Mýty a pravdy o dojčení

Mamička sa v príprave na dojčenie dozvie veľa informácií. Niektoré si navzájom odporujú, niektoré sa zdajú byť už na prvý pohľad nezmysel. Ako sa má v tom mamička vyznať? Čo je dojčeniu prospešné a ktoré postupy naopak buď nefungujú alebo dokonca škodia? Tých informácií, ktoré môžu poškodiť je bohužiaľ dosť. Väčšinou sú síce mienené ako dobrá rada mamičke, no môžu narobiť viac škody ako osohu. Často sa týmito informáciami redukuje úloha dojčenia iba na kŕmenie. Zabúda sa na emocionálny a sociálny význam dojčenia, že sa tým buduje jedinečný a doživotný vzťah matky a dieťaťa. Tieto informácie sa na mamičky tlačia zo všetkých strán, od rodiny, kamarátok a bohužiaľ aj zdravotníkov.

Prečo je to tak? Pramení to z nedostatku informácií, vedomostí, z neochoty alebo nedostatku času riešiť problém, v tom lepšom prípade je to snaha poradiť mamičke síce to najlepšie ale podľa starých a zaužívaných zvykov. A mamička, ktorá sa snaží vyriešiť nejaký problém s bábätkom a nemá dostatok informácií, je veľmi ľahký cieľ, lebo je ľahko ovplyvniteľná. Veď je predsa radí mama, kamarátka, lekár...

Mýtus: V našej rodine ženy nemajú mlieko

Mamička je často ešte počas tehotnosti zneistená tým, že jej mama, babka, sestry nekojili a teda ani ona mať mlieko nebude, lebo to majú v rodine. Ale každá žena je jedinečná, každá má iné mliečne žľazy. Väčšina žien dojčiť môže, malé percento žien má anatomickú odchýlku /nedostatočne alebo úplne nevyvinuté prsné žľazy/, pripadne ochorenie, kde je tvorba mliečka znížená a veľmi málo chorôb potrebuje liečbu, pri ktorej sa naozaj dojčiť nemôže. Ale aj pri zníženej tvorbe mliečka sa dojčit dá a aj dlhodobo. Väčšinou je dojčenie ovplyvnené nesprávnym začiatkom a nesprávnymi informáciami. A teda nedá sa vylúčiť, že ostatné ženy v rodine by kľudne mohli dojčiť, keby vedeli ako na to, keby neboli ovplyvnené okolím a mýtmi.

Mýtus: Ploché bradavky = problém s dojčením

Už pred pôrodom sa často maminka dozvie, že má ploché bradavky a okolie jej tvrdí, že s nimi dojčiť nebude, že musí s nimi niečo robiť ak chce vôbec dojčiť. Nútia tehuľku nosiť formovače, počula som aj o šúchaní sa o stenu, aby sa bradavky vytvorili. Prvorodičky sú týmto veľmi stresované a zbytočne už dopredu dostavajú signál, že dojčenie u nich je problematické. Po pôrode sú im zbytočne nanútene klobúčiky. A pritom bradavky a dvorce sa vyvíjajú až po pôrode, vplyvom hormónov a dojčením . Čiže stresovať mamičku ešte pred pôrodom, je veľmi kontraproduktívne. Navyše správne prisaté dieťa /asymetrické prisatie/ sa prisáva na dvorec a nie na bradavku.

Mýtus: Aby mala matka mlieko musí si po pôrode oddýchnuť a byť sama

Často chce rodina, či zdravotníci pomôcť matke po pôrode tým, že zoberú bábätko, nech si matka oddýchne. Lenže  toto môže u mamičky po pôrode vyvolať smútok a depresie, čo tvorbe mlieka neprospieva. Matka mala 9 mesiacov pod srdiečkom svoje bábätko a strašne sa na neho tešila, pôrod je úžasná hormonálna búrka a vytúženým cieľom je mať konečne v náručí dieťatko. Ak to nie je umožnené, matka prirodzene smúti. Popôrodnú depresiu prehlbuje separácia od dieťatka. A k dojčeniu veľmi chýba ten najsilnejší stimul – bábätko. Dojčenie je prirodzené, ale treba sa naučiť ako na to. Mamička sa učí dojčiť dojčením a aj dieťatko sa učí dojčiť dojčením. Nijak inak sa to naučiť nedá. Veľmi dôležitý je začiatok dojčenia. A ten nastane hneď po pôrode. Dieťatko bolo doteraz v brušku pevne spojené s maminkou, cítilo ju každou svojou bunkou, cítilo jej vôňu, ukľudňoval ho tlkot matkinho srdiečka. Mamka bola celý jeho svet. A pôrodom sa toto puto nekončí. Dieťa očakáva a rodí sa s potrebou byť pri mame, naďalej chce cítiť svoju mamu, dotýkať sa jej, počuť jej srdiečko. Preto by malo byť s maminkou aj naďalej, nemalo by isť na tvrdé lôžko bez vône, ale do matkinej náruče. Na jej hrudník, kde ho ukľudní známy zvuk – tlkot srdca, kde ho objíme láskyplná náruč matky a cíti, že je stále súčasťou matkinho života. Novorodenec nemá pojem o čase, každá minúta bez matky mu pripadá nekonečne dlhá, nechápe a preto dáva o sebe vedieť jediným spôsobom ako vie – plačom. Matkin hrudník je počas tehotenstva a po pôrode oveľa viac prekrvený, preto aby zabezpečil teplé privítanie bábätka na svete. Preto nehrozí podchladenie ak je dieťatko položené nahé hneď po pôrode na matkin hrudník. Môže byť zhora prikrytý plienočkou. Takýto kontakt koža na kožu by mal trvať aspoň 2 hodiny po pôrode /pokiaľ zdravotný stav dovolí/.Počas tejto doby začne bábätko javiť záujem o dojčenie a postupne sa priplazí samo k bradavke. Áno dokáže to. J Bradavka totiž vonia veľmi podobne ako plodová voda. Postupne dieťatko olizuje bradavku, spoznáva ju, chytá ju do rúčky až sa nakoniec prisaje. Ak má dieťatko umožnené samoprisatie hneď po pôrode v neustálom kontakte koža na kožu, tak sa prisaje reflexne správne. Ak je dieťatko separované od matky, tak čím neskôr je prvé dojčenie, tým viac klesá pravdepodobnosť, že sa prisaje správne. Po prevezení z pôrodnej sály by kontakt koža na kožu mal pokračovať aj naďalej a dieťatko by sa malo dojčiť na požiadanie.

Mýtus: Dojčiť každé 3 hodiny

Často sa mamičky stretávajú s názorom dojčiť dieťa každé tri hodiny a dojčiť len určitý čas na jednom prsníku a potom vymeniť za druhý. A ak dieťa žiada dojčenie skôr, tak treba ten interval natiahnuť aj nasilu, najčastejšie s cumlíkom. Lenže takto mamička nereflektuje na požiadavku dieťaťa, jej telo nedostáva signál, že treba mliečko tvoriť, dojčenie sa odďaľuje a tak sa laktácia veľmi pomaly rozbieha, či sa môže znížiť natoľko, že mamička dieťa odstaví.  Častým prikladaním bábätka na prsník sa stimulujú prsné žľazy rozvíja sa laktácia. Najviac signálov na tvorbu mliečka dostáva telo práve počas dojčenia. Pri dojčení nie je potrebné sledovať intervaly medzi dojčeniami ani čas strávený na prsníku. Dôležité je to, či je dieťatko správne prisaté, vedieť rozoznať, či dieťa na prsníku pije alebo nenutritívne saje. Efektívnosť dojčenia sa neriadi časom stráveným na prsníku, veď dieťa môže byť na prsníku aj 24 hodín ale ak nie je prisaté a nepije, tak sa nenapapá.

Nie je dôležitý čas strávený na prsníku, treba vedieť rozoznať kedy dieťatko pije. Rovnako je dôležité neprehadzovať predčasne dieťa na druhý prsník ale nechať dieťa „dopiť“ najprv jeden prsník a až potom preložiť na druhý ak ešte chce.  „Dopiť“ je v úvodzovkách preto, lebo prsník sa nedá vypiť do dna, tvora mliečka je kontinuálny proces, ktorý sa počas dojčenia nezastaví ale dokonca zvýrazní.  To či ma dieťa vypiť jeden alebo oba prsníky alebo ich dokonca vystriedať viackrát počas jedného dojčenia závisí čisto od dieťatka a jeho apetítu. Na jedno dojčenie môže chcieť oba prsníky, na ďalšie možno len jeden, lebo sa chcelo „len“ napiť .

Ako teda dojčiť? Ponúknuť prvý prsník, nechať dieťatko piť, čiže vidíme že robí pauzy v pohybe brady /hlboké veľké pohyby bradou, pričom keď je brada najviac poklesnutá, tak ostane na chviľu stáť—vtedy má dieťatko plnú pusu mliečka a prehltne/, keď už tieto pauzy nerobí, čiže len saje na prsníku /krátke rýchle pohyby bradou/ tak stlačíme prsník. Ak už ani po stlačení nepije, a dáva najavo záujem o dojčenie , tak ponúkneme druhý prsník a postup zopakujeme. Takto môžeme vystriedať prsníky aj niekoľkokrát počas jedného dojčenia ak to dieťatko vyžaduje.

Mýtus: Mlieko nabieha až na 3-4 deň, prsníky sa vtedy musia bolestivo naliať

Často matky čakajú na „príchod“ mlieka, že matky majú mlieko až na 3. deň, čiže priloženie hneď po pôrode a do toho dňa, kým sa matke nenalejú prsníky, teda ani nie je potrebné, dieťa môže byť do vtedy prikrmované. A to väčšinou nevhodne, čiže fľaškou, čím sa môže pokaziť prisatie bábätka. A zabúda sa na to, že to prvé mliečko, kolostrum sa tvorí už počas tehotenstva, cca od 16tt,  a teda je aj hneď po pôrode. Aj keď ho nie je objemovo veľa, je to práve to, čo má novorodenec dostať.  Pokryje energetické potreby bábätka a teda prikrmovanie vo väčšine prípadov nie je vôbec potrebné. Príroda to zariadila tak, že aj dieťatko ktoré príde na svet trošku skôr, už ma prichystané mliečko. Bolestivému naliatiu prsníkov po pôrode sa dá vyhnúť dojčením na požiadanie od prvej chvíli po pôrode.

Mýtus: Dojčenie má bolieť

Často sa nerieši bolesť pri dojčení, lebo dojčenie má vraj bolieť. Ak to pretrváva dlhšie, môžu byť bolesti také silné, že mamička má paniku z dojčenia a dieťatko odstaví. Nie. Dojčenie nemá bolieť. Bradavky môžu byť zo začiatku citlivé, predsa len je to pre ne nové. Ale akonáhle opisuje mamička tieto pocity ako bolesť tak treba skontrolovať dojčenie. Skrýva sa za tým zlé prisatie alebo infekcia, pri dlhšom trvaní väčšinou oboje, plus poškodenie bradaviek, praskliny. Rovnako treba skontrolovať podjazykovú uzdičku bábätka, lebo ak je krátka a tuhá tak bráni správnemu prisatiu a jazyk sa hýbe inak a preto poškodzuje bradavky. Ak sa prisatie upraví, infekcia prelieči, zhojí sa aj poškodenie bradavky a dojčenie nebude bolieť. Sú ženy ktoré majú citlivejšie bradavky v závislosti od menštruačného cyklu.

Správne prisatie je asymetrické. Ústa sú na široko otvorené, dieťa má v puse väčšiu časť dvorca pod bradavkou ako nad, pery sú vyvrátene von, jazyk je položeny nad spodnou perou a vystrčený von z pusinky. Noštek je voľný a prsníka sa dotyka bradička dieťatka a nie noštek.

Mýtus: Slabé mlieko

Veľmi častý je mýtus, že mamička má slabé mlieko, ak je dieťatko plačlivé alebo nepriberá podľa tabuliek.  Toto môže mamičku, hlavne prvorodičku zneistiť natoľko, že odstaví svoje dieťatko a dá prednosť fľaške s umelým mliekom.  Ale slabé mlieko neexistuje, mlieko sa tvorí podľa aktuálnych potrieb dieťatka, to to pravé a najlepšie pre dieťatko, ale zároveň treba skontrolovať dojčenie, pretože jedine tak sa dá zistiť, v čom je vlastne problém. Materské mlieko na rozdiel od umelého mlieka nie je uniformné. Je iné ráno, iné večer, iné keď je dieťatko choré, dokonca sa mení aj počas dojčenia. Proste materské mlieko sa prispôsobuje aktuálnym potrebám dieťatka. Prispieva tomu aj nenutritívne sanie na prsníku, kedy žľazy na dvorci analyzujú sliny dieťatka a tak dávajú signál aké mliečko treba tvoriť.

Ak dieťa plače hlavne večer, je mamička tlačená buď do prikrmovania večer kašou alebo aspoň umelým mliekom, lebo jej mliečko bábätku určite na noc nestačí. Rovnako okolie nanucuje predčasný tuhý príkrm, ak dieťatko sa v noci budí s odôvodnením, že je to určite preto, lebo je hladné. Že mu treba zaťažiť na noc žalúdok, aby sa nebudilo. A úplne sa zabúda na to, že tráviaci trakt dieťatka do určitého veku vôbec nie je pripravený na tuhý príkrm. Zabúda sa na to, že dieťa si pýta prsník nielen od hladu. A že spánkové cykly dieťatka sú iné ako u dospelých ľudí.

Mýtus: Cumlík, fľaška, klobúčik sú neškodné

Podceňujú sa problémy pri kojení vzniknuté následkom používania cumlíka a fľaše.  Veď mamička určite aspoň raz počula, že jedna fľaška a jeden cumlík nemôžu nič pokaziť. To, že to nie je pravda, by ale mala vedieť mamička už pred pôrodom.

Používanie týchto umelých náhrad prsníka môže viesť k zhoršeniu prisatia. Tým pádom môže mať mamička bolesti, následkom ktorých odďaľuje dojčenie a tak môže klesnúť tvorba mliečka. Čo môže viesť až k odmietaniu prsníka a k štrajku dieťaťa. Tieto náhrady môžu zmiasť matku aj dieťa. Odďaľujú dojčenie, skracujú dojčenie. Dieťa je ukrátene o nenutritívne sanie na prsníku. Deti sa často používaním umelých náhrad prsníka odstavujú predčasne.

Dieťa sa dá ukľudniť inak ako cumlíkom.  Dojčenie, nosenie, mojkanie...

Ak treba dokrmovať, dá sa to aj inak ako fľaškou  - cievkou na prsníku, cievkou po prste, pohárikom, vtedy nehrozí riziko zhoršeného prisatia.

Klobúčik nie je riešením ani pre bolesti ani pre ploché bradavky. Dokonca môžu bolesti zhoršiť či spôsobiť. Pri klobúčiku je veľké riziko zníženia tvorby mlieka a tak predčasného odstavenia.

Mýtus: Treba vážením pred a po nadojčení  zistiť koľko mlieka vypilo dieťa.

Toto sa často deje v nemocnici, či na poradniach u lekára, tzv. skúška dojčenia. Pričom je to procedúra, ktorá nemá žiadnu výpovednú hodnotu a navyše metie ako matku tak aj dieťa.

Dieťa má ísť na prsník hneď ako prejaví záujem o dojčenie. Vážením pred dojčením dieťa stresujeme , lebo nenapĺňame jeho potrebu dojčiť sa, matka nereflektuje na jeho správanie sa a ono nechápe, potom je vynervovane a môže prsník odmietať, od hladu môže byť dieťatko tak vystresované a rozplakané, že sa nevie prisať. A po nadojčení má dieťa odpočívať spokojne v náruči matky a nie ísť na nejakú studenú váhu, má zaspať na prsníku pri matke. Kdežto vážením po dojčení, dieťa ktoré by chcelo spať preberieme, lebo ho zoberieme od matky a dieťa na to reaguje jediným spôsobom ako vie – plačom.

 Váhy sú nepresné. Nemusia ukázať váhový prírastok, dokonca som zažila situáciu, keď dieťa po tom ako evidentne dostatočne pilo na prsníku vážilo po nadojčení menej ako pred dojčením. Prvé dni je kolostra objemovo málo, ale napriek tomu stačí, váha je nepresná, matka dostane signál, že dieťa vypilo málo, nič, čí dokonca schudlo počas dojčenia. 

Čo ak sa dieťa napapalo a napriek tomu plače /lebo nie je nosené, lebo si chce poprdkať, grgnúť, či chce spať/ a váha ukáže málo? Toto veľmi stresuje rodičku. A  hlavne prvé dni papá novorodenec  objemovo málo /ale stačí to/, že váha, keďže je nepresná,  môže ukázať dokonca menej ako pred nadojčením? Dieťa sa dojčí aj z iných dôvodov ako je hlad, môže sa napiť menej, lebo bolo len smädné? Ak mamička odváži takéto dojčenie, tak ju to dokáže veľmi vystresovať. Rovnako je rozdiel keď dieťa papá každé 3 hodiny a keď papá každú polhodinu, či hodinu, vtedy síce vypije naraz menej, pričom za tie 3 hodiny to môže byť viac ako u toho prvého dieťaťa. No váha povie mamičke, že sa dieťa dojčí málo, čo však v skutočnosti nie je pravda. Plus netreba zabúdať na to, že ako dospelí, tak aj deti majú odlišný apetít.

A v ktorom momente by sa malo odvážiť dieťa? Čo ak si dieťa len robí prestávku v dojčení, chvíľu si naprázdno podudká, vyciká sa, poprdká, pripadne vykaká a potom zase pokračuje v papaní. Dieťa, ktoré ide na váhu môže byť o toto ukrátené, plus nepresnosti váhy, stres matky, lebo navážila málo, dieťa dostane fľašku a dojčenie končí skôr ako sa vôbec začalo. 

Ako teda zistiť či dieťatko pilo dosť? Sleduje sa čo dieťatko na prsníku robí, pozoruje sa dojčenie. Ak vidíme, že dieťa pije, čiže robí hlboké pohyby bradou, pričom robí pauzy v pohybe brady, keď je brada najviac poklesnutá. Vtedy má dieťatko plné ústa mliečka a prehltne. Ďalej sa orientujeme podľa toho ako ciká a kaká dieťa, ako sa správa pri a po nadojčení. Pretože ak matka /lekár, zdravotná setra, laktačná poradkyňa, otec, babka.../ vidí, že dieťa na prsníku pije, čiže vidí, že dieťa robí pauzy v pohybe brady,  tak ju žiadna váha nemusí ubezpečovať o tom, či jej dieťa jedlo alebo nie.

Mýtus: Dojčenie vyčerpáva matku

Nevyčerpáva. Vyčerpaná sa môže mamička cítiť kvôli tomu, že je to pre ňu nová situácia, pribudli nove povinnosti, starostlivosť o bábätko nie je jednoduchá ..prebaliť, nosiť, vstavať v noci, neskôr variť príkrmy, behať za dieťatkom a pod a pritom povinnosti kolo domácnosti a partnera ostávajú nezmenené. Ako si to uľahčiť? Spať spolu s dieťatkom v noci, tým pádom mamička nemusí vstávať z postele, dieťatko si len v polospánku privinie, nadojčí a spí ďalej. Tým pádom sa ani dieťa tak neprebudí a teda ho netreba následne pracne uspávať pochodovaním po byte. Ak sa dieťatko musí ešte v noci prebaliť, tak nadojčit,, prebaliť a následne znovu ponúknuť prsník na uspatie. Lebo jedna z funkcií dojčenia je uspať dieťa. Takto si dieťa skôr navykne na denný a nočný režim.  Cez deň môže mamička dieťa nosiť, dojčiť v šatke a porobiť si kolo domácnosti a oddýchne si počas denných spánkov dieťatka.

Často po nadojčení sa mamička cíti hladná, smädná, ospalá....nie nie je to vyčerpanie z dojčenia. Je to oxytocínový reflex, ktorý upozorňuje matku na to , aby nezabudla aj na svoje potreby a pomáha jej po náročnom dni zaspať rýchlejšie.

Mýtus:  Dojčenie staršieho dieťatka je nevhodné a nič mu to už nedáva.

Výrobcovia umelých mliek sa snažia presadiť, že umelé mlieko treba minimálne do troch rokov. Tak prečo nie dojčenie? Prečo by malo byť dojčenie ukončené nasilu nejako skôr? Mení sa materské mliečko dĺžkou dojčenia? Áno, mení sa. Materské mliečko sa prispôsobuje potrebám dieťatka. Reaguje zložením na jeho potreby. Po roku má materské mliečko dokonca viac imunitných faktorov. Prečo? Lebo v tomto období začína dieťa tráviť viac času v kolektívoch, oveľa viac ochutnáva svet a to doslova. Veď ktorá mamina netrávi čas s dieťaťom na ihrisku hlavne pozorovaním a riešením toho čo si malé batoľa strčilo do úst. Čiže po roku oveľa viac prichádza dieťa do kontaktu s cudzorodými organizmami a materské mliečko na to reaguje, tvorí protilátky, ktoré pomôžu dieťatku neochorieť alebo aspoň zvládnuť ochorenie ľahšie. Dojčenie ale nie je bublina kolo dieťatka, ktoré nedovolí žiadnej chorobe sa ani priblížiť, ale pomáha s ochorením bojovať. Dojčením neovplyvníme genetickú výbavu a z toho prameniaci stav imunity, ale pomáha imunitnému systému bojovať.

Mýtus: Mamička si nemôže počas dojčenia riešiť svoj zdravotný stav.

Len veľmi málo chorôb, ich diagnostika a liečba si v skutočnosti vyžaduje prerušenie, či ukončenie dojčenia. Údaj v príbalových letákoch, že sa nedoporučuje dojčiť pri danom lieku odrádza ako mamičku, tak aj lekára, či lekárnika. Prečo ten údaj tam je? Lebo nie je etické robiť cielené štúdie na deťoch, tehotných a dojčiacich ženách. A tak sa farmakofirmy zbavujá zodpovednosti.  A napriek tomu vieme, že deti lieky berú. Ako sa zistilo, či je daný liek vhodný? Existujú retrospektívne štúdie..čiže sa spätne zisťuje, či daný liek užila tehotná, dojčiaca či dieťa a aké boli následky. Ak sa zistilo, že dospelý liek môže, tak sa našlo dieťa, čo malo takmer 18 rokov a potrebovalo ho a dostalo ho, a tak sa postupne hranica používania lieku znížila. Plus výskumy v laboratóriách a iných živočíchoch, ktoré majú svoje pravidlá.

Aké sú zásady liečby u dojčiacich? Vo väčšine prípadov platí, ak sa daný liek môže počas tehotenstva, tak sa môže aj počas dojčenia. Pokiaľ danú účinnú látku môže užiť dieťa, tak ju môže učiť aj jeho dojčiaca mama. A potom sú to vlastnosti liekov ako ich väzba na bielkoviny krvnej plazy, čím je väčšia, tým menšie množstvo lieku sa dostane do materského mliečka. Tým menej lieku prechádza do materského mliečka, čím je väčší distribučný objem lieku, väčšia jeho molekulárna hmotnosť. Rovnako lieky nerozpustné v tukoch, zle prenikajú do mlieka Lieky určene na lokálnu liečbu, či lieky ktoré sa nevstrebávajú z tráviaceho traktu môžu byť bez obáv použité pri dojčení, bez jeho prerušenia..

Dojčiaca mamička môže absolvovať RTG, CT, sonografické vyšetrenie, či magnetickú rezonanciu. A to aj s použitím kontrastných látok. Výnimku sú rádioaktívne kontrastné látky, kedy sa dojčenie musí prerušiť a mamička je izolovaná od dieťatka, ale to je izolovaný každý jedinec bez ohľadu na pohlavie, dojčenie, kým rádioaktívnu látku nevylúči.

Mýtus: Zakázané potraviny počas dojčenia

Tento mýtus vznikol z toho, že matka niečo zjedla, v tej chvíli si uvedomila, že zjedla niečo „zakázané“ a samozrejme znervóznie. Následne jej nervozitu cíti dieťa a rozplače sa z neistoty, lebo nevie čo sa deje. Čim si matka potvrdí, že áno „zakázaná“  potravina škodí. A postupne sa dopracuje k tomu , že žije na suchých rožkoch a vode a dieťa napriek tomu plače. Lebo matka je nervózna z vlastných obmedzení a svoju nervozitu prenáša na dieťa. Veľmi málo detí je citlivých  na jedálny lístok matky. Matka bez ohľadu na to, či dojčí alebo nie, ako aj všetci ľudia, by sa mali stravovať zdravo, plnohodnotne a pestro. Pokiaľ naozaj niečo škodí /po vylúčení chýb v dojčení a vylúčení iných príčin plaču/, čiže matka registruje kožný výsev, bolesti bruška a pod., Tak sa doporučuje vylúčiť danú potravinu do zlepšenia zdravotného stavu. Ak sa zdravotný stav nelepší, tak nie je na vine daná potravina. Po zlepšení nanovo nasadiť, a ak sa potiaže nevyskytnú, pokojne danú vec môže matka jesť. Ak dieťa znovu reaguje, tak danú potravinu vylúčiť na dlhšie a s odstupom času vyskúšať znovu. Rovnako ako pri príkrmoch.

Rovnako neškodí ak si občas a s mierou dá matka pohárik vína, kávu a pod. Ani cigareta nie je zakázaná, ale tu si treba uvedomiť, že fajčenie škodí zdraviu, čiže by nemal fajčiť nikto.

Mýtus: Dieťa sa samé neodstaví, treba ho odstaviť aby nebolo rozmaznané a závislé.

Dieťa sa rodí ako cicavec, čiže sa rodí s potrebou dojčiť. Na to má sací reflex. Tento reflex časom mizne, väčšinou nie pred 2,5 rokom, preto sa dovtedy dieťa ani samostatne a dobrovoľne neodstaví. Skôr je to  pri chybách v dojčení, snahe rodičov o odstavenie, používanie umelých náhrad prsníka, prirýchle zavedenie príkrmov a iných tekutín, v tehotenstve...

V prírode sa mláďatá cicavcov odstavia pri prerezaní prvého trvalého zuba. Rovnako je to aj u ľudí, veď preto sa mliečny chrup nazýva mliečnym, lebo ho máme počas obdobia mliečnej stravy.

Tak ako je pre dieťa míľnikom vo vývoji prvé pretočenie, prvé samostatné uchytenie hračky do rúk, prvý krôčik, ktoré musí dieťa urobiť samé, rovnako by malo mať dieťa možnosť rozhodnúť sa samé o svojom odstavení. Keď na to dozrie samé, je to výborný stimul pre jeho sebavedomie a posúva ho to ďalej.

Bábätko, ktoré sa nasilu odstavuje v čase, keď na to nie je pripravené, bude o prsník bojovať. A dokáže byť veľmi silný súper. Väčšinou aj vyhráva, mamička často celé mesiace neustále prehráva. Cez deň ho akosi “ošáli”, no podvečer či v noci to nejde. Hororové dni, plné stresu a plaču sa aj tak končia dojčením. Trpí bábätko. Trpí mamička, lebo podvedome cíti , že to čo  robí nie je prirodzené. Trpí manžel, trpí celá rodina. Má zmysel robiť si peklo zo života , keď môže byť nádherný a plný šťastia i rodinnej pohody? Koľkým mamičkám zostáva rana na duši?

Dieťa pripravené na odstavenie sa rozhodne samé, je to pre neho a tým pádom aj pre mamičku a rodinu bez plaču a bolesti. A hrdosť dieťatko po vlastnom rozhodnutí je rovnaká ako keď spraví prvý samostatný krôčik.

Často mamička predčasne odstaví dieťa z vlastnej frustrácie, z pocitu, že ju kojenie obmedzuje v jej vlastnej slobode, že je uzavretá medzi štyrmi stenami.  Lebo stále je kojenie na verejnosti bohužiaľ tak trošku tabu. Mamičky sa hanbia, boja sa reakcie okolia a pritom je to možno len ich pocit. Keď dá matka dieťaťu na ulici fľašku je považovaná za vzornú matku, ktorá nezabúda na potreby svojho dieťatka.  Ale keď ponúkne prsník, považujú ju za excentrickú, alebo za neschopnú odnaučiť dieťa od prsníka, hlavne ak sa jedná o staršie bábätko.  Pritom to vôbec tak nie je. Dojčenie je prirodzené pre dieťa. Matku nijak neobmedzuje v slobode. Veď mliečko je vždy po ruke, má správnu teplotu, netreba si dopredu vyrátavať, koľko sa niekde zdržím, koľko fľašiek mám brať so sebou, netreba sa ponáhľať domov, lebo už nie sú zásoby.

Generácia vyrastajúca v socializme bola prehnane nútená robiť všetko podľa noriem, čiže dojčenie nebolo vhodné, lebo sa nedalo normalizovať. A tak  naše mamy a svokry, čiže babičky našich detí/ často radia podľa toho ako to bolo za ich čias. Kojiť každé tri hodiny, nebrať dieťa na ruky, nech si nezvyká, dieťa ma spať samé v postieľke, najlepšie celú noc bez prestávky, treba ho nechať vyplakať, veď si len posilňuje pľúcka, cumlík a fľaška sú normálne, čo najskôr začať papať všetko... A tieto svoje skúsenosti, chcú posúvať ďalej. Veď prečo aj nie, veď to predsa fungovalo. Ale na to, že vďaka tomu je z nás generácia alergikov a že málokto dojčil dlhodobo sa už zabudlo.

Toto je príbeh o cumlíku od mojej kamarátky - tu pod nickom elinka27 (súhlasila s jeho uverejnením).

Tento článok nebol písaný s cieľom použiť ho ako návod na odučenie dieťata od cumlíka, ani ako návod k dojčeniu pri používaní cumlíka. Píšem ho ako výstrahu a poučenie pre mamičky, ktoré dojčia a uvažujú nad jeho používaním. Isto sa nájdú aj mamičky, ktoré budú argumentovať, že cumlík používali popri dojčení bez obtiaží. K tomu len podotknem, že moje kamarátky, ktoré ho používali, dnes už nedojčia. Každé dieťatko je iné a naozaj, čo platí pre jedno, nemusí pre druhé.

Keď sa narodila dcérka, bola presne ten typ bábätka ako jej starší brat, niektorí by ju nazvali „náročné dieťa“. Neustále si vyžadovala moju pozornosť a blízkosť a kedže aj ja som jej blízkosť potrebovala, snažila som sa nájsť riešenie ako to skĺbiť, aby som sa mohla venovať aj synovi a byť aj jemu na blízku.

V tomto nám pomohla šatka na nosenie, kde sa dcérka ukľudnila, spala a ja som mala voľné ruky. Problém však nastal v tom, že nevedela zaspať bez prsníka, a tak to u nás niekedy vyzeralo tak, že na prsníku bola každú chvíľu a kedže bola v šatke tak to nebola prekážka. Odmietala však spávať v kočíku.

Nebudem zachádzať do podrobností, výsledok bol nakoniec ten, že som podľahla tlaku blízkej rodiny a tiež odporúčania pediatričky, kedže dcérka pribrala za prvý mesiac viac ako 1,5 kg a tento prírastok sa jej zdal vysoký, a cumlík začala používať. Zrazu vedela spať omnoho dlhšie, a dokonca aj v kočíku.

Síce sa po takom dlhom spánku budila s obrovským plačom, ale pripisovala som to tomu, že keď si dobre pospala tak jej dobre vytrávilo. Mliečka bolo dosť, tak som ju vždy nadojčila a ukľudnila sa. Takto sme fungovali krásne niekoľko týždňov a naozaj bez obtiaží. Ja som sa vnútorne ukľudnila a utvrdila v tom, že cumlík nemôže byť až taký problém.

Že následky jeho používania nemusia byť ihneď videteľné, na to som prišla neskôr.

Na najbližšej poradni, po prevážení nastal šok, dcéra pribrala za 6 týždnov minimum, čiže skoro vôbec. Nikdy som sa neriadila rastovými tabuľkami, ale nevedela som si vysvetliť, kde by mohol byť problém. Nakontaktovala som sa na poradkyňu pri dojčení, ktorá bola u nás aj na začiatku, a jednoznačne odporučila vylúčiť cumlík.

Predlžovali nám intervaly medzi dojčením, a tak dostávala naprsník keď už bola veľmi hladná. Dokonca som sa párkrát pristihla, hlavne v noci, keď som bola ospalá, že keď zamrčala, tak som jej ho hneď vložila do úst, aby spala ďaľej.

Klesla mi tvorba mlieka, kedže nebola prikladaná na prsník podľa jej potrieb. Neverila som, že dieťa, ak je hladné, dá sa oklamať cumlíkom, veď predsa musí vedieť, že z neho netečie. A tak som aj naďaľej používala cumlík, zvýšila si podpornými prostriedkami tvorbu mlieka, a na nasledujúcej poradni už krásne pribrala.

Čo ma však trápilo, bolo to, že po krátkom čase začala prsník odmietať, hoci bola evidentne hladná. Myslela som, že nemám mlieko, pretože inak by sa predsa najedla. No ona bola tak hladná a nervózna, že sa odmietala prisať. Musela som jej mlieko najprv vstreknúť do úst, a potom ked sa trochu nasýtila, dokázala sa prisať. Súčasne som pociťovaľa bolesť pri dojčení, bradavky boli akoby ošľahané vetrom, zodraté a svrbeli.

Začala som cumlíky častejšie sterilizovať, natierať bradavky a užívať výživové doplnky na liečbu mykózy. Poradkyňa opäť odporučila vylúčiť používanie cumlíka. Teraz som sa už aj ja pevne rozhodla, že cumlík zrušíme, vedela byť bez neho na začiatku, bude vedieť aj teraz. Aké však bolo moje sklamanie, keď som zistila, že aj keď je nadojčená, je pri mne a nosí sa v šatke, nevie bez cumlíka zaspať. Snažila som sa jej cumlík nahradiť prsníkom, ale kedže bradavky neboli ešte zahojené bolo nemysliteľné, aby bola častejšie na prsníku. A ona toto aj odmietala, na spanie a ukľudnenie jednoducho prsník neakceptovala. Dojčenie bolo pre ňu čisto len na nakŕmenie sa.

Keď liečba začala zaberať, už som to prestala riešiť a rozhodla sa, že ak cumlík mať musí, budem ich častejšie meniť a viac sterilizovať, aby sa infekcia nevrátila. Obmedzila som cumlík len na spanie, ale kedykoľvek bola zlá a nedalo sa to s ňou vydržať, znervóznela som, lebo som situáciu nevedela inak riešiť a dostala cumlík.

Aj babky boli naprogramované na cumlík. Začala plakať, dostala cumlík, čo na tom, že občas padol na dlážku, v rámci testovania imunity to nebola prekážka, čo na tom, že osoba, ktorá jej ho podáva do úst nemá čisté ruky, alebo práve dofajčila cigaretu. Poznáte to? Dieťa vyhodí cumlík von z kočíka, keď ste práve na prechádzke a náhradný nemáte, voda poruke nie je, čo urobí mamička? 🙂

Keď v noci spíte a dieťa vedľa vás mrnčí a vy chcete, aby spalo ďaľej, a ani za svet ako na potvoru neviete nájsť, kam zapadol cumlík, aby ste mu ho dali a mohli spať ďaľej. Potrebovala utíšiť, alebo si len hlasnejšie pokričať, alebo len popestovať sa, bola umlčaná cumlíkom, pretože ten bol na ukľudnenie sa. Že som tým potláčala jej potreby som si uvedomila až dnes.

Po pár týždňoch sa mykóza vrátila. Teraz  som už mala také bolesti, že som vládala dojčiť, len so zaťatými zubami do plienky. Samozrejme, že tu bola možnosť číslo dva – prestať dojčiť, ja som si však vybrala tú prvú. Aby sme sa odučili od cumlíka, museli sme sa odučiť všetci - dcérka, aby ho prestala potrebovať, čiže po preliečení, ktoré tentokrát už bolo omnoho náročnejšie som jej cumlík nahradila prsníkom, a momenty hnevu a umrnčanosti, predtým „cumlíkové“, sme sa naučili zvládať inak.

Neuveriteľné ako matka musí byť v tomto prípade kreatívna. Ja, aby som jej ho nedala, keď už som si s ňou nevedela rady, a manžel, aby mi nekričal „daj jej cumeľ, zlá je".

Všetky sme vyhodili, doma neostal ani jeden, žiadna poistka ani zadné dvierka pre každý prípad. A ostatní? Keď nebudeme mať so sebou žiadny cumlík, žiadny jej nevypadne a žiadny jej nedajú. V noci žiadny nehľadáme, nestresujeme sa, či sme ho nezabudli doma, ak sa niekam ponáhľame.

Ona to zvádla dokonca lepšie ako ja, zaspí bez neho, a ukľudní sa tiež, stačí jej prsníka. Nemusí byť na ňom stále ako som sa obávala, že sa to skončí, keď jej cumlík zoberieme. Noci sú v tomto ešte náročné, ale verím, že to chce čas a aj toto prekonáme. Dôležité je, že sme sa to naučili zvládať bez cumlíka, aj keď jeden následok nám ostal. Pri saní naprázdno nepoužíva jazyk, drží ho vzadu, akoby sala cumlík, čo mi spôsobuje svrbenie, ale pri pití sa to zlepšilo a jazýček je nad spodnou perou, čím sa zlepšilo aj prisatie, čomu sa veľmi tešia aj moje bradavky.

Informácia: Články používateľky @strapco13 vznikli v minulosti a je ich celkovo sedem. Do Vybrali sme ich pridávame postupne a na povolenie autorky, ktorá už na stránke Modrý koník nepôsobí.

Mám 28-mesačného synčeka a 8-mesačnú dcérku. Obe deti sú dojčené na požiadanie a budú dojčené, kým budú chcieť.  Aj keď sa už priplietol nejaký ten soplík, našťastie sme všetko zvládli bez antibiotík, proste na domácej liečbe. Dojčenie totiž neznamená, že dieťa žije v nejakej bubline, kde baktérie a vírusy nemajú prístup, ale pomáha dieťatku ich útok zvládnuť.

A že je to tak, sme sa presvedčili, keď sa nám priplietla do života črevná chrípka. To vyčerpá nielen choré dieťa, ale aj zdravých rodičov. Pozerať sa na dieťatko ako trpí a nevedieť pomôcť, to je pre každého rodiča nočná mora.

Synček išiel večer spať ako zdravé dieťatko, nič nenasvedčovalo tomu, že nás čaká zlá noc. Po polnoci ma manžel zobudil (spím s malinkou v inej izbe), že synček strašne vracká. Stáli sme s ním nad umývadlom, držali ho, hladkali, tíšili... V duchu som rozoberala, kde sme boli, z čoho to môže mať, či sa „len“ prejedol, alebo niekde niečo chytil. Teplotu nemal. Synček bol roztrasený, zľaknutý. Pýtal si piť. Ale z vodičky ho znova naplo. Sadla som si s ním do obývačky a nadojčila ho, najprv nechcel ležať, bolelo ho bruško, krútil sa, ale potom sa prisal a pil. Určite sa mu uľavilo, lebo sa ukľudnil, prestal mať taký vystrašený pohľad v očkách.

Noc sme prežili v kolotoči vracania a dojčenia. Cez deň sa pridali vysoké teploty a hnačka. Synček, ktorý je inak dobrý papkáč, odmietal jesť, pil menej, ale našťastie sa chcel dojčiť a to skoro stále. Keďže som dojčila aj dcérku, po chvíli mi prišli na um myšlienka, či budem mať dosť mliečka pre oboch. Keďže som dojčila skoro stále, prsia boli mäkké, na pocit úplne prázdne, necítila som spúšťajúci reflex, mliečko nestriekalo, ale deti stále prehĺtali, nebolo to len také dudlanie. Aj keď zrejme to dudlanie synček tiež veľmi potreboval, pretože nielenže sa častejšie dojčil ako obvykle, ale ostával na prsníku teraz oveľa dlhšie ako zvykol a nechcel sa pustiť a dudlal a dudlal. Sanie na prsníku pomáhalo udržať obsah žalúdka tam, kde má byť, nedovolilo mu toľko zvracať.

Ďalšiu noc zas nepokojne spal, bolelo ho bruško, našťastie zvrackal oveľa menej, teploty ešte boli, ale už nižšie. Dojčila som takmer neustále, rovnako aj cez deň. Tuhú stravu odmietal rovnako aj iné tekutiny, pretože po prvých dňoch, kedy ho po všetkom naplo, sa zľakol a všetko odmietol so slovkom grc, jedine prsník neodmietal, jedine nadojčení nezvracal. Tá otázka, či mám dosť mlieka, ma stále strašila. Ale malinká sa netvárila nespokojne, bola pri a po dojčení kľudná, spokojná a videla som, že pije. Tak som sa snažila na to nemyslieť a riadila som sa deťmi.

Ďalšia noc už bola bez zvracania, teplota a hnačky ustúpili. Synček sa prestal dojčiť tak často a ja som hneď pri prvej dlhšej pauze cítila, ako mám naliate prsia, dokonca viac ako pred ochorením a keď syn potom po nadojčení vystrájal (teda sa vrátil konečne do normálu) a zas skúšal, či mi mlieko strieka (jeho obľúbená zábavka) a miesto obvyklých troch prúdikov mlieka, vytlačil asi desať a aká bola jeho radosť, že mliečko strieka aj po tom, ako ho vypil, tak v tej chvíli tá otázka, či je dosť mliečka zmizla v nenávratne. Proste sa tvorba mliečka prispôsobila potrebám mojich detí. Potrebovali viac mliečka, tak sa viac dojčili, tak sa ho tvorilo viac. Napriek pocitu prázdnych pŕs bolo mliečka dostatok, ba dokonca viac ako deti potrebovali.

Ale najdôležitejšie bolo, že synček úplne vyzdravel a dcérku mliečko ochránilo od ochorenia. Pretože tým, že som dojčila chorého synčeka, mliečko reagovalo tvorbou protilátok a tak dcérka dostávala tú najlepšiu ochranu. A viem, že aj vďaka dojčeniu bol priebeh choroby u synčeka pomerne ľahký, mal dostatok tekutín a živín, aj keď tuhú stravu nejedol a nepil iné tekutiny, len mliečko odo mňa a preto to zvládol a nehrozila nám nemocnica. Nebyť dojčenia, tak by sme skončili v nemocnici na infúziach pre dehydratáciu, kedže synček okrem môjho mliečka nič nejedol a nepil a odmietal akékoľvek pokusy dostať do neho niečo iné. Takto sme to zvládli bez komplikácií. Je pravda, že týždeň výlučného dojčenia dvoch detí naraz mi dal zabrať, bola som unavená, ale myslím si, že hospitalizácia synčeka a jeho odlúčenie odo mňa (lebo pochybujem, žeby ma prijali aj s dcérkou, lebo to by ju mohlo ohroziť), by bolo oveľa únavnejšie a oveľa väčší zaberák na psychiku.

Dojčenie a materské mliečko je proste zázrak, ktorý sa nedá ničím nahradiť. Ale nielen o tom je náš príbeh. Chcela som poukázať aj na to, že dojčením na požiadanie sa tvorba mliečka prispôsobuje potrebám dieťatka, že pocit prázdnych a mäkkých pŕs neznamená hneď nedostatok mlieka. Že sa treba riadiť potrebami a správaním dieťatka. 

Informácia: Články používateľky @strapco13 vznikli v minulosti a je ich celkovo sedem. Do Vybrali sme ich pridávame postupne a na povolenie autorky, ktorá už na stránke Modrý koník nepôsobí.

Som aj laktacna poradkyna. Priviedli ma k tomu  moje trampoty s dojcenim. A hlavne zistenie ako malo sa vie o tom co dojcenie v skutocnosti znamena. Ze malickosti mozu krasne dojcenie uplne pokazit a naopak ako sa da jednoduchymi krokmi vsetko napravit, ak niekto poskytne pomocnu ruku.

Mne poradkyne z Mamily o.z pomocnu ruku podali a teraz ju chcem podat ja dalsim.

Moj pribeh najdete na

http://www.mamila.sk/domain/flox/files/pribehy-matiek/ako-ma-dojcenie-zmenilo--lm.pdf

A na stranke http://www.mamila.sk/pre-matky/pribehy-matiek-o-dojceni/ najdete aj ine skusenosti mamiciek s dojcenim.

Nosná mandľa (nosohltanová mandľa, adenoidné vegetácie) je lymfatické tkanivo v nosohltane, ktoré má svoju úlohu v budovaní imunity dieťaťa. V puberte prestáva túto svoju úlohu plniť a postupne atrofuje, čiže sa zmenšuje.

Spôsobuje choroby

Na každý infekt (ktorý sa môže, ale aj nemusí prejaviť) reaguje zväčšením a produkciou látok a buniek pomáhajúcich imunite. Po odoznení infektu sa stiahne. Pokiaľ je ale s infektami v častom kontakte, tak sa postupne po prekonaní infektu zmenšuje menej a menej, až nakoniec ostane zväčšená. A začne robiť problémy.

Tým, že blokuje čiastočne alebo úplne nosohltan, zhoršuje až zabraňuje dýchaniu cez nos. A teda vyradí z funkcie čistiacu stanicu tela - nos, lebo pri dýchani nosom sa vzduch v nose a prínosových dutinách oteplí, očistí a zvlhčí. Pokial nos nefunguje tak ako má, tak dýchame ústami studený, neočistený a suchý vzduch, čo sa môže postupom času prejavovať zápalmi hrdla a priedušiek, čiže deti bývajú často choré. A rodičia sa sťažujú, že dieťa vydrží v škôlke maximalne týžden a zase je choré.

Zväčšená nosná mandľa sa môže prejavovať aj dlhotrvajúcim kašlom. Buď zo zatekajúcich hlienov z nosohltana, ktoré dráždia hrdlo a dieťa sa ich snaží vykašlať. Alebo je to spôsobené tým, že dieťa dýcha ústami, zadná stena hrdielka sa vysuší a to dráždi na suchý záchvatovitý kašel, ktorý je najsilnejší vačšinou ráno. Ale najčastejšie je to kombinácia oboch prípadov, čiže suché hrdielko a zatekajúce hlieny.

Dýchanie nosom podporuje rast prínosových dutín, dýchame aj nimi, čiže sa zväčšuje priestor na dýchanie a je to dokopy veľká čistiaca stanica. A je tým aj ovplyvnený náš výzor. Ústna dutina nemá takú kapacitu ako nos s prínosovými dutinami a preto, aby sa zväčšila veľkosť nádychu ústami, tak sa mení tvar podnebia z pekného plochého na tzv. gotické  - má vysokú klenbu, čo vplýva na tvar zuboradia a rôzne zubné problémy (predkus, zlý zkus a pod.). Zároveň so zvyšovanim klenby tvrdého podnebia sa toto podnebie vtláča do nosových dutín a zmenšuje ich priestor. Dieťa dýcha otvorenými ústami, čo okrem iného má za následok, že dieťa vyzerá "prihluplo".

Správne je teda dýchať nosom, pokiaľ dýchame ústami, nedostáva telo toľko kyslíka ako by malo. 

Následky nedostatočného dýchania

Jeden z následkov nedostatočného dýchania je aj chrápanie, nočné nepokojné spanie - dieťa putuje po posteli, prehadzuje sa, budí sa, škrípe zubami, mrnčí, lebo telo si podvedome hľadá polohu, v ktorej sa mu lepšie dýcha. Dieťa môže byť cez deň pre nedostatočne kvalitný a pokojný spánok nervózne, podráždené, unavené, niekedy napriek únave je paradoxne hyperaktívne, neposedné, na nič sa nevie sústrediť, lebo mozog si v noci dostatočne neoddýchol.

Ďalšia podstatná vec je, že v nosohltane je vyústenie vnútorných sluchových trubíc (Eustachova trubica), čo je prepojenie medzi nosom a stredným uškom. Toto prepojenie zabezpečuje odtekanie sekrétu, ktorý sa tvorí v strednom ušku (ako na každej sliznici, žiadna zdravá sliznica nie je suchá), zabezpečuje vyrovnanie tlakových pomerov v strednom uchu.

Pokiaľ stojí hlien (sopeľ) na nosnej mandli, môže tento hlien (kedže nevie ztiecť dole, kedže je tam zväčšená nosná mandľa) prejsť cez tú sluchovú trubicu do stredného ucha a je na svete zápal stredného ucha. Viac o mechanizme vzniku a možnosti liečby zápalu stredného ucha je v mojom ďalšom článku.

Príznaky choroby

Ak nosná mandľa tlačí na to prepojenie, tak sa zastaví ventilovanie stredného ucha, vznikne podtlak, blana bubienka sa vpáči. Následkom toho môže byť, že dieťa udáva buď bolesť uška, alebo zhoršený sluch (alebo si to všimnú najbližší, že dieťa nereaguje na prvé oslovenie, púšťa si hlasno telku, opakovane sa pýta na to isté, robí chyby vo vyslovovaní slov, nerozumie dobre a pod.). Pri dlhotrvajúcom podtlaku sa začne nasávať tekutina z okolia a hromadí sa v uchu (kedže nemá ako odtiecť cez sluchovú trubicu, ktorá je blokovaná zväčšenou nosnou mandľou), tým sa zhorší sluch (zvuk sa horšie prenáša cez tekutinu ako vzduchom), môže dojsť k porušeniu hybnosti sluchových kostičiek, a znovu môžu byť bolesti ucha.

Niektoré deti sú odoslané na vyšetrenie logopédom pre poruchy reči, problémy s vyslovovaním niektorých hlások. Často je to následok poruchy sluchu, čiže dieťa nevie rozoznať niektoré hlásky, mýli si ich a nepočuje samo seba dobre pri ich vyslovovaní.

Medzi menej časté príznaky patrí aj nočné pomočovanie. Súvisí to pravdepodobne s nekvalitným spánkom. Tu treba okrem nosnej mandle vylúčiť príčinu v infekte močovych ciest či v nevhodnom režime.

Nie každé dieťa reaguje na zväčšenie nosnej mandle častými infektami, niektoré deti majú "len" poruchu sluchu, niektoré "len" chrápu a preto nie sú dostatočne odpočinuté a nevedia sa nič sústrediť (a ani ich rodičia), niektoré majú "len" zápaly ušiek. A niektoré deti majú všetko naraz.

Diagnostika

Diagnózu zväčšenej mandle musí vysloviť Otorhinolaryngológ (ORL, ušno-nosno-krčný doktor) na základe vyšetrenia dieťaťa. Mal by vyšetriť pohľadom uši, nos, ústnu dutinu a prehmatať  krk, či nie sú zväčšené krčné uzlinky. To je základné vyšetrenie pri každej návšteve ORL.

Samotná nosná mandľa nie je viditeľna pri otvorení úst, pokiaľ teda nie je enormne zväčšená. Preto ju musí vyšetriť endoskopicky. Endoskop je opticky prístroj, taká "rúrka" so svetielkom, cez ktorú lekár pozerá, alebo je napojená na monitor a tam sa zobrazuje vyšetrovaná oblasť. Môže sa vyšetrovať cez nosnú dutinu alebo cez ústa. Pri oboch spôsoboch je nutná aspoň trošku spolupráca dieťaťa. Ani jeden spôsob nie je bolestivý, ale deti sa ich boja, čo je ale pochopiteľné.

Pri vyšetrovaní cez nos sa môžu pred vyšetrenim naložiť do nosa vložky s lokálnou anestézou, ktoré nosnú dutinu znecitlivejú, ale zároveň to spôsobí odpuchnutie nosovej sliznice, čo môže viesť k tomu, že sa napr. nediagnostikuje alergický opuch sliznoce v nose.

Pri vyšetrovaní cez ústa by dieťa malo byť uvoľnené, nemalo by sa napínať, malo by dýchať otvorenými ústami, ale nie rýchlo, normálne pokojne si dýchať. Pokiaľ dieťa nedýcha ústami pri vyšetreni, je veľmi výrazný napínací reflex, čím sa uzavrie nosohltan a nosná mandľa sa nedá dobre vyšetriť.

Nosná mandľa sa dá ešte vyšetriť zrkadielkom cez ústa. Rovnako si dieťa dýcha ústami ako pri endoskopickom vyšetrení. Zrkadielko je ale nutné pred vyšetrením nahriať na telesnú teplotu, aby sa nezarosovalo. Je dobré dieťa na to pripraviť, aby sa nezľaklo, hlavne keď má ambulancia staršie vybavenie a nahrieva sa nad kahanom. Lekár vždy skúša či je zrkadielko teplé tak akurát, takže popálenie dieťaťa určite nehrozí.

Pri extrémne nespolupracujúcom dieťati (či už pre vek, alebo strach) sa dá nosná mandľa vyšetriť aj pohmatom. Lekár prstom cez ústa nahmatá nosnú mandľu a tak posúdi jej veľkosť.

Vyšetrovanie sluchu dieťaťa

Pri problémoch s uškami treba vyšetriť uši pod mikroskopom, treba vyšetriť sluch dieťaťa - šeptom, audiometricky, tympanometricky. Audiometria sa robí u spolupracujúcich detí, ktoré už chápu, čo sa od nich vyžaduje (stlačiť tlačítko, keď počujú zvuk), zistíme tak o akú poruchu sluchu sa jedná (teda či je postihnuté stredné alebo vnútorné ucho) a vieme určiť veľkosť poruchy. Tymanometriou zistíme, ako sa prenáša zvuk cez stredné uško, či je alebo nie je v strednom ušku tekutina.

Ďalšie možné vyšetrenia podľa problémov dieťaťa a nálezu pri vyšetrení sú - výter z krčných mandlí, nosa, nosohltana. U starších detí v ramci pátrania po ložisku infekcie rentgen prínosovych dutín.

Liečba

Pokiaľ je nosná mandľa hraničnej veľkosti, je možné skúsiť ju zmenšiť medikamentózne. Dôkladnou toaletou nosa (pozri môj druhý článok), povzbudením inunity (otužovanie, vitamíny, bylinky, lieky na imunitu, či už voľnopredajné alebo na predpis), prevencia ochorení, adekvátne preliečenie infektov a môžu sa použiť lieky antihistaminiká a do nosa lokálny kortikoid alebo lokálne antihistaminikum. Tieto pomáhajú odpuchnúť sliznice, nielen pri alergickom podklade, lieky ale treba nechať zatiecť do nosohltanu, čiže po ich aplikácii treba záklon hlavy. Pokiaľ býva dieťa často choré, bolo by dobré spraviť výteri aspoň u najbližšej rodiny, či niekto nie je bacilonosič.

Táto liečba môže ale nemusí pomôcť zmenšiť nosnú mandľu, mala by trvať aspoň mesiac a potom zhodnotiť efekt liečby.

Pokiaľ liečba nezaberá alebo je nosná mandľa veľmi veľká, tak je potom doporučená operačná liečba.

Operačná liečba

 Pokiaľ lekar zistí, že je nosná mandľa zväčšená a robí problémy, tak ju treba operačne zmenšiť. Operačný zákrok sa nazýva Adenotómia. Nakoľko nosná mandľa nemá svoj vlastný obal (ako majú krčné madle), tak sa nedá odstrániť úplne (vždy je riziko, že tam nejaká bunka ostane) a teda je určité riziko znovudorastenia.

Predoperačné vyšetrenie zahŕňa odber krvi, čiže krvný obraz, základná biochémia, zrážanie krvi, kompletné pediatrické vyšetrenie a ak je v pláne operácia v celkovej narkóze, tak je potrebné aj predanesteziologicke vyšetrenie (čiže vyšetrenie lekárom, ktorý uspáva dieťa). Tento lekár zároveň aj určí, či treba dieťa nejako špeciálne pripraviť na operáciu (lieky, či treba nejaké podať - to závisí už na ostatných ochoreniach dieťatka - alergia, srdiečko a pod.). Tieto vyšetrenia môžu byť maximálne 14 dní staré. Presne ale všetko vysvetlí konkrétne zdravotnícke zariadenie, kde sa operácia vykoná, každá nemocnica má svoj vlastný systém.

Dieťa musí byť na zákrok aspoň 2 týždne zdravé (bez akútnych, nových ochorení) a bez antibiotík (pokiaľ sa nejedná o dlhodobú liečbu). Lieky, ktoré berie dieťa dlhodobo nie je potrebne vysadiť, ale upresni to predoperačné vyšetrenie.

Na zákrok, či už v celkovej alebo lokálnej enestéze, treba byť aspoň 4 hodiny nalačno.

Operácia prebieha v lokálnej alebo celkovej anestéze.

Lokálna anestéza

Lokálna anestéza, čiže dieťa nespí a je pri vedomí, ale je pod vplyvom sedatív, "oblbovákov", aby dieťa veľmi nevnímalo, čo sa s ním deje. A veľmi dobrý účinok týchto liekov je, že vo vačšine prípadov spôsobujú krátkodobý výpadok pamäti, čiže dieťatko si na zákrok nepamätá.

Po podaní lieku dieťatku (sirup, tabletka, injekcia) je dieťatko sledované a pri vrchole účinku (niektoré deti plačú, iné su vysmiate, niekedy je prechodné dvojité videnie, niekedy sú deti hyperaktívne, niektoré deti su take omámené akoby "pripité") sa dieťatko odvedie na operčnú sálu, kde sa prevedie zakrok.

Ten sa robí cez ústa, dieťa sedí, je pevne držané zdravotníckym personálom, aby sa nemyklo. Zákrok je rýchly, potom dieťatko povyplúva a vyfúka krvičku (ako pri každej operácii aj tu to sprevádza krvácanie). Po skontrolovaní úst, či krv už nezateká z nosa do úst ide dieťatko k rodičom (alebo k sprevadzajúcej osobe). Naďalej môže vyplúvať a fúkať z nosa ešte krv, ale nesmie toho byť veľa. Dieťa je priebežne sledované zdravotníckym personálom. Krvácanie väčšinou velmi rýchlo prestane.

Dieťa po chvíli zaspí alebo účinok oblbováku plynule odoznie. Hodinu po zákroku, pokiaľ dieťa nespí alebo nekrváca, sa môže skúsiť napiť, najprv málo, pokiaľ nezvracia tak može po malých dúškoch piť. Jesť najskôr po troch hodinách.

Výhody lokálnej anestézy: rýchly zákrok, pri podaní "oblbovákov" strata pamäti na obdobie zákroku, minimum liekov (hlavne žiadne anestetiká).

Nevýhody: tým, že sa zákrok robí "naslepo" (čiže operatér nevidí miesto operácie) je väčšie riziko ponechania zvyšku tkaniva a teda väčšie riziko dorastania, cielene sa nedá zastaviť krvácanie, je riziko, že oblbovák nezaberie a teda dieťa si bude pamätať celý zákrok. Nedajú sa ošetriť ušká, ak sú postihnuté.

Celková anestéza

Dieťatko po príprave, ktorú urči anesteziológ, je úplne uspaté, jeho životné funkcie sú monitorované, dýchanie riadi stroj. Po uvedení dieťatka do anestézy sa zákrok robí cez ústa pod kontrolou optiky, čiže operatér vidí celé operačné pole a teda vie odstrániť takmer celú nosnu mandľu, vie cielene zastaviť krvácanie, vie ošetriť ústie sluchových trubíc. Dieťatko sa z anestézy budí až keď je zákrok ukončený, krvácanie zastavené.

Po zobudení, keď už má dieťatko reflexy, je pri vedomí a ako-tak spolupracuje (odpovedá na základne otázky, alebo aspoň adekvátne prikivuje) a ide na svoju izbičku. Po zákroku je sledované zdravotníckym personálom. Dieťa môže vyfúkat ružový soplik, alebo vypľuť ružové sliny, ale nie čerstvú krv. To treba hlásiť hneď zdravotníckemu personálu.

Výhody celkovej anestézy: zákrok sa robí pod kontrolou zraku, čiže je menšie riziko ponechania zvyšku tkaniva a teda menšie riziko dorastania, cielene sa dá zastaviť krvácanie, dajú sa ošetriť sluchové trubice a ušká (viď môj článok o zápale stredného ucha), dieťa si určite zákrok nepamäta

Nevýhody: lieky pri celkovej anestéze a rizika celkovej anestézy, zákrok trvá dlhšie (ale väčšinou do hodiny), možný pooperačný opuch mäkkého podnebia a uvuly (to je ten čapíl, čo visí v ústach) a teda huhňavy hlas a sťažene prehĺtanie, môžu byť väčšie bolesti (ale stačia bežné lieky na bolesť).

Celkovo je vo svete trend robiť tento zákrok v celkovej anestéze, lokálka ostáva pre veľmi malé detičky - tam, kde je celková anestéza veľké riziko, pokiaľ je problém len s dychaním, či na žiadosť rodiča. Pokiaľ sa jedná o opakovaný zákrok, alebo ak sú problémy s uškami, tak je doporučená celková anestéza.

Rekonvalescencia - zotavenie sa zo zákroku

Deti znášajú tento zákrok vačšinou veľmi dobre. Môžu byť bolesti, ktoré treba tlmiť liekmi na bolesť, väčšinou zaberaju bežné lieky na bolesť -- ale nesmie sa acylpyrín.

Zhojenie sliznice (je jedno či po lokálke alebo po celkovej) trvá tých 14 dní, pričom väčšinou po 7 dňoch je sliznica takmer zahojená. Rana sa hojí slizničnou chrastou, akoby povlakom. Niekedy, ak je povlak hrubší, môže z úst zapáchať, nejedná sa o infekciu. Po zákroku sa môžu uvoľniť z nosa hlieny a stekať dole do hrdielka. Môže pomôcť preplach nosa, ale treba najprv skúsiť, či neštípe, predsa len rana a soľ.

Po operácii je dôležitý pitný režim. Nedoporučuje sa horúce, bublinkové, kyslé a príliš sladké nápoje. Strava má byť mäkšia, aby dieťa nemuselo veľmi žúvať, tiež nie horúca, ale v podstate môže jesť skoro všetko. Treba dodržať kľudový režim aspoň týždeň (čo je veľmi náročné, pretože väčšina detí nemá žiadne ťažkosti a teda nechápe, prečo nesmie von, behať a pod.) a nesmie sa chodiť ani na slnko. Teplo rožširuje cievy a teda môžu krvácať. Čiže sa nedoporučuje ani kúpanie a pozor tiež na umývanie vlasov v predklone.

Minimálne týždeň by dieťa nemalo ísť do kolektívu.

Po adenotómii sa u detí, najmä u menších, spontánne obnoví dýchanie cez nos. Je ale dôležité si uvedomiť, že deti, ktoré dlhodobo dýchajú cez ústa, sa odnaučia pri dýchaní používať nos a po určitom čase sa u nich vyvinie tzv. habituálne dýchanie cez ústa, ktoré bude trvať aj po vybratí mandle. Tento problém netreba podceňovať, lebo ak má dieťa vytvorený pevný návyk dýchania cez ústa, sám sa nevyrieši a takéto dýchanie môže pretrvávať aj v dospelosti. Preto dieťaťu treba pomôcť.

Je veľmi dôležité, aby si po operácii rodičia všímali, ako dieťa dýcha. Ak stále dýcha cez ústa, treba ho opakovane upozorňovať, aby si ústa zavrelo a samo si uvedomilo, že nos je už voľný. To však často nestačí. Je dobré hravou formou dieťa nútiť, aby nos začalo používať. Dá sa to napríklad tak, že si rodičia po stole fúkajú pomocou nosa kúsky vaty a triafajú ich do bránok alebo deti rozfúkávajú nosom plastové vrtuľky (také, ako dostať na kolotočoch). Veľmi dôležité je aj to, aby vedeli deti správne smrkať. Trénujeme aj techniku dýchania, viackrát za sebou sa nadýchneme a následne pomaly vydýchneme cez nos oboma dierkami, potom striedame jednu a druhú nosovú dierku. Tieto cvičenia opakujeme každý deň, až kým dieťa nenadobudne znova správne dýchacie návyky.

Pooperačné komplikácie

Našťastie nie sú časté.

TEPLOTY - každá operácia je stres a pri strese deťom veľmi rýchlo môže stúpnuť teplota. Treba zvýšiť pitný režim. Pri výstupe teploty nad 38 st. podavame lieky na zniženie teploty. Treba vylúčiť infekciu, ktorá by teploty spôsobila a preliečiť ju.

INFEKCIA  - každá operácia je zásahom do imunity, pretože telo je operáciou oslabené a vydáva veľa síl na hojenie, teda je náchylnejšie na infekcie. Treba každú infekciu dôkladne a adekvátne preliečiť. Nie vždy sú nutné antibiotiká. Infekcia predlžuje čas hojenia.

KRVÁCANIE  - akonáhle dieťaťko po operácii krváca, treba isť do nemocnice (aj so správou  o zákroku), najlepšie na ORKL pracovisko. Lekár dieťa vyšetrí a podľa krvácania určí, či stačia lieky na zastavenie krvácania, tamponáda alebo treba zopakovať zákrok. Niekedy je nutná hospitalizácia, málokedy je krvácanie tak závažné, že je nutná transfúzia.

Opuch v hrdle niekedy spôsobí, že po prehltnutí ide potrava alebo tekutiny von nosom. Je to prechodné a po ústupe opuchu to zmizne.

Zápach z hrdla je spôsobený povlakom na rane. Treba preplachovať nos ale aj vylúčit infekt.

Ďalšou komplikáciou po adenotómii môže byť otvorená rinolália-fufňavá reč. Ak po adenotómii zostane veľký priestor v nosohltane, táto komplikácía sa rieši foniatrickou rehabilitáciou mäkkého podnebia.

Zriedka môže po adenotómii vzniknúť Griselov syndróm - zápal kĺbu prvých krčných stavcov  (C1-2 atlantoepistrofický kĺb), ktorý vzniká prestupom infekcie z rany. Pri tomto syndróme má dieťa naklonenú hlavu na jednu stranu a liečba spočíva v podaní antibiotik a následnej rehabilitácii.

Kontraindikácie chirurgického výkonu

Adenotómia sa nesmie vykonávať u pacientov s poruchou zrážania krvi, respektíve treba ich pripraviť hematológom na zákrok, a u pacientov s vývojovou poruchou mäkkého podnebia, k tomuto sa má vyjadriť špecializované pracovisko.

Informácia: Články používateľky @strapco13 vznikli v minulosti a je ich celkovo sedem. Do Vybrali sme ich pridávame postupne a na povolenie autorky, ktorá už na stránke Modrý koník nepôsobí.

Zápal stredného ucha u detí vo väčšine prípadov vzniká ako následok nepriechodnosti nosa a nosohltana. Čiže liečba sa odvíja od uvoľnenia nosa a nosohltana.

Príznaky zápalu ucha

Dieťa sa sťažuje na bolesti ucha, poruchu sluchu, bolesti hlavy. Môže udávať, že počuje zvuky ako tlkot srdca, pískanie, poprípade ozvenu svojho hlasu. Môže byť zvýšená teplota až horúčky. Dieťa je nepokojné až plačlive. U menších detí môžu byť prítomné trhavé pohyby hlavou, škrabance okolo ucha, dieťa si nervozne chytá uško. Typické pre zápal stredného ucha je, že bolesti a teplota sú vyraznejšie v noci, často je dieťa cez deň úplne kľudné a v noci nespí, preplače celú noc.

Môže byť prítomný výtok z ucha. Často dieťa povie, že ucho už nebolí, keď začne výtok. Je to tým, že tlak v ušku povolil, bolesti ustúpili. Môže aj klesnúť teplota po vytečení hnisu z uška.

Príčiny nepriechodnosti nosa a nosohltana 

Akútna nádcha - pri akútnej nádche sa zdurí sliznica nosa a nosohltana, čím sa upchá vyústenie vnútornej sluchovej trubice (Eustachova trubica). Následkom je vznik podtlaku v strednom ušku, vpáči sa blana bubienka. Teplota môže byť zvýšená, bolesti nie sú stále. Pri dlhšietrvajúcom podtlaku alebo rýchlom priebehu sa do stredného uška začne nasávať tekutina z okolia. Teplota stúpa, bolesti sú výraznejšie. Cez nos a nosohltan sa do ucha može dostať infekcia, vtedy sa v strednom uchu hromadí hnis. Teploty môžu byť veľmi vysoké, dieťa sa sťažuje na veľmi silné neustále bolesti ucha.

Alergická nádcha - príčina je tiež v opuchu nosa a nosohltana. Nakoľko v nose nie je infekcia, tak sa v strednom uchu nehromadí hnis. Teploty nebývajú take vysoké. Priebeh je miernejší. Často bolesti ucha chýbajú, skôr je prítomná porucha sluchu.

Zväčšená nosná mandľa (vegetationes adenoidae) - jednak blokuje ústia sluchovych trubíc v nosohltane, jednak je zdrojom infekcie. Môže spôsobovať akútny alebo chronický zápal stredného ucha. Pri akútnom je priebeh rovnaký ako pri akútnej nádche. Pri chronickom zápale ucha chýbajú teploty, bolesti nemusia byť také výrazné, dominuje skôr porucha sluchu a to buď z dôvodu podtlaku v uchu, čim sa blana bubienka vpáči, nie je taká pohyblivá a preto neprenáša dobre zvuky, alebo sa z dlhotrvajúceho podtlaku vytvorí v strednom uchu sekrét až rôsol, ktorý zabraňuje pohybu sluchových kostiček. Tento stav môže, pokiaľ sa nerieši, vážne ohroziť sluch dieťaťa. Hrozí až hluchota.

Liečba zápalu stredného ucha.

Prvé, čo može rodič urobiť, je tlmiť bolesť a teploty, čiže vhodne veku podáme paralen, nurofen, brufen a pod.

Nedoporučujem kvapkať nič svojvoľne do ucha a to preto, lebo jednak rodič dnu nevidí a teda nevie, aký typ zápalu tam je, ale hlavne preto, že problém je za blanou bubienka a tam sa kvapky nedostanú, pokiaľ je blana bubienka neporušená. Pokiaľ je prerušená, tak kvapky vytečú spolu s výtokom, čiže sa dajú zbytočne a keď aj uško netečie, tak nevhodne zvolené kvapky, ak sa dostanú do stredného ucha, môžu spôsobiť točenie hlavy, napínanie na zvracanie, až urputné zvracanie.

Treba odtrániť príčinu nepriechodnosti nosa a nosohltna.

Ak je prítomná alergia, treba ju liečiť - antihistaminiká, prípadne lokálne kortikoidy vo forme nosových sprejov až celkové kortikoidy.

Pri akútnej nádche treba uvoľniť nos, očistiť sliznicu od hlienov, spriechodniť Eustachovu trubicu a odstrániť (ak je) sekrét zo stredného ucha.

Dôležitá je správna toaleta nosa (viď môj iný článok) a to preplachy nosa roztokmi minerálnych a morských solí (kúpenými alebo doma pripravenými). Do takto očisteného nosa, dáme nosné kvapky (Nasivin, Olnynth, trivin a pod.) a to tak, že dieťatko dáme ľahnúť, hlava ide do záklonu a nakloníme na boľavé uško. Ak bolí pravé, otočíme hlávku vpravo a nakvapkáme do pravej nosnej dierky 2-3 kvapky Nasivinu alebo ineho prípravku. Necháme (držime dieťa v tejto polohe aspoň 5, lepšie 10 min., potom to isté zopakujeme na ľavú stranu). Ak bolí, alebo je zistený zápal, je možné podať antihistaminikum, ktoré pomôže uvoľniť nos, nosohltan a Eustachovu trubicu.

Pokiaľ je veľmi vysoká teplota, silné bolesti a výrazna porucha sluchu je potrebné naštíviť ORL lekára (ušno-nosno-krčného). Ten po vyšetrení určí, či je alebo nie je potrebné prepichnúť blanu bubienka, čiže či je hnis v strednom ušku a treba ho vypustiť - tzv. paracentéza. Jedná sa o rýchly zákrok, kde sa urobí špeciálnou ihlou dierka do blany bubienka, a tak je umožnený odtok hnisu. Zákrok sa môže urobiť s alebo bez lokálnej anestézy.

Bez anestézy - lekár rýchlo pichne blanu bubienka, samotné ucho bolí viac ako zákrok a je po zákroku. Bohužial dieťa pri zákroku plače. Jednak ho bolí uško, jednak sa bojí a jednak to pichnutie bolí.

Pri lokálnej anestéze sa do ucha aplikuje lokálne anestetikum vo forme kvapiek, ktoré by malo znecitlivieť blanu bubienka. Problém može byť v tom, že do silne zapáleného tkaniva lokálne anestetikum nepreniká dobre, čiže kvapky nemusia zaúčinkovať a zákrok teda bude bolieť. A niektorých pacientov kvapky môžu po začiatku štípať. Musí sa počkať cca 1-20 min (podľa druhu kvapiek), kým zaúčinkujú. Potom je ich potrebné odsať alebo vyčisť uško od nich, aby bola viditeľná a prístupna blana bubienka. Dieťa však rovnako plače aj pri lokálnej anestéze, lebo strach a samotnú bolesť ucha anestéza neodstráni, navyše dieťa plače pri ich aplikácii (aj ked sa len kvapkajú do uška), potom plače pri ich odstráňovaní a potom aj keď sa už ide uško pichnúť.

Preto u menších alebo horšie spolupracujúcich detí je z hľadiska psychiky dieťaťa (a aj rodiča) pichnúť uško bez anestézy, nech má dieťatko čo najskôr po zákroku. U starších a spolupracujúcich detí je vhodnejšie aplikovať lokálnu anestézu.

Pri zvačšenej nosnej mandli je potrebné jej operačne zmešenie. Pri problémoch s uškami je vhodnejšia celková anestéza, kedy sa zákrok robí pri úplnom uspatí dieťaťa. Operačné pole je prístupnejšie, dajú sa lepšie ošetriť aj ústia sluchových trubíc, čo pri lokálnej anestéze nemusí byť úplné. Pokiaľ je potvrdený chronický zápal ucha, tak sa počas operácie najprv kontrolujú ušká, ak je prítomný obsah v strednom ušku, tak sa vykoná paracentéza a do blany bubienka sa zasunie drenážna rúrka (grometa, stipula). Potom sa zmenší nosná mandľa. Drenážna rúrka ostáva v ušku dlhodobo, od mesiaca až po rok, kým ju ucho spontánne nevylúči alebo kým ju nie je potrebné vybrať.

Informácia: Články používateľky @strapco13 vznikli v minulosti a je ich celkovo sedem. Do Vybrali sme ich pridávame postupne a na povolenie autorky, ktorá už na stránke Modrý koník nepôsobí.

U detičiek ako aj u dospelých je dôležita toaleta nosa a hlavne jej správne vykonanie. Robí sa to vo forme preplachov. Možno niekto povie, že nám ako deťom žiaden preplach nikto nerobil. Ale vtedy nebolo také znečistené prostredie ako dnes.

Prečo je preplach dôležitý?

Nos je očistná stanica v tele. Prechádza ňou prijímany vzduch. Ten je studený, suchý, znečistený. Nos ho očistí, zvlhčí, upravi na potrebnú teplotu.

Keď sa nosná sliznica očistí od nečistôt a hlienov (soplíkov), jednak je menšie riziko infekcie (kde nie sú hlieny, tam nie sú bacily) a jednak sa zbaví sliznica možných alergénov a iných nečistot, čiže znova je menšie riziko infektu a alergie. A zároveň sa vzduch upravi tak, aby nebol škodlivý na priedušky, preto je dôležité dýchať nosom a nie ústami.

Ako správne vykonať očistu nosa?

V lekárni je dostať na voľnopredaj rôzne prípravky. Sú to roztoky morských a minerálnych solí, ktoré sú fyziologické pre naše telo. Tieto prípravky sú buď vo forme kvapiek, alebo sprejov s rôznou silou (juniorky a "dospelácke"), pre rôzne vekové kategórie - od narodenia po starobu. Sú to prípravky ako Libenar, Physiomer, Mar plus, Sterimar, Vincentka a podobne. Na výber je veľa podľa ceny či balenia. Je jedno, ktorý si zvolíte.

Tieto pípravky sa dajú nahradiť domácimi receptami: na 1 liter vody 1 čajovú lyžičku soli, najlepšie morskej. Rovnako sa dá roztok na preplach spraviť aj z bylinných vyťažkov - šalvia, repík, kamilky.

Pokiaľ aplikujeme roztok malému dieťaťu vo forme kvapiek, tak ho dáme ľahnúť, hlava môže ísť jemne do záklonu a nakvapkáme 2-3 kvapky do každej nosnej dierky, necháme pôsobit aspoň 5 minút. Za ten čas sa hlieny zriedia, dajú sa potom ľahšie odsať, alebo ich dieťatko vyfúka, poprípade stečú do úst a dieťatko ich prehltne, nakoľko sú zriedené, nehrozia tráviace ťažkosti.

Pri aplikácii sprejov dieťa stojí, sedí alebo ho pridržiavame v tejto polohe a nastriekamie jednu dávku do každej nosnej dierky, následne dáme ľahnúť, alebo aspon sadnúť so zaklonenou hlavou. Opäť necháme pôsobiť aspoň tých 5 minút. Potom odsajeme, alebo vyfúkame nos.

Odsávanie, ako na to?

Na trhu sú rôzne odsávačky. Ručné, ústne, na vysávač, na baterky. Silnejšie a výkonnejšie sú tie na vysávač a na baterky.

Po zriedení hlienov odsajeme nosík. Pokiaľ nevidno voľným okom v nosíku žiadne hlieny a dieťatko dýcha dobre, tak odsávať ani nie je potrebné.

Odsávať stačí 2-3x denne, častejšie odsávanie môže podráždiť sliznicu a tá môže krvácať. Ak je dieťatko zdravé, tak odsávanie nie je potrebné, stačí preplach, je šetrnejší k sliznici, nevytvára podtlak.  

 Čo robiť, ak začne nos krvácať?

Stlačiť mäkkú časť nosa, nie pri koreni nosa (ako keď si chceme upchať nos pri potápaní), čím stlačíme tú cievku. Hlavu dáme mierne do predklonu, čím sa krv bude hromadiť v nose a vytvorená zrazeninka nám upchá cievu. Potom dobre vyfúkame nos, alebo prepláchneme. Môžeme aplikovať nosné kvapky (Nasivin, Olynth, Otrivin a iné), ktoré stiahnu krvácajúcu cievu. Následne ošetríme nos mastičkou alebo olejovými kvapkami. Biela vazelina alebo iné z lekárne, ktoré sú na tento účel (Nisita, Coldastop, Pinosol a pod) a necháme pôsobiť.

Hlavu nedávame do záklonu. Lebo pri záklone do zadu jednak krv zateká do hrdla, pacient má pocit dusenia, čo je stres, tým sa zvyšuje krvný tlak a preto to viac krváca, jednak zatekajúca krv dráždi na kašeľ, čím sa zvyšuje tlak v cievach a tie preto viac krvácajú a pokiaľ tú krv dieťatko pohltá, tak môže začať zvracať, čo tiež vyvolá zvýšenie tlaku v cievach, čo zastaveniu krvacánia neprospieva

Pri pocite na odpadnutie môžeme dať studenú vreckovku na krk. Pokiaľ krvácanie neustane, vyhľadáme lekára.

Ako postupovať pri akútnej nádche?

Akútna nádcha ide s opuchom sliznice, jej prekrvením a so zvýšenou sekréciou.

Pri opuchu sliznice aplikujeme nosné kvapky alebo spreje proti opuchu (Nasivin, Olynth, Sanorin a iné). Aplikujeme v ležiacej polohe so zaklonenou hlavou, nakvapkáme alebo nastriekame a necháme pôsobiť. Nosné kvapky a spreje sa začínajú vstrebávať do sliznice až po 5 minutách. Ak by sme si dovtedy vyfúkali alebo odsali nos, tak by sme veľkú časť roztoku odstránili z nosa. Čiže musíme vydržať.

Na očistenie sliznice od hlienov používame roztoky na preplach nosa, postup je rovnaký ako pri bežnej toalete nosa.

Nos pri nádche nikdy neodsávame bez použitia nosných kvapiek proti opuchu. Hrozí krvácanie.

Pokiaľ sú hlieny bledé, tak sa jedná o vírusovú infekciu a nie je potrebná liečba antibiotikami. Pokiaľ hlieny zozelenejú, jedná sa už o bakteriálnu infekciu a je potrebná aj liečba antibiotikami. Preplachneme nos, dáme nosné kvapky proti opuchu, nos odsajeme a následne možeme aplikovať lokálne antibiotické kvapky, ale tie už sú na predpis lekára. Lebo takto sa antibiotiká dostanú priamo na sliznicu a nie do hlienov, čiže môžu pôsobiť.

Informácia: Články používateľky @strapco13 vznikli v minulosti a je ich celkovo sedem. Do Vybrali sme ich pridávame postupne a na povolenie autorky, ktorá už na stránke Modrý koník nepôsobí.