Pokračovanie príbehu- V puberte

Och, konečne posteľ, s úľavou si povzdychla Rebeka a ľahla do perín. Síce bolo na jej pubertálne pomery ešte skoro, ale mala za sebou ťažký deň. To gymnázium jej dávalo slušne zabrať, chodila do matematickej triedy a moc sa tam s nimi nemaznali. Oproti základnej škole to bol veľký rozdiel, snáď prvý krát v živote sa musela učiť. Nezvyk. 

A samozrejme, okrem školy jej čas vypĺňali aj ďalšie aktivity, ktoré ju napĺňali. Dnes sa to celkom nazbieralo, hneď po škole divadelný krúžok, potom ešte basketbalový tréning, rýchlo domov, najesť sa niečoho, úlohy, učenie a zajtra rovnaký kolotoč, ale miesto divadelného krúžku ju čaká literárny, prvé číslo školského časopisu už bolo na spadnutie. 

Vyčerpaná sa uložila do perín a už pomaly zaspávala, keď začula buchnúť vchodové dvere. Prišla mama domov. Kto vie kde bola, však už je pol desiatej, asi na večeri s nejakým obchodným partnerom. 

Zrazu sa rozrazili dvere na detskej izbe, zažalo sa svetlo a spustil krik: no tu si, čo ležíš?!

Nevidíš tú špinu v chodbe? Už aj vstávaj a choď to pozametať! Mama mala trošku vypité a na rozdiel od Rebeky bola plná energie. 

Mami, som unavená, nestačí zajtra?

Nie! Hneď! Máš 15 rokov, nemáš právo byť unavená!

Táto veta sa jej vryla do pamäti. Nemá právo byť unavená, za žiadnych okolností. Tak hlboko sa jej to vrylo pod kožu, že nesmie ukazovať slabosť, že aj keď mala ako 16 ročná zápal obličiek a 40 stupňovú horúčku, obrovské bolesti ľadvín, tak šla v horúčave maľovať plot. Lebo výhovorky sa neakceptujú a povinnosti si treba plniť. Toto sa s ňou nesie celý život. Treba zaťať zuby a za žiadnych okolností si nepripustiť žiadnu slabosť, ani bolesť. Ani sama pred sebou. 

Ako prišla do puberty, konflikty medzi ňou a mamou sa stupňovali. Mama ju vôbec nerešpektovala, nedávala jej priestor, vyžadovala bezpodmienečnú poslušnosť. Rebeke to čím ďalej, tým viac prekážalo. Začínala mať svoju vlastnú hlavu, vlastné názory. Bola typická adolescentka. Drzá, svojhlavá, lenivá. Hľadala si vlastnú cestu životom. A jej mama to vôbec nerešpektovala. Bavila sa s ňou ako so zamestnancom. Urob hento. Urob tamto. Nikdy žiadne ďakujem, žiadne prosím. Len zoznam povinností. Nikdy žiadny úprimný rozhovor. Občas sa stalo, že Rebeka sa mame zverila s nejakým trápením, ale rýchlo sa poučila, že všetko, čo povie, bude použité proti nej. 

Neznášala, keď ju mama predvádzala ako cvičenú opičku. Keď sa jej darilo a bola dobrá, tak ju zahŕňala pozornosťou a svojou priazňou. Keď sa jej však niečo znepáčilo, neváhala ju ponižovať a zhadzovať pred návštevami. Predvolala si ju do kuchyne, kde sedela so svojou kamarátkou a začala jej hovoriť, čo všetko Rebeka povedala a urobila. Bolo to neskutočne ponižujúce. A samozrejme, nikdy nedostala priestor na svoju obhajobu. Musela tam len stáť a s potupou  počúvať tie zahanbujúce slová. Kedykoľvek, pred kýmkoľvek, aj pred jej vlastnými kamarátmi, aj pred partnermi. Nedokázala sa proti tomu žiadnym spôsobom brániť. Len jej to vnútri vrelo, cítila bolesť a nerozumela jej. 

Mamu vnímala ako obrovskú autoritu vo svojom živote, ako bezchybnú bytosť, ktorá vie vždy všetko najlepšie. Obdivovala ju v každom ohľade, bola na ňu hrdá, čo všetko dokázala, aká bola múdra, pekná a šikovná. Napriek tomu s  ňou stále skúšala bojovať o svoj priestor, bojovala o jej lásku a priazeň. Akonáhle dosiahla Rebeka nejaký úspech, chválila sa mame ako prvej. Urobila by všetko preto, aby sa dočkala od nej pochvaly. Najdôležitejšie bolo, aby sa jej mama mohla ňou chváliť. Aby sa mohla prezentovať ako dobrá matka, čo skvelo vychovala dcéru. 

Rebeka sa v tomto období často utiekala k milovanej babke a dedkovi. Tam sa nemusela na nič hrať, nemusela predstierať dokonalosť, mohla byť unavená, mohla sa zveriť so svojimi trápeniami bez toho aby bola bagatelizované, či rovno zhodené ako nepodstatné. 

Tam ju čakali láskyplné gestá, drobné pozornosti ako večerná čokoládka pod vankúšom, objatia, slová lásky. Proste, ako u babičky. 

Práve babkina láska Rebeku vo veľkej miere formovala v kontraste s tvrdou chladnou výchovou, ktorú prežívala doma. 

Zas viac nabudúce...