Mám ich už dlho. Už tak dlho, že si pomaly ani nevybavím ako a kde som k nim prišla. Samozrejme preháňam, len som chcela zdôrazniť, že je to už naozaj celkom pekná znôška rokov (5? 6? Či dokonca 7?) A aby som nezabudla - milujem ich. Za tie dlhé roky som si k nim vytvorila veľmi vrúcny vzťah. Obyčajne sa mi to pri veciach nestáva, ale tieto letné sandále skutočne milujem. Nikdy som ich nenosila ako vôl kožu (nie ku všetkému sa totiž hodia), možno aj preto po tých rokoch vyzerajú stále úžasne zachovalo. Ale posledné tri letné sezóny som s nimi zažila doslova infarktové stavy.

Vykračujem si v nich a zrazu... puk - puk. Odlepí sa na nich podrážka takým spôsobom, že musím zvyšok cesty absolvovať chtiac - nechtiac na boso, so sandálkami v ruke. Ľudia po mne skúmavo pozerajú a najskôr rozmýšľajú, či mi nešibe, keď kráčam na boso. No ale čo, keď sa inak nedá? Tak ale sú mi tí ľudkovia v podstate ukradnutí aj so svojimi pohľadmi a myšlienkami, lebo sa maximálne sústredím na terén pod chodidlami, aby som nestúpila na čosi, čo by veľmi zabolelo. A takto sa to celkom na vlas, opakovalo posledné tri letá po sebe. Raz s jednou, potom druhou sandálou. Hovorím si - „Nechcem sa vás v žiadnom prípade vzdať, ideme do opravy obuvi, však odborníci pomôžu, zalepia“. Áno, po každý raz zalepili, ale asi slabo lepili. Po nejakých troch noseniach sa celý cirkus so známym puk - puk, na vlas opakuje. Nesiem teda sandále znova a znova do opravy, nezabudnem upozorniť, že už boli u nich lepené, ale opätovne sa rozlepili. Samozrejme, bločik som zvykla odhodiť a tak pani, čo ich preberá je vlastne rada, že si neuplatňujem reklamáciu a cálujem ďalšiu a ďalšiu službu. Celkovo za tri sezóny som ich takto dala lepiť šesť krát, posledné dva razy, však už poučená, si odkladám pokladničný blok a službu reklamujem, takže za ňu neplatím, ale oprava tým pádom trvá dlhšie a mne sa za ten čas cnie po mojich sandálkoch, ktoré si nemôžem užiť. Samozrejme si pri prebratí reklamovanej opravy vypočujem, že odborníci lepeniu venovali maximálnu pozornosť, posledný krát, dokonca, že sandále sú trvalo nezlepiteľné a mám očakávať ďalšiu „nehodu“. Alibisti! Keď sa staré známe puk - puk zopakuje siedmy raz, už vážne nahnevaná, si zadovážim lepidlo na obuv nesmrteľnej značky Chemoprén a odhodlám sa sandále na kompletku rozobrať, vyčistiť a svojpomocne zlepiť. Trvalo mi to (nepreháňam) dva dni. Opatrné, kompletné odlepenie podrážky a kožených remienkov, vydrhnutie vo vode, odmastenie, vysušenie, potom zlepenie, zaschnutie zlepenýchh častí a konečné ošetrenie. Najdlhšie zo všetkého mi trvalo začistenie od niekoľkonásobných, brutálnych nánosov obuvníckeho lepidla. Sandále teraz vyzerajú k svetu a v konečnom dôsledku som so sebou maximálne spokojná, lebo stále bezchybne držia pokope. A tentokrát ich naozaj nosím ako vôl kožu, aby som sa ich používaním utvrdila, že som ich zlepila dobre. No a čo z toho všetkého vlastne vyplýva?

Za prvé: Keď máme niečo radi, oplatí sa investovať do záchrany prípadných „nehôd a škrabancov“ všetky svoje sily a možnosti.

Za druhé: Nespoliehajme sa pri tom na druhých (teda pokiaľ je aj iná možnosť), lebo nikomu nezáleží na záchrane tak, ako nám samotným, hoci si tí druhí, dajú za to zaplatiť.

Za tretie: Nikdy nie je neskoro objaviť v sebe vôľu a schopnosti, o ktorých sme doposiaľ ani len netušili. V mojom prípade, že keď chcem, viem byť aj veľmi dobrá opravárka obuvi.