Och, konečne posteľ, s úľavou si povzdychla Rebeka a ľahla do perín. Síce bolo na jej pubertálne pomery ešte skoro, ale mala za sebou ťažký deň. To gymnázium jej dávalo slušne zabrať, chodila do matematickej triedy a moc sa tam s nimi nemaznali. Oproti základnej škole to bol veľký rozdiel, snáď prvý krát v živote sa musela učiť. Nezvyk. 

A samozrejme, okrem školy jej čas vypĺňali aj ďalšie aktivity, ktoré ju napĺňali. Dnes sa to celkom nazbieralo, hneď po škole divadelný krúžok, potom ešte basketbalový tréning, rýchlo domov, najesť sa niečoho, úlohy, učenie a zajtra rovnaký kolotoč, ale miesto divadelného krúžku ju čaká literárny, prvé číslo školského časopisu už bolo na spadnutie. 

Vyčerpaná sa uložila do perín a už pomaly zaspávala, keď začula buchnúť vchodové dvere. Prišla mama domov. Kto vie kde bola, však už je pol desiatej, asi na večeri s nejakým obchodným partnerom. 

Zrazu sa rozrazili dvere na detskej izbe, zažalo sa svetlo a spustil krik: no tu si, čo ležíš?!

Nevidíš tú špinu v chodbe? Už aj vstávaj a choď to pozametať! Mama mala trošku vypité a na rozdiel od Rebeky bola plná energie. 

Mami, som unavená, nestačí zajtra?

Nie! Hneď! Máš 15 rokov, nemáš právo byť unavená!

Táto veta sa jej vryla do pamäti. Nemá právo byť unavená, za žiadnych okolností. Tak hlboko sa jej to vrylo pod kožu, že nesmie ukazovať slabosť, že aj keď mala ako 16 ročná zápal obličiek a 40 stupňovú horúčku, obrovské bolesti ľadvín, tak šla v horúčave maľovať plot. Lebo výhovorky sa neakceptujú a povinnosti si treba plniť. Toto sa s ňou nesie celý život. Treba zaťať zuby a za žiadnych okolností si nepripustiť žiadnu slabosť, ani bolesť. Ani sama pred sebou. 

Ako prišla do puberty, konflikty medzi ňou a mamou sa stupňovali. Mama ju vôbec nerešpektovala, nedávala jej priestor, vyžadovala bezpodmienečnú poslušnosť. Rebeke to čím ďalej, tým viac prekážalo. Začínala mať svoju vlastnú hlavu, vlastné názory. Bola typická adolescentka. Drzá, svojhlavá, lenivá. Hľadala si vlastnú cestu životom. A jej mama to vôbec nerešpektovala. Bavila sa s ňou ako so zamestnancom. Urob hento. Urob tamto. Nikdy žiadne ďakujem, žiadne prosím. Len zoznam povinností. Nikdy žiadny úprimný rozhovor. Občas sa stalo, že Rebeka sa mame zverila s nejakým trápením, ale rýchlo sa poučila, že všetko, čo povie, bude použité proti nej. 

Neznášala, keď ju mama predvádzala ako cvičenú opičku. Keď sa jej darilo a bola dobrá, tak ju zahŕňala pozornosťou a svojou priazňou. Keď sa jej však niečo znepáčilo, neváhala ju ponižovať a zhadzovať pred návštevami. Predvolala si ju do kuchyne, kde sedela so svojou kamarátkou a začala jej hovoriť, čo všetko Rebeka povedala a urobila. Bolo to neskutočne ponižujúce. A samozrejme, nikdy nedostala priestor na svoju obhajobu. Musela tam len stáť a s potupou  počúvať tie zahanbujúce slová. Kedykoľvek, pred kýmkoľvek, aj pred jej vlastnými kamarátmi, aj pred partnermi. Nedokázala sa proti tomu žiadnym spôsobom brániť. Len jej to vnútri vrelo, cítila bolesť a nerozumela jej. 

Mamu vnímala ako obrovskú autoritu vo svojom živote, ako bezchybnú bytosť, ktorá vie vždy všetko najlepšie. Obdivovala ju v každom ohľade, bola na ňu hrdá, čo všetko dokázala, aká bola múdra, pekná a šikovná. Napriek tomu s  ňou stále skúšala bojovať o svoj priestor, bojovala o jej lásku a priazeň. Akonáhle dosiahla Rebeka nejaký úspech, chválila sa mame ako prvej. Urobila by všetko preto, aby sa dočkala od nej pochvaly. Najdôležitejšie bolo, aby sa jej mama mohla ňou chváliť. Aby sa mohla prezentovať ako dobrá matka, čo skvelo vychovala dcéru. 

Rebeka sa v tomto období často utiekala k milovanej babke a dedkovi. Tam sa nemusela na nič hrať, nemusela predstierať dokonalosť, mohla byť unavená, mohla sa zveriť so svojimi trápeniami bez toho aby bola bagatelizované, či rovno zhodené ako nepodstatné. 

Tam ju čakali láskyplné gestá, drobné pozornosti ako večerná čokoládka pod vankúšom, objatia, slová lásky. Proste, ako u babičky. 

Práve babkina láska Rebeku vo veľkej miere formovala v kontraste s tvrdou chladnou výchovou, ktorú prežívala doma. 

Zas viac nabudúce...

Na úvod sa vrátim trošku do minulosti, aby som si to všetko pekne zhrnula. 

Mala som doma už troch chlapcov -Leonarda (6r), Gabriela (4r) a Viliama (1r).

Pri nich som mala všetky tehotenstvá ako cez kopirák - tehotenstvá také, že som ani nevedela, že som tehotná, iba čo mi bruško rástlo a pôrody tiež veľmi podobné.

V 37+5tt mi praskla plodová voda, potom 2- 3 hodiny bezbolestných kontrakcií a následne po pár zatlačeniach bol potomok vonku. 

Po narodení nášho tretieho syna Viliama som si povedala, že dosť bolo detí, tri sú viac ako dostatok a konečne sa môžem začať venovať aj sama sebe. 

Našla som si úžasnú prácu z domu (skutočná práca snov - voľná pracovná doba a skvelý plat 😀 ), začala som brať lekcie business angličtiny a dva krát do týždňa som chodila na tréningy pole dance. Tam som sa skutočne našla - boli sme výborná partia a akrobacia na tyči spojená s neustálym prekonávaním samej seba ma neskutočne napĺňali. Proste všetko bolo ideálne. 

Ako začalo jarné počasie, rozhodla som sa pridať k pole dance ďalší aktívny prvok a šla som si kúpiť svoj prvý bicykel od čias strednej školy. A hneď cez víkend som sa vydala aj na prvú skúšobnú jazdu s najmladším Viliamom na palube. 

Bolo sobotné ráno, vonku krásne slnečno, do mesta som to mala slabé dva kilometre a 'akútne' sme doma potrebovali papierové vreckovky. 

Ako som tak krúžila po drogérií, padol mi zrak na tehotenské testy. 

Po chvíľke rozmýšľania som ich vložila do košíka. O týždeň mala totiž sestra svadbu a mne sa zdalo, že mám nejaký oneskorený cyklus, aj keď nikdy nebol veľmi pravidelný. Ale cítila som sa tak nafúknuto. A cez týždeň som si kúpila langoš. Ten som mala naposledy ako tehotná s Viliamom. A hlavne, chcela som mať istotu, že sa môžem na svadbe slobodne a bez výčitiek zabávať. 

Test som vyskúšala hneď po návrate domov. Ten šok, keď sa na ňom zjavili dve paličky!

Neverila som vlastným očiam! Bola som vydesená. Bežala som dole za mužom a ten ocikaný kus papiera som doňho šmarila so slovami: Takto si si dával pozor!!!

Dráma pokračovala mojimi výkrikmi rozmaznaného decka: ja nechcem, nechcem, nechcem a nebudem mať zas dieťa! Do tejto atmosféry prišla svokra, lebo zrovna v ten deň nám sľúbila postráženie všetkých detí, aby sme si mohli užiť pár hodín osamote.

Šli sme do nákupného centra, potrebovali sme ešte deťom nejaké pekné handry na svadbu. Aspoň sme mali chvíľu kľudu na prebratie situácie. Ja som ako bláznivá vbiehala do každej lekárne a kupovala testy, na ktoré som následne cikala dúfajúc, že ten ďalší už konečne ukáže ten správny výsledok - jednu čiarku. No, nestalo sa.

A ja som si zas a znova pripomenula dávne slová veštice, ktorá mi predpovedala 4 deti, troch chlapcov a dievčatko na záver. Ako som sa vtedy smiala, že ja toľko detí mať nikdy nebudem. Ani náhodou!

Tak strašne som nechcela to dieťa. Kto neprežil, ten si to ani nedokáže predstaviť. Celý jeden deň som si googlila témy o interupciach. Ale to nie som ja. To by som nikdy nedokázala. Napriek tomu som sa ešte dobrých pár dní budila s pocitom, že to tehotenstvo bola len nočná mora. Až po týždni, či dvoch som sa pomaly začala zmierovať s novým stavom, s tým, že budem znova vyzerať ako hrošica, že musím zas vypiplávať nového miničloveka, že bude treba všetko doma preorganizovať a zas kupovať nové auto. 

Celé tehotenstvo som prežívala viac menej v negatívnych, prinajlepšom neutrálnych pocitoch, chvíľky naplnené radosťou a zvedavosťou na príchod nového člena rodiny boli extrémne vzácne. 

Aby som si to čakanie aspoň trošku spestrila, rozhodla som sa, že si nedám povedať pohlavie. Aj tak to bude pravdepodobne chalan číslo 4, a takto si aspoň pár mesiacov budem môcť predstavovať, že možno je to aj dievča. Niežeby som nejako extrémne túžila po dievčatku, vždy som chcela radšej chlapčeka, ale ten kumulujúci testosterón u nás doma mi už dával pekne zabrať, nehovoriac o tom, že pri rozoberaní ich obľúbených technických a vedeckých tém som sa často cítila vylúčená z kolektívu. Takže predstava ďalších malých guliek do partie ma vôbec nenadchýňala. 

Tehotenstvo ako také prebiehalo veľmi podobne ako tie predchádzajúce, avšak pár malých odchýliek sa našlo:

• Placentu som prvý krát mala vzadu. A bol to teda riadny rozdiel. Hlavne vo vnímaní pohybov. Prvé nesmelé štuchance som neveriacky zaznamenala už okolo 13- 14tt.
• Prvý trimester ma občas potrápili mierne vyrážky na tvári, čo je u mňa (nielen v tehotenstve) jav nevídaný
• Bruško malo očividne úplne iný tvar než v predchádzajúcich tehotenstvách
• Plod pri meraniach na sone vždy zodpovedalo veľkosťou termínu (predtým boli bábätká vždy o týždeň až dva väčšie, hlavne kvôli veľkým hlavám)
• V prvom trimestri mi vyšla vysoká pravdepodobnosť down syndrómu - skreslila to jedna hodnota a dočítala som sa, že býva často falošne skreslená práve pri tehotenstvách s dievčatkami - opakovaný odber už dopadol našťastie dobre. 
• No a hlavne som na žiadnom sone nevidela to, čo robí chlapca chlapcom. Síce som vždy poctivo hlásila vopred, že pohlavie vedieť nechcem, ale pri sonách som sa samozrejme rada kochala pohľadom na bábätko, spoliehajúc sa na to, že keď pohlavie vedieť nechcem, tak gynekológ nemá dôvod cielene sa pozerať plodu medzi nohy. 

V podstate bolo celkom dosť náznakov, že by to mohlo byť dievčatko, ale žiadny z nich nebol smerodatný a sám o sebe nemusel nič znamenať. Neprikladala som tomu žiadnu váhu, páčilo sa mi byť v tej sladko trpkej neistote. 

Vzhľadom na to, že som netušila, kedy presne som otehotnela, tak som mala dva termíny pôrodu - 15.12. podľa môjho nepravidelného cyklu a 12.12. podľa sona. Rozhodla som sa riadiť termínom 12.12., keďže to sme mali s mužom 14.výročie a bolo to teda také pekné symbolické. 

Prvé dva trimestre tehotenstva ubehli ako voda - stále som 2x týždenne chodila na pole dance, jazdila na bicykli, čľapkala sa s deťmi v bazéne počas leta a stále som aj pracovala. V siedmom mesiaci som na moju veľkú ľútosť musela prestať s pole danceom, keďže šplhať po tyči s velkým bruchom bolo nielen komické, ale už aj pomerne náročné. 

Okrem toho v septembri začala aj škola, mali sme doma prváka, tak sa mu trebalo venovať, voziť na krúžky a pod. 

Ani neviem ako to zbehlo a bol tu november. Veľmi náročný a hektický mesiac. Muž mal v práci vrchol sezóny a tento rok bol preňho extrémne vyčerpávajúci. Do práce chodil ráno o ôsmej, vracal sa o šiestej večer, aby mi pomohol uložiť deti, a potom ešte pracoval do jednej druhej rána. A takto každý deň, aj v sobotu. Ja som tiež ešte pracovala 6 hodín denne, starala sa o domácnosť a deti. Každý deň budík o šiestej ráno, nachystať deťom raňajky, zabaliť desiate, obedy, rozviezť ich. Varila som po nociach. Obaja s mužom sme boli nervózni, unavení, a ako som sa prehupla do deviateho mesiaca, tak nervozita sa ešte stupňovala. Vždy, keď som mužovi volala do práce, tak očakával, že rodím 😀 . 

S blížiacim sa záverom tehotenstva prišli úvahy, že aké to bude tento krát. Zas mi praskne voda v 37+5tt? Tak rada, by som aspoň raz zažila pôrod začínajúci kontrakciami. Že vraj bývajú rýchlejšie a menej bolestivé. Aj keď to menej bolestivé som si nevedela predstaviť, keďže ani predchádzajúce pôrody ma žiadno extra neboleli. 

Prvý krát som zažila, čo to je tvrdnutie brucha. A nočných poslíkov. Radšej som si do telefónu stiahla aplikáciu na meranie intervalov a dĺžky sťahov. Že čo keby to boli náhodou kontrakcie. 

Na poradni v 36tt mi bral gynekológ ster na streptokoka. A veľmi nemilo ma prekvapilo, že vyšiel pozitívne. To bolo prvý krát. Bola som z toho pomerne nešťastná. Nielen kvôli hororovým historkám o hroziacej sepse u novorodenca, ale aj tá predstava byť v pôrodnici 4 hodiny pred pôrodom a absolvovať infúziu s antibiotikami, ktorá môže, ale nemusí pomôcť, ma desila. Zopár dní som sa tým trápila, ale potom som si povedala, že aj tak to žiadno neovplyvním a nejako to už len dopadne. 

Pracovala som až do 19.11. a dúfala, že bábätko v brušku vydrží čo najdlhšie, nech mám čas všetko pochystať a nech sa to už konečne trošku ukľudní u muža v práci, lebo vplyvom nedostatku spánku a veľkého stresu to bola chodiaca nervózna nevyspaná troska a k veľkej cti mu slúži, že napriek všetkému sa mi stále snažil všemožne pomáhať. 

Posledný mesiac som si hovorila, že ak rodiť, tak ideálne v nejaký párny dátum 

(ako aj predtým) a ideálne pred víkendom, lebo fakt neviem, komu by sme zverili tie naše malé kreatúry, kým by som bola ja v pôrodnici a muž v práci. 

V 38+1tt (štvrtok 29.11.) som bola na poradni. Dole všetko pripravené, otvorená na 2- 3cm, môže to prísť hocikedy, tak znel záver prehliadky. Dokonca mi gynekológ ponúkol Hamiltonov hmat, že aby to trošku popohnal. Rozhorčene som sa ohradila, že ja nič poháňať nepotrebujem, naopak, rada by som vydržala ešte aspoň týždeň. Neviem, čo to majú furt tí chlapi s tým urýchľovaním pôrodov. 

Deň na to, v piatok, som bola o šiestej večer ešte stále sama doma s deťmi. Hrali sme sa v izbe všetci spolu. Vzácna chvíľka kľudu a pohody, užívala som si to. Zrazu som cítila ako niečo zo mňa vytieklo. Okamžite mi napadlo, že to je plodová voda. Ale bolo toho máličko. Tak asi len nejaký výtok. Alebo skôr hlienová zátka. Ostala som nekľudná, nervózna, ruky ľadové. O siedmej boli všetky deti úspešne uložené v posteli a muž doma. Ja som ostala úplne podráždená, cítila som miernych poslíčkov. 

O pol ôsmej som navrhla mužovi dopozerať si film z predchádzajúceho večera. Potrebovala som sa ukľudniť, odosobniť. A chcela som si stopovať poslíčkov. Cítila som ich ako jemnú menštruačnú bolesť spojenú s tlakom. Ten tlak bol nezvyčajný. Sťahy boli pravidelné po 5 minút a trvali 1,5 minúty. O ôsmej film skončil. Hovorím mužovi, že mám divné tlaky, a že by som sa asi dala ísť pre istotu pozrieť do pôrodnice, že asi falošný poplach, ale pre istotu. Pôrodnica bola 60km od nás. 

Volala som svojej mame, či príde k deťom. Nedvíhala. Skúšala som to opakovane. A nič. Joj, tak som sa hnevala. Však sme mali dohodu, že už bude stále na telefóne. Tak muž volal svojej sestre. Ale ona býva v dedine 15km od nás. Prísť by jej trvalo cca pol hodinu. Tak musíme čakať. Cítila som však, že to je dlho. Že toľko čakať nemôžeme. 

Našťastie vtedy moja mama zavolala, že bola na oslave a mobil si zabudla v aute. Ale uprostred oslavy ju prepadol pocit, že ho potrebuje, tak sa zdvihla a šla si poň. Vďaka za túto našu ženskú intuíciu!

Konečne prišla a mohli sme vyraziť. To bolo už 20:30. Stav ciest som vopred skontrolovala cez stella centrum, pre istotu, keďže cesta viedla aj cez problematický úsek, kde bývajú časté nehody a uzávierky. V aute sa interval kontrakcií skracoval. Asi 15 km pred pôrodnicou som bola už veľmi nervózna. Kontrakcie boli každé dve minuty až minútu. Tušila som, že to bude tesné. Bolesť som necítila, len silný tlak, vnímala som, ako sa to dole všetko otvára. 

Konečne sme zastavili pred pôrodnicou, vybehla som z auta, muž za mnou. Vygúľala som sa svižným tempom na druhé poschodie, kde bola pôrodnica. Akurát šla okolo mladá doktorka. Pýta sa ma, že s čím som prišla. S úsmevom na tvári som odpovedala, že s pôrodom. Netvárila sa, že mi verí 😀 To bolo 21:20. 

Poslala ma za sestričkou na príjem. Vybaviť tie otravné formality. O pár minút jej hovorím, že ja mám ale vážne kontrakcie každú minutu až dve. Poslala ma teda do šatne sa prezliecť. Tam som ešte vtipkovala s ďalšou sestričkou. Pri pohybe som sťahy necítila vôbec, ale začínala som mať pocit tlaku na konečník. Oni to však všetci stále brali nejako ležérne! Tak hovorím sestričke, že už cítim tlak na konečník a že som štvrtorodička. No konečne sa začalo niečo diať! Pri slove štvrtorodička začali konečne kmitať a odvelili ma na pôrodnú sálu. 

Tam sa ma zas začali vypytovať dookola na adresu, zamestnávateľa a bla bla bla. 

Medzitým prišiel skúsený doktor a mladá doktorka, ktorú som predtým stretla na schodoch. Doktor mi oznamuje, že mladá sa zaúča, tak ma vyšetrí ako prvá. Išla na to. Zrazu na mňa pozrela, vyvalila oči a hovorí: otvorená na 10cm, bránka zájdená, vak blán vydutý v pôrodných cestách. 

Divili sa veľmi, že sme sa odvážili ísť tak ďaleko v takomto stave. Ale či sme my vedeli, že sa to tak rýchlo zvrhne?

Ešte chvíľu ma tam cvičili s formalitami, ale som sa potom ohradila, že už vážne potrebujem tlačiť. Súhlasila som s prepichnutím plodového vaku. Nohy mi zalialo teplo, prišla kontrakcia, stačilo jemne zatlačiť a bábätko zo mňa vyšlo v gejzíre plodovej vody. Muž bol uchvátený, že aký krásny pohľad to bol. Doktor mal čo robiť, aby dieťa stihol zachytiť. Dali mi ho na bruško. Snažila som sa mu nazrieť medzi nohy, ale zavadzala mi pupočná šnúra. Keď ležalo na mne, zopakovala som pokus o zistenie pohlavia. Tentokrát som skúšala rukou nahmatať, či nájdem nejaké neželané príslušenstvo. Ale som nedotiahla. Tak som sa nakoniec ako taký blbec musela opýtať, že čo sa mi vlastne narodilo 😀 

Dievčatko. Ešte teraz mám slzy dojatia v očiach, keď si na ten moment spomeniem. 

Opýtali sa ma, že ako sa bude volať. Mali sme vybrané meno Julian pre chlapčeka a Rebeka pre dievčatko.

Ale v tom šoku som to nejako poplietla a vyletelo zo mňa, že Juliana 😀 Muž na mňa vyvalil oči, ze to odkiaľ mám. Ale súhlasil. Páčilo sa mu. 

A tak k nám 30.11. o 21:38 priplávala naša rybka Julianka s mierami 3320g/51cm.

Bolo to v 38+2tt po prekotnom pôrode, ktorý trval cca 2,5 hodiny. Po pôrode hovorím doktorovi, že to bolo také rýchle, že som si to rodenie vôbec neužila 😀

Malú chvíľu nechali na mne, potom ju zobrali na asi 10 minút (ktoré mi prišli ako večnosť), keďže jej potrebovali odsať plodovú vodu zo žalúdka kvôli tomu streptokokovi.

Potom mi ju doniesli a odvtedy sme boli stále spolu.

Keďže malá bola celý čas chránená v plodovom vaku a v pôrodnych cestách strávila dohromady minútu, možno dve, tak ma utešili, že nákaza streptokokom je mizivá, ale že výsledky odberu budú v pondelok.

Po dvoch hodinách poctivého ležania a stláčania maternice ma (potupne!) odviezli na izbu (kľudne som mohla ist po vlastných!) a doniesli mi hneď aj Julianku. Bolo niečo málo po polnoci. Muža čakala ešte náročná cesta domov.

Bála som sa oňho veľmi, lebo bol unavený, nevyspaný, vystresovaný z práce a cesty boli zlé. Musel mi sľúbiť, že hneď ako príde domov, tak mi zavolá. Ja som sa zatiaľ kochala malou. A na chvíľu som zadriemala. Zrazu som sa strhla. Preboha, vsak muž mi este nevolal! A už je to dlho. Nevedela som, kedy presne odišiel, ale bolo to dlho. Už mal byť dávno doma. Asi len zabudol zavolať. Tak mu volám. Nedvíha. Mne začína búšiť srdce. Volám znova. Stále nič. Volám mamine. Rozospato dvíha. Pýtam sa, či už muž prišiel. Nie, neprišiel. Uff, mne až zle prišlo, dvihol sa mi žalúdok, srdce bilo ako o závod. V hlave neodbytná predstava ako leží niekde vybúraný pri ceste. Čo teraz?Čo  robiť? Ako mu pomôcť?

Volám 158. Zdvihol to veľmi milý policajt. Opísala som mu situáciu a pýtam sa, či nemajú hlásené nejaké nehody. A či keď mu nadiktujem mužove číslo, či ho vie lokalizovať. Počas toho ako som sa snažila neplakať policajtovi do telefónu mi muž zavolal. Tá úľava! Hneď som to zreferovala policajtovi a ospravedlnila sa za svoju hystériu 😀

Vysvitlo, ze vôbec neprešla taká dlhá doba, ako som sa domnievala, som to mala trošku posunuté, no. Však som bola tesne po pôrode, mala som nárok trošku hysterčiť, nie? 😀

Naše prvé dni s Juliankou boli bohužiaľ plné stresu. Najprv som riešila toho streptokoka a stále kontrolovala, či nemá príznaky sepsy. Potom ma mladý praktikant z neonatológie vydesil informáciou, že mala malá hraničné množstvo krvných doštičiek a že sa môže jednať o hrozivú diagnózu - trombocytopéniu. To sa našťastie tiež nepotvrdilo, hodnoty boli skreslené technikou odberu. Následne nám hrozili, že ostaneme v pôrodnici dlhšie kvôli výraznému schudnutiu a stúpajúcej žltačke. Aj to našťastie dopadlo dobre, od večera do rána sa obe kritéria upravili. Keď som sa po troch dňoch konečne, šťastná ako blcha, balila domov, tak prišla ďalšia zlá správa - Juliana má hematóm v oblasti obličiek.No krvi by sa vo mne nedorezal. Ukázalo sa, že pri tej rýchlej zmene tlaku pri prekotnom porode jej vznikol v oblasti obličiek hematóm o veľkosti 3,5 cm.

Po prvotnom zdesení ma ale na špecializovanom pracovisku, kam som s ňou ešte v ten deň išla, ukľudnili, že sa to len sleduje a nič jej nehrozí. 

Konečne domov! Tak som sa tešila na chlapcov!

Avšak, doma ma čakal lazaret. Najmenší mal teplotu a bolo mu zle od žalúdka. Najstarší kašlal ako tuberák a stredný mal silnú nádchu a zapálené hrdlo. No radosť tam prísť s novorodencom. Všetko sme to nejako zvládli aj bez asistencie doktorov, či nakazenia malej, čo bola moja najväčšia obava (aj keď sama na tri choré deti a jedného novorodenca pár dní po pôrode bola výrazne zaťažkávajúca skúška).

Momentálne si naplno užívam svoju rodinku, a stále mám momenty, kedy neviem uveriť, že mám skutočne svoje dievčatko, a že sa dávna predpoved veštkyne (na ktoré neverím) ozaj naplnila. 

Julianka je dieťatko za odmenu (zatiaľ 😀 ). Pekne spinká, papá, je kľudná a jej bratia ju už teraz zbožňujú. 

Niekedy vie život lepšie, čo nám chýba a čo potrebujeme, než my sami. Ďakujem za tento nečakaný dar. 

Som dva týždne po pôrode číslo tri, a keďže to bol pre mňa opätovne veľmi intenzívny zážitok, rozhodla som sa aj tentokrát si o tom spísať svoje spomienky, kým sú ešte čerstvé 🙂 

Ako to vlastne celé začalo? Tak zľahka a neisto. 🙂

Vždy som si myslela, že chcem len dve deti. Zdalo sa mi to ako ideálny a nenáročný počet. Avšak v dobe, keď mal môj mladší syn dva roky, tak mužovi začala v hlave víriť myšlienka na ďaľšie dieťa. A postupne ma lámal. Ale nedala som sa tak úplne. Dala som mu ultimátum, že tomu dám tri pokusy, a keď nič, tak nič, predsa len, byť tak dlho doma na materskej a nulové pracovné skúsenosti za mnou, to nie je bohvieaká vyhliadka do budúcnosti. 

Avšak, čo som vôbec nečakala, tak už pokus číslo dva bol úspešný 🙂 Och, tie zmiešané pocity pri pohľade na druhú čiarku. A to prevládajúce zdesenie! Hovorila som si, och nie, nie, toto som naozaj nechcela, keby sa to radšej nestalo. A táto kacírska myšlienka ostala vyslyšaná a v 6tt som začala krvácať a o budúce bábätko prišla. ☹

Ako som sa len rýchlo spamätala a ujasnila si svoje priority, až vtedy som zistila, že skutočne chcem ďalšie dieťa a chcem ho veľmi. Hneď nasledujúci cyklus bolo snaženie opäť úspešné a ja som toho malého tvorčeka milovala hneď od začiatku.

Ako aj v predchádzajúcich dvoch tehotenstvách, tak aj tento krát bolo všetko rovnaké- žiadne nevoľnosti, chute, únava, cítila som sa skvelo a zas som pribrala veľmi veľa 🙂 - 22 kíl. 

V 12tom týždni sme sa dozvedeli, že čakáme ďalšieho chlapčeka. Vtedy som si aj spomenula na jednu dávnu predpoveď veštkyne, keď som čakala prvého syna a bola som zvedavá koľko budem mať detí. Odpovedala mi, že štyri. Troch chlapčekov krátko po sebe a dlhšiu dobu po nich ešte jedno dievčatko. Vysmiala som ju, že to sa určite nestane. A hľa, jej predpoveď sa úplne neplánovane začína napĺňať 🙂 

Prvé pohyby prišli v 16tt a ako tehotenstvo ďalej postupovalo, tak som mala pocit, že toto moje tretie chlapčiatko bude rovnaký pohoďák ako jeho najstarší brat. V brušku sa len občas mrvil, pučil, žiadne nočné maratóny sa nekonali 😀 

Postupne sa začal blížiť záver tehotenstva a mne sa natískala otázka- aký bude pôrod tentokrát? Tak som si začala robiť svoj súkromný prieskum, že aké sú pôrody číslo tri v porovnaní s predchádzajúcimi. Záver bol zaujímavý. Najčastejšie výsledky boli, že buď bol tretí pôrod extra rýchly a ľahký, alebo naopak ho veľa žien vyhodnotilo ako najhorší pôrod- údajne často dochádza k povoleniu väzív a dieťa potom zle rotuje, čo spôsobuje komplikácie. 

No pekne, to mi teda moc nepomohlo 😀 

Moje prvé dva pôrody boli totižto veľmi podobné- 37+5 mi nadránom praskla voda. Potom dlho nič, a potom pár hodín bezbolestných kontrakcií a dieťa bolo na svete. Ale vraj má byť každý pôrod iný, všade som čítala. To už by bola riadna náhoda, keby som to aj tento krát mala rovnako. NIe, to sa nedá, teraz mi začne pôrod kontrakciami, hovorila som si celý deviaty mesiac 🙂

V predchádzajúcich tehotenstvách som od 36tt začala aplikovať rôzne obľúbené vyvolávacie rituáli 🙂 - skákanie na fitlopte, veľká fyzická aktivita, pitie maliníku a pravidelný sex 😀 tento krát sa mi pri dvoch malých deťoch a neskutočnom úpeku vonku nič také robiť nechcelo, maximálne som sa vyknedlila k našim do bazéna, občas nejaká menšia túra na hrad a to bolo celé 🙂 pohoda, klídek, tabáček 😀 

Avšak, ako sa blížil “môj termín” čiže 37+5 začala som byť čoraz nervóznejšia, hlavne preto, že na pôrod to vôbec nevyzeralo a odhadovaná váha malého v 36+0 bola tri kilá (dvoma gynekológmi nezávisle od seba), čiže v termíne by to bol určite riadny macko. 

37+5 bola nedeľa. A nepraskla mi voda! A neprisli ani kontrakcie žiadne. Nič, ničovaté nič sa nedialo. V pondelok som už mala pocit, že strašne dlho prenášam 😀 Ale chodila som nejako často na veľkú. Dokonca mi muž volal z práce, či je všetko v poriadku- nezvyčajné 🙂 Volala som aj s maminou, tá zrovna v ten víkend bola na vybratie mandlí. Trošku som jej to vyčítala, či to nemohla odložiť, keďže ona bola jediná, čo mohla prísť k deťom, tatino bol v nemecku. Hovorí mi, že čo panikárim, však hádam neporodím dnes. No, však hádam nie. Poobede mi volala sestra, že musí ísť na myjavu, takže keby niečo, ani ona mi nevie pomôcť. Neriešila som, však som sa na pôrod necítila. Večer o piatej sme začali hrať s mužom biliard, to bol náš každovečerný rituál počas tehotenstva, že aspoň nejaký šport 😀 

Muž si otvoril pivo a celé ho vylogal na jeden šup. Ja som zo srandy prehodila- a Ty prečo piješ pivo, čo keď mi praskne voda? Spolu sme sa na tom pobavili. A o hodinu to už tieklo 😀 ako sme dohrali (vyhrala som!), šla som odložiť tágo a zrazu žblnk v bruchu a už som len cítila ako mi voda steká po nohách 🙂 

Volala som rýchlo mamine, či teda zvládne chalanov, však im stačí dať večeru a uložiť do postele. Chudinka, musela to zvládnuť, nikto iný pomôcť nemohol. Ja som s odtekajúcou vodou ešte rýchlo zbalila tašku do pôrodnice, sadli sme do auta a vyrazili na 60km cestu do mojej obľúbenej pôrodnice 🙂

Premávka bola dobrá, žiadne zápchy ani nepredvídane okolnosti nás nepostretli, ani raz muž neporušil predpisy (sa neopovážil kvôli tomu pivu 🙂 ) a čistý čas cesty bol 50 minút 🙂 do pôrodnice sme dorazili okolo siedmej večer. Voda v aute málinko odtekala, malý kopal, kontrakcie žiadne. Na príjme sa ma sestrička pýta, že čo sa deje, tak som povedala, že mi odtiekla voda, ale kontrakcie nemám. Medzitým sa tam zastavila aj mladučká doktorka, tá keď to počula, hovorí: dobre, urobíme monitor, dáme ju na oddelenie a ráno sa uvidí. Mne padla sánka, že či si myslí, že ju tam budem do rána otravovať 😀 tak jej hovorím: nebojte, pani doktorka, do polnoci máme odrodené 😀 

Prezliekla som sa do nemocničného hábitu a šla na ten otravný monitor. Trčala som tam prosím pekne hodinu, keďže môj malý flegmoš sa očividne rozhodol prespať vlastný pôrod a nie a nie sa zobudiť 🙂 Výsledok vyšetrenia znel: na 4cm otvorená, voda odteká, kontrakcie žiadne. Hovorím doktorke, že ja to už poznám, ja mám všetky pôrody rovnaké. Nech mi dá klystír, potom nabehnú kontrakcie, tie budú tak hodinu dve, potom sa postavím a potom už porodím o chvíľu. Vyvalila na mňa oči, že takto si nadiktovať vlastný pôrod, že to ešte nevidela 😀 Ale bola úžasná, lebo mi verila a urobila presne to, čo som jej hovorila 🙂 žiadne umelé vyvolávačky mi nenútila. Po ukončení monitoru nasledoval klystír, po ňom hneď nabehli kontrakcie po dvoch minútach, aj keď slabučké, len okolo 25 torrov. To už som ale šla na pôrodnú sálu a za mnou prišiel muž 🙂 a zas ma dali na monitor, och joj. Aspoňže som mohla byt v polosede, panva pekne smerom dole, celá uvoľnená. Kontrakcie prichádzali v pravidelných intervaloch, doslova som si ich užívala, boli mi až príjemné, len jemne bolestivé, ale úplne som preciťovala ako sa otváram a ako sa malý pripravuje na príchod na svet. Ešte hovorím mužovi, že takýto pôrod je riadna nuda 😀 

Po asi hodine som už cítila, že to dlho trvať nebude, tak prosím sestričku nech zavolá doktorku, to bolo už niečo po jedenástej v noci. Doktorka prišla, vyšetrila ma a hovorí, že ešte len tak na 6-7 cm som otvorená. A začala mi ponúkať nejakú injekciu do zadku. Zo slušnosti som sa zatvárila, že nad tým rozmýšľam, ale potom som rázne odmietla 🙂 Práve vtedy malému padli ozvy. Tak že ešte chvíľu na monitore som musela byť. Cítila som, že sa mám otočiť na ľavý bok, to asi malý potreboval dorotovať. Potom som sa postavila. Prišlo päť kontrakcíí po minúte, boli to moje prvé kontrakcie v ten deň, ktoré naozaj boleli, aj keď predýchavať som nemusela. Len som poskakovala na špičkách ako zajko 😀 v priebehu piatej kontrakcie už aj muž videl, že to ide, tak volal na sestričku. Pribehli našťastie rýchlo. Vyskočila som na posteľ a šlo sa tlačiť 🙂 tlačila som z celej sily napriek výkrikom doktorky, že mám spomaliť 🙂 na štyri zatlačenia bol malý vonku. A ja mierne potrhaná, na štyri vonkajšie stehy. Ale, konečne sa mi splnil môj sen a do náručia som prvy krát dostala bábätko ešte špinavé a krvavé priamo z bruška. Neopísateľný pocit 🙂 Po chvíľke ho odniesli na odmeranie a váženie, a potom bol znova s nami, dokonca prebehol aj pokus o prisatie, aj keď bohužiaľ neúspešný. Na malom bolo vidno, že by mu ešte prospelo byť pár dní v brušku, tak ho po hodinke zobrali na vyhrievané lôžko. Ráno mi ho však priniesli a odvtedy sme stále spolu.

Ako sa hovorí, že až tretie dieťa si vie človek naozaj užiť, tak u mňa je to dokonalá pravda. 

Na rozdiel od jeho bratov, som tohto malého človiečika milovala od úplného začiatku. Stále ho nosím na rukách, v noci sa kochám ako spí, som roztopená vždy, keď otvorí tie svoje modré oči a uprie na mňa ten múdry vážny pohľad. Proste- som doňho 🙂

A krátke zhrnutie na záver 🙂

Viliam sa narodil 18.7.2016 o 23:31 (stihli sme to do polnoci! 🙂 ), s váhou 3460 a dĺžkou 51cm, obvod hlavičky 36cm (že ďakujem pekne). Narodil sa ako ľahko nezrelý v 37+6. 

Môj pôrod číslo tri bol až na to jednodňové “meškanie” úplne rovnaký ako predchádzajúce dva pôrody, až ťažko uveriť takej náhode 🙂 

Viliam je rovnaký pohoďák ako bol aj v brušku. Väčšinu času stále prespí, a pokiaľ nespí, tak pokojne pozerá okolo seba, plače, len keď je hladný, alebo ho tlačí prdík 😀 Dokonca ani žltačku nemal, z pôrodnice sme šli, keď mal tri dni. 

Som vďačná, že som sa od muža nechala nahovoriť aj na tretieho potomka, je to zas niečo úplne iné, nové, vrelo odporúčam každej 😀

Mne už k šťastiu nič nechýba.

Ďakujem za prečítanie 🙂