Už som sa s ním lúčila

Život s uplakaným bábätkom je každodenný boj.  Boj o to, dostať do seba aspoň nejaké jedlo, o odchod na WC, o sprchu po náročnom dni. Lebo celý deň ste dieťa a vy jednou osobou.  

Už prešiel čas dojčeneckých kolík,  refluxovým deťom sa tiež uľavilo,  nervová sústava by mala byť vyzretá, s príkrmami ste tiež začali,  ekzém riešite a je celkom na ústupe,  len vaše dieťa nevníma,  že je niečo lepšie a neprestáva plakať. Len plakať?  To nie je dobré slovo. Vaše dieťa sa zadúša,  reve ako o život,  celé červené a spotené,  zúfalo vreští o pomoc, kým príde láskavá náruč mamy,  až potom dokončí vzlykaním,  nervózne ťahá cumlík,  oprie si hlávku o vašu hruď a smutne hladí do neznáma.  "Aký je kľudný", hovoria vám všetci.  A pritom je smutný. Čo to nevidíte?  Zúfalo smutný,  hračky ho nebavia,  smiať ste sa ho ešte nepočuli a úsmev získate málokedy.  Takmer nikdy. Smutné dni.

A čo ak je to predsa mliekom? Aj sa vám zdá,  že trochu pochudol. Boj o výlučné dojčenie ste vyhrali. Čo ak predsa len hlad?  Nie je na čase,  skúsiť niečo viac? 

Vypil asi 90ml. Chutilo mu.  A ostalo ticho.  Úplné.  Vaše dieťa stíchlo, hojdá  sa v kresielku (po prvý raz!) a vyzerá spokojne.  Celú hodinu.  Tak predsa! Ach, ja hlúpa, veď stačilo dať mu fľašku! Plamienok pochybnosti ostal. Nedovolíte manželovi,  vziať ho na prechádzku a so záujmom čakáte,  čo sa bude diať. Začalo to po hodine masívnym zvracaním.  To ťažké umelé mlieko! Neveriacky prezliekate naskrz mokrého syna.  Zdá sa to,  či ozaj zbledol?  Zle mu je, veď iste.  Ale pery, veď sú modré!  Neveriacky beriete bábo do náručia a pozorujete jeho odraz v zrkadle.  Príde manžel.  Ale kdeže,  vracia sa mu farba! A s ňou červená vyrážka okolo ústočiek.  Postupuje rýchlo.  Už viete,  že je zle. Duchaprítomne kvapkáte Fenistil a voláte do nemocnice.  Po Sunare? Netypické.  To by mal len hnačky.  Isto ste nezmenili prací prášok?  Čo ste mu dali jesť?  Chodiť netreba,  to prejde samo. Ach, ja hlúpa!  Nedávajte si v duchu.  Bolo vám to treba! 

Sotva ste dovolali a dieťa je už v jednom plameni. Taká rýchlosť!  Cez bledé vlásky presvitá krvavočervená hlavička.  Tvár napuchnutá ako lopta a cez navreté očné viečka nedokáže otvoriť oči.  Len tenká štrbina. A dieťa nereaguje.  Veď on vôbec nereaguje!   A vtedy vám dochádza... Alergický opuch dýchacích ciest sa nedokážete pretlačiť umelým dýchaním... Vaše dieťa môže umrieť v tomto okamihu... Stane sa to? A čo potom? Mali ste ho a čo keď... už viac nebude? 

Operátorovi tiesňovej linky nebolo veľa treba.  "Pani, adresu!" skríkol do mojich slov. Nepýtal sa už viac na nič... polročné dieťa,  alergická reakcia,  nereaguje... lekár je na ceste k vám...

Na záchranku sme čakali dlhých 40 minút.  Och, keby sme to vedeli! Išli by sme autom.  Ale báli sme sa. Čo keď po ceste...? A posádka bola predsa v našom meste.  Mala tu byť o 5 minút... Nebola... Snáď iný výjazd.  

Dieťa pomaly odpuchalo a červeň ustúpila. Prišlo k sebe. Ostala len vyrážka.  Možno dobre,  že ideme aj tak do nemocnice.  Možno zistia,  prečo plače.  Nezistili.  Vlastne ani neriešili.  Ani to, že sa vám zdá,  že chudne.  Zasmiali sa. Veď je ho predsa dosť!  Žeby bolo predsalen všetko v poriadku? Máte náročné dieťa, viete.  A s alergiou na mlieko.  Hádam preto? Možno,  asi... Ale niečo sa zmenilo. Bála som sa. Sľubovala. Už nikdy sa nebudem sťažovať,  že plače.  Len nech je zdravý! Veď už dáte pozor.  A naozaj.  Bezmliečnu diétu držíte aj vy. Ekzém zmizne, nafukovanie bruška tiež,  no dieťa neprestane plakať.  Už sa na to nesťažujete,  sľúbili ste si... Ale... Ale na jeho plač sa nabaľujú ďalšie problémy...