Čo mi život v povinnej karanténe dal a čo vzal

...už je to pár dní čo nás vypustili z povinnej karantény a tak som sa rozhodla napísať pár riadkov o tom, ako som tie takmer tri mesiace prežila. Nebol to veru horor, ale ani prechádzka ružovou záhradou, každopádne prežila som a so mnou aj kopec ďalších. Vďaka Bohu!

Nikdy by som si nepomyslela, že sa stanem súčasťou svetovej pandémie a že mesiace strávim doslova medzi štyrmi stenami. O niečom takom som naposledy počula na hodinách dejepisu a tak mi to celé pripadalo na začiatku ako scéna z akéhosi filmu. Nikdy nezabudnem na to ako sa večer makarón  prikradol ku mne do postele a zašepkal mi, že na ďalší deň už nemôže ísť do práce, pretože sa Benátky stali takzvanou červenou zónou. Vtedy mi asi prvýkrát zablikala varovná kontrolka, že sa niečo naozaj deje a že vo večerných správach asi nekecali. Celé sa to zbehlo pomerne rýchlo. Zo dňa  na deň som kočíkovanie presunula na balkón, no nečakala som, že to bude trvať takmer tri mesiace...Čo už, prežili sme. Ak vás zaujíma čo nás toto "väzenie" naučilo čítajte ďalej.

Čo mi karanténa vzala

Pokoj - jednoznačne mi vzala pokoj a kľud. Každodenné správy o tom koľko nových prípadov pribudlo, koľko ľudí opäť umrelo... no nič vábne, poviem vám. Či som zapla rádio, telku, alebo internet, o ničom inom sa nehovorilo a tak sme sa z tohto "média" sveta postupne odstrihli.

Istotu - istotu, ktorú som pred tým mala. Viem, že Slovensko a Taliansko sú síce od seba pár stoviek kilometrov, no vždy som mala istotu, že keby sa nedaj Bože niečo doma stalo, sadneme do auta a za pár hodín som pri našich. V tomto období začal mať môj otec problémy s tlakom, bývalo mu nevolno, odpadol... ten strach, že keby sa niečo stalo a ja nemôžem byť pri nich bol asi zo všetkého najhorší.

Rodinnú idylku - áno, áno aj o tú sme chvíľami prichádzali. Ono to bolo všetko na začiatku ružové a osrdiečkované, veď hurááááá family time, ale poviem vám 24/7 v malom byte s mužom, ktorý je síce doma, ale nie je doma (makarón pracoval celý čas z domu) nie je taká romantika ako sa zdá. Boli chvíle, keď som mala chuť sa vystreliť na mesiac. S mojou Kristínou sme mali parádny režim. Ráno a upratalo, šlo sa von, potom sa varilo atď. a zrazu to bolo celé naruby. Pohodené ponožky, makarón nonstop v pyžame, Kristína, ktorá sa mu nonstop snažila vkradnúť do pracovne, no čo vám budem rozprávať, ale koniec koncov nás to posilnilo a aj keď to ťažko priznávam, bude náročné si opäť zvykať na makarónové nekonečné "biznis-tripy"

Postavu - v tomto snáď nie som sama. Pribrala som, žrala som, stratila som pohyb. Čo viac k tomu napísať?! Pred karanténou som dala malú do kočíka, respektíve do nosiča a aj tri hodiny som nekonečne krúžila po parku. V daždi, v snehu, v mrazoch, v horúčavach, no proste vždy a zrazu som len prešlapovala z nohy na nohu. Smutné, ale asi po mesiaci som si povedala, že musím niečo predsa len vyhútať a tak som si z Aliexpressu objednala švihadlo. Videla som sa ako denne spravím aspoň 1000 preskokov a tak všetko bude ako pred tým...to švihadlo mi prišlo včera...neviem s rukou na srdce povedať, či by som tento svoj sľub splnila ak by prišlo skôr. Nech je akokoľvek, o týždeň ideme na dovolenku a tak som si včera skúsila plavky...dodám len toľko, že oddnes už naozaj nežerem!

Čo mi karanténa dala

Lásku - veru, dala mi lásku. Ešte silnejšiu ako pred tým. Ešte viac som začala ľúbiť svojich najbližších, najmä tých, ktorých som pri sebe nemala a zatiaľ stále nemám. Rodičia, brat, kamaráti...Skutočne nie je samozrejmé to, že tu sú. Už je to pol roka čo som našich nevidela a nebudem klamať, veľmi ma to trápi. Čakám len na moment, kedy zrušia povinnú karanténu a hajde s malou na Slovensko!

Vzdelanie - popri karanténe som sa konečne dokopala k pár kurzom a vďaka Bohu som ich skončila úspešne. Nejde len o tieto oficiálne skills, ale aj mnoho iných fajn vecí, ktoré sa človek naučí, keď je nútený. Aj ja som vhupla do sveta kváskovania, pečenia, nových receptov, veď je to aj na mne a makarónovi vidieť...všetky tieto malé radosti mi skutočne pomohli prekonať tie dlhé mesiace.

Trpezlivosť - Och, koľkú trpezlivosť sme pobrali v tomto období. Týždeň čo týždeň som sledovala krízový štáb a čakala na nejaké uvolnenie. Týždeň čo týždeň som Kike šepkala " snáď zajtra, pozajtra, popozajtra pojdeme k starkej, do parku, na hojdačku...zlatá trpezlivosť, naozaj!

Lepšie hospodárenie - vzhľadom na to, že sme mohli nakupovať len raz za pár dní, robili sme si s makarónom zásoby. Vždy spravil obrovský nákup a nevrátil sa do obchodu kým sme skutočne neminuli všetko čo bolo doma. Nehovorím, že pred tým sme rozhadzovali, no neriešila som, čo budem variť, proste sa varilo to, na čo sme mali chuť. Karanténa nás však prinútila variť z toho čo bolo doma. 

Čistejšiu prírodu - pravdepodobne ste sa dočítali o delfínoch, ktoré sa vrátili do benátskej lagúny, o medúzach, ktoré vidieť v kanáloch, o ľabutiach, ktoré sa vrátili o priezračnej vode, ktorú si v Benátkach pamätá málokto či o chobotniciach, ktoré sa usalašili v prístave...áno všetko je to pravda! Príroda sa očistila.

Mohla by som písať toho asi ešte veľa, ale na čo to ďalej rozpitvávať. Toto sú pre mňa nosné piliere, toho čo ma toto obdobie naučilo. Je to už našťastie za nami a i keď pomaly, ale predsa sa ten svet vracia do normálu. Každý si z toho vzal to čo mu bolo treba a tak si to uchovajme. Dúfam, že sa takéto obdobie už skoro nezopakuje a preto si všetci vážme to čo máme, koho máme a kde sme. Nie sú to samozrejmosti.

Blondínka v Benátkach