Aj vás poslali na toto vyšetrenie? Aj vy ste hľadali, čo budú s vami robiť? 

Našli ste toho veľmi málo, resp. v slovenskom jazyku minimum a niečo viac na inojazyčných diskusiách?

Náučné videá v anglickom jazyku, kde hovoria, že to nebolí a vy tomu nejak neveríte?

Keď vás pri objednaní na zákrok vyplašia, že je to malý chirurgický zákrok a bez sprievodu ani nezačnú?

Ako to teda je?

Možno môj článok trochu pomôže.

Áno, pri objednaní na zákrok som sa vyplašila, však vo všeobecných popisoch čo je to biopsia nikde nepíšu, že je potrebný sprievod a je to len odobratie malej vzorky a všetko je navrhnuté tak, že to takmer nebolí a pripadnú malú bolesť zvládnete bežným liekom proti bolesti a mierny diskomfort pociťujete len v deň odberu.

Zrazu príde poučenie, že fyzicky šetriaci režim 7-9 dní, žiadne šoférovanie, žiadne nosenie kabelky, žiadne dvíhanie ťažkých vecí.....(ťažká je 40kg svahovka, ktorých som v záhrade vynosila 8 paliet a nie 5kg kabelka vhodná akurát tak na sebaobranu! )

Zmätok v hlave, však na edukačnom videu na stránke nemeckej kliniky ide pani ku kamoške na návštevu s veľkou kabelkou na pleci a vysmiata, na nejakom americkom portáli lekár objasní, čo sa deje a tiež nehovorí o obmedzeniach v normálnom živote....

Čo fčul? Mám sa začať obávať? Ako vyriešim chod rodiny, keď okrem manžela nemá kto pomocť?

Hneď pri objednávaní som povedala, že ak nezoženiem sprievod na 7:30, tak ani neprídem (vyšetrenie sa nedá presunúť na 9:30, aj keď kalendár sestričky je na ten čas prázdny). Musím zohnať niekoho, kto tam ráno so mnou pôjde a keď príde manžel po rannom rozvoze detí po mňa do Bratislavy, bude môcť tá prvá zlatá osoba odísť. Alebo ak sa nebodaj stane, že bude manžel musieť ísť na služobku, budem to musieť odšoférovať nejak sama. MHD vylučujem hneď, nebudem visieť na tyči MHD aj s kabelkou a liezť do vlaku alebo autobusu s kabelkou v ruke, keď mi všetko zakázali.

Deň pred mi volajú, či mám sprievod a či prídem, potrebujú vedieť, či majú na zajtra všetko nachystať. Plná pochybností hovorím, že prídem ale predtým chcem ešte rozprávať s lekárom, lebo sa mi proste nezdá, čo je napísané v závere vyšetrenia. Proste nesedí mi to logicky. Ale zase som milo prekvapená, že zavolali oni aj keď sme sa dohodli, že zavolám len vtedy, ak nezoženiem sprievod.

Prichádzam, konzultujem, lekárka je veľmi milá, vysvetľuje. Aj tak tomu veľmi neverím, lebo je to plocha, žiadna hrčka nie je hmatná, ale MRI môže nadhodnotiť zobrazený objekt a oni potrebujú mať istotu, koľko majú operovať.

Nakoniec súhlasím a dostávam oblbovák. Vraj to pred vyšetrením dávajú. V poučení pred vyšetrením to nepovedali, v edukačných videách ani zmienka......v duchu si hovorím, že dobre, že som dala príkaz manželovi prísť po mňa, lebo s oblbovákom by som pravdepodobne neodšoférovala.

Pre istotu si pýtam 2 tabletky, ale dostávam len 1. Nervózna som viac ako pred pôrodom. Nemám pocit, že oblbovák zaberá.

Volajú ma dnu, dostávam flexu do žily ako obvykle a nesiem si striekačku s kontrastnou látkou ako obvykle (už som tam bola 2x, tak aspoň viem, kam mám bez okuliarov ísť a nestrápniť sa vyvalením dverí).

Líham na stôl, vidím, že zameriavaca mriežka je pripravená. Začína okolo mňa väčší ruch ako som predpokladala pri pomerne jednoduchom vyšetrení. 

Hovoria mi, že teraz zafixujú prsník, že to bolieť nebude, ale može to byť nepríjemné. Však OK, keď to bolieť nebude. Ak vás pri kojení uhryzlo dieťa, tak toto je, akokeby sa vám do prsa zahryzlo 20 detí. Nepríjemné, ale nebolí. Stále nervózna, hovorím si, prečo ten oblbovák nezaberá. Idem do MRI na prvé zameranie. Trasiem sa jak osika, neviem, či z nervov alebo to je vedľajší účinok oblbováku, ktorý nechce sviňucha zabrať ale za každú cenu sa snaží nájsť uplatnenie. Hovorím si, že som mala viac bojovať o druhú tabletku oblbováku, no neskoro.

Idem von, čakám, že už príde vodiaca ihla. Pýtam sa, či mi už dajú tú vodiacu ihlu, že ešte nie, že ešte zameriavajú. A dostávam lokálnu anestézu. Že to bude štípať, ale treba vydržať. Držím, srkám, takto ma neštípali ani decká, keď mi pricvakli nôžkou malinkatý kúsok kože na vnútornom stehne keď sa učili chodiť. Radšej som sa ani nepýtala, akú ihlu pri odbere použijú, lebo keby mi povedali, že 7G, asi by som zdrhla. 

MRI doťukalo, počujem otvorenie dverí, vyťahujú ma von a už mi vravia, že dostanem ešte jednu dezinfekciu a už príde ihla. Pripravená na prevŕtavanie ako keď mi dával gynekológ implanon bez umŕtvenia. Cítim trhnutie na koži a potom už nič. NAŠTASTIE, lebo s celou prsnou cievkou pripevnenou na hrudníku by som pri úteku vyzerala blbo.

Nie, nepriviazali ma, dvere nezamkli, ako sa smiali na začiatku. Ten oblbovák stále nič.

Zase ma vozia a kontrolujú, či je vodiaca ihla na správnom mieste. MRI doťuká, dvere sa otvárajú, počujem otvorenie druhých dverí a vozík s odberovým vákuovým bazmekom. 

Tak už to asi príde. Vraj sa nemám hýbať, zatiaľ len dávajú dovnútra odberovú ihlu. Nič necítim, začínam sa ukľudňovať a modlím sa, nech už je potom. Na jednu rotáciu ihly 10-13 vzoriek. Zapínajú prístroj. Začínajú odber, nesmiem sa hýbať. Podľa zvuku bazmeku sa snažím rozlíšiť, či režú alebo už odsávajú vzorku. Zmenu zvuku celkom dobre počuť aj napriek slúchatkám na ušiach. Prvá - necítim nič. Druhá, necítim nič. Začínam sa tešiť (oblbovák tuším zaberá, keď sa teším pri rezaní cecku) , tretia, štvrtá, piata, šiesta, úplne parádne to ide. Už len 3-6 a mám to za sebou. Siedma bolí statočne, mykať sa nemôžem, tak kričím. To nezakázali. Vraj už budú končiť, nech vydržím. Však mi na začiatku vraveli, že ak ma to bude bolieť, ešte mi pichnú. Ale berú ďalej. 8 necítim, tak dobre, k tej 7 asi neprišla anestéza, vzhľadom k veľkosti mojej dudy-obludy to snáď bolo len 1 miestečko. 9 nič. Pri tej 7 neviem, či bolelo viac toto, alebo nočné nečakané skočenie na lego. Pri legu si v bezpečí domova a spiacich deťoch môže človek šťavnato zanadávať, ale tak nebudem brýzgať za bieleho dňa pri ľudoch, ktorí majú záujem zistiť rozsah operácie. A desinka, ktorú zase zrovnávam s legom a kričím. 

Vraj už dosť, že som sa držala vynikajúco a pridajú anestézu - zase stres, či náhodou nežartovali s tým končením a nechystajú náhodou druhú rotáciu ihly......A počujem, že urobte laváž (laveage po anglicky, na to je na bazmeku špeci gombík a robí sa to po ukončení odberu na odsatie prípadných zvyškov tkaniva a krvi, VĎAKA, že viem po anglicky a mohla som si to prečítať a vypočuť na nete v tých edukačných videách). Necítim nič, vyberajú ihlu, dávajú inštrukcie, čo všetko nesmiem robiť. Pýtam sa, či upratovať môžem, ja dávam inštrukcie im, aby to teda povedali všetko manželovi, keď príde po mňa. A že či mi naozaj nemá kto pomôcť aj s deťmi. Nie, okrem manžela nik. A že snáď mi teda pomôžu deti aspoň s vysávaním. No s tým možno.......Stláčajú prso, už je naozaj po a tie 2 rezy boleli to menej ako jazva po sekcii pri prvom vstávaní. Mám sa pomaly posadiť, dávajú mi tlakovú náplasť, vyberajú flexu zo žily, mám si už sama držať prso aj vpich po flexe. Nejak som sa zložila do divnej jogovej pozície s menom DRŽ-PRS-DRŽ-ŽILU a sedím a čakám, či náhodou neodpadnem, ako po výbere mandlí v 16. Pýtaju, sa ma, či sa mi točí hlava a či môžem prejsť do kabínky. No skúsiť to možem, hlavne mi neukazujte vzorky, lebo výber mandlí bol OK, kým som tie mandle neuvidela - vtedy som odpadla. Tak sa smejú, že mi nič ukazovať nebudú. Pre istotu sa nepozerám, či tam ostali nejaké stopy krvi alebo nie. 

Sedím v kabínke v jogovej pozícii DRŽ-PRS-DRŽ-ŽILU, každú chvíľu nazerajú, či som OK. Asi som veľmi kričala pri 7 a 10, neviem.......Po 5 minútach mením jogovú pozíciu na DRŽ-PRS, nasadím si okuliare a vidím tú cvakaciu zameriavaciu mriežku v umývadle. Nie je krvavá a tak neodpadávam. Po nejakom čase sa môžem obliecť a že prejdeme hore, kde dostanem ľadovú kocku a musím počkať na kontrolu.

Tak mi sprievod nesie kabelku, kabát, ideme, vraj ma bolo počuť až do čakárne (ale tam chodba mala cca 2m, dvere na MRI asi boli otvorené a potom len 1 sklenené dvere, snáď to nebolo také hrozné).

Ideme na 1. poschodie, cestujeme výťahom. Pýtala som sa, či ideme peši alebo výťahom, sestrička na mňa divno kukla. V duchu rozmýšľam, či budem mocť doma vyjsť na 4.poschodie peši, keďže výťah nemáme. Ale radšej sa ani nepýtam, lebo manžel by ma vyniesť nevládal, keby som nemohla.

Dostávam ľadovú kocku, držím. Zvoní telefón, prichádza manžel. Vysvetľujem, že už nemá ísť na MRI, ale som inde, nejak mimovoľne vstávam a idem mu naproti. Sprievodu vstávajú vlasy dupkom. Ale tak sedím už polhodinu, bolí ma akurát tak zadok a všetko mi začína byť jedno. No KONEČNE - oblbovák zabral na 100%. Ani chlad na prse necítim z tej ľadovej kocky a potom mi dochádza, že kôli umŕtveniu a v duchu velebím toho, kto to vymyslel.

Sedím tam asi 1-1,5 hod, potom kontrola, žiadna krv a poučenie, že na kontrolu som objednaná a musím na ňu prísť so žiadankou z ambulancie. Začína sa mi dvíhať tlak - ako správnemu IT - či je nutné trepať sa do inej ambulancie po žiadanku, keď oni mi prikázali prísť na kontrolu a všetko majú v počítačoch a každá ambulancia, do ktorej ma posielajú, si vie zobraziť výsledky všetkých vyšetrení. SOM V PORIADKU keď ma trápi analýza procesu. Idem si teda po tú žiadanku do ambulancie, dávam si ibalgin, lebo koža začína ťahať. V lekárni kúpim náplaste na 4 dni, ako mi prikázali.

Cestou domov na mieste spolujazdca nejak divne vnímam priestor a zase pochybujem, či by som to odšoférovala. Nie z hľadiska bolesti, ale ten oblbovák je FAJN. Ako by som sa k tomu vedela dostať? Legálne alebo aj nelegálne, tak 10 denne by mi niekedy aj stačilo.

Ako bolestné si rozkážem obed v reštike. Vyleziem z auta, idem si 10m a uvedomím si, že kabelku nesiem automaticky v ruke. Zvozím manžela, prečo na mňa nedáva pozor a cítim sa FAJN. 

Doma si ľahnem, ale hlavne preventívne, aby som sa mohla v nadchádzajúcich dňoch vyhovárať, prečo nemôžem upratovať a variť. Fakt ma to nebolí. Jediné, čo mi vadí, je tá priesvitná náplasť, ktorá ma vždy na ruke štípala a teraz ma začína štípať aj na prse.

Na ďalší deň ráno bolesť necítim, len mierne ťahanie vo vnútri. Dávam pozor na prudké pohyby, ak si potrebujem otvoriť okno alebo vybrať tanier, radšej pridŕžam prso jednou rukou aby sa nehýbalo a aby sa to čo najlepšie zrástlo a aby sa to neroztrhlo.

Išla by som druhýkrát, keby som musela?

Keby som musela, tak áno. Ale bojovala by som o 2 tabletky oblbováku a ešte recept na najbližší týždeň, aby ma neštvalo, ako mi najbližšia rodina "pomáha". Vodu si viem naliať aj sama, aj jesť urobím, ale to blato v chodbe po dupaní špinavými čižmami fajn nie je. Ale mohlo by byť 😀