Mýty a pravdy o dojčení

Mýty a pravdy o dojčení

Mamička sa v príprave na dojčenie dozvie veľa informácií. Niektoré si navzájom odporujú, niektoré sa zdajú byť už na prvý pohľad nezmysel. Ako sa má v tom mamička vyznať? Čo je dojčeniu prospešné a ktoré postupy naopak buď nefungujú alebo dokonca škodia? Tých informácií, ktoré môžu poškodiť je bohužiaľ dosť. Väčšinou sú síce mienené ako dobrá rada mamičke, no môžu narobiť viac škody ako osohu. Často sa týmito informáciami redukuje úloha dojčenia iba na kŕmenie. Zabúda sa na emocionálny a sociálny význam dojčenia, že sa tým buduje jedinečný a doživotný vzťah matky a dieťaťa. Tieto informácie sa na mamičky tlačia zo všetkých strán, od rodiny, kamarátok a bohužiaľ aj zdravotníkov.

Prečo je to tak? Pramení to z nedostatku informácií, vedomostí, z neochoty alebo nedostatku času riešiť problém, v tom lepšom prípade je to snaha poradiť mamičke síce to najlepšie ale podľa starých a zaužívaných zvykov. A mamička, ktorá sa snaží vyriešiť nejaký problém s bábätkom a nemá dostatok informácií, je veľmi ľahký cieľ, lebo je ľahko ovplyvniteľná. Veď je predsa radí mama, kamarátka, lekár...

Mýtus: V našej rodine ženy nemajú mlieko

Mamička je často ešte počas tehotnosti zneistená tým, že jej mama, babka, sestry nekojili a teda ani ona mať mlieko nebude, lebo to majú v rodine. Ale každá žena je jedinečná, každá má iné mliečne žľazy. Väčšina žien dojčiť môže, malé percento žien má anatomickú odchýlku /nedostatočne alebo úplne nevyvinuté prsné žľazy/, pripadne ochorenie, kde je tvorba mliečka znížená a veľmi málo chorôb potrebuje liečbu, pri ktorej sa naozaj dojčiť nemôže. Ale aj pri zníženej tvorbe mliečka sa dojčit dá a aj dlhodobo. Väčšinou je dojčenie ovplyvnené nesprávnym začiatkom a nesprávnymi informáciami. A teda nedá sa vylúčiť, že ostatné ženy v rodine by kľudne mohli dojčiť, keby vedeli ako na to, keby neboli ovplyvnené okolím a mýtmi.

Mýtus: Ploché bradavky = problém s dojčením

Už pred pôrodom sa často maminka dozvie, že má ploché bradavky a okolie jej tvrdí, že s nimi dojčiť nebude, že musí s nimi niečo robiť ak chce vôbec dojčiť. Nútia tehuľku nosiť formovače, počula som aj o šúchaní sa o stenu, aby sa bradavky vytvorili. Prvorodičky sú týmto veľmi stresované a zbytočne už dopredu dostavajú signál, že dojčenie u nich je problematické. Po pôrode sú im zbytočne nanútene klobúčiky. A pritom bradavky a dvorce sa vyvíjajú až po pôrode, vplyvom hormónov a dojčením . Čiže stresovať mamičku ešte pred pôrodom, je veľmi kontraproduktívne. Navyše správne prisaté dieťa /asymetrické prisatie/ sa prisáva na dvorec a nie na bradavku.

Mýtus: Aby mala matka mlieko musí si po pôrode oddýchnuť a byť sama

Často chce rodina, či zdravotníci pomôcť matke po pôrode tým, že zoberú bábätko, nech si matka oddýchne. Lenže  toto môže u mamičky po pôrode vyvolať smútok a depresie, čo tvorbe mlieka neprospieva. Matka mala 9 mesiacov pod srdiečkom svoje bábätko a strašne sa na neho tešila, pôrod je úžasná hormonálna búrka a vytúženým cieľom je mať konečne v náručí dieťatko. Ak to nie je umožnené, matka prirodzene smúti. Popôrodnú depresiu prehlbuje separácia od dieťatka. A k dojčeniu veľmi chýba ten najsilnejší stimul – bábätko. Dojčenie je prirodzené, ale treba sa naučiť ako na to. Mamička sa učí dojčiť dojčením a aj dieťatko sa učí dojčiť dojčením. Nijak inak sa to naučiť nedá. Veľmi dôležitý je začiatok dojčenia. A ten nastane hneď po pôrode. Dieťatko bolo doteraz v brušku pevne spojené s maminkou, cítilo ju každou svojou bunkou, cítilo jej vôňu, ukľudňoval ho tlkot matkinho srdiečka. Mamka bola celý jeho svet. A pôrodom sa toto puto nekončí. Dieťa očakáva a rodí sa s potrebou byť pri mame, naďalej chce cítiť svoju mamu, dotýkať sa jej, počuť jej srdiečko. Preto by malo byť s maminkou aj naďalej, nemalo by isť na tvrdé lôžko bez vône, ale do matkinej náruče. Na jej hrudník, kde ho ukľudní známy zvuk – tlkot srdca, kde ho objíme láskyplná náruč matky a cíti, že je stále súčasťou matkinho života. Novorodenec nemá pojem o čase, každá minúta bez matky mu pripadá nekonečne dlhá, nechápe a preto dáva o sebe vedieť jediným spôsobom ako vie – plačom. Matkin hrudník je počas tehotenstva a po pôrode oveľa viac prekrvený, preto aby zabezpečil teplé privítanie bábätka na svete. Preto nehrozí podchladenie ak je dieťatko položené nahé hneď po pôrode na matkin hrudník. Môže byť zhora prikrytý plienočkou. Takýto kontakt koža na kožu by mal trvať aspoň 2 hodiny po pôrode /pokiaľ zdravotný stav dovolí/.Počas tejto doby začne bábätko javiť záujem o dojčenie a postupne sa priplazí samo k bradavke. Áno dokáže to. J Bradavka totiž vonia veľmi podobne ako plodová voda. Postupne dieťatko olizuje bradavku, spoznáva ju, chytá ju do rúčky až sa nakoniec prisaje. Ak má dieťatko umožnené samoprisatie hneď po pôrode v neustálom kontakte koža na kožu, tak sa prisaje reflexne správne. Ak je dieťatko separované od matky, tak čím neskôr je prvé dojčenie, tým viac klesá pravdepodobnosť, že sa prisaje správne. Po prevezení z pôrodnej sály by kontakt koža na kožu mal pokračovať aj naďalej a dieťatko by sa malo dojčiť na požiadanie.

Mýtus: Dojčiť každé 3 hodiny

Často sa mamičky stretávajú s názorom dojčiť dieťa každé tri hodiny a dojčiť len určitý čas na jednom prsníku a potom vymeniť za druhý. A ak dieťa žiada dojčenie skôr, tak treba ten interval natiahnuť aj nasilu, najčastejšie s cumlíkom. Lenže takto mamička nereflektuje na požiadavku dieťaťa, jej telo nedostáva signál, že treba mliečko tvoriť, dojčenie sa odďaľuje a tak sa laktácia veľmi pomaly rozbieha, či sa môže znížiť natoľko, že mamička dieťa odstaví.  Častým prikladaním bábätka na prsník sa stimulujú prsné žľazy rozvíja sa laktácia. Najviac signálov na tvorbu mliečka dostáva telo práve počas dojčenia. Pri dojčení nie je potrebné sledovať intervaly medzi dojčeniami ani čas strávený na prsníku. Dôležité je to, či je dieťatko správne prisaté, vedieť rozoznať, či dieťa na prsníku pije alebo nenutritívne saje. Efektívnosť dojčenia sa neriadi časom stráveným na prsníku, veď dieťa môže byť na prsníku aj 24 hodín ale ak nie je prisaté a nepije, tak sa nenapapá.

Nie je dôležitý čas strávený na prsníku, treba vedieť rozoznať kedy dieťatko pije. Rovnako je dôležité neprehadzovať predčasne dieťa na druhý prsník ale nechať dieťa „dopiť“ najprv jeden prsník a až potom preložiť na druhý ak ešte chce.  „Dopiť“ je v úvodzovkách preto, lebo prsník sa nedá vypiť do dna, tvora mliečka je kontinuálny proces, ktorý sa počas dojčenia nezastaví ale dokonca zvýrazní.  To či ma dieťa vypiť jeden alebo oba prsníky alebo ich dokonca vystriedať viackrát počas jedného dojčenia závisí čisto od dieťatka a jeho apetítu. Na jedno dojčenie môže chcieť oba prsníky, na ďalšie možno len jeden, lebo sa chcelo „len“ napiť .

Ako teda dojčiť? Ponúknuť prvý prsník, nechať dieťatko piť, čiže vidíme že robí pauzy v pohybe brady /hlboké veľké pohyby bradou, pričom keď je brada najviac poklesnutá, tak ostane na chviľu stáť—vtedy má dieťatko plnú pusu mliečka a prehltne/, keď už tieto pauzy nerobí, čiže len saje na prsníku /krátke rýchle pohyby bradou/ tak stlačíme prsník. Ak už ani po stlačení nepije, a dáva najavo záujem o dojčenie , tak ponúkneme druhý prsník a postup zopakujeme. Takto môžeme vystriedať prsníky aj niekoľkokrát počas jedného dojčenia ak to dieťatko vyžaduje.

Mýtus: Mlieko nabieha až na 3-4 deň, prsníky sa vtedy musia bolestivo naliať

Často matky čakajú na „príchod“ mlieka, že matky majú mlieko až na 3. deň, čiže priloženie hneď po pôrode a do toho dňa, kým sa matke nenalejú prsníky, teda ani nie je potrebné, dieťa môže byť do vtedy prikrmované. A to väčšinou nevhodne, čiže fľaškou, čím sa môže pokaziť prisatie bábätka. A zabúda sa na to, že to prvé mliečko, kolostrum sa tvorí už počas tehotenstva, cca od 16tt,  a teda je aj hneď po pôrode. Aj keď ho nie je objemovo veľa, je to práve to, čo má novorodenec dostať.  Pokryje energetické potreby bábätka a teda prikrmovanie vo väčšine prípadov nie je vôbec potrebné. Príroda to zariadila tak, že aj dieťatko ktoré príde na svet trošku skôr, už ma prichystané mliečko. Bolestivému naliatiu prsníkov po pôrode sa dá vyhnúť dojčením na požiadanie od prvej chvíli po pôrode.

Mýtus: Dojčenie má bolieť

Často sa nerieši bolesť pri dojčení, lebo dojčenie má vraj bolieť. Ak to pretrváva dlhšie, môžu byť bolesti také silné, že mamička má paniku z dojčenia a dieťatko odstaví. Nie. Dojčenie nemá bolieť. Bradavky môžu byť zo začiatku citlivé, predsa len je to pre ne nové. Ale akonáhle opisuje mamička tieto pocity ako bolesť tak treba skontrolovať dojčenie. Skrýva sa za tým zlé prisatie alebo infekcia, pri dlhšom trvaní väčšinou oboje, plus poškodenie bradaviek, praskliny. Rovnako treba skontrolovať podjazykovú uzdičku bábätka, lebo ak je krátka a tuhá tak bráni správnemu prisatiu a jazyk sa hýbe inak a preto poškodzuje bradavky. Ak sa prisatie upraví, infekcia prelieči, zhojí sa aj poškodenie bradavky a dojčenie nebude bolieť. Sú ženy ktoré majú citlivejšie bradavky v závislosti od menštruačného cyklu.

Správne prisatie je asymetrické. Ústa sú na široko otvorené, dieťa má v puse väčšiu časť dvorca pod bradavkou ako nad, pery sú vyvrátene von, jazyk je položeny nad spodnou perou a vystrčený von z pusinky. Noštek je voľný a prsníka sa dotyka bradička dieťatka a nie noštek.

Mýtus: Slabé mlieko

Veľmi častý je mýtus, že mamička má slabé mlieko, ak je dieťatko plačlivé alebo nepriberá podľa tabuliek.  Toto môže mamičku, hlavne prvorodičku zneistiť natoľko, že odstaví svoje dieťatko a dá prednosť fľaške s umelým mliekom.  Ale slabé mlieko neexistuje, mlieko sa tvorí podľa aktuálnych potrieb dieťatka, to to pravé a najlepšie pre dieťatko, ale zároveň treba skontrolovať dojčenie, pretože jedine tak sa dá zistiť, v čom je vlastne problém. Materské mlieko na rozdiel od umelého mlieka nie je uniformné. Je iné ráno, iné večer, iné keď je dieťatko choré, dokonca sa mení aj počas dojčenia. Proste materské mlieko sa prispôsobuje aktuálnym potrebám dieťatka. Prispieva tomu aj nenutritívne sanie na prsníku, kedy žľazy na dvorci analyzujú sliny dieťatka a tak dávajú signál aké mliečko treba tvoriť.

Ak dieťa plače hlavne večer, je mamička tlačená buď do prikrmovania večer kašou alebo aspoň umelým mliekom, lebo jej mliečko bábätku určite na noc nestačí. Rovnako okolie nanucuje predčasný tuhý príkrm, ak dieťatko sa v noci budí s odôvodnením, že je to určite preto, lebo je hladné. Že mu treba zaťažiť na noc žalúdok, aby sa nebudilo. A úplne sa zabúda na to, že tráviaci trakt dieťatka do určitého veku vôbec nie je pripravený na tuhý príkrm. Zabúda sa na to, že dieťa si pýta prsník nielen od hladu. A že spánkové cykly dieťatka sú iné ako u dospelých ľudí.

Mýtus: Cumlík, fľaška, klobúčik sú neškodné

Podceňujú sa problémy pri kojení vzniknuté následkom používania cumlíka a fľaše.  Veď mamička určite aspoň raz počula, že jedna fľaška a jeden cumlík nemôžu nič pokaziť. To, že to nie je pravda, by ale mala vedieť mamička už pred pôrodom.

Používanie týchto umelých náhrad prsníka môže viesť k zhoršeniu prisatia. Tým pádom môže mať mamička bolesti, následkom ktorých odďaľuje dojčenie a tak môže klesnúť tvorba mliečka. Čo môže viesť až k odmietaniu prsníka a k štrajku dieťaťa. Tieto náhrady môžu zmiasť matku aj dieťa. Odďaľujú dojčenie, skracujú dojčenie. Dieťa je ukrátene o nenutritívne sanie na prsníku. Deti sa často používaním umelých náhrad prsníka odstavujú predčasne.

Dieťa sa dá ukľudniť inak ako cumlíkom.  Dojčenie, nosenie, mojkanie...

Ak treba dokrmovať, dá sa to aj inak ako fľaškou  - cievkou na prsníku, cievkou po prste, pohárikom, vtedy nehrozí riziko zhoršeného prisatia.

Klobúčik nie je riešením ani pre bolesti ani pre ploché bradavky. Dokonca môžu bolesti zhoršiť či spôsobiť. Pri klobúčiku je veľké riziko zníženia tvorby mlieka a tak predčasného odstavenia.

Mýtus: Treba vážením pred a po nadojčení  zistiť koľko mlieka vypilo dieťa.

Toto sa často deje v nemocnici, či na poradniach u lekára, tzv. skúška dojčenia. Pričom je to procedúra, ktorá nemá žiadnu výpovednú hodnotu a navyše metie ako matku tak aj dieťa.

Dieťa má ísť na prsník hneď ako prejaví záujem o dojčenie. Vážením pred dojčením dieťa stresujeme , lebo nenapĺňame jeho potrebu dojčiť sa, matka nereflektuje na jeho správanie sa a ono nechápe, potom je vynervovane a môže prsník odmietať, od hladu môže byť dieťatko tak vystresované a rozplakané, že sa nevie prisať. A po nadojčení má dieťa odpočívať spokojne v náruči matky a nie ísť na nejakú studenú váhu, má zaspať na prsníku pri matke. Kdežto vážením po dojčení, dieťa ktoré by chcelo spať preberieme, lebo ho zoberieme od matky a dieťa na to reaguje jediným spôsobom ako vie – plačom.

 Váhy sú nepresné. Nemusia ukázať váhový prírastok, dokonca som zažila situáciu, keď dieťa po tom ako evidentne dostatočne pilo na prsníku vážilo po nadojčení menej ako pred dojčením. Prvé dni je kolostra objemovo málo, ale napriek tomu stačí, váha je nepresná, matka dostane signál, že dieťa vypilo málo, nič, čí dokonca schudlo počas dojčenia. 

Čo ak sa dieťa napapalo a napriek tomu plače /lebo nie je nosené, lebo si chce poprdkať, grgnúť, či chce spať/ a váha ukáže málo? Toto veľmi stresuje rodičku. A  hlavne prvé dni papá novorodenec  objemovo málo /ale stačí to/, že váha, keďže je nepresná,  môže ukázať dokonca menej ako pred nadojčením? Dieťa sa dojčí aj z iných dôvodov ako je hlad, môže sa napiť menej, lebo bolo len smädné? Ak mamička odváži takéto dojčenie, tak ju to dokáže veľmi vystresovať. Rovnako je rozdiel keď dieťa papá každé 3 hodiny a keď papá každú polhodinu, či hodinu, vtedy síce vypije naraz menej, pričom za tie 3 hodiny to môže byť viac ako u toho prvého dieťaťa. No váha povie mamičke, že sa dieťa dojčí málo, čo však v skutočnosti nie je pravda. Plus netreba zabúdať na to, že ako dospelí, tak aj deti majú odlišný apetít.

A v ktorom momente by sa malo odvážiť dieťa? Čo ak si dieťa len robí prestávku v dojčení, chvíľu si naprázdno podudká, vyciká sa, poprdká, pripadne vykaká a potom zase pokračuje v papaní. Dieťa, ktoré ide na váhu môže byť o toto ukrátené, plus nepresnosti váhy, stres matky, lebo navážila málo, dieťa dostane fľašku a dojčenie končí skôr ako sa vôbec začalo. 

Ako teda zistiť či dieťatko pilo dosť? Sleduje sa čo dieťatko na prsníku robí, pozoruje sa dojčenie. Ak vidíme, že dieťa pije, čiže robí hlboké pohyby bradou, pričom robí pauzy v pohybe brady, keď je brada najviac poklesnutá. Vtedy má dieťatko plné ústa mliečka a prehltne. Ďalej sa orientujeme podľa toho ako ciká a kaká dieťa, ako sa správa pri a po nadojčení. Pretože ak matka /lekár, zdravotná setra, laktačná poradkyňa, otec, babka.../ vidí, že dieťa na prsníku pije, čiže vidí, že dieťa robí pauzy v pohybe brady,  tak ju žiadna váha nemusí ubezpečovať o tom, či jej dieťa jedlo alebo nie.

Mýtus: Dojčenie vyčerpáva matku

Nevyčerpáva. Vyčerpaná sa môže mamička cítiť kvôli tomu, že je to pre ňu nová situácia, pribudli nove povinnosti, starostlivosť o bábätko nie je jednoduchá ..prebaliť, nosiť, vstavať v noci, neskôr variť príkrmy, behať za dieťatkom a pod a pritom povinnosti kolo domácnosti a partnera ostávajú nezmenené. Ako si to uľahčiť? Spať spolu s dieťatkom v noci, tým pádom mamička nemusí vstávať z postele, dieťatko si len v polospánku privinie, nadojčí a spí ďalej. Tým pádom sa ani dieťa tak neprebudí a teda ho netreba následne pracne uspávať pochodovaním po byte. Ak sa dieťatko musí ešte v noci prebaliť, tak nadojčit,, prebaliť a následne znovu ponúknuť prsník na uspatie. Lebo jedna z funkcií dojčenia je uspať dieťa. Takto si dieťa skôr navykne na denný a nočný režim.  Cez deň môže mamička dieťa nosiť, dojčiť v šatke a porobiť si kolo domácnosti a oddýchne si počas denných spánkov dieťatka.

Často po nadojčení sa mamička cíti hladná, smädná, ospalá....nie nie je to vyčerpanie z dojčenia. Je to oxytocínový reflex, ktorý upozorňuje matku na to , aby nezabudla aj na svoje potreby a pomáha jej po náročnom dni zaspať rýchlejšie.

Mýtus:  Dojčenie staršieho dieťatka je nevhodné a nič mu to už nedáva.

Výrobcovia umelých mliek sa snažia presadiť, že umelé mlieko treba minimálne do troch rokov. Tak prečo nie dojčenie? Prečo by malo byť dojčenie ukončené nasilu nejako skôr? Mení sa materské mliečko dĺžkou dojčenia? Áno, mení sa. Materské mliečko sa prispôsobuje potrebám dieťatka. Reaguje zložením na jeho potreby. Po roku má materské mliečko dokonca viac imunitných faktorov. Prečo? Lebo v tomto období začína dieťa tráviť viac času v kolektívoch, oveľa viac ochutnáva svet a to doslova. Veď ktorá mamina netrávi čas s dieťaťom na ihrisku hlavne pozorovaním a riešením toho čo si malé batoľa strčilo do úst. Čiže po roku oveľa viac prichádza dieťa do kontaktu s cudzorodými organizmami a materské mliečko na to reaguje, tvorí protilátky, ktoré pomôžu dieťatku neochorieť alebo aspoň zvládnuť ochorenie ľahšie. Dojčenie ale nie je bublina kolo dieťatka, ktoré nedovolí žiadnej chorobe sa ani priblížiť, ale pomáha s ochorením bojovať. Dojčením neovplyvníme genetickú výbavu a z toho prameniaci stav imunity, ale pomáha imunitnému systému bojovať.

Mýtus: Mamička si nemôže počas dojčenia riešiť svoj zdravotný stav.

Len veľmi málo chorôb, ich diagnostika a liečba si v skutočnosti vyžaduje prerušenie, či ukončenie dojčenia. Údaj v príbalových letákoch, že sa nedoporučuje dojčiť pri danom lieku odrádza ako mamičku, tak aj lekára, či lekárnika. Prečo ten údaj tam je? Lebo nie je etické robiť cielené štúdie na deťoch, tehotných a dojčiacich ženách. A tak sa farmakofirmy zbavujá zodpovednosti.  A napriek tomu vieme, že deti lieky berú. Ako sa zistilo, či je daný liek vhodný? Existujú retrospektívne štúdie..čiže sa spätne zisťuje, či daný liek užila tehotná, dojčiaca či dieťa a aké boli následky. Ak sa zistilo, že dospelý liek môže, tak sa našlo dieťa, čo malo takmer 18 rokov a potrebovalo ho a dostalo ho, a tak sa postupne hranica používania lieku znížila. Plus výskumy v laboratóriách a iných živočíchoch, ktoré majú svoje pravidlá.

Aké sú zásady liečby u dojčiacich? Vo väčšine prípadov platí, ak sa daný liek môže počas tehotenstva, tak sa môže aj počas dojčenia. Pokiaľ danú účinnú látku môže užiť dieťa, tak ju môže učiť aj jeho dojčiaca mama. A potom sú to vlastnosti liekov ako ich väzba na bielkoviny krvnej plazy, čím je väčšia, tým menšie množstvo lieku sa dostane do materského mliečka. Tým menej lieku prechádza do materského mliečka, čím je väčší distribučný objem lieku, väčšia jeho molekulárna hmotnosť. Rovnako lieky nerozpustné v tukoch, zle prenikajú do mlieka Lieky určene na lokálnu liečbu, či lieky ktoré sa nevstrebávajú z tráviaceho traktu môžu byť bez obáv použité pri dojčení, bez jeho prerušenia..

Dojčiaca mamička môže absolvovať RTG, CT, sonografické vyšetrenie, či magnetickú rezonanciu. A to aj s použitím kontrastných látok. Výnimku sú rádioaktívne kontrastné látky, kedy sa dojčenie musí prerušiť a mamička je izolovaná od dieťatka, ale to je izolovaný každý jedinec bez ohľadu na pohlavie, dojčenie, kým rádioaktívnu látku nevylúči.

Mýtus: Zakázané potraviny počas dojčenia

Tento mýtus vznikol z toho, že matka niečo zjedla, v tej chvíli si uvedomila, že zjedla niečo „zakázané“ a samozrejme znervóznie. Následne jej nervozitu cíti dieťa a rozplače sa z neistoty, lebo nevie čo sa deje. Čim si matka potvrdí, že áno „zakázaná“  potravina škodí. A postupne sa dopracuje k tomu , že žije na suchých rožkoch a vode a dieťa napriek tomu plače. Lebo matka je nervózna z vlastných obmedzení a svoju nervozitu prenáša na dieťa. Veľmi málo detí je citlivých  na jedálny lístok matky. Matka bez ohľadu na to, či dojčí alebo nie, ako aj všetci ľudia, by sa mali stravovať zdravo, plnohodnotne a pestro. Pokiaľ naozaj niečo škodí /po vylúčení chýb v dojčení a vylúčení iných príčin plaču/, čiže matka registruje kožný výsev, bolesti bruška a pod., Tak sa doporučuje vylúčiť danú potravinu do zlepšenia zdravotného stavu. Ak sa zdravotný stav nelepší, tak nie je na vine daná potravina. Po zlepšení nanovo nasadiť, a ak sa potiaže nevyskytnú, pokojne danú vec môže matka jesť. Ak dieťa znovu reaguje, tak danú potravinu vylúčiť na dlhšie a s odstupom času vyskúšať znovu. Rovnako ako pri príkrmoch.

Rovnako neškodí ak si občas a s mierou dá matka pohárik vína, kávu a pod. Ani cigareta nie je zakázaná, ale tu si treba uvedomiť, že fajčenie škodí zdraviu, čiže by nemal fajčiť nikto.

Mýtus: Dieťa sa samé neodstaví, treba ho odstaviť aby nebolo rozmaznané a závislé.

Dieťa sa rodí ako cicavec, čiže sa rodí s potrebou dojčiť. Na to má sací reflex. Tento reflex časom mizne, väčšinou nie pred 2,5 rokom, preto sa dovtedy dieťa ani samostatne a dobrovoľne neodstaví. Skôr je to  pri chybách v dojčení, snahe rodičov o odstavenie, používanie umelých náhrad prsníka, prirýchle zavedenie príkrmov a iných tekutín, v tehotenstve...

V prírode sa mláďatá cicavcov odstavia pri prerezaní prvého trvalého zuba. Rovnako je to aj u ľudí, veď preto sa mliečny chrup nazýva mliečnym, lebo ho máme počas obdobia mliečnej stravy.

Tak ako je pre dieťa míľnikom vo vývoji prvé pretočenie, prvé samostatné uchytenie hračky do rúk, prvý krôčik, ktoré musí dieťa urobiť samé, rovnako by malo mať dieťa možnosť rozhodnúť sa samé o svojom odstavení. Keď na to dozrie samé, je to výborný stimul pre jeho sebavedomie a posúva ho to ďalej.

Bábätko, ktoré sa nasilu odstavuje v čase, keď na to nie je pripravené, bude o prsník bojovať. A dokáže byť veľmi silný súper. Väčšinou aj vyhráva, mamička často celé mesiace neustále prehráva. Cez deň ho akosi “ošáli”, no podvečer či v noci to nejde. Hororové dni, plné stresu a plaču sa aj tak končia dojčením. Trpí bábätko. Trpí mamička, lebo podvedome cíti , že to čo  robí nie je prirodzené. Trpí manžel, trpí celá rodina. Má zmysel robiť si peklo zo života , keď môže byť nádherný a plný šťastia i rodinnej pohody? Koľkým mamičkám zostáva rana na duši?

Dieťa pripravené na odstavenie sa rozhodne samé, je to pre neho a tým pádom aj pre mamičku a rodinu bez plaču a bolesti. A hrdosť dieťatko po vlastnom rozhodnutí je rovnaká ako keď spraví prvý samostatný krôčik.

Často mamička predčasne odstaví dieťa z vlastnej frustrácie, z pocitu, že ju kojenie obmedzuje v jej vlastnej slobode, že je uzavretá medzi štyrmi stenami.  Lebo stále je kojenie na verejnosti bohužiaľ tak trošku tabu. Mamičky sa hanbia, boja sa reakcie okolia a pritom je to možno len ich pocit. Keď dá matka dieťaťu na ulici fľašku je považovaná za vzornú matku, ktorá nezabúda na potreby svojho dieťatka.  Ale keď ponúkne prsník, považujú ju za excentrickú, alebo za neschopnú odnaučiť dieťa od prsníka, hlavne ak sa jedná o staršie bábätko.  Pritom to vôbec tak nie je. Dojčenie je prirodzené pre dieťa. Matku nijak neobmedzuje v slobode. Veď mliečko je vždy po ruke, má správnu teplotu, netreba si dopredu vyrátavať, koľko sa niekde zdržím, koľko fľašiek mám brať so sebou, netreba sa ponáhľať domov, lebo už nie sú zásoby.

Generácia vyrastajúca v socializme bola prehnane nútená robiť všetko podľa noriem, čiže dojčenie nebolo vhodné, lebo sa nedalo normalizovať. A tak  naše mamy a svokry, čiže babičky našich detí/ často radia podľa toho ako to bolo za ich čias. Kojiť každé tri hodiny, nebrať dieťa na ruky, nech si nezvyká, dieťa ma spať samé v postieľke, najlepšie celú noc bez prestávky, treba ho nechať vyplakať, veď si len posilňuje pľúcka, cumlík a fľaška sú normálne, čo najskôr začať papať všetko... A tieto svoje skúsenosti, chcú posúvať ďalej. Veď prečo aj nie, veď to predsa fungovalo. Ale na to, že vďaka tomu je z nás generácia alergikov a že málokto dojčil dlhodobo sa už zabudlo.