Rodič, najväčšie nemehlo dnešnej doby...
Dnes večer som spravila taký pokus: pustila som nám dokument The happiest toddler on the block (Najšťastnejšie batoľa v okolí), dúfajúc, že sa spolu s manželom dozvieme niečo nové. Nejaká tá zaručená rada, ktorú nám ešte nik nedal, a že tých rád už bolo požehnane zo všetkých strán, hlavne teda tých nevyžiadaných. To viete, obdobie vzdoru je raz obdobie vzdoru, a vtedy nejeden rodič má sto chutí povesiť svoje „rodičovské remeslo" na klinec.
No ubehlo len pár minút, čo sa na nás z obrazovky škerili najšťastnejšie deti na svete a muž, ktorému za svoje blaho vďačia - Dr. Karp - a už mi bola poskytnutá informácia, že to moju najdrahšiu polovičku nebaví. Že ani tej angličtine veľmi nerozumie, bo rýchlo im tá huba melie, ale o to ani tak nejde, pretože aj tak vie, o čom tam ten pánko kecá, a síce zase tie reči o tom, že máme deti rešpektovať. Proste nuda. A že radšej ide spať.
A tak som vypla toho neprirodzene všeobjímajúceho chlapa, hoc práve začal prednášať svoj návod na obsluhu síce zložito vyzerajúceho, no v podstate pomerne primitívneho systému menom DIEŤA, a že to vyzeralo celkom zaujímavo... Niekto odvážny sa tu totiž odhodlal nazvať veci pravými slovami a tú jedinečnú úžasnú bytosť (rozumej dieťa) nazval prehistorickým tvorom (alebo ak chcete, jaskynným človekom, orig. caveman). Veru, to už sa začína podobať na ten náš kvietoček ľúbezný, čo doma pestujeme.
Ja svoje deti milujem, o tom nemusíte pochybovať ani minútu. Ale som sakra unavená... Je to namáhavé, odolávať akémusi tlaku okolia, spoločnosti, všetkých tých „múdrejších, skúsenejších, študovanejších"... (Pod)vedome tuším, že úplne stačí počúvať, čo mi môj materinský inštinkt káže.
Ešte namáhavejšie je nechať sa viesť týmto tlakom a dať na rady iných. To aby si jeden každý večer hádzal za hrsť piluliek do krku. Na ukľudnenie. Zaručené rady neznajú konca, fungujú univerzálne, dajú sa aplikovať okamžite. Tak, aby dieťa zapadlo presne do rámca a nevytŕčalo. Nedajbože niečo nejde podľa šablóny... Vravím, je to na pilulky. Pretože ono to skrátka MUSÍ fungovať, a keď to nefunguje, niečo nie je v poriadku. Rady sú zaručené, chyba je teda v dieťati, alebo rodičoch. No a dieťa je obrazom svojich rodičov, čiže v konečnom dôsledku je vinník aj tak vždy istý. Rodič, najväčšie nemehlo dnešnej doby.
Problém menom dieťa dnes skúmajú tí najväčší odborníci z celého sveta. Neustále prichádzajú s novými a novými poznatkami a chrlia jednu užitočnú publikáciu za druhou. Priebežne niektoré čítam, nechcem byť predsa mimo obraz, keďže mám doma už dva takéto exempláre a v pôrodnici mi k nim neposkytli žiadny certifikovaný manuál.
A tak som v obraze, a už presne viem, ako sa veci majú. Že mám byť milá, láskavá, trpezlivá, vnímavá, empatická, veselá, hravá, aktívna, povzbudzujúca, jednoducho, ako správne môj muž podotkol, také tie reči o tom, že máme deti rešpektovať... Samozrejme, popri tom všetkom, neustále a dokola naša mantra - HRANICE, hlavne tie HRANICE a ešte raz HRANICE. Bo inak, čo i tam dušu dáš v tom boji divokom, stanov hranice, lebo budeš otrokom.
Dnes viem, že toto tempo dokonalej matky je na mňa prirýchle. Pretože JA v kritickej situácii nemám čas (a chuť a ani žiadnu ďalšiu premennú) v pokoji si nad to sadnúť, vypracovať analýzu situácie s prihliadnutím na všetky vonkajšie i vnútorné činitele a zhodnotiť, či je vhodnejšie použiť za daných okolností postup A, B alebo C. Už viem, že oveľa ľahšie je o tom písať, čítať, pritakávať na všetky tie motivačné a poučné dokumenty a rozplývať sa nad obrázkami šťastných detí a spokojných rodičov.
Ale realita je to, čo žijem. Že som z mäsa a kostí, a že dokonalé je len to ticho, čo nastane, keď naše dietky večer konečne zaspia. Milujem ich, a predsa robím aj chyby a neraz ma mrzia, joj, a ako! No ktosi múdry kedysi povedal: „Najväčšia chyba, ktorú v živote môžete urobiť, je mať neustále strach, že nejakú urobíte."
Preto smelo do ďalších dní, veď čo nás nezabije, to nás posilní..!
dokonale napísané!! 🙂
u nas co fungovalo vcera uz dnes nefunguje, takze aj keby bol manual, tak mi je na ... 😀
@emjee tie "manualy" sa dobre citaju, ale ked sa ti stane, ze nezareagujes "tym spravnym ukazkovym sposobom", a ze sa to aspon mne stane neraz, tak si s vedomim, ze si nereagovala celkom tak, "ako by si mala", mozes akurat tak neurozu alebo depku uhnat... Niekedy ked niektore veci citam, inac akoze knizky su to naozaj pekne a vyborne im to v nich funguje, tak mam pocit, ze staci raz zlyhat a dieta bude do konca zivota trpiet, nebude sebavedome, bude nas tyrat a podobne..
Perfektne popisane.. Ja len nechapem, naco tolko knih, manualov (ako k mobilu) rád a neviem čoho. Naše mamičky to nepotrebovali a sudiac podla mňa a brata z nas vychovali rodicia normalnych slušnych ludi... tak isto sme robili zlotu, oduvali sme sa, hadzali o zem, ale pochybujem, ze v tom okamihu si moja mamička zobrala knihu alebo lovila v mysli, co teraz robiť... Ja osobne som sa tiež nikdy nedržala knih pri vychove mojho drobca, ked som potrebovala radu, spytala som sa tych najspolahlivejších- mojich rodičov... Možno nezapadam do okruhu "tabulkovych" mamiciek, ale ved o com by to bolo, kedy vsetci boli rovnaky 🙂
aj ti ludia, co pisu tieto knihy sa musia niecim zivit, no nie? myslim, ze vsetko moc rozoberame a na vsetko sa divame kritickym okom...tie knihy, kto ich rad cita, nech si ich precita, zoberie si z toho nieco, nesmie ich brat ako tzv. "manual", lebo vsetko sa meni: vyskumy, matky, deti, postoje ... aj tak si kazda mamicka vychova dieta po svojom (nezavisle od toho, kolko knih precita) a najvacsiu ulohu tu naozaj zohravaju rodicovske vzory alebo vzory v okoli ... najvacsia chyba vsetkych ludi je, ze sa vecne s niekym porovnavaju - tabulkami, knohami, druhymi mamickami ... no a predsa cielom kazdej matky by malo byt, vytazit zo svojho dietatka to najlepsie a vychovat z neho dobreho cloviecika
krásny článok a veľmi povzbudzujúci a som asi tá mamička čo hodne číta no ale ako píšeš život je život a ja si už s mojim "anjelikom s rožkami" fakt niekedy pripadám v koncoch má 1,5 roka a mám pocit že za chvíľu my bude skákať aj po hlave a nech sa všemožne snažím v praxi použiť rady ktoré dostávam či čítam aj tak nič nepomáha niekedy asi fakt stačí byť len mamu a nesnažiť sa byť super mamou a nebáť sa tých chýb ktoré spravíme
ono každý vek prináša svoje plus a mínus, teraz sa hádže o zem, v puberte možno bude trieskať dverami a odchádzať🙂 dnes bol v TV super film o ďeťoch, aké boli hrozné k rodičom, robili si s nimi, čo chcú...deťom treba stanoviť hranice, to ich robí slobodnými, lebo sa naučia, že život im bude večne stavať mantinely...čo sa týka hádzania, nechala by som to tak, lebo tým podľa mňa deti pútajú len pozornosť, keď si ich nikto nevšíma, prestanú s tým...alebo super je, tiež sa začať hádzať o zem a myslím, že s tým dieťa pravdepodobne prestane, bude sa čudovať, čo mama robí🙂 ale to je len môj odhad, lebo ja nie som tzv. "múdra" kniha
skvelééééé 😀
krasne napisane a pravdive 🙂
@denisic v zasade s tebou suhlasim, ale na margo hranic, ked moje dieta predvadza co dokaze (a nemyslim teraz v pozitivnom zmysle :P), tak si casto vypocujem (dokola to iste) - "musis mu stanovit hranice!!". Akoby som nic ine uz od jeho narodenia nerobila. Samozrejme ze stanovujem hranice, opakujem sa ako papagaj, som dostatocne presvedciva aj vytrvala, ked vravim TOTO NIE a dieta predsa si kona po svojom. V takomto pripade ma naozaj mantra o hraniciach dokaze vytocit, ked si niektori ludia naozaj myslia, ze ho za porusenie hranic snad chvalim... myslim, ze väcsina rodicov hranice prirodzene stanovuje, lebo malokto si necha skakat po hlave dobrovolne, len ono niektore deti skratka vzdoruju a vzdoruju... Kamarat psycholog mi minule povedal - "hranice su precenovane, na prvom mieste musi vzdy stat vztah". Takze pes moze byt zakopany aj tam, lebo dieta nebude stastne vylucne tym, ze mu dokola budeme urcovat mantinely.. aj to, samozrejme, bozechran, ale nielen to.
úžasný článok, akoby mi z duše hovoril ... ja manuály nečítam, nakoľko ich píšu ľudia, ktorí danú vec videli (zo zásady citovej nezaujatosti) iba na obrázku... zvyknem improvizovať... a potom to tak aj vyzerá... 😀 ... ale dieťa zatiaľ žije, tak to asi nerobím úplne na... 😀 😀 😀 a keď počujem vetu "musíš mať hranice" ... tak sa mi vyhádžu pupáky, hold alergik sa nezaprie... hranice som povolila na úroveň "pokiaľ nerobí zle, nikomu neubližuje, nikoho neobmedzuje, nič nerozbíja a správa sa relatívne slušne, môže skúsiť robiť aj dačo nové (prípadne neplechu)"... inak to nemalo cenu, pretože som sa zmenila na vreštiacu príšeru, ktorá celý deň hučala "nerob, nesmieš, choď od toho, pusti, nechaj, poď, poslúchaj, nerev, nehádž sa o zem, netrieskaj s tým a pod..."
@cicimotinka podobne hranice mam aj ja 🙂 v zmysle "sloboda jedneho konci tam, kde zacina sloboda druheho"
@sjuzocka pekne napisane🙂 jasne, ze stanovit hranice neznamena, ze treba cely den dieta okrikovat, ja som to skor myslela v zmysle ako si navaris, tak si ustelies, ked je dieta mile, tak i ja budem mila, no neznamena to, ze ho budem snazit stavat do formy, ktora sa paci mne alebo ktora je tzv. konformna v spolocnosti, mne sa tiez paci idea slobodneho rozvoja dietata, ved su to osobnosti a tak ich treba brat🙂
Pekna veta „Najväčšia chyba, ktorú v živote môžete urobiť, je mať neustále strach, že nejakú urobíte."
a vdaka za pekny clanok 🙂
neviem ako je to možné, že dnes som si od teba prečítala prvý článok a hneď som hľadala ďalšie....tak sa radím oddnes medzi tvoje faninky..a prajem nech to to čo najviac ťuká...do klávesnice 🙂
Začni písať komentár...
milujem tvoje články a tu mi hovoríš z duše to čo by som povedala ja len inak !!