Rada by som sa s vami podelila o pár „plagátikov“, ktoré u nás v domácnosti visia a pomáhajú deťom byť samostatnejšie, mať slobodu voľby a prehľad v čase. Predovšetkým však znižujú frekvenciu okrikovania. Vďaka tomu máme doma lepšiu atmosféru a spokojnejšie deti – i rodičov. 

Pomôž mi zvládnuť to sám…

Táto myšlienka od Márie Montessori o vedení detí k samostatnosti ma nesmierne oslovuje. Nie som odborníčka na jej pedagogiku, ale so základnými prístupami som sa zoznámila. Aj v realite vidím, že deti chcú robiť veci samé, chcú sa zapájať, chcú preberať zodpovednosť. Keď môžu o niektorých veciach rozhodovať, cítia od nás dôveru a to im dáva pocit slobody a väčšej spokojnosti. Netrpia frustráciou a ľahšie potom spolupracujú aj v oblastiach, kde na výber veľmi nemajú.

Rada by som sa s vami podelila o pár ťahákov, ktoré sa nám doma osvedčili. V kúpeľni a na záchode, pri domácich povinnostiach, balení si oblečenia na dovolenku a pri sledovaní času.

V kúpeľni a na záchode

Keď okolo veku štyroch rokov začali byť deti úplne samostatné v používaní záchoda a ja som čakala, že už by mohli celý proces zvládnuť sami, nefungovalo to. Tých „záchodových“ úloh bolo tak veľa, že vždy dobrú polovicu zabudli. A tak som ich stále kontrolovala a okrikovala.

Vycikať sa. (Najlepšie do záchoda a nie mimo.)
Utrieť sa.
Spláchnuť.
Zavrieť dvere.
Zhasnúť svetlo.
Umyť si ruky.

Na také malé dieťa, ktoré berie celé cikanie ako nevyhnutné zlo, ktoré ho odvádza od hry, je tých úloh jednoducho príliš veľa. Ak sa im podarilo zvládnuť jednu-dve, mohla som byť rada. Takže stále som po nich vykrikovala, čo zabudli a vracala ich späť od hry, nech si to dokončia. Bolo to o nervy. A potom mi napadol zlepšovák – spravím im ťahák!

Tak som za ich asistencie nakreslila takýto návod a spoločne sme ho slávnostne nalepili na záchodovú stenu.

Nemalo to zázračný účinok, že by som odvtedy už nemusela deti nikdy upozorniť (ha ha 🙂 ), ale frekvencia výrazne klesla. Väčšinou som sa ich len spýtala – pozrel si si dobre zoznam? A oni sa vrátili a hneď vedeli, ktorý krok zabudli. Tým, že úlohy si odvtedy mohli kontrolovať sami, časť zodpovednosti za ich splnenie prešla i na nich. A myslím si, že to tak aj vnímali. Nehnevali sa tak na mňa, že ich ťahám späť od hry k nesplneným povinnostiam. Ak som ich aj upozornila, vzali to oveľa lepšie. Naozaj to vtedy trochu upokojilo to neustále okrikovanie – ktoré nebavilo ani mňa, ani ich a ani neprispievalo k dobrej nálade.

Takže keď som teraz pri námatkovej kontrole zistila, že mi syn s čistým svedomím povie „áno, umyl som si ruky“ a pri tom si ich len opláchol vodou bez mydla (fakt neviem, prečo nastal tento regres), došlo mi, že potrebuje nejaký „pripomínač“. Aby sa zvýšila jeho šanca na úspech. A znížila frekvencia môjho rozčuľovania sa. Lebo naozaj ma to vie riadne vytočiť, keď nevie naplniť toto moje úplne elementárne očakávanie (ktoré doteraz celkom zvládal).

Keďže už je predškolák, pozvala som ho do procesu tvorby.

• V poslednej dobe často zabúdaš na mydlo, čo by sme s tým mohli spraviť?
• Nakreslím si obrázok.
• Čo naň dáš?
• Ruky a mydlo.
• Dobre a kam ho nalepíme?
• Na dvere.

Obrázok si nakreslil aj nalepil sám. Na dvere kúpeľne. Po pár dňoch však zistil, že to nie je vhodné miesto – že veľmi nepomáha. A tak si nakreslil druhý obrázok (vhodnejšieho formátu) a nalepil si ho na poličku nad umývadlo. Účinnosť sa konečne zvýšila. 

To, že bol syn pozvaný do celého procesu, mal v ňom veľa slobody a mohol si ho sám manažovať, hodnotím ako veľmi pozitívny krok. Vďaka nemu zobral problém za svoj a prebral zodpovednosť za jeho riešenie. Navyše, darí sa mu s ním lepšie bojovať.

O ďalších našich ťahákoch (balíme sa na dovolenku, orientácia v čase, zoznam úloh) sa dočítate tu.

www.spokojnamamina.sk

Stretli sme sa na farskom Dni matiek. Napriek tomu, že sme sa videli prvýkrát, mi pani Marta rozprávala o svojom vzťahu s mamou. V ten deň by sa dožila 100 rokov. Jej múdre slová sa mi vpísali do srdca, a tak sa chcem o ne podeliť aj s vami.

Možno jej slová neodzneli presne takto, ale takto som si ich zapamätala. V niečom mi pripomenuli vyjadrenie mojej mamy, azda aj preto mi tak zarezonovali. Navyše, je to téma, s ktorou sa u mamičiek, najmä tej staršej generácie, často stretávam.

Pani Marta rozpráva

Najkrajšie chvíle s mamou som zažila až v jej posledných rokoch. V tom čase sa o ňu starala sestra na východe, ja som za ňou chodievala najmä cez prázdniny. Mama sa vždy potešila, keď som prišla. Časom prestala celkom rozprávať. Raz sestra odišla na dovolenku a týždeň som sa o ňu starala ja. Mama vtedy začala opäť rozprávať! Keď sa sestra vrátila, bola veľmi prekvapená.

Mama mi nikdy nepovedala, že ma má rada, že ma ľúbi. V mladosti som tým veľmi trpela, vyčítala som jej to. Až v dospelosti som pochopila, že mi dala toľko lásky, koľko mala. Ani jej rodičia nikdy nepovedali, že ju majú radi. Celý deň sa ťažko pracovalo, od svitu do mrku a na takéto veci nebol čas. Nemala to odkiaľ vedieť. A tak som sa to pri deťoch musela naučiť sama – pochváliť svoju dcéru, povedať jej, že ju ľúbim. Nešlo mi to samé od seba, ale nechcela som, aby sa trápila, ako ja. Deti potrebujú počuť, že sú pre svojich rodičov vzácne. A tak som sa učila.

Raz, to už mama nerozprávala, som nabrala odvahu a spýtala sa jej: „Mama, ľúbite ma?“ Chytila mi ruku, pohladila, pobozkala. Vtedy som to pochopila. Má ma rada! Celý život ma mala rada! Ľúbila ma najviac, ako vedela. Mamy sú také – nám sa to možno zdá málo, ale ony dávajú svojim deťom všetko, čo majú...

Viac mojich pohľadov na svet nájdete na www.spokojnamamina.sk 🙂

Ako hovorí klasik – rodina sa buduje za spoločným stolom. Preto už od malička vediem obe deti k tomu, že aj stravovanie má určité pravidlá – nejde iba o to, naplniť si žalúdok, ale záleží aj na tom, kde a ako jeme. 

Spoločné stolovanie bolo u nás v rodine alfou a omegou. Z neúčasti na nedeľnom obede nás mohla ospravedlniť len choroba alebo celodenná neprítomnosť. Mamina si vždy dala záležať, aby bolo „nedeľné menu“ a na stole muselo byť slávnostne prestreté. Samozrejme, cez týždeň nebolo spoločné stravovanie vždy možné, hlavne keď sme už boli starší a každý mal svoj program. Ale cez víkend sme jedli spolu. Raňajky, obedy, večere už podľa programu. Počas víkendov na záhrade sa nás o 12:30 za stolom zišlo v najlepších časoch aj 15. Ale to sa už obed stal spoločenskou udalosťou, ktorá trvala vyše hodiny. 🙂

Chcem tým povedať, že „kultúra stolovania“ a isté zásady sa mi už od malička vryli pod kožu, a tak je len prirodzené, že k nim vediem aj moje deti. Ako však zvládnuť obed s malými deťmi bez toho, aby všetci účastníci nezošediveli? Podelím sa o pár zásad, ktoré praktizujeme. Výsledkom je, že vďaka takémuto „domácemu tréningu“ sa dokážeme od toho roka – roka a pol najesť pomerne komfortne všetci štyria súčasne. A to považujem za úspech 🙂 .

1. Jeme 5x do dňa v ustálených časoch

Za základ považujem, aby dieťa v čase „jedla“ bolo hladné. Svoju porciu potom zje relatívne bez vymýšľania. Preto deti raňajkujú, desiatujú, obedujú, olovrantujú a večerajú. A to je všetko. Pomedzi to si dáme maximálne trochu ovocia, ale väčšinou vôbec nič. Iba pijeme vodu. Rôzne keksíky, piškóty a pod. používam ako núdzové riešenie len vo výnimočných prípadoch.

Výsledkom je, že deti majú jednak pravidelný rytmus – ich telo je nastavené a vie, kedy má aké jedlo očakávať. Zároveň medzi jednotlivými dávkami drobci dostatočne vyhladnú na to, aby potom ochotne zjedli svoju porciu.

Rozvrh nášho stravovania približne od roka vyzerá takto:

7.00-8.00…………….raňajky………….műsli/ koláč/ chlebík s niečím

9.30-10.00....……….desiata……….….ovocie

(Pri staršom som ignorovala, lebo ovocie aj tak nechcel jesť a mne sa to nechcelo čistiť a ešte ho ním aj nasilu tlačiť. Slečna si sama príde vypýtať niečo pod zub už okolo pol desiatej)

11.30…………….....….obed…….....…….polievka + druhé

(Viaceré kamošky dávajú na obed len polievku a druhé až na olovrant, keď sa deti zobudia. To mi tiež celkom dáva zmysel.)

cca 15.30....………….olovrant………….jogurt/ puding/ koláč

18.00-19.30………….večera…………....zvyšky z obedu/ rýchle teplé jedlo/ chlebík s niečím

2. Jeme len za jedálenským stolom

Znamená to, že neporiadok z jedla vzniká len v kuchyni a nie po celom byte 🙂 . Zároveň ich to učí „kultúre stolovania“ – najesť sa neznamená len zaplniť si žalúdok, ale aj vnímať to, že jem.

Výnimku tvoria len návštevy a oslavy. Jediný čas, kedy som ochotná deti s jedlom „naháňať“ je desiata, keď ju jeme vonku (na ihrisku).

3. Každý má svoje miesto

Deti majú svoju „istotu“, pevné miesto. Aby bol ich vnútorný svet „v poriadku“, vyžadujú aj od nás rodičov, aby sme dodržiavali „naše“ miesta za kuchynským stolom. Navyše, každý sedí na inej stoličke primeranej svojej výške a potrebám. 

4. Od stola sa neodbieha

Deti nemajú dovolené (v podstate im to ani nenapadne) odísť od stola, kým nemajú prázdny tanier. Keď dojedia, poďakujú sa (!) a idú sa sami umyť do kúpeľne.

Samozrejme, iné je to v reštaurácií, kde treba polhodinu čakať na jedlo. Vtedy nech sa hrajú v detskom kútiku. Ak je však už jedlo na stole, tak od neho neodbieham, pokiaľ nedojem. 

5. Každý sa kŕmi sám

Primerane svojmu veku a schopnostiam. Inšpirovalo ma, keď kamaráti žijúci vo Švédsku hovorili, že deti v jasliach sa musia už v roku nakŕmiť samé. V tom veku ešte viac rukami ako lyžicou, ale zvládnu to. Snažila som sa to zaviesť aj u nás doma. Neviem presne, odkedy jedol samostatne starší, ale určite od tých 19. mesiacov, ktoré mal, keď nám pribudla slečna. Tá sa mu strašne chcela podobať a dobehnúť ho, takže ona sa sama kŕmi od roka. Najskôr to bola dosť hrôza… ale do pár mesiacov natrénovala lyžičku a odvtedy „bagruje“ ostošesť. Inak – náš mladý muž si viac obľúbil vidličku a doteraz ju preferuje. 

Ešte musím dodať, že naozaj nemám trpezlivosť len tak sedieť so založenými rukami a pozerať sa, ako sa každý trápi sám so svojou porciou. Najmä v začiatkoch som mala veľmi veľké nutkanie pomáhať im. Takže radšej sa kŕmim spolu s deťmi, pozerám sa do vlastného taniera a oni to nejako zvládajú 🙂 . Pomôžem im len vtedy, keď to naozaj potrebujú. Okolo tých dvoch rokov deti prešlo nadšenie zo samostatnosti a už by boli najradšej len niekým kŕmené. Preto je tiež dobré, že jem s nimi – vidia a rešpektujú, že mám „plné ruky“ a nemôžem im teraz pomôcť. Lebo keď pri nich len tak sedím, je to samé „Mama pomôž.“

6. S jedlom sa nehráme

Nepodporujem ich v tom, aby sa v jedle rýpali, robili experimenty a nalievali doň vodu z pohárika, hádzali jedlo na zem a podobne. Nehovorím, že to občas nespravia 🙂 . Ale vždy im jasne poviem, že takto sa za stolom nespráva. To je tá kultúra stolovania, ktorú považujem za dôležitú. 

7. Prázdny tanier

Väčšinou viem odhadnúť, koľko deti zjedia, a tak po nich na konci obeda ostáva len prázdny tanier. Niekedy si vypýtajú aj duplu. Občas, samozrejme, nevládzu. V tom prípade ich nenútim a odložím im to do ďalšieho jedla a potom im to dám zjesť ako prvé. Až keď si dojedia, môžu mať to, čo ostatní. 

8. Pred jedlom sa modlíme

Deti sa tým učia dvom veciam – poďakovať sa za jedlo, nebrať ho ako samozrejmosť. A tiež ovládať sa, počkať. Aj keď som už veľmi hladný, ešte tú minútku vydržím a začneme jesť všetci spolu (kultúra stolovania). 

Na záver

Keďže nie sme roboti, nefunguje u nás doma všetko na 100%. Ale pracujeme na tom a deti sa väčšinou správajú pomerne slušne. Uvedené tipy považujem skôr za ideál, ku ktorému sa ich snažíme viesť. Niekedy sa nám darí lepšie, inokedy viac bojujeme, ale maláči už teraz vedia, čo sa patrí a čo nie. A to je pre mňa dôležité. 

Musím ešte poznamenať, že moje deti sú relatívne dobrí jedáci. Hoci všetko sa časom mení a každý má potraviny, ktoré preferuje a ktoré nemusí. Našťastie, nie sú veľmi vyberaví a keď treba, privriem oči. Ale myslím si, že relatívne pestrý jedálniček akceptujú aj vďaka systému, ktorý máme doma nastavený. 

Viac mojich skúseností s výchovou si môžete prečítať na www.spokojnamamina.sk. 

#dieta1az2roky, #dieta3roky, #jedlo, #kulturastolovania, #rezim, #rodina, #stolujemesdetmi, #tipyatriky