Chváľme, aj keď nie sme chválení.

Áno, chváľme aj keď nie sme chválení. Viem, znie to zvláštne a možno v niekom práve pulzuje ego, ale je to tak. Skúsme to. Chváľme. Buďme viac ľudskí. Otvorme oči a ústa a neberme všetko ako samozrejmosť. Pochvala sú len slová, no ich moc je neuveriteľná. Stačí pár slov a vieme niekomu zmeniť náladu, deň a možno i celý život. 

Ako často len zabúdame chváliť. Na mnohé veci sme si totiž zvykli. Všetko to dobro a tie skutky čo sa okolo nás dejú berieme za samozrejmosť a zabúdame akú maju hodnotu. Častokrát na to prichádzame neskoro, vtedy keď už strácame. Vtedy, keď všetko to "no jasné" je už nenávratne preč.

Chváľme našich najbližších. Nie je to ťažké. Pochválme tú našu mamu a povedzme: "mami, ten obed bol fantastický!", pochválme tú ženu na ihrisku, ktorá celá spotená nesie na rukách svoje uplakané dieťa. Netvárme sa pohoršene, ale povedzme: "robíš to dobre! Si skvelá mama a raz to prejde." Pochválme tú predavačku v obchode, ktorá stojí 12 hodín na nohách a maká. Nie, nie je to trápne pochváliť mladíka v autobuse, ktorý uvolnil miesto staršej pani. Viem, teraz si poviete, že je to jeho "povinnosť" a máte pravdu, ale bohužiaľ to dnes už nie je štandart. Pochválme aj jeho rodičov, ktorí ho dobre vychovali.

Pochváľme aj toho manžela, ktorý príde večer z práce a namiesto pochopenia nám vlepí výčitku, prečo je všade bordel. Pochválme tú neznesiteľnú kolegyňu v práci či toho suseda, ktorý vám denne vyklopkáva, že vaše deti robia hluk. Prečo?Pretože aj keď nám to je proti srsti, na každom z nás je niečo čo si zaslúži pochvalu. Na úplne každom. Jasné, že to vidíme zahmlene ak ide o človeka, ktorý nás zraža, no i napriek tomu si nájdime aspoň jeden bod za ktorý možme túto osobu pochváliť. Povedzme im to! a prečo? Pretože to vypovedá o nás, o tom že sme silnejší, o tom, že dobro v nás je jasnejšie než temnota v nich a najmä MENÍ TO ENERGIU! Tí, ktorí nám ubližujú čakajú na našu nenávisť, no ak im vrátime dobro, zasiahne ich to.

Chváľme aj naše deti. Nezabúdajme na to. Chváľme ich, keď si to zaslúžia. Chváľme ich za každú drobnosť, ale oprávnene. Naučme ich to nebyť slepí voči okoliu. 

Chváľme. Nebuďme pochlebovační, ale úprimí. Chváľme aj keď nie vždy nám slová pochvali idú z hrdla ľahko. Chváľme, pretože tým ľudí dobíjame. 

Odkedy naša malá Kristínka nastúpila do škôlky, sme v nekonečnom kruhu soplov, kašlu a choroby. Malej sa uľaví a chytí to Rafaela...a takto stále dokola. Byť zavretá 24/7 v byte s dvomi malými, chorými deťmi je čistá psychiatria. Veľakrát sa cítim, že zlyhávam, že to nezvládam, no i napriek tomu mi včera môj makarón povedal, že tot zvládam výborne. Pochválil ma a on teda nie je človek, ktorý nejak chváli, no práve tie jeho slová v tom danom momente do mňa vliali toľko energie, že by som snáď rozsvietila celé Benátky. 

Naozaj pochváľme tých ľudí okolo, lebo ani netušíme koľkým z nás chýba počuť pár pekných slov. Sila slov je neuveriteľná a tak ju využime. Využime ju na to, aby sme dali našim blízkym aj (ne)blízkym pocit, že sú docenení, že to akí sú a to čo robia je úžasne. Možno dnes to niekto naozaj potrebuje, tak teda...Poďme na to! 

Blondínka v Benátkach