Lina Elys Trpká pomsta Kapitola 5

Kapitola 5

Daniel 

Prepláchol som si tvár od zvyšnej peny na holenie a pozrel som sa na seba do malého, popraskaného zrkadla. Človek sa ledva v ňom videl. Mne to však stačilo, nepotrpel som si na luxuse. Hodil som uterák do koša a nervózne som pokukoval po svojom mobile. Bol hodený medzi novinami na malom stole. Čakal som jeden dôležitý telefonát. Ak sa podarí, čo som si dnes naplánoval, čochvíľa sa mi dostane do rúk mladá slečna Hoffmanová. 

Ráno som ešte stihol obvolať niektorých ľudí, o ktorých som vedel, že by pre mňa túto nebezpečnú prácu spravili. Mal som u viacerých nevyplatené účty, takže dohodnúť sa s nimi nebolo také ťažké.

Dal som si na seba bavlnené nohavice krémovej farby a biele tričko. Na to som si obliekol hnedú mikinu na zips s vreckami na bokoch. Po niekoľkých týždňoch som konečne vyzeral ako človek. Sadol som si na malé kreslo a vzal do rúk noviny s obrázkom, na ktorom bola mladá čiernovláska.

„Kristína Hoffmanová, čoskoro sa uvidíme, slečna. Tvoj príchod do krajiny mi nahral do karát,“ študoval som si ju aj keď som jej poriadne nevidel do tváre.

Mobil mi nekontrolovateľne vibroval po stole. Zdvihol som ho a napäto som čakal, čo sa dozviem. Na druhej strane sa ozval hlas, ktorý mi oznámil dobré správy.

„To rád počujem. Za necelú polhodinu tam budem. A ako sme sa dohodli, nič sa jej nesmie stať,“ varovne som dodal a zložil som.

Popadla ma nervozita. Delilo ma len niekoľko hodín od toho, aby som konečne ukončil túto moju niekoľko mesačnú neistotu. Uvedomoval som si, že môj počin nie je správny a je v rozpore so zákonom. Nemal som však na výber. Aby som presvedčil nielen rodinu, ale aj políciu o vine Hoffmana, musel som mať hmatateľné dôkazy. Hodil som si doklady do vrecka na mikine, vzal zväzok kľúčov a opustil som svoju loď. Nasadol som do svojej bielej dodávky. Smeroval som na určené miesto, kde ma mal čakať Filip aj s jeho úlovkom. Zaparkoval som mimo prístavu. Stal tam jeden starý, ošarpaný, drevený dom. Cez tvár som si previazal čiernu šatku. Pootvoril som dvere na dome a neveriacky som hľadel na Filipa. Opatrne som k nemu podišiel. Čupel pri ležiacom nehybnom ženskom tele, snažiac sa tomu dievčaťu prstami odopnúť gombíky na bielej košeli.

Schmatol som ho za kapucňu mikiny, ktorú mal oblečenú.

„Daj od nej tie hnusné paprče preč!“ skríkol som nasrdene.

„Hej, pokoj. Veď o nič nešlo,“ bránil sa Filip.

„Vravel som ti, že jej nesmieme skriviť ani jeden vlas,“ upozornil som ho znovu.

Podišiel som k spiacemu dievčaťu bližšie a čupol som si k nej. Odhrnul som jej čierne vlasy z tváre. Bola krásna aj keď spala, mala pokojnú tvár. Pery mala plné s rúžovým odtieňom, nos malý a dlhé mihalnice. Pozrel som sa na jej zviazané ruky aj nohy. Nemal som dobrý pocit z toho, ako ju ten magor doriadil. Zdala sa mi bledá.

„Koľko si jej toho dal vypiť?“ spýtal som sa ho. 

„Išiel som podľa návodu,“ pokrčil ramenami.

„Je dosť bledá a stuhnutá od zimy,“ pohladil som ju po jej odhalenej pokožke na paži. „V aute by som mal mať malý ohrievač. Podám ti ho. Ja jej zatiaľ zbehnem kúpiť niečo na jedenie a pitie. Musí byť o ňu dobre postarané,“ dodal som.

Podal som Filipovi ohrievač na baterky. Ukázal som mu, kde sa zapína. Pozrel som sa na neho s varovným výrazom.

„Skúsiš sa jej dotknúť a dolámem ti kosti na rukách. Snáď nechceš, aby som začal ľutovať, že som si na túto prácu najal práve teba?“ varoval som ho.

„Ok. Viem, ako sa správať,“ uistil ma.

„Za pár minút som späť,“ povedal som mu a vybral sa do najbližšieho obchodu s potravinami.

Kým som vyberal nejakú minerálku z chladiaceho boxu, začal mi vo vrecku vyzváňať mobil. Vzal som ho a pozrel na displej. Volala mi mama. S povzdychom som prijal hovor.

„Áno, mami?“ ozval som sa.

„Ach, Daniel, synak. Tak rada ťa opäť počujem,“ hlas mala ustarostený. „Si v poriadku? Gabriel prišiel včera v noci vo veľmi zlej nálade. Vraj ste sa pohádali. Prosím, Daniel, príď domov,“ prosebne vravela.

„Som v poriadku. A prídem, samozrejme, teba aj sestru pozrieť. Ešte musím niečo vyriešiť a potom sa u vás zastavím,“ vedel som, že mama si bude robiť starosti dokiaľ ma neuvidí. Lenže teraz som nemohol prísť. Musel som doriešiť veci, týkajúce sa rodiny Hoffmanovej. 

„Dobre, synček, ale istotne príď,“ znela skľúčene, až mi z toho pri srdci stislo.

„Sľubujem ti to,“ povedal som a pri tom som podával predavačke peniaze za nákup. Vydala mi pár drobných, tie som si vložil do vrecka. Keď som ukončil hovor s mamou, pobral som sa k miestu, kde sme držali slečnu Hoffmanovú. Pokojne som kráčal známou cestou a v pravej ruke som niesol igelitovú tašku s nákupom. Zrazu som zastal. S otvorenými ústami som hľadel, ako pár metrov odo mňa horí drevený dom. V tom dome mal byť Filip s Hoffmanovou sestrou. Pochytila ma panika a strach. Pustil som nákup na zem a rýchlo som utekal k horiacej budove. Bola to stará drevenica. Vedel som, že zhorí do tla za pár minút. Musel som konať okamžite. Ak tam zostalo to mladé dievča, nemohol som ju tam nechať. Z auta som si rýchlo vybral fľašu s vodou a celú ju na seba vylial. Šatku, ktorá mi visela okolo krku, som si dal na ústa. Bez váhania som vošiel do horiacej budovy. Oheň sa rozšíril a nemohol som poriadne vidieť skrz dym. Oči ma začali štípať, a aj keď som mal šatku na ústach, dym sa mi dostával do pľúc. Očami som mapoval miestnosť. Filipa som nikde nevidel. Ten darebák musel utiecť. Pri veľkom tráme, ktorý pohlcoval plameň, ležalo nehybné telo ženy. Okamžite som k nej pribehol. Vzal som ju do náručia a rezkým krokom som vybehol von. Len o chlp sme ušli pred smrťou. Starý drevený dom sa zrútil rovno pred mojimi očami. Priklonil som sa k tvári mladej Hoffmanovej a zisťoval jej životné funkcie. Mala veľmi slabý pulz a plytké dýchanie. Popadla ma panika.

„Prosím, nezomieraj,“ dával som jej umelé dýchanie z úst do úst. Nemohol som dovoliť, aby prišla o život. Kvôli mne.

„Takto som to nechcel. Prosím dýchaj,“ zúfalo som sa ju snažil prebrať z bezvedomia. Mal som pocit, že zlyhávam. Najprv som prišiel o Sofiu, teraz som mohol mať na svedomí aj toto dievča. A kvôli čomu? Kvôli nejakej hlúpej pomste. Hneval som sa sám na seba, aký sa stal zo mňa zatrpknutý človek. Neuvedomil som si, že sa mi slzy kotúľajú po oboch lícach. Nabral som čo najviac vzduchu do svojich pľúc a vdýchol som ho do nej. Dievča začalo kašlať a dostávať sa z bezvedomia. Padol mi hrozne veľký balvan zo srdca.

Kým sa zorientovala, splašene na mňa hľadela svojimi veľkými hnedými očami.

„Nedotýkaj sa ma!“ kričala. Myslela si, že to ja som s ňou bol v tej stodole, ktorá zhorela do tla. Nebola ďaleko od pravdy.

„Neboj sa. Chcel som ti len pomôcť pred mučivou smrťou,“ kývol som smerom k horiacemu domu. 

Otočila sa a neveriacky pozerala na to, ako pred ňou dohorievajú posledné drevené zvyšky zo stodoly.

„Preboha,“ chytila si ústa dlaňou.

„Mal by som ťa zaviesť do nemocnice,“ navrhol som. Bál som sa, že by mohla utrpieť iné zranenie i keď teraz vyzerala, že je v poriadku. 

„Nie, do žiadnej nemocnice nemôžem ísť,“ náhle povedala. Vlasy mala rozstrapatené, na tvári šmuhy od popola. Celá sa triasla. Nechápal som, prečo nechce ísť do nemocnice.

„Mala by si sa nechať vyšetriť,“ prehodil som cez jej obe ramená svoju mikinu. Neodmietla ju.

„Žiadna nemocnica, rozumieš?“ nahnevane zopakovala svoju prosbu. „Potrebujem sa len niekam dostať,“ povedala.

„Zaveziem ťa, kam budeš chcieť,“ navrhol som jej. Aspoň takto sa uistím, že sa jej nič nestane.

Pomohol som jej vstať a nasadnúť do mojej dodávky. Naštartoval som a odviezol ju na miesto, ktoré mi oznámila ešte predtým, než sme nasadli do auta. Obaja sme posledný krát pozreli na horiacu kopu. Okolo nás rýchlym a hlasným hukotom prešli policajné a hasičské autá. Bolo to len pár minút po našom odchode. Čiernovláska sa neprestala triasť. Celý čas mlčky pozorovala cestu cez okno dodávky. Musela byť v riadnom šoku. Bola predsa unesená a zachránil ju neznámy muž pred možnou smrťou. A netušila ani len to, že ten muž, teda ja, ktorý vedľa nej sedel, ju o ten život mohol pripraviť. Stále mi vŕtalo hlavou, prečo odmietla navštíviť nemocnicu. Dokonca nepočkala ani na políciu, aby oznámila svoj únos.

Zastavil som dodávku pred malým bielym domom s hnedou strechou. Pred ním bol perfektne upravený trávnik. Vedel som, že toto nie jej dom, v ktorom bývala. 

„Ďakujem,“ smutnými očami sa na mňa pozrela.

„Neďakuj. Musel som,“ dodal som úprimne. 

Počkal som, kým vystúpila z auta. Pomaly so zvesenou hlavou kráčala po úzkom chodníku k dverám domu. Zazvonila na zvonček. Ledva stála na nohách. 

Mal som ju zaviesť do tej nemocnice aj keď odmietla. Čo ak sa jej pohorší? Prečo chcela ísť radšej sem? Pozoroval som, ako sa ovárajú dvere a dievča sa vrhá do náručia nejakého svalovca. Ten ju pevne objal. Pozrel mojím smerom. Rýchlo som otočil kľúčom v zapaľovaní a odviezol sa mimo ich dosah.

Zastavil som na okraji mesta. Celou silou som udieral do volantu.

„Idiot, idiot! Čo ma to len napadlo? Preboha,“ zúril som. Išlo ma poraziť z toho pocitu, že som mohol pripraviť to dievča o život. Mal by som ju na svedomí. Tak isto ako Sofiu. To nie Hoffman, ale ja som mohol za Sofiinu smrť!

úprava: @miselinka18