Trpká pomsta Kapitola 6

Kristína

Marcel ma usadil u seba v dome na obrovskú krémovú pohovku. Na chvíľu sa odo mňa vzdialil. Ešte stále otrasená z toho dnešného zážitku, som si trasúcimi rukami vzala pohár vody od Marcela, ktorý sa vrátil z kuchyne.

„Mal by som sa na teba pozrieť, vyzeráš hrozne,“ vybral si zo svojho lekárskeho kufríka, ležiaceho pri pohovke, malú baterku a zasvietil mi ňou do očí. 

„Čo sa ti stalo Kristína? Mám podozrenie, že si bola pod vplyvom omamných látok,“ znepokojene dodal. 

„Aj tvoje oblečenie vyzerá príšerne a smrdí od popola,“ prezrel mi tvár, ktorú som mala ušpinenú od sadzí po požiari. 

Preglgla som poslednú kvapku vody. Privrela som oči, stále som mala pred sebou pohľad domu v plameňoch.

„Mám úplne okno. Viem len jedno. Skoro som prišla o život,“ povedala som. Nechcela som vravieť Marcelovi celú pravdu. To, že ma niekto uniesol a držal ma zviazanú v drevenej stodole. Keď ma chytil za ruku, zamračil sa.

„A toto?“ ukázal na odreniny, ktoré mi spôsobil povraz, ktorým som bola priviazaná. „Mali by sme ísť na políciu,“ navrhol. Postavil sa, ale ja som ho stiahla späť.

„Prosím, nie, nikam nevolaj,“ prosila som ho držiac mu silno ruku, až som do svojej dostávala kŕč.

 „Vrav, čo sa ti stalo. Ale pravdu,“ opatrne ma chytil s druhou rukou a uvoľnil tým moje zovretie.

„Fajn. Sľúb mi však, že môjmu bratovi nepovieš ani slovo. Nemôže sa dozvedieť, že ma niekto uniesol.“ Táto veta Marcela ohromila. Zamračil sa na mňa, váhavo premýšľal či mi má prikývnuť na súhlas.

„Dobre, pred Róbertom budem mlčať,“ povedal s povzdychom.

Povedala som mu všetko, na čo som si vedela spomenúť z toho dňa. Nebolo toho veľmi veľa. Marcel pozorne počúval a mlčal. Keď som dorozprávala svoj monológ, postavil sa. Pár minút sa v tichosti prechádzal po izbe. 

„Toto sa Robovi nebude páčiť,“ vyhŕkol zo seba.

„Roby sa o tom nedozvie. Sľúbil si mi to!“ zamračila som sa na neho.

„Roby nie je hlúpy, Kristína. Podľa mňa už dávno vie, že si zmizla. Ľudia, ktorí s tebou trávili doobedie vedeli, že si odišla. Je už skoro večer a ty si sa neohlásila. Čo im chceš akože nahovoriť?“ 

Vedela som, že má pravdu. Aj tak som nemohla dovoliť, aby sa to Roby dozvedel. Už teraz pred očami sa mi premietalo, aký hysák chytil ak mu Matej oznámil, že som sama bez ochranky odišla z centra.

„Ja už niečo vymyslím. Len sa musím dať do poriadku a odstrániť zo seba ten puch z dymu,“ dúfala som, že dovtedy nájdem dostatočnú výhovorku pre moje záhadné zmiznutie.

„Daj si dole aj oblečenie, hodím ho do práčky a hneď do sušičky,“ navrhol mi. „Prinesiem ti niečo na prezlečenie,“ usmial sa.

„Ďakujem ti,“ chytila som ho za ruku. Podišiel ku mne. Jemne mi prstom odhrnul vlasy z čela a vtisol mi naň bozk.

„Pre teba všetko,“ pobral sa do jednej z izieb v tomto obrovskom dome. Na to, že žil sám, mal príliš veľký dom pre seba. 

V kúpeľni som zo seba dávala dole špinavé oblečenie, aby som ho mohla podať Marcelovi, ktorý čakal za dverami. Až teraz som si uvedomila, že mám na sebe čiernu mikinu, patriacu môjmu záchrancovi. V jednom vrecku som nahmatala peňaženku. Bez váhania som ju vybrala a otvorila. Bolo v nej zopár drobných, jedna desaťeurová bankovka a nejaké účtenky z baru. Hľadala som v priečinkoch, či v nej nájdem nejaký doklad, aby som zistila, komu vďačím za záchranu života. Z posledného priečinka na mňa vykúkala tvár patriaca tomu mladíkovi. Rozstrapatené blond vlasy a smaragdovo modré oči, ktoré hľadeli smutne z fotky. Mal vážnu a trochu zachmúrenú tvár. V skutočnosti však vyzeral inak, príťažlivejšie. Odložila som peňaženku naspäť do vrecka mikiny. Zvyšné oblečenie som si vyzliekla a podala ho Marcelovi. Ten mi na oplátku dal do rúk obyčajné čierne tričko a tepláky tej istej farby. Vošla som do sprchovacieho kúta a dala som si poriadne horúcu sprchu. Potrebovala som sa zbaviť tej nervozity, ktorá mnou valcovala. Kládla som si neskutočne veľa otázok. Prečo sa ma niekto pokúsil uniesť? Nemohla som zbaviť nepríjemného pocitu, že to malo spojitosť s mojím bratom. Musím sa dozvedieť pravdu. Možno by mohol vedieť niečo ten muž, ktorý mi pomohol z horiaceho domu. To, že mal v peňaženke doklady, mi pomôže ľahšie sa k nemu dostať a možno objasniť situáciu, v ktorej som sa ocitla.

Kým mi preschli veci v sušičke, Marcel mi pripravil večeru. Na okrúhlom tanieri priniesol dve hrianky s omeletou. Položil ich predo mňa na stôl.

„Potrebuješ nabrať energiu. Ešte sa v kuchyni chladí bylinkový čaj na upokojenie,“ prezradil. Jeho starostlivosť ma príjemne prekvapila. „Myslíš, že je dobrý nápad, aby sme Robovi klamali? Má predsa známosti, isto by zistil, kto sa ti snažil ublížiť,“ stále sa necítil v svojej koži, že mal svojmu najlepšiemu priateľovi klamať.

„To by bol môj koniec, Marcel. Môj brat je chorobne starostlivý. Už by ma nikde nepustil bez ochranky. Nevrátila som sa späť po toľkých rokoch, aby som znovu zažila to, čo ma pred rokmi odtiaľto vyštvalo. Nechcem taký život. A musím zistiť, prečo a kto ma uniesol,“ prezradila som mu svoje obavy.

„Ak budeš potrebovať pomoc, som tu. Len buď opatrná. Nepotešilo by ma, ak by sa ti niečo stalo,“ posunul mi šálku a nalial mi do nej čaj z čajníka.

S chuťou som sa pustila do pripravenej večere. Aj keď som mala žalúdok stiahnutý, potrebovala som do neho dostať niečo teplé. A čaj mi celkom pomohol uvoľniť sa. Keď sa mi veci konečne vysušili, mohli sme sa s Marcelom vybrať k môjmu domu. Poprosila som ho, aby sme nechali jeho auto pred bránou a prešli ten zvyšný kus k vile peši. Chcela som sa dostať do vily zozadu bez povšimnutia. Marcel ma nasledoval. Otvorila som dvere a vošla do kuchyne, tam sedela uplakaná Júlia a zničený Matej. Obaja zdvihli hlavy a keď ma uvideli, s hlasným krikom ku mne podišli a privítali ma stískaním.

„Kde si bola? Si v poriadku?“ pýtala sa ma Júlia.

„Nič mi nie je, ale vy máte nejaké zúbožené tváre,“ snažila som sa predstierať moje prekvapenie.

„Panebože, ja som sa tak o teba bál,“ priznal Matej s chvejúcim hlasom, „Keď som videl, že auto je stále pri centre a teba nikde, preľakol som sa,“ starosť na jeho tvári sa preukazovala miniatúrnymi vráskami na čele.

„Nakoniec som nešla autom. Pristavil sa pri mne Marcel, tak som ho poprosila, aby ma vzal do mesta on,“ zaklamala som.

„Čo sa to tu deje?“ vletel do miestnosti rozrušený Róbert. „Kristína, dočerta! Kde si bola? Kvôli tebe sme zalarmovali celé mesto. Stalo sa ti niečo? Ublížil ti niekto? Prečo si nám nedala vedieť? A ty Marcel, čo tu robíš?“ nechápavo pozeral na svojho priateľa.

„Priviezol ma domov,“ nedala som Marcelovi šancu čokoľvek povedať. „Prečo z toho robíte takú drámu?“ tvárila som sa začudovane.

„Drámu? Naozaj sa pýtaš niečo také? Vieš koľko je hodín? Celý deň o tebe nevieme. Ty sem napochoduješ, akoby sa nič nestalo. A ty, kamarát môj, tiež nevieš dať vedieť?“ karhavo pozrel na Marcela.

„Prepáč, kamoš,“ cítil sa nepríjemne.

„On zato predsa nemôže. Pozval ma na obed, ja som prijala jeho ponuku. Zarozprávali sme sa a stratili pojem o čase,“ sama som sa čudovala s ako ľahkosťou som im svojimi slovami motala medové fúzy okolo úst.

„Teraz by som rada išla do svojej izby,“ potrebovala som sa čo najskôr dostať z bratovej blízkosti.

„Kam si myslíš, že ideš mladá dáma?“ zastavil ma pri mojom odchode. „My sme ešte spolu neskončili,“ dodal varovne.

„Povedala som ti všetko, čo bolo potrebné. Roby, nerozumiem, čo by som ti viac k tomu dodala,“ znervóznela som.

„Nechajte nás so sestrou osamote. A to hneď!“ skríkol tak nahlas, že sa všetci v miestnosti do pár sekúnd vytratili.

„Zbláznil si sa?“ neveriacky som pokrútila hlavou.

„To ty si sa asi zbláznila Kristína, ak si myslíš, že mi tu budeš mútiť týmito klamstvami hlavu. Viem, že mi nevravíš pravdu. Stalo sa ti niečo, viem to. Pri aute našiel             Matej všetky tvoje veci na zemi. Tak mi neklam,“ šľahali mu z očí plamene hnevu.

„Tak to by si najprv nemohol klamať ty mne, braček,“ vyprskla som.

„Čože? O čom to tu trepeš?“ nechápal.

„Je pravda, že si spôsobil autonehodu, pri ktorej prišiel niekto o život?“ spýtavo som na neho pozerala. Roby zmätene žmurkal.

„Myslíš si, že som vrah?“ v jeho slovách bolo cítiť sklamanie. „Som predsa tvoj brat. Naozaj si myslíš, že by som niečo také spravil?“ položil mi otázku.

„O to ide Roby. Mám pocit, že ťa nepoznám. Za tie roky si sa veľmi zmenil a táto zmena sa mi vôbec nepáči,“ prezradila som. „ Ak nemáš dôvod báť sa, lebo si nevinný, nebude problém, aby si Arnolda odvolal ako moju ochranku. Postačí ak pôjde so mnou všade, kde budem chcieť ísť Matej. A ty sa s tým, prosím, zmier. Teraz, ak ma ospravedlníš, rada by som išla do svojej izby. Som unavená, nahnevane som odkráčala do izby a nechala Róberta v kuchyni.

Ráno som bez raňajok a rozlúčenia sa so svojím bratom, vytiahla Mateja z domu. Potrebovala som, aby ma zaviezol na adresu, kde býval môj záchranca. Matejovi som povedala celú pravdu. On jediný dokázal mlčať. Vedel, že sa Róbert nemohol dozvedieť pravdu, o mojom pokuse uniesť ma. Aj jeho by to stálo miesto. Matej podľa navigácie zabočil do uličky v časti, kde všetky budovy skôr pripomínali zrúcaniny, ako domy, v ktorých žili ľudia. Táto časť patrila medzi tie chudobnejšie. Srdce mi zvieralo od toho, ako deti ušpinené behali okolo domov a hrali sa priamo na ceste. Im to však neprekážalo a vyzerali šťastne. Zastavili sme pred jedným z nich, kde rástla hustá tráva a bránila tak vo výhľade. Vystúpili sme z auta a kráčali smerom k dverám tohto domu. Podľa čísla na dome, som vedela, že sme na správnom mieste. Zaklopala som opatrne na dvere. Neozýval sa nikto.

„Haló, je tu niekto?“ zvolala som. Matej stál za mnou.

Počuli sme, že niekto prichádza. Opatrne niekto pootvoril dvere. Pozeralo na nás dievča s modrými očami a blond vlasmi po plecia. 

„Dobrý deň, ako vám môžem pomôcť?“ jej jemný hlas sme sotva počuli.

„Ahoj. Hľadám Daniela, mal by tu vraj bývať,“ vysvetlila som jej svoju návštevu. Dievča otvorilo poriadne dvere. Podišla k nám bližšie sediac na vozíku. Zostali sme obaja stáť, akoby nás obliali vriacou vodou.

„To je môj brat. Bohužiaľ, on už tu nebýva,“ prezradila. Mala veľmi bledý odtieň pokožky. Musela sa strániť dennému svetlu. Oči mala smutné a dievčensky vyzerajúcu tvár. Pripomínala porcelánovú bábiku.

„Aha. A kde by som ho našla?“ dúfala som, že mi odpovie.

„Býva v prístave na jednej z lodí. Je na nej napísané Sofia,“ prezradila.

„Ďakujem. Prajem krásny deň,“ venovala som jej úsmev a ona mi ho opätovala. Matej stál hľadiac na to dievča. Potiahla som ho za sebou a spoločne sme odkráčali. Drgla som do Mateja.

„Čo to malo znamenať? Prečo si na to dievča tak civel? Isto sa musela cítiť nepríjemne,“ karhala som ho.

„Nemohol som si pomôcť. Tak krásne dievča som dlho nevidel,“ tváril sa zasnene, až som sa musela nad ním zasmiať.

„Ty si trdlo, Matej. Teraz ma rýchlo zavez k tomu prístavu,“ chcela som sa čo najrýchlejšie znovu stretnúť s tým neznámym mužom.

Prístav sa nachádzal neďaleko miesta, kde ma držali v zajatí a skoro som tam prišla o život. Striasol mnou nepríjemný pocit. Vo vzduchu bol cítiť namiesto rýb, ktoré sa tu lovili, puch po niečom spálenom. Vedela som, že vietor sem dovial zvyšky smradu po dome, ktorý zhorel do tla. Matej zostal sedieť v aute aj keď sa snažil protestovať. Za tým mužom som musela ísť len ja sama. Loď, ktorú som hľadala, sa nachádzala veľmi blízko. Nápis SOFIA na nej svietil zlatou farbou. Bol maľovaný voľnou rukou. Opatrne som prekročila lano držiace loďku pri okraji prístavu. Nadnášala sa v rytme prúdu, ktorý ju rozhojdával.

Počula som mužský hlas. V tichosti som sa približovala čoraz bližšie k tomu hovoriacemu mužovi. Bol mi otočený chrbtom, pri uchu držal mobil a nahnevane do neho kričal.

„Vravel som, že sa  jej nič nesmie stať! Skoro zomrela! Šťastie, že som tam prišiel!“ rozkrikoval sa.

Hrdlo sa mi stiahlo od strachu. To, čo som počula, mi nahnalo hrôzu. Tento muž, ktorý ma zachránil, stál za mojim únosom. Chcela som k nemu prísť a uzemniť ho poriadnou fackou, ale zrazu som si to rozmyslela. Napadol ma úplne šialený plán. Dostanem sa do blízkosti tohto muža, spoznám ho a zistím tak dôvod, prečo sa ma najprv snažil uniesť a nakoniec sa stal mojím záchrancom.

@miselinka18