Príbeh je z knihy Slepačia polievka pre dušu - Čerstve mamičky. Každá, ktorá má dieťa sa v tom príbehu, či už s menšími alebo väčšími obmenami 100%-ne nájde 😀

Bola som, stručne a jednoducho povedané, na smrť uťahaná. Ako mladá mamička starajúca sa o domácnosť so štyrmi čulými drobcami, ktorých som priviedla na svet v šesťročnom časovom rozpätí, som mala pocit, akoby na mňa zrazu v jednu bezútešnú nedeľu všetko padalo.

"Potrebujem si pospať," posťažovala som sa manželovi. "Spánok ma uzdraví. Túžim po ňom. Potrebujem ho. Zaslúžim si ho. Chcem si len dobre a dlho..."

"Tvoje prianie je mi rozkazom," vyhlásil.

"...neprerušovane pospať."

Nadvihol obočie, zatiaľ čo sarkasticky vrhol pohľad smerom na dvor, na ktorom buchotali naše deti.

"Nerušene? Vážne?" Pokrútil hlavou a sucho sa zasmial. "S týmto osadenstvom toho žiadaš priveľa."

Ak by moja sánka nebola aspoň taká unavená, ako zvyšok môjho tela, určite by som ju zaťala. Namiesto toho som to len zopakova, chrliac zo seba ponad plece jednotlivé slová, zatiaľ čo som už uháňala hore po schodoch.

"Neprerušovane. Chcem si len neprerušovane pospať."

Našuchorila som si vankúš, vytiahla si teplučkú prikrývku až pod bradu a schúlila sa do klbka. Ledva som zavrela oči, začula som, ako moje ryšavé batoľa kričí zo schodov.

"Mamí! Mamí!"

Pretiahla som si prikrývku cez hlavu.

"Mamí, kde si?"

"Vedela som, že toto nemôže fungovať," zahundrala som si sama pre seba a povzdychla si. Ale kým som stihla odhodiť prikrývku a vyliezť z postele, môj manžel mužne prebral na svoje plecia bremeno zodpovednosti.

"Pssst. Koy, vráť sa sem dolu," povedal pološeptom, aj keď vedel, že som ešte nemohla zaspať. "Mamička si šla zdriemnuť. Ak niečo chceš, synku, musíš to povedať ockovi. Dobre?"

"Dobre," odvetil Koy súhlasne zvučným hlasom.

Spokojne som opäť privrela oči.

"Takže," manželov hlas stúpol, zatiaľ čo ho trochu netrpezlivo nabádal k odpovedi, "povedz mi, čo chceš?"

"Mamičku," povedal Koy plačlivo. "Chcem svoju mamičku."