Obetujme sa s mierou

Neuveriteľné, ale konečne sa mi podarilo opäť sadnúť za klávesnicu a trošku si „mentálne oddýchnuť“. Nuž, je to už nejaký ten piatok, čo som nič nenapísala a popravde mi to už chýbalo, no zas raz k nám dorazilo nové obdobie, kedy mi asi vymenili dieťa a ja som bola pár dní skutočne mimo.

Neviem čím to je, no vždy, keď mám pocit, že už je dobre a máme aký-taký režim, niečo sa zrazu pokašle. Pred pár dňami k nám dorazila Kristínina nespavosť a hoci cez deň nedávala viac ako spánky alá 3 x po 20 minút, večer bola ako Duracel a s kľudom sa budila aj 11x  za noc. Poviem vám, mala som dosť. Od kedy sa narodila, chodím často ako zombie, no toto (našťastie párdňové) obdobie zo mňa spravilo mentálne labilnú, urevanú, neskutočne vyčerpanú trosku, ktorá doslova nevládala to drobčiatko držať ani v rukách...

Prežili sme! Ale! Uvedomila som si, že nie som len ja rodič. Povedala som si dosť a zapriahla som makaróna do materstva, akoby bol moja kamoška z pôrodnice. Bol to pekný výraz, keď sa na mňa z kúta pozrel ako už hádam 200-týkrát hompŕlam malú na rukách a zrazu mu vravím „si na rade!“

Reagoval však pokojne a povedal, že neni problém. Bol problém, keďže som ich počula blabotať aj o dve hodiny potom. I keď som sa cítila previnilo, aspoň som si našla čas na vytrhanie obočka, vypitie kávy a dokonca 20 minútovú sprchu, čo sa nestalo už ani nepamätám. Bolo to skvelé.

Doteraz som vnímala materstvo ako nejakú moju povinnosť...ako svoju prácu na 24 hodín a jediná pauza pre mňa sú tie Kristínine 20 minútove šlofíky, ale i ja som človek a prihlásila som sa na AcquaGym. Ak má makarón právo na 2 večery v týždni na futbal, mám ho aj ja na 45 minútové cvičenie s dôchodkyňami.

Taktiež som si vytvorila právo na súkromnú hodinku, keď sa môj muž vráti z práce. Síce vtedy zvyčajne varím, no aspoň sa nenaháňam s vrešťadlom na rukách.

Spočiatku som sa cítila previnilo, dokonca blbo, najmä keď som malú počula dlhšie plakať , no musela som to proste vydržať a dobre som spravila! Je pravda, že makarón chodí do práce, no pracuje najmä hlavou, nič fyzické, za to ja mám občas psychiku (z únavy)  už riadne rozbitú a o svojej fyzičke už dávno nehovorím.

Mať dieťa je obeta, ale obetujme sa s mierou. Nie je to len mama, je to aj otec, ktorý má priložiť ruku k dielu. Viem, je kopec chlapov, ktorí to robia automaticky, no aj kopec takých pre ktorých to je niečo neprirodzené, pretože boli vychovávaní v štýle „Muž zarába, žena sa stará o deti a domácnosť!“ Môj muž bol vychovávaný presne v takom prostredí, no mám to šťastie, že má srdce a zaroveň vie aká som keď som namiešaná v kombinácií hladu, únavy a nedaj Bože krámov. Vtedy utekajte! 

Takže ženy, ukrojme si trošku času pre seba, aspoň teda my, čo máme zatiaľ jedného drobca. Fakt to treba!

Blondínka v Benátkach