá, lyžuje... tak inak ... Veľa sa smejem, veľa plačem, dívam sa a snažím sa vidieť, počúvam a snažím sa počuť, prežívam - všetko, všetkých, všetkým. Nasávam život každým pórom svojich buniek, selektujem veci, ktoré mi robia radosť a ktoré bolia, medzi stovkami svojich priateľov mám iba zopár najbližších a medzi stovkami svojich lások mám iba tú jednu jedinú - pravú (i ľavú zároveň). Tú neobmedzenú, tú čestnú, úprimnú, jedinú v celom vesmíre.... Prežila som veľa pádov na dno, aj keď častejšie lietam v oblakoch... Celý môj život je ako sen, krásny, často mimo realitu, neobmedzený, slobodný, žijem ho a vychutnávam plnými priehršťami. Spievam, hrám na gitare, tancujem na vlne slobody, lásky, emóciách a nenechám sa zviazať povinnosťou, nudou, všednosťou dní... až donedávna... Keď ma pobolievalo brucho a neprestávalo a napätie z mojich prsníkov sa prenieslo aj do vzduchu a ocikala som testík... jeden... druhý... tretí. Nebol chybný ani jeden z nich, bola to pravda.... ČAKÁME BÁBäTKO!

Ahojte "budúce" mamičky, už mamičky, ženy, dievčatá... predpokladám, že priateľmi mojich blogov budú prevažne nežnejšie polovičky nášho pohlavia, nakoľko témy vzťahov, partnerstva, tehotenstva a materstva, ktorým budem venovať pozornosť, by sem mužské oko priviedli len omylom, násilím alebo v prípade zverejnenia odvážnejších fotiek, či príbehov spojených so sexualitou, alebo inými pôžitkami... Česť výnimkám, ak sa tu vyskytnú, hlboká úcta... Takže vitajte a začneme...