Lina Elys Trpká pomsta Kapitola 8

Kristína

Stála som pri dverách s Danielovou sestrou a traja ľudia upriamovali na mňa svoj šokovaný výraz. Nerozumela som ich správaniu. Boli nervózni, akoby vraveli niečo, čo som nemala počuť. Bohužiaľ, posledné slová o tom, že má Daniel snúbenicu, som zachytila. Ani neviem prečo, zasiahlo ma to. Ak by som mu dnes nevenovala bozk a on mi ho neopätoval, mohla som sa vyhnúť týmto zvláštnym pocitom, ktoré mnou lomcovali. Prečo mi ju nespomenul? Žralo ma svedomie v mojom vnútri.

„Nerady vás prerušujeme. Len by som vám rada povedala, že Lívia s terapiami súhlasila,“ prehltla som svoj nepokoj a usmiala sa. 

„Si si istá, sestrička?“ s prekvapeným výrazom k nej podišiel ich brat Gabriel. Nerozumela som, prečo ich to tak zaskočilo. Veď predsa ide o jej zdravie, nemala dôvod odmietnuť moju ponuku. Čomu som bola rada, lebo pri nepochopiteľnom správaní celej tejto rodiny, som mala skôr pocit, že ma odbije.

„Chcem to skúsiť, Gaby. Neboj, budem v poriadku. Kristína je veľmi milá a vysvetlila mi všetko, čo potrebujem vedieť. 

„V poriadku. Ale pôjdem tam s tebou,“ zazrel na Daniela, ten len mlčky prikývol. 

Rozlúčila som sa s nimi a keď ma Daniel odprevadil k autu, opadol zo mňa stres, ktorý mi sadol na chrbát hneď po príchode do toho domu. Dohodli sme sa na stretnutí aj s jeho súrodencami. Daniel si zapísal adresu, kde sa nachádzalo naše centrum a vrátil sa za svojou rodinou. Usadila som sa do auta a vydýchla si.

„Ako to išlo? Prijala ponuku?“ netrpezlivo sa ma pýtal Matej.

„Samozrejme,“ povzdychla som. Matej na mňa hodil nechápavý pohľad typu - Prečo taký výraz?

„Začínam pochybovať, či ten plán bol dobrý nápad,“ prezradila som svoje obavy.

„Stalo sa niečo, že máš chuť ho stopnúť ?“ vyzvedal.

„Daniel ma snúbenicu,“ hlesla som sklesnuto. Ani neviem, prečo ma to štvalo.

„Aha, takže v tomto je háčik. To ale neznamená, že to hneď musíš zabaliť. Chceš predsa zistiť, či on je ten muž, ktorý má na svedomí tvoj únos,“ pripomenul mi moje úmysly. Mal pravdu. Musela som sa dozvedieť, prečo ma niekto uniesol, a ak to bol Daniel, nemohla som ukončiť naše začínajúce priateľstvo. Keď ma Matej videl, ako mlčky premýšľam, musel dodať.

„No tak Kristy, nekaz mi radosť. To dievča sa mi veľmi páči a rád by som si ju vzal pod ochranné krídla,“ hodil na mňa psie oči. Musela som sa doširoka usmiať nad jeho poznámkou.

„Tak možno kvôli tebe si to premyslím,“ pošuchorila som mu vlasy. So spokojným výrazom naštartoval auto a odviezol nás oboch domov.

Dala som si horúci kúpeľ vo vani. Do nej som si nasypala soľ na upokojenie a uvoľnenie. Vstúpila som do nej a chrbtom sa oprela o okraj vane. Privrela som viečka a nechala sa unášať upokojujúcimi účinkami soli levanduľovej vône. Vnorila som sa do spomienok na bozk s Danielom. Prstami som si prešla po mojich perách a sťažka si vzdychla. Len sa nezamiluj! Vystríhala som sa sama pred svojimi pocitmi.

Na ďalší deň som s Matejom hneď z rána odišla do Domu svetla. Spoločne s Erikou sme posedávali v našej spoločnej kancelárii. Každú chvíľu som kontrolovala výhľad z okna, čím som začala nesmierne znervózňovať svoju kamarátku.

„Čakáš niekoho dôležitého?“ spýtala sa ma potom, ako som asi už desiatykrát pribehla k oknu, keď som započula parkovanie hocakého auta. Zahanbene som sa vrátila k stolu a poklopkala prstami po stole. Nevedela som, či mám Eriku zasvätiť do môjho šialeného plánu. Spojenca by som prijala hlavne, keď ide o náš spoločný biznis, by som mala byť k nej úprimná. Narovnala som sa a vyrozprávala jej všetko, čo sa stalo od môjho príchodu z Londýna.

„Takže ty si ho pobozkala? Neverím. Ty?“ chichúňala sa nad mojím priznaním.

„Vravíš to tak, akoby som sa nikdy s nikým nebozkávala,“ zagánila som na ňu.

„Tak je to asi tým, že ty si nikdy nebola iniciátorom niečoho takého. Iste, chápem. Ide ti o to dostať sa pod kožu toho muža. Len sa obávam, že tá tvoja hra, skôr teba doženie sklamaniu,“ varovala ma.

„Nesprávaj sa ku mne ako môj brat,“ zareagovala som podráždene. „Viem, čo robím. A aj tak má priateľku,“ mykla som plecami.

„Kristy!“ chcela ma ohriaknuť, ale do toho sme obe počuli, ako zastavilo auto pred naším centrom. Naraz sme dobehli k oknu a sledovali, ako dvaja svalnatí muži pomáhajú svojej krehkej sestre von z auta. Daniel držal vozík a Gabriel ju vzal do náručia a posadil ju naň.

„Dievča, ktorý je ten tvoj krásavec? Len mi, prosím, nevrav, že ten božsky vyzerajúci hnedovlasý sexoš,“ myslela tým Gabriela. Štuchla som ju do boku a ona tíško zjojkla. 

„To je Gabriel, jeho brat. Daniel je ten, ktorý tlačí vozík,“ spresnila som.

„Gabriel vravíš. Toho prenechaj mne,“ žmurkla na mňa a ladným pohybom sa vybrala dole schodmi, pričom som ju ja nasledovala. 

Privítali sme sa s nimi pri hlavnom vchode, predstavila som ich Erike. Tá venovala všetku svoju pozornosť Gabrielovi. Spoločne sme prešli celú spodnú časť nášho centra, pri ktorom Erika opisovala každú miestnosť, do ktorej sme vošli. Daniel na mňa vždy jedným okom pozrel a mne tým len zrýchlil tep. V poslednej miestnosti sa k nám pridal aj Matej. Bol rád, že opäť vidí Líviu. Tá zo zistenia, že terapie bude mať s ním, očervenela. Konečne sa jej vracala zdravá farba do líc a mňa upokojovalo, že Matej ju bude mať pod dohľadom. Dúfala som, že si obaja budú rozumieť. A ich vzájomné sympatie ma v tom len utvrdili. 

„Rád by som tu s vami ďalej takto trkotal, ale mal by som túto krásku vziať na jej prvú rehabilitáciu,“ žmurkol Matej na Líviu a ona mu venovala neistý úsmev.  

„Váž slová, chlapče. Budeš pod drobnohľadom,“ vážnym pohľadom si ho premeral Daniel a Matej sa len uškrnul. Bolo mi smiešne z toho, ako tí dvaja na seba reagovali. Erika vzala Gabriela do záhrady a my s Danielom sme osameli. Zostala som mierne nervózna. Daniel podišiel ku mne a moje telo sa rozochvelo z jeho blízkosti. 

„Ukážem ti niečo,“ dostala som nápad. Chytila som ho za ruku a doviedla do ešte stále nedokončenej miestnosti. 

„Je tu ešte neporiadok, ale v tejto miestnosti bude robiť Erika s deťmi a aj dospelými arteterapiu. Ide o vyjadrenie emócií pomocou kresby. Neveril by si čo všetko dokáže jedna kresba vyjadriť,“ nadchýnala som sa nad tou predstavou. 

„Je úžasné, čo robíte so svojou priateľkou. A robíte to bez nároku na peniaze, čo je v dnešnej dobe veľmi zriedkavé. Ak by sme tušili skôr, že je tu takáto možnosť, dávno by moja sestra mohla chodiť,“ posmutnel. 

„Dôležité je, že tvoja sestra teraz tú možnosť dostane. A verím, že jej tieto rehabilitácie určite pomôžu,“ opatrne som ho pohladila po ramene.

„Neviem ani, ako ti poďakovať. Už teraz vidím, ako Lívia verí, že jej pomôžete,“ zračila sa mu vďaka v očiach.

„Ty mi predsa nemáš prečo ďakovať. Len vďaka tebe som stále medzi živými,“ pripomenula som mu.

Zrazu do miestnosti vbehol menší hlúčik detí. Tie si s úsmevom na perách pobrali štetce rôznych veľkostí a začali maľovať po stene. Erika chcela, aby tento priestor bol plný farieb a malieb. Preto som neváhala, vzala jeden zo štetcov a namočila ho do nádoby s farbou. Daniel ma nečakane nasledoval a už sme obaja tvorili rôzne obrazce na bielej stene.

Po niekoľkých minútach sa k nám pridal aj Matej, ktorý priviezol Líviu späť. Lívia vyzerala vyčerpane, aj keď sa snažila maskovať únavu. Dúfala som, že sa pripojí k nášmu spontánnemu maľovaniu. Podišla som k nej a podala štetec. Váhavo si ho vzala odo mňa a vozíkom sa priviezla k ostatným. Matej na mňa žmurkol a spokojne sa venoval maľovaniu. 

Podišlo ku mne jedno malé dievčatko a v tichosti mi šeplo našu známu formulku.

„Krst nováčika,“ zasmiala sa a utiekla.

„Čo ti vravela?“ spýtal sa ma Daniel.

„Nechaj sa prekvapiť,“ usmiala som sa. Zrazu sa dievčatko, ktoré mi šepkalo do ucha vrátilo s farbami a položilo ich na zem. Všetci v miestnosti pochopili, čo bude nasledovať. 

„Krst nováčika!“ kričali deti a vrhli sa na farby so svojimi štetcami a začali Líviu špliechať z každej strany. Šokovaná Lívia najprv nevedela ako reagovať, ale nakoniec sa aj ona zhostila tohto šialeného krstu. Farby lietali z jednej aj druhej strany. Nevyhla som sa im ani ja a taktiež Daniel. Smiali sme sa a nechali sa unášať týmto farebným súbojom. Daniel znenazdajky zdvihol celú fľašu s farbou a špliechal z nej farbu na všetkých. Bol to ako farebný ohňostroj, deti pod ním skákali, výskali od šťastia a mne pohľad na tohto modrookého blondiaka vyvolal príjemný pocit na duši.

„Dopekla, čo tu vystrájate?“ skríkla Erika a všetci upreli pohľad na jej zachmúrenú tvár. Ani Gabriel sa netváril dvakrát nadšene, keď uvidel, že jeho súrodenci sú od hlavy po päty od farieb. Erika ešte hodnú chvíľu vyzerala, že by nás najradšej prehla cez koleno, ale nakoniec sa aj ona pridala. Vzala si posledné štetce a prvú ranu venovala Gabrielovi. Ten prekvapene pozrel na jej zmenu správania a nenechal sa len tak ľahko vykoľajiť. Chytil Eriku a obtrel o ňu farbu zo svojho oblečenia po jej útoku. Znovu sa začala šialená bitka. Keď sa všetky farby minuli a naše telá padali na zem od únavy, snažila som sa utrieť z tváre zvyšky farby. Daniel ku mne podišiel s utierkou a opatrnými pohybmi mi očistil tvár. Mal tak šťastný a úprimný pohľad. Bála som sa sklamania, ak zistím kým je v skutočnosti. Ak sa mi potvrdí, že bol mojím únoscom, moje srdce dostane silnú ranu od života. Po našom krste s farbami sme spoločne s Erikou našich návštevníkov odprevadili. Dohodli sme sa na ďalších stretnutiach a Gabriel sa ujal toho, že Líviu k nám vždy privezie on. Eriku to veľmi potešilo, no mňa zarmútilo. Nechcela som prísť o kontakt s Danielom, lenže to som nemohla povedať. Dúfala, som, že po tom všetkom sa aspoň raz za čas ukáže v našom centre. Rozlúčili sme sa a ja som sa tiež vrátila domov, aby som sa prezliekla do čistých šiat a vrátila sa do práce bez zvyškov farby. 

Vo vile na mňa už čakal Roby. Netváril sa dvakrát nadšene, keď ma uvidel celú od farby.

„Čo to máš, prosím ťa, na sebe?“ vrtel hlavou.

„Mali sme krst nového klienta, tak sme trošku šaleli s farbami,“ stále s dobrou náladou som mu odpovedala.

„Som rád, že sa vám s Erikou darí. Teraz, ak je to možné, choď zmyť zo seba tú špinu a príď za mnou do kancelárie. Musím s tebou niečo súrne prediskutovať,“ jeho zamračený výraz hovoril, že pôjde o dosť vážnu záležitosť.

Hodila som všetko oblečenie na jednu kopu, aby ho Júlia neskôr vzala a dala vyprať. Rýchlo som sa osprchovala, dala čisté oblečenie a utekala za bratom do kancelárie na prízemí. Ten ma už netrpezlivo čakal sediaci v jeho mohutnom koženom kresle. V rukách držal veľkú obálku hnedej farby a prstom prechádzal po jej vrchom okraji.

„Tak som tu. Čo potrebuješ so mnou prebrať?“ spokojne som sa uvelebila naproti nemu.

Bez slov šmaril obálku na stôl. Vyletelo z nej zopár fotiek. Bolo dostatočne vidieť, že na záberoch som bola ja ako sa bozkávam s Danielom. Danielovi našťastie nebolo vidieť do tváre, lebo bol snímaný zozadu a mal na hlave šiltovku, ktorá mu zakryla tvár. 

„Takže ty si tu ani nie dvadsaťštyri hodín a už sa bozkávaš s nejakým cudzím mužom? Preto si zmizla nevedno kam a neohlásila sa? Aby si sa mohla tajne stretávať s niekým?“ hneval sa.

„Nie je to nikto cudzí. Toho muža poznám. Nerozumiem, prečo si ma nechal sledovať. Vravela som ti, že mi máš dôverovať,“ hnevalo ma zistenie, že ma nechal niekým sledovať.

„A dobre som spravil. Nedovolím, aby si na verejnosti predvádzala takéto oplzlosti,“ zúril.

„Oplzlosti? Prosím ťa. Správaš sa ako by sme boli v šestnástom storočí. Bola to iba obyčajná pusa. Nerob z toho drámu Roby,“ chcela som túto situáciu zľahčiť.

„S tým mužom sa viac nestretneš rozumieš?! Pozri sa na neho, nejaký chudák, ktorý sa na teba nalepil len kvôli tvojmu priezvisku. Nebuď naivná Kristína, isto mu ide iba o naše peniaze,“ zveličoval, čím ma iba viac hneval.

„On taký nie je. A ty mi nemôžeš rozkazovať s kým sa budem stretávať. Som dospelá, rozhodujem sa dávno sama za seba, koho vpustím do života,“ zamračila som sa.

„Mám ťa na starosti, Kristy! Neprajem si, aby si sa stretávala s tým mužom,“ soptil. „Žiješ pod mojou strechou tak nezabúdaj koho podmienky budeš dodržiavať,“ podišiel ku mne.

„Ty nezabúdaj, že tento dom je nielen tvoj ale aj môj. Takže si môžem robiť, čo chcem. Nežijem predsa v nejakej zlatej klietke,“ doháňala ma jeho ochranárska starostlivosť do zúfalstva. „Ak dovolíš, teraz opustím náš dom a idem späť do práce,“ pri odchode som buchla dvermi od zlosti.

Nahnevane som nasadla do auta a buchla do volantu. Naštartovala som a so zlosťou som vyrazila na cestu. Ani neviem prečo, zmenila som smer jazdy a doviezla som sa na miesto, kde som skoro prišla o život. Pozerala som na to miesto, kde kedysi stála stará drevenica. Pri pohľade na veľkú stopu po ohni ma premkol pocit, že som mala v tom dome zhorieť. Slzy sa mi kotúľali po tvári a potrebovala som niekoho pri sebe, aby som zo seba dostala všetok ten žiaľ, čo ma ťažil. Zrak som upriamila na prístav a priala si byť s Danielom. Preto som neváhala už ani sekundu a odviezla som sa do prístavu. Jeho loď bola na mieste, čo znamenalo šancu, že ho tam nájdem. Daniel tam bol, pripravoval veľkú sieť na boku lode. Mala som výhľad na jeho vypracované ramená a aj chrbát. Od slnka bola jeho pokožka opálená do hneda a blond vlasy viac svetlejšie. Otočil sa smerom ku mne a prekvapene na mňa pozeral. Nečakal, že ma tak skoro znovu uvidí.

„Si v poriadku?“ všimol si moje uplakané oči a podišiel ku mne.

Mlčky som sa mu hodila do náručia, v ktorom som sa mu rozplakala.

korekcia: @miselinka18