A teraz realita.
Kam až siaha moja pamäť i pamäť mojich blízkych, vždy som chcela byť učiteľka. Ako sa to prejavovalo? Vo filmoch som videla veľkú kaskádovo urobenú aulu v ktorej sedeli študenti. Prišla som k babke, postavila sa na schody a horlivo prednášala davu plyšakov. Potom som z tých schodov spadla rovno na hlavu. Na tom mieste mi vypadli hneď vlasy a moji milujúci prestrešený rodičia ma ihneď vyskúšali básničku. Keďže som ju povedala celú, nešli sme na pohotovosť. S vysokoškolákmi som skončila. Stredoškoláci ma veľmi nechytili. Teda, ani mi v tedy nenapadlo, že existuje niečo medzi učením sa. Písmen a učením sa kvantovej fyziky. Veľmi dlho ma držala pedagogika prvého stupňa. Veď to poznáte. Plyšaci mali rovnaké mená ako spolužiaci, prvé slovo ktoré som napísala bola triedna kniha.(seriózne vážne) Známky som udeľovala za sympatie z reálneho života a chuťovka bola, zošity mojich súrodencov kde som opravovala neexistujúce chyby. Moja starká ,ktorá bola v tom čase už ležiaca a ja som s ňou neraz zostala doma aby mohli rodičia výbehnuť z domu, bola neustále učastná vyučovacieho procesu. A koľko krát som na ňu kričala aby si neradila s mojou babikou pri písomke! ♥️ Bol to krásny bezstarostný život! A keďže som do MŠ nechodila a predsa som prišla do Zš ako čítajúci a píšúci prvák, rozhodla som sa odovzdať svoje poznatky o výchove a vzdelávaní práve najmenším účastníkom výchovy a vzdelávania. A keď už tak rovno takým ktoré to nemajú v živote ľahké. Vyštudovala som predškolskú a elementárnu pedagogiku a pedagogiku psychosociálne narušených , štátnicovala s dvoma deťmi s kiahňami. Vďačná pánu Bohu, že som sa v súkromnom živote našla ako matka troch detí a 10 neterí a synovcov ktoré sú tiež poznačené mojimi pravidelnými pestúnskymi schopnostiami a v profesii ako učiteľka v MŠ ktorú už 3mesiace robím v čisto rómskej Mš♥️♥️♥️
