Vždy som sa cítila špeciálne. Keď som bola malá, hovorili mojej mame, nech sa o mňa nebojí, že sa určite nestratím. Keď som bola staršia, začala som to počúvať sama. Iste boli nejaké podceňovania, no nie ohľadne guráže, skôr ohľadne privysokých cieľov. Môj cieľ bol ale v podstate vždy jediný. Robiť v živote všetko tak, aby som bola nezávislá. Nezávislá na rodičoch, na partnerovi, na šéfovi, na priateľoch...môj celoživotný cieľ sa stal skutočnosťou. Svoju nezávislosť som si potvrdila, keď som prijala pracovnú ponuku a odišla do Nemecka. Sama, s dvomi taškami, bez jazykovej vybavenosti. Jediné čo som vedela, kde mám vystúpiť. Nakoniec to všetko nejak klaplo a ja som napriek počiatočným ťažkostiam zostala makať v rovnakom kancli doteraz. Behom toho jedného roka som sa stihla zaľúbiť a otehotnieť. A presne v tom momente to celé začalo.

Rozprávka, ktorá môže byť z iného pohľadu možno závideniahodná. Moje pocity sú ale inde. Mám úžasného partnera, ktorý sa teší na bábätko a celý život už začal prestavovať tak, aby bol čo najlepší pre rodinu a pre mňa. Čo plánujem ja? Plánujem si spraviť nemecký titul, plánujem si nájsť novú prácu a plánujem cestovať. Samozrejme, teším sa na moje dieťatko, ale svojich snov sa vzdať nedokážem. Kam ma to zaraďuje? Som karieristka, príliš sebecká či naopak silná moderná emancipovaná žena? Existuje nejaká škatuľka, do ktorej by som sa mohla zaradiť, ukľudniť a nechať sa viesť možno skúsenosťami iných? Stále sa cítim špeciálne. Možno som dokonca novú škatuľku založila. To mi zrejme nikdy nikto nepotvrdí. Väčšina len súcitne prikývne, no pochopenie sa v tom nájsť nedá. Pevne ale verím, že niekde mimo mojich kruhov, nejaká podobná žena je a bojuje so sebou rovnako ako ja. Pokiaľ si si to zrovna ty prečítala, ver, že ťa naozaj chápem a veľmi ti držím palce vo všetkom po čom túžiš.