Kým si pri mne

2. KAPITOLA

Olívia

13 rokov

Hádky, plač a krik bolo možné počuť z nášho kedysi pokojného a láskou naplneného domova za posledné dva mesiace každý deň. Mama sa pred svetom skrývala za zatvorenými dverami spálne, otec sa zase vracal z práce neskoro večer a namiesto toho, aby sa zložil v rodičovskej izbe, začal spávať v obývačke na rozkladacej pohovke.

Ich spoločné rozhovory, ktoré som sledovala nenápadne ako myška sediac na vrchu schodiska, sa končievali rovnako. Na začiatku sa snažil otec o pokojnú komunikáciu. Rozprával tak potichu, že som nezachytila ani jednu vetu, ktorú vravel svojej žene. Videla som však zúfalstvo, ktoré mu kričalo z utrápenej tváre. Netušila som, čo sa medzi nimi deje a nechápala ani správanie vlastnej mamy. Neobmäkčili ju ani slová vlastného manžela a keď nevedela, ako sa vymaniť z tohto pre ňu nepríjemného dialógu, začala trieskať do všetkého, čo mala po ruke, rozbíjať taniere a s revom a silným buchnutím dverí ukončila divadlo.

A ja? Ja som sa stala divákom, ktorý dostal neželanú vstupenku na predstavenie, v ktorom sa začalo všetko, čo malo doteraz pevné základy, rúcať ako domček z karát. Ani zakrývanie uší a silné privretie viečok, ktoré ma vždy pri pozeraní nepríjemných pasáží chránilo pred zlým, nedokázali v tejto nekončiacej situácii zabrániť, aby moja detská duša netrpela.

Chcela som len jedno – aby mi niekto vysvetlil, čo sa stalo medzi mojimi rodičmi a čo je dôvodom ich neustálych hádok.

Po mesiaci boli moje slová vypočuté. Keď som sa vrátila zo školy, doma na mňa čakali otec s mamou usadení v kuchyni za stolom. Školskú tašku som zložila z pliec a rýchlosťou blesku som si sadla oproti nim. Telo mi stuhlo od šoku pri pohľade na matkinu poblednutú tvár, opuchnuté oči podliate krvou a svetlú pokožku na rukách, ktoré skrývala pod ružovým županom s kvetinovým vzorom. Sedela predo mnou osoba, ktorá nevnímala okolitý svet. 

Aj u otca boli badateľné známky vyčerpania z hektických dní. Vrásky okolo očí sa mu ešte viac prehĺbili a pochudol, čím mu vytŕčali lícne kosti. Strnisko na jeho tvári bolo známkou toho, že nepoužil žiletku poriadne dlho. Dokonca bol z neho cítiť alkohol. 

Čo sa to stalo s mojimi rodičmi?

V krku sa mi vytvorila hrča a na hrudi sa mi usadil neznesiteľný tlak. Bola som napätá ako struna.

Ticho, ktoré by sa dalo krájať, prerušil otec poriadnym odkašľaním. Zmohol sa povedať pár viet o tom, že je mama chorá. Našla si vraj na prsníku hrčku, ktorú jej musia vyoperovať. Neznelo to až tak hrozne. Podľa toho, ako sa správali naši, som myslela, že ide o niečo horšie. Veď predsa – ak mame vyoperujú hrčku, všetko sa vráti do starých koľají, utešovala som sa vo svojej detskej nevedomosti netušiac, čo za chorobu ničilo nielen vnútro mojej mamy, ale narušilo aj pokoj rodiny. Jedine ak by mi nepovedali úplnú pravdu. Otázky boli zbytočné, žiadna odpoveď by neprišla alebo by bola ďalším vypusteným klamstvom. 

Zistiť, čo v skutočnosti ničilo šťastie našej rodiny, som mohla iba s pomocou svojho najlepšieho priateľa. Tým, že mňa rodičia držali od všetkých internetových vymožeností, nemala som prístup k informáciám, ktoré by mi poskytli holé fakty. 

Pri prvej príležitosti som do všetkého zasvätila Daniela, s ktorým sme boli nerozluční priatelia od štvrtého ročníka na základnej škole. Vedela som, že pre mňa spraví čokoľvek. Namiesto toho, aby som sa po vyučovaní vrátila domov, moje kroky smerovali do domu Danielových rodičov. Od nášho to bolo len necelých pätnásť minút, neobávala som sa toho, že by moja neprítomnosť doma niekomu robila vrásky na čele.

Kým som zo seba vyzliekla najvrchnejšiu vrstvu oblečenia, Dan rýchlo ťukal do klávesnice, aby vyhľadal na internetových stránkach niečo o hrčke v prsníku. Oči modrastej farby mu kmitali sprava doľava ako horlivo čítal riadky. Netrpezlivo som čakala, čo v tom malom počítači našiel. Dlhé mlčanie a vážny výraz ma riadne znervóznili.

„Ondruška!“ Zvýšeným hlasom som sa dožadovala jeho pozornosti. Daniel sa na mňa pozrel a v jeho očiach som videla niečo, čo som v nich nechcela vidieť. Strach. Ten desivý pocit, ktorý vás natoľko ochromí, že sa nedokážete ani len poriadne nadýchnuť.

„Oli, mrzí ma to.“ 

Vytrhla som mu notebook z rúk a otočila ho k sebe. 

„Ak ste si našli hrčku v prsníku, môže ísť o rakovinu prsníka. Je najčastejšou príčinou úmrtia žien na onkologické ochorenie.“ Hlas sa mi zasekol a v očiach ma začali štípať slzy. Moja mama zomierala. 

Neznesiteľná bolesť zaplavila moje vnútro. Ako naivne som sa nazdávala, že sa u nás doma po operácii všetko vráti do starých koľají! Slzy sa mi nezastaviteľne rinuli po tvári a moje usedavé vzlyky sa zmenili na žalostný plač. 

Daniel si ma k sebe privinul. Oprela som sa lícom o jeho hruď. Neprekážal mu ani fľak na sivom tričku vytvorený slanými kvapkami. Silno ma držal a láskyplne hladil po vlasoch. Utešoval ma a šepkal povzbudzujúce slová. Jeho náruč mi poskytla potrebnú útechu. Vždy, keď bol pri mne, necítila som sa sama. On bol pre mňa odjakživa prístavom istoty a pokoja. 

~

Zo školy sme po vyučovaní odchádzali autobusom, ktorý rozvážal nás, deti žijúce v najvzdialenejšej štvrti. V preplnenom autobuse bývalo skoro stále rušno. Sedávala som preto úplne vpredu, hneď za šoférom a stránila sa tak nechceným rozhovorom.

Jediný, kto si ku mne vždy prisadol, bol Daniel. Odkedy ma videl na pokraji nervového zrútenia, po tom zistení ohľadne mojej mamy, zo mňa nespúšťal oči. Niekedy mi tá jeho prehnaná starostlivosť liezla na nervy. Párkrát sme sa preto poriadne pohádali, ale vedela som, že to myslel dobre a robil si starosti, lebo mu na mne záležalo. 

Práve v tejto chvíli som však nemala náladu ani na jeho spoločnosť. V noci ma trápila nočná mora, ktorá síce nebola prvou, ale po tejto vo mne zostal nepríjemný pocit, ktorý ma prenasledoval aj v škole. Na hodinách som sa poriadne nedokázala sústrediť a moja aktivita bola na bode mrazu. Chcela som byť čo najskôr doma. Nevedela som, aká sila ma ťahala, ale tušila som, že sa stane niečo zlé. 

V diaľke sa z ničoho nič rozozvučala siréna vozidla záchrannej služby, ktorá pritiahla pohľady detí v autobuse. Mne jedinej pri tom zvuku zostalo nevoľno a doterajší nepríjemný pocit nabral na intenzite. Srdce mi búšilo a na pokožke sa mi vytvorili perličky potu. Musela som čo najrýchlejšie vystúpiť, nemohla som tu dýchať. Schmatla som ruksak s vetrovkou, počkala, kým šofér zastane na najbližšej autobusovej zastávke a vybehla na čerstvý vzduch v momente, ako sa otvorili dvere.

„Hej, Olívia, počkaj! Čo stváraš?“ volal za mnou môj verný kamarát, no ja som ho nevnímala. 

Rozbehla som sa k nášmu domu takou rýchlosťou, akou stačili moje nohy utekať. Ostrý vzduch mi napĺňal pľúca a pri každom nádychu mi spôsoboval pichľavú bolesť v hrudi. 

Pri poslednej odbočke som zastala a sledovala, ako sa mi pred očami odohráva scéna ako vystrihnutá zo zlého filmu. Sanitka, ktorá predbiehala autobus, stála pred trávnikom domu jasnožltej farby. V tom dome som bývala ja s rodičmi. Dvaja muži v záchranárskych rovnošatách práve vychádzali z dverí. Prvý sa skláňal nad ženským telom ležiacim na nosidlách a držal v ruke priesvitný vak, ktorý stláčal v pravidelných intervaloch. Druhý tlačil prenosnú posteľ smerom k vozidlu. Za nimi kráčal môj otec v značkovom saku tmavomodrej farby, nevnímajúci okolie. Nastúpil do auta bez toho, aby si všimol, že som stála len pár metrov od nich a videla, ako záchranári bojovali o život mojej mamy. 

Zadná časť sanitky sa mi strácala pred očami ako rozmazaná šmuha, pretože slzy mi zastreli videnie. Nohy ma už nedokázali udržať. Kolená sa mi podlomili, zrútila som sa priamo na chodník. Pred tvrdým pádom na chladný betón ma zachránilo telo osoby, ktorá ma v poslednej chvíli zachytila. 

Zdvihla som hlavu a pozrela do tváre Daniela. 

„Moja mama...“ 

Nedokončila som vetu, len som sa pevne držala Danielovej bundy. Všetky emócie, ktoré som dlho zadržiavala, si postupne našli cestu von. Premenili sa na nekontrolovateľný plač. Bála som sa, že už nedostanem možnosť povedať mame, ako veľmi ju ľúbim.