Lina Elys Trpká pomsta Kapitola 7

Strašne som zúril na toho idiota Filipa. Utiekol ako zbabelec. Našťastie som tam bol skôr. Ak by sa jej niečo stalo, neodpustil by som si tento môj skrat. Poriadne som Filipovi cez telefón prečistil žalúdok. Mohol zabudnúť na peniaze, ktoré mal odo mňa sľúbené. Zavesil som a otočil som sa. Zmeravel som. Stál som ako prikovaný a hľadel na mladú slečnu Hoffmanovú. Mala na sebe sukňu siahajúcu ku kolenám a biele tričko s čipkou na vrchnej časti goliera. Do riti! Ako dlho tu už musí stáť? Mohla počuť to, čo som vravel? Pozerala na mňa, premeriavala si ma. Cítil som sa nepríjemne.

„Ahoj, dúfam, že ťa nevyrušujem,“ oslovila ma.

„Jasné, že nie,“ snažil som sa skryť svoju nervozitu. „Ako si ma našla?“ spýtal som sa.

„V tvojej mikine, ktorú si mi požičal, si mal peňaženku s dokladmi. Tak som ti ju chcela vrátiť a poďakovať ti,“ podala mi ju. „Tvoja sestra ma poslala sem, vraj tu bývaš,“ poobzerala sa po okolí.

„Pracujem tu neďaleko. Preto som chcel bývať niekde bližšie. A ďakujem ti za tú mikinu, je moja najobľúbenejšia," priznal som. Usmiala sa. Dúfal som, že môj hovor prepočula. Tvárila sa pokojne, nejavila žiaden náznak, že by počúvala. „Som rád, že si v poriadku. Keďže si nechcela, aby som ťa zaviezol do nemocnice, mal som o teba strach.“

„Naozaj?“ prekvapene vyslovila. 

Že by mi neverila?

„Samozrejme!“ dotknuto som reagoval.

„Chcela by som ťa pozvať na zmrzlinu. Ako také malé poďakovanie za záchranu,“ navrhla. „V ten deň nebola so mnou reč. A rada by som spoznala človeka, ktorý je môj anjel strážny.“

Keby tušila, že jej anjel strážny je prezlečený diabol, ktorý sa ju snažil uniesť. Jej úsmev bol  však tak okúzľujúci. Preto som, ani neviem prečo, bez váhania súhlasil. 

„Poznám tu jednu úžasnú cukráreň a v nej majú tú najlepšiu zmrzlinu,“ povedala. „Chodila som tam ako malá.“

Kráčali sme vedľa seba po drevenom móle a spokojne sme paličkou vyjedali zmrzlinu z veľkého lotosového kornúta. Kristína sa mi cestou k cukrárni predstavila. Pôsobila veľmi detsky pri tom, ako si vyberala príchute zmrzlín. Prišlo mi to veľmi milé. Bola taká svojská, nikto by nepovedal, že je sestrou veľmi vplyvného a bohatého podnikateľa. Ani jej ležérne oblečenie nevyzeralo z nejakého značkového butiku. Do jej vlasov havranej farby narážal vánok vetra. Viali jej a udierali do svetlej pokožky na jej krehkej tvári. Oči jej žiarili a pohrávali sa s iskrou ukrytou v nich. Páčila sa mi. Isto mala veľa nápadníkov.

„Prepáč, ale musím sa ťa niečo spýtať,“ povedal som. Kristína zastala a čakala, kým vyslovím svoju otázku.

„Stále mi vŕta v hlave, prečo si odmietla, aby som ťa zaviezol do nemocnice,“ dal som si do úst drevenú paličku a jemne do nej hrýzol prednými zubami.

Kristína nadvihla mierne pravým kútikom na perách, váhavo vyčkávala, až mi odpovie na moju vyslovenú otázku.

„Bolo to kvôli tomu, že mi prišlo ľúto toho chudáka, ktorý ma uniesol a išlo mu o výkupné.“

„Ľúto?“ nechápal som jej odpovedi. Riadne ma začala vyvádzať z miery.

„Tak, nechcela by som byť príčinou, kvôli ktorej by ten muž prišiel o prsty,“ vložila si do úst ďalší kus zmrzliny na paličke.

Po jej slovách som zastavil. Snáď tieto slová nemyslí vážne? 

„Ak by ho dostal do rúk môj brat. Ten chudák chlapec by prišiel o všetky prsty na rukách. Každý jeden po druhom by mu sekáčikom odťal. Potom by ich zabalil a poslal jeho rodine.“ 

Neveriacky som na ňu hľadel. Nevnímal som, že mi steká roztopená zmrzlina po celej dĺžke mojej paže.

Je možné, že by tak dôležitý človek, akým je Hoffman, praktizoval takéto mafiánske praktiky? Preglgol som. Kristína vytiahla z vrecka svoj telefón, namierila ním na mňa a cvakla môj zhrozený výraz. Nedokázala skryť svoje pobavenie, uvoľnila svoje napnuté svaly a rozosmiala sa.

„Mal by si sa vidieť,“ so smiechom mi pred tvár podstrčila svoj mobil. Bola v ňom fotka mňa, ako s otvorenou pusou a bielou farbou ako krieda, stojím šokovane. „Snáď neveríš, že som to myslela vážne,“ nemohla sa prestať smiať.

„Ha – ha, som rada, že si sa pobavila,“ konečne som sa uvoľnil. Tiež som sa po mojej ironickej poznámke zasmial. Dostala ma. 

„Ty naozaj nevieš kto som?“ pozerala na mňa svojimi prenikavými čokoládovými očami.

Skúša ma? Mal som pocit, že som na výsluchu. 

„Mal by som?“ nadvihol som jedným obočím.

Nachvíľu sa mi zazdalo, že sa zapýrila pri mojej poznámke. Mohlo ju to zahanbiť?

„Tak možno nie priamo mňa. Je pravda, že som niekoľko rokov žila  zahraničí,“ vravela si do vetra, akoby sama seba presviedčala, že ju nepoznám kvôli tomu. „Isto poznáš môjho brata. Je ním Róbert Hoffman.“

To meno vo mne vyvolalo nepríjemné pocity. Samozrejme, že som ho poznal. Mal som s ním nevybavené účty. Lenže to jeho pekná sestra netušila.

„To meno poznám, samozrejme. Veľmi často premieľané v novinách. Takže, len preto si nešla na políciu, lebo je tvoj brat vplyvný a bohatý?“ nedalo mi to pokoj.

„Nie. Ale môj brat je veľmi ochranársky. Ak by sa dozvedel, že ma niekto držal niekoľko hodín uväznenú a spútanú v nejakej drevenej stodole. A k tomu do mňa lial tekutinu s omamnou látkou, ktorou ma skoro udusil, ako mi ju nalieval do úst,“ sťažka vravela o tom. Mňa šlo roztrhnúť od hnevu z tohto zistenia. Ten idiot Filip, ešte bude tvrdo pykať zato, čo jej spravil.

„Dokázal by toho človeka nájsť. Prevrátil by celé mesto hore nohami, kým by ho nenašiel. Dal by mu osobnú príučku. A nielen jemu, ale aj mne. V ten deň som utiekla potajomky z práce. Chcela som sa vyhnúť svojej ochranke, ktorú mi nanútil brat. A toto by mu dalo príležitosť, aby ma držal na krátko. Už som raz preto odišla z tohto mesta. Dusil ma život s bratom. Nechcem to znovu zažívať,“ úprimne priznala a mne jej bolo ľúto. Veril som jej každé slovo.

„A takto si aspoň môžem účty vybaviť s tým únoscom ja sama,“ žmurkla na mňa. Pocítil som páľavu na oboch lícach. Pocit, že by Kristína zistila, kto je jej únosca, ma vystrašil.

„A čo ten muž, ku ktorému som ťa zaviezol? Tvoj priateľ?“ čudoval som sa, že sa jej na to pýtam.

„Nie. Je to náš rodinný priateľ a je lekár,“ prezradila.

Kristína presne vedela, čo mala robiť. Chcela sa naozaj vyhnúť tomu, aby jej brat nikdy nezistil, čo sa jej stalo.

„Och, táto zmrzlina je úžasná. Vyskúšaj,“ zrazu zmenila tému rozhovoru a zamerala sa na pôžitok z tej oranžovej tuhej žbrndy, ktorú cmúľala na paličke. Teraz tú paličku držala blízko mojich pier a chuť tej zmrzliny mi nasilu vtlačila do úst. Striaslo ma.

„Prepáč, ale takto odpornú zmrzlinu som ešte nemal,“ utrel som si ústa chrbtom svojej ruky, aby mi tá nepríjemná chuť zmizla. Kristína sa mračila. Nesúhlasila so mnou.

„Možno takto bude chutiť lepšie.“ Nabrala na drevenú paličku kúsok zmrzliny pomarančovej chuti a naniesla si ju na svoje pery. Nechápavo som sledoval, čo chce spraviť. Podišla ku mne bližšie, až sa svojimi prsiami dotýkala mojej hrude. Salo z nej teplo. Postavila sa na špičky, tým sa dostala na úroveň mojej výšky a namočenými perami mi vtisla bozk. Zostal som z jej šialeného nápadu zaskočený, ale neodtiahol som ju od seba. Bozk som jej opätoval a jazykom som našiel ten jej. Bol studený, chutil po pomarančovej zmrzline a láskal moje zmysly. Po dlhých troch mesiacoch som sa po smrti Sofii cítil príjemne so ženou. A ešte s akou. Kto ma pozná, myslel by si, že mi preskočilo. No tento bozk som potreboval. Akoby som na neho čakal niekde tam v hĺbke svojho srdca. Kristína sa odtiahla a zahanbene sa usmiala.

„A teraz? Už chutila?“ nervózne si hrýzla do pery.

„O sto percent viac, ako predtým,“ opätoval som jej úsmev. Kristína si vydýchla. Isto aj ona sama bola zaskočená z jej nečakaného nápadu. Pomaly sme sa vracali k mojej lodi. Vedel som, že sa o pár minút rozlúčime. A už ju nikdy neuvidím. I keď po tom bozku som si nebol istý. 

„Tvoja sestra je od narodenia imobilná?“ zvedavo sa pýtala. 

„Nie. Pred tromi rokmi mala autonehodu. Odvtedy je pripútaná k vozíku.“

„Neuvažovali ste niekedy, že by chodila na rehabilitácie? Možno by sa časom vedela postaviť na vlastné nohy. Nie každý, komu sa naruší chrbtica, musí zostať nehybný. Pri návšteve som si všimla, že zvyšok tela jej pracuje bez prekážok. Možno správna rehabilitácia a procedúry, by jej pomohli.“

Kristína ma prekvapovala čoraz viac. Sršala informáciami, o ktorých som ja nemal ani šajnu.

„Popravde, nikdy sme nad tým s rodinou nepremýšľali. Isto sú tieto procedúry veľmi drahé. Na to by sme ťažko zháňali peniaze,“ poškrabal som sa na zátylku. 

„Vedela by som tvojej sestre pomôcť a nestálo by vás to nič. Poď, cestou k vám ti všetko vysvetlím,“ potiahla ma za ruku, ani som sa nenazdal a už som sedel v luxusnom aute, ktoré malo vlastného šoféra. Prezrel som si dôkladne interiér auta, všetko bolo z pravej kože. Na sedadle sa príjemne sedelo, nie ako v mojej dodávke, kde som cítil na zadku každý jeden hrboľ na ceste. Bolo veľmi tiché, zvonku cez dymové okná nikto nevidel a ten, kto sa v ňom viezol, mal nerušený výhľad na krásu nášho mesta.

„Kam nás vezie?“ spýtal som sa.

„Ideme k vám domov,“ žmurkla.

Znervóznel som. Ak pôjde Kristína ku nám, mama s bratom zistia, kým je a ja im budem mať čo vysvetľovať. Nechcel som, aby vedeli, že sa s ňou poznám. Lenže išlo o moju sestru a možnosť, že by sa navždy zbavila toho odporného vozíku. Kristína mi cestou vysvetlila, že vlastní centrum na pomoc rodinám a so svojou spoločníčkou sa pokúšajú svoje služby rozšíriť. V ich centre sa o pár dní otvorí rehabilitačná časť a ľudia, ktorým chýbajú peniaze, budú mať možnosť získať pomoc bezplatne. Auto zastalo pred uličkou, ktorá viedla k nášmu domu. Obaja sme vystúpili a vydali sa smerom k nám. Ruky sa mi potili, teraz nie z tepla, skôr z toho, ako mi nervozita prechádzala telom. Otvoril som bránku, vpustil som dnu najskôr Kristínu. Tá zastavila pred dvermi na dome a čakala, kým sa k nej pridám. Odhrnul som hnedý záves siahajúci na zem. Do nosa mi udrela vôňa po pečení. Isto mama opäť piekla nejakú dobrotu. Mama stála pri sporáku, na sebe mala zásteru. Za stolom sedel Gabriel. Toho mi bol čert dlžný. Dúfal som, že aspoň on nebude doma a bude v práci.

„Zdravím vás,“ zdvorilo som pozdravil. Mama s úsmevom na perách, odhodila utierku, do ktorej si utrela ruky a pevne ma objala.

„Konečne, Daniel, bála som sa o teba!“ stískala ma.

„Nič mi nie je, mami. Gabriel len trochu preháňal,“ zagánil som sa na neho. Ten sa tváril, že ma ignoruje.

„Si veľmi poblednutý a isto si aj pochudol. Pozri na seba,“ karhala ma.

„Niekoho som sem priviedol. Rád by som Vás zoznámil,“ odkašľal som si. Vtedy vošla dnu aj Kristína.

„Dobrý deň,“ ostýchavo sa usmiala. „Teší ma. Moje meno je Kristína Hoffman,“ potriasla mame pravicou a tá na ňu hľadela ako na zjavenie.

„Hoffman?“ zopakovala mama. Dobre poznala to priezvisko.

„Áno, som mladšia setra Róberta Hoffmana,“ prezradila.

Mama s vypleštenými očami pozrela na Gabriela a potom na mňa. „A prečo ste sem prišli?“ reagovala zhrozene.

„Mami, tu slečna Kristína, mi dala jednu ponuku. Rada by pomohla našej Lívii.“

„To ani náhodou,“ rozhorčene skríkol Gabriel a prudkým pohybom, ako vstal odtlačil stôl až zavŕzgal.

„Gabriel, ako sa to správaš?“ ohriakla ho mama. „Ale bohužiaľ, túto ponuku budeme musieť odmietnuť. Nehnevajte sa slečna, ale nie sme na tom tak dobre, aby sme dokázali zaplatiť akúkoľvek liečbu pre našu Líviu.“

„Mami, zle to chápete,“ chcel som im to vysvetliť, ale Kristína ma zastavila.

„Nebude Vás to stáť ani jedno euro. Ja a moja dobrá kamarátka už niekoľko rokov vedieme Dom Svetla. Možno ste už niekedy o ňom počuli. Poskytujeme služby rodinám bez domova. Teraz by sme radi pomohli aj tým, ktorí majú zdravotné znevýhodnenie, alebo im poisťovňa nevie preplatiť náklady na rehabilitáciu. Je to šanca, aby mohla Vaša dcéra opäť chodiť,“ vysvetlila. Mama dumala, nevravela ani slovo. Pochopila, že je to dobrá príležitosť. Jedine čo by mohlo stáť v ceste je to, u koho by tie služby mali byť.

„Ja to chcem skúsiť, mami“ tichým hlasom prehovorila Lívia, ktorá sedela na vozíku pri dverách od svojej izby.

„Naozaj?“ podišiel k nej Gabriel. Bol prekvapený ako aj naša mama, aj ja sám z toho, že Lívia prejavila záujem. Ona len prikývla na súhlas.

„Ak smiem, rada sa s tebou pozhováram bez pohľadov rodiny. Vysvetlím ti úplne všetko,“ navrhla jej Kristína. Lívia ju vpustila do svojej skromnej izby a zatvorili sa za nimi dvere. Teraz nastala chvíľa, kedy som mal čeliť výčitkám mamy, ale aj samotného brata.

„Ako ťa napadlo sem priviesť to dievča, Daniel?“ vravela mama tichšie, aby ju Kristína nezapočula.

„Skôr sa ho spýtaj odkiaľ to dievča pozná,“ ironicky poznamenal Gabriel.

„Zachránil som ju. Netušil som vtedy, kto to je,“ zaklamal som.

„Zachránil? Kedy? Ako?“ vyzvedala mama.

„Tá stará chatrč neďaleko prístavu horela. Náhodne som išiel okolo. Nevedel som, či je niekto dnu, tak som tam vbehol. V poslednej sekunde sa mi podarilo ju odtiaľ vybrať,“ samé klamstvá sa mi vydierali z úst.

„Neverím ti, Daniel, že práve ty si z tých, ktorí len tak na vlastnú päsť vlezú do horiaceho domu“ podišiel ku mne Gabriel. „Mal som v ten deň službu, bol som na tom mieste. Zaujímavé, že nikto nenahlásil požiar. Čo sa snažíš zatajiť?“ prižmúril oči a upriamil pohľad do tých mojich.

„Daj pokoj, Gabriel. Teraz ide o našu sestru. Je možnosť, že by mohla chodiť a do riti, teba trápi toto,“ útočne som zareagoval.

„Mne sa snáď sníva. Počuješ mama, čo ten kretén rozpráva? Vraj ide o našu sestru,“ rozhodil rukami do prázdna.

„No tak, chlapci, pokojne,“ mama sa nás snažila upokojiť.

„Celé týždne ťa tu počujeme nariekať, ako celú rodinu Hoffmanových nenávidíš. Dokonca si sľúbil pred hrobom Sofii, že sa pomstíš. A teraz sa tváriš, že ti ide o to, aby sa pomohlo Lívii. Nenechaj sa vysmiať, jej brat predsa zavinil smrť tvojej snúbenice,“ rozčúlene poznamenal. V tom sa zjavila medzi dvermi Lívia s Kristínou. Všetci sme sa na seba zhrozene pozreli, dúfajúc, že posledné Gabrielové slová Kristína nepočula.

úprava textu  @miselinka18