O Červenej čiapočke

Jedného krásneho dňa sa adolescentné dievča Červená čiapočka vybrala za starou mamou. Adolescentné preto, lebo hádam žiadna normálna matka by neposlala malé dievča osamote krížom cez celý les. Aspoň v súčasnom civilizovanom svete nie.

Červená čiapočka sa uberala letným lesom a niesla chorej starej mame za košík rôznych dobrôt. Stretol ju horár. Ten si ju premeral chlipným pohľadom. Dievča si vykračovalo v ľahkých krátkych šatočkách, s dlhým vrkočom z plavých vlasov, vykúkajúcim spod červenej šatky. Horár sa začudoval, prečo sa vlastne volá Červená čiapočka, keď má červenú šatku. Premeriaval si ju kým mohol. Dlhý krk, veľké modré oči, pevné guľaté prsia, úzky driek, dlhé rovné nohy. Horár vedel, že dievčina má svoju prvú periódu dávno za sebou a že by ju mal premenovať na „Nielen červená čiapočka“. Olizol si pery a mľaskol. Radšej sa rýchlo odvrátil, inak by sa zvyšok dňa nemohol venovať horárčeniu.

Ako druhý ju stretol vlk. Ten sa na Červenú čiapočku tiež zadíval pohľadom labužníka. Predstavil si chuť šťavnatých mladých steakov na jazyku a spustili sa mu sliny. Každý normálny hladný vlk by sa na ňu okamžite vrhol a roztrhal ju. Ale toto normálny vlk nebol. On sa jej najprv prihovoril. Červená čiapočka ostala v počiatočnom šoku a mala pocit, že halucinuje. Asi predchádzajúci večer s Jožom zjedli priveľa lysohlávok. Nie, to bolo s Janom! S Jožom predsa prišla o panenstvo. S Janom len občas spávala… Tie príležitostné výpadky pamäte ju miestami iritovali. Ani teraz si z celého šoku nevedela spomenúť, kam sa vlastne uberá a bezradne rozhodila rukami.

„No dobre, dievča, pomôžem ti,“ upokojoval ju vlk. „Máš so sebou košík s jedlom. Predpokladám, že to všetko nehodláš zbaštiť sama. A podľa obsahu si to sotva nachystala ty, ale niekto z tvojej rodiny. Takže nejdeš na rande, ale niekomu blízkemu niečo nesieš. A keďže ide o základné potraviny, ten niekto asi potrebuje pomôcť. Je tomu tak?“

Červená čiapočka s otvorenými ústami a vypúlenými očami niečo zajachtala a potom ukázala prstom na opačný koniec lesa:

„Stará mama…,“ predralo sa jej z hrdla.

„Šikovná,“ pochválil ju vlk. „Vieš ty čo? Stretneme sa tam? Ok? Cool? Ty natrhaj zopár kvetov a ja zatiaľ zabavím starú mamu.“

Každé normálne dievča, ktoré by stretlo rozprávajúceho vlka, by čo najskôr vyhľadalo psychiatra. A každé normálne dievča, ktoré by stretlo rozprávajúceho hladného vlka uháňajúceho za jej starou mamou, by aspoň ozlomkrky bežalo za horárom. Nie však Červená čiapočka. Tá sa vybrala trhať kvietky. Dievča muselo mať nervy z ocele (alebo mozog z polystyrénu…).

Nech vás toľko nenaťahujem a uvoľním to neznesiteľné napätie: vlk vbehol do chalúpky, zdrapol starú mamu a odtiahol ju do šopy, aby nezasvinil barák. V šope z nej pooberal zvyšky užitočného mäsa a s námahou tú starinu požul. Rozhodol sa, že čiapočku počká za dverami, keď tu mu napadlo, že si z nej predtým môže vystreliť. 

Obliekol si nočnú košeľu i čepiec starej mamy a nasadil jej okuliare. Zaliezol do postele a s napätím čakal na hrôzostrašnú reakciu, ktorú jeho nechutný žart spôsobí. O to viac ho ohromilo, keď dievča vošlo a naozaj si myslelo, že on je starou mamou. Musel sa z celých síl premáhať, aby potlačil záchvat smiechu. Dievča však predsa len niečo tušilo. Pýtalo sa, prečo má stará mama také veľké oči, veľké uši a veľké zuby. Pri zuboch ju vlk už nevládal ďalej naťahovať a musel si vybrať. Buď podľahne takému záchvatu smiechu, že prerastie do epilepsie, alebo sa konečne naobeduje.

Hlad zvíťazil.

Tentoraz nedbal o to, či chalupu zasviní alebo nie a usporiadal hostinu rovno v babičkinej posteli. Z dievčaťa ostalo zopár ohlodaných kostí spolu s lebkou.

Vlk si spokojne odfúkol a natiahol sa v pelechu.

Niekedy v rovnakom okamihu zápasil horár s pokušením. Zatúžil sa znovu zahľadieť na čiapočkine vnady pod ľahkými letnými šatami. Usúdil, že dievča zostane u babičky dlhšie. Veď on len akože pôjde okolo a pozve sa sám na návštevu. A potom dievča odprevadí domov. Čím neskôr, tým lepšie.

Keď horár namiesto tínedžerských vnád našiel sýteho vlka chrápať medzi kosťami, zaschnutou krvou a franforcami šiat, bez váhania ťahal z pleca brokovnicu.

Vlk sa strhol a vydesene sa díval do ústí dvoch hlavní.

„Ty mizerná beštia, na mieste ťa zabijem,“ precedil napálený horár.

„Zadrž! Zadrž!“ zvolal naňho vlk. „Ja ti to vysvetlím!“

„Čo mi tu chceš vysvetľovať,“ vrčal horár. „Zožral si dievča, ktoré…“

„Ktoré ty si chcel pretiahnuť!“ pohotovo dodal vlk. „Je tomu tak?“

Horár zdvihol hlavu a zvraštil čelo. Neprestával však na zviera mieriť.

„Ty si sa načisto pomiatol, vlk. Ty jedno zvrátené prašivé hovädo!“

„Počkaj, počkaj!“ nevzdával sa dravec. „Stavím sa, ako ťa poznám, že si dievča chcel za tmy odprevadiť späť k dedine a tam ju za humnami znásilniť.“

Horárovi v nemom úžase poklesla sánka.

„Prosím ťa, netvár sa,“ krútil hlavou vlk. Veď ťa nejakú dobu poznám. Poznám dobre aj iných dedinčanov. Musím vás dobre poznať, keď som vám chodil kradnúť ovce i sliepky.“

„Čo o nás ty už len môžeš vedieť…,“ mračil sa naďalej lesník.

„Napríklad, že Červená čiapočka dala už celej dedine. Dokonca aj farárovi. Jediný, komu nedala, si bol ty. A ty to vieš.“

„Čo to trepeš…,“ bľabotal vydesene horár a ruky sa mu roztriasli.

„Hrozný pocit,“ pokračoval vlk, „najmä keď si vedel, že jediný, koho z celej dediny nechce, si ty.“

„Čo…?“

„To. A tak si sa to rozhodol dnes večer konečne zmeniť. To.“

„Ja…, ja…,“ koktal horár a hlaveň zbrane spustil k zemi.

„Áno, ty, ty,“ dohováral mu vlk. „Dnes by si ju znásilnil a zajtra by to vedela celá dedina. Šiel by si pred súdnu stolicu a odtiaľ na šibenicu. Dlžíš mi svoj život, že som ťa oslobodil od pokušenia. Veď vy sa tam u vás modlíte k akémusi ukrižovaného mŕtvemu a prosíkate, aby vás oslobodil od pokušenia. Ber to, že ťa vypočul a zoslal ti mňa. Ber to ako zásah osudu, vyššej moci…“

Horár neprítomne prikývol a celý omámený si sadol k vlkovi na posteľ. Ten ho priateľsky objal okolo pliec.

„Pozri kamarát, my dvaja si navzájom vypomôžeme, však? Ty ma necháš žiť a ja za odmenu zahladím všetky stopy po tvojich čižmách a zanechám plno odtlačkov mojich láb. Taktiež prisahám, že zmiznem z chotára a viac sa nevrátim.“

Lesník vstal, prehodil si flintu cez plece a ako v delíriu vyplával z chalupy. Vonku na ceste sa spamätal a chvatne sa porozhliadal. Nikde nikoho. Rýchlo sa vzďaľoval a keď zmizol v lese, vydýchol si, aké nesmierne šťastie ho stretlože neskončí na šibenici.