Byrokratické peklo

Tak som stratila peňaženku. Kreditky, občiansky, vodičský, techničák, kartičky poistenca, peniaze, všetko fuč. Každý, kto to zažil, vám povie: „Kašlať na peniaze, ale aspoň doklady keby sa našli!“ A prečo? Pretože všetci sa bojíme toho vybavovania.

Naskytla sa mi ideálna príležitosť vyskúšať nové klientské centrum, ktoré sa hrdo na stene chváli nápisom: „Ako sme z desiatich adries urobili jednu. Pohodlne na jednom mieste.“ Na jednom mieste? Áno. Pohodlne? Sotva.

Prichádzam o deviatej. Pre tých, ktorí neviete, tak priestor sa nachádza v budove, kde kedysi sídlila Ikea. Áno, celá tá vnútorná plocha je zaplnená ľuďmi, ktorí čakajú na nejaké doklady. Modlím sa, aby to nebolo na nahlásenie straty dokladov. Nachádzam pani na informáciách: „Prosím vás, nahlásenie straty dokladov by som kde vybavila?“ Ťuk ťuk do stroja a vydá mi dva lístky. „To už sa nenahlasuje, to si podáte rovno žiadosť tuto.“ „Ehm, ďakujem.“ To bolo rýchle, pomyslela som si a pozrela na tabuľu s číslami nad pracoviskom, ktoré prijíma nové žiadosti. Na obrazovke svietilo číslo 3110. Pozerám na svoj lístok, znova na tabuľu, na lístok, ktorý má číslo 3232. Nadšenie opadlo. Sedím a čakám.

3115, prestáva ma to baviť. Otváram notebook, že budem zatiaľ pracovať, wifi žiadna.

3120, idem von, navštívim Freshmarket, dám si kávu a raňajky, pracujem.

3156, vraciam sa a ešte stále 70 ľudí predo mnou. Snažím sa vypátrať, či by som zatiaľ nevybavila aspoň kartičky poistenca, keďže pred poisťovňou nikto nečaká. Podarilo sa, pani veľmi milá, mi odpustila, že nemám potvrdenie o strate OP.

3162, vybavím poštu, super, že tu je aj pošta.

3170, pomáham starším ľuďom kúpiť si kolok, aspoň nejaká zábava.

3178, stalkujem deti v detskom kútiku a ľutujem, že som si nevzala tie svoje. Matky s deťmi do troch rokov majú prednosť pri vybavovaní dokladov. Možno by mi niekto za dvacku požičal svoje?

3188, pracujem aspoň to, čo sa dá vybaviť bez wifi a čas plynie všade okolo, len tu stojí. Hypnotizujem tabuľu s číslami. Nič.

3195, čas obeda. Predstavujem si, čo by tu za tie tri hodiny narobili moje deti. Bol by to akt pomsty za to nekonečné čakanie.

3200, som hladná, už len 32 ľudí. Asi aj oni sú hladní.

3206, niektoré panie v evidencii dokladov to vzdali a idú na obed. Nedivím sa tomu, od rána vybaviť 200 ľudí a nezblázniť sa z toho, dá určite zabrať. A za priemerný plat 600e v čistom. Obdivujem každého, kto sa odhodlá v tomto štáte pracovať v štátnej správe, štátnom zdravotníctve alebo školstve.

3210, toto je určite nejaký typ pekla pre nezodpovedné osoby, ktoré strácajú doklady. Inak si neviem celkom dobre predstaviť, ako môžu fungovať 4 pracoviská pre 200 ľudí. Minule som videla taký dokument o chlapíkovi, ktorý si založil biznis na tom, že čakal ľuďom v rade na nové ajfóny a zarábal na tom majland. Aj tu by sa podobný plán určite uživil. 4e na hodinu človeku, ktorý by to tu vystál a nemusím ani opatrovateľku k deťom platiť.

Oooo, 3220, neuveriteľné! Som skoro v cieli.

Na tabuli svieti moje číslo. Chvíľu tomu nemôžem uveriť, no radšej nezdržujem a idem dovnútra. Slečna vybavila vodičský a občiansky preukaz pomerne rýchlo.

„Prosím vás, technický preukaz a evidenčnú kartičku, by som mohla ako vybaviť?“
„Asi na 5ke pracovisku, ale musíte si zobrať nové číslo.“

„A viete mi povedať, čo všetko k tomu budem potrebovať?“

„To ja netuším.“

Ok, možno to pôjde rýchlejšie.

Idem k automatu na poradové lístky, vyhľadám príslušný úkon a na obrazovke zasvieti nápis: „Blahoželáme, ste 128. v poradí. Môžu vás predbehnúť aj klienti, ktorí su objednaní na čas.“ Ale nie, žartujem, to blahoželáme tam nebolo. Turururururuuuu, game over. Tak sedím pred dopravnými evidenciami, keby ste mali niekto cestu okolo, dôjdite na kus reči, budem tu minimálne do zajtra.