Púšťame "to" našim deťom a dúfame, že z nich raz vyrastú slušní ľuďia. Zázračné slovíčka, ktoré aj nám od malička rodičia alebo učitelia vštepovali a neustále trpezlivo opakovali, či pripomínali. Zázračné slovíčka "prosím a ďakujem".

Neraz som sa pri nákupe alebo predaji na tejto stránke stretla s dosť pre mňa zvláštnym prístupom. Netvrdím, že som bezchybná alebo dokonalá, ale snažím sa s každým, či už známym alebo neznámym, baviť slušne a férovo.

Slušne pre mňa v prvom rade znamená:

-pozdraviť, napísať, že mám o daný tovar záujem

-v prípade ak mám nejaké otázky, tak poprosiť (o dodatočné rozmery, atď. )

-v závere poďakovať, napísať aspoň krstné meno, prípadne zaželať pekný deň

Férovo pre mňa znamená:

-nezjednávať keď si to tá druhá mamička vyslovene neželá

-ak o tovar nemám záujem, tak to dotyčnej predávajúcej napíšem (nikto mi predsa z nosa neodhryzne za to, že sú mi tie rifle po zmeraní malé)

-dať avízo o platbe, odoslaní zásielky, doručení zásielky

-na konci samozrejme dobre padne poďakovanie za dobrý a rýchly obchodík (veď práve vtedy je to dobrý obchod ak sú obe strany spokojné), prípadne napísať nejaké to hodnotenie

Myslím, že toto sú minimálne základy slušného správania, ktoré by sme všetci ako dospelí a civilizovaní ľudia mali ovládať. Samozrejme existujú výnimky, kedy sa obchodík nepodarí, ale túto negatívnu stránku bazáru nechcem rozoberať, pretože mne sa to chvalabohu ešte nikdy nestalo. A možno je to aj tým, že jednám slušne a férovo a zázračné slovíčka mi nie sú cudzie.

Spomeňte si, ako vám v zachmúrený deň dokáže zlepšiť náladu úplne cudzí človek, len tým, že sa vás usmeje, pekne pozdraví, či poďakuje. Mne sa to stáva často a beriem si príklad z úplne obyčajných ľudí, ktorý narozdiel od niektorých z vás, nezabúdajú čo je slušnosť. Tiež vedia, ako málo stačí na to, aby niekomu vyčarovali úsmev na tvári, pretože verte mi, to je to najmenej, čo v dnešnej dobe pre druhých môžme urobiť.

Takže Vás milé maminky, nemaminky, čakateľky a snažilky prosím, nezabúdajme, že sme ľudia a nezabúdajme na slušnosť. Nevidím rozdiel v osobnej alebo virtulnej komunikácii, tak prečo by sme k sebe nemohli byť slušní aj tu, keď to dokážeme v reálnom živote? Buďme príkladom pre svoje deti, veď k tomu aby sa nám tu lepšie "dýchalo" stačí tak málo.

Prajem Vám pekný deň, Sandra 🙂

Keď som bola malá, veľa veciam som nerozumela. Často som sa stretávala s dokonale zaužívanou frázou "pochopíš to, keď budeš veľká". Nevedela som sa dočkať chvíle, ked už budem "veľká", aby som všetkému chápala, aby mi moja mama vysvetlila veci, ktorým som nerozumela a na ktoré som sa jej zo zvedavou iskričkou v očkách pýtala. Je pravda, že pán "život" to má proste vymyslené skvele a veľa vecí som pochopila sama, len na to proste musel prísť ten správny čas.

Mám dve nevlastné sestry. Vlastne ich nevlastnými ani nemôžem nazvať, lebo to v našej rodine nikdy nebolo cítiť. Len som nikdy nerozumela tomu, prečo vždy cez víkend prišiel nejaký cudzí ujo, zazvonil pri bráne, sestry nasadli k nemu do auta a už ich nebolo. Keď sa vrátili, priniesli si kopu nových vecí, kopec sladkostí a ja som spoza záclony nenápadne sledovala, čo za "dobrého" uja ich to vždy niekam berie a nedokázala som pochopiť, prečo ja musím ostať doma. Závidela som im. Na otázku, čo je to za uja a prečo s nimi nemôžem ísť aj ja, som dostala odpoveď "pochopíš to, keď budeš veľká". Čakala som a čakala, až raz zrazu, ani neviem prečo a ako, mi to zrazu došlo. Ten ujo už k nám dávno nechodil a ja som sa až postupne dozvedela všetku tú nepeknú dospelácku pravdu. Toľko toho o svojich rodičoch nevieme.

Keď som už prišla do veku, že sa so mnou dalo normáne porozprávať, zvykla som sa v kontexte iných vecí mojej maminy opýtať na niektoré veci zo života a jej minulosti, ktoré mi nejak utkveli v pamäti a postupne sa mi vynárali v hlave ako ucelené otázky, ktorým však chýbali odpovede. Trvalo dlhý čas, kým som mala pokope všetky časti skladačky. Teraz viem, prečo mi to moja mama dávkovala postupne a prečo ma od niektorých nepekných odpovedí chcela v detstve uchrániť. Detstvo je predsa také bezstarostné, prečo ho kaziť "dospeláckymi" problémami. 

To, že moje sestry majú iného otca, som vedela už dávno. Už dávno mi došlo, že práve to bol ten ujo, ktorý ich vždy na víkend zobral preč a pochopila som aj to, prečo som s nimi nikdy nemohla ísť aj ja. V hlave som však stále mala veľa otázok. Prečo ste sa rozviedli? Prečo zrazu prestal chodiť? Prečo, keď sme raz boli v meste len my dve, sme sa s ním stretli a ja som dostala zákaz povedať o tom môjmu otcovi? Prečo ho sestra nepozvala na svoju svadbu?Prečo, prečo, prečo?

Preto...skladačku mám kompletnú a poslednú odpoveď som dostala v čase, ked mala mama podozrenie, že sa niečo podobné stalo aj mne. Samozrejme, že som jej klamala. Viem však, že aj tak vie aká je pravda. Je to predsa moja mama a tá vie všetko. Nemusím nič povedať, stačí, že sa na mňa pozrie, stačí, že počuje môj hlas v telefóne. Aká naivná som bola, keď som si myslela, že pred ňou niečo utajím. Tak isto ako platí veta "pochopíš to, keď budeš veľká", platí aj veta "pochopíš to, keď budeš aj ty mama". V prvej sekunde ako som sa stala matkou som pochopila.

Pred dvadsiatimi rokmi bola iná "móda". Dievčatá sa vydávali mladé, po svadbe nasledovali deti. Tomuto "módnemu trendu" sa nevyhla ani moja mama a vydávala sa ako 20-ročná. Po svadbe prišla na svet moja najstaršia sestra, o 4,5 roka neskôr moja druhá sestra. O dva roky na to sa mama rozvádzala. Mala šťastie, že mala na tú dobu dobrú robotu, dobrý plat, dokázala sa o svoje dcéry plnohodnotne postarať. Nehádzala flintu do žita, žila si svoj život, nikoho nehľadala a predsa niekoho našla. U spoločných známych sa náhodne zoznámila s mojim otcom. Ona mala 30, on 26. V dnešnej dobe si 26-ročný "chalan" hľadí to svoje, býva u rodičov, chodí na diskotéky a na rodinu ani nepomyslí (česť výnimkám samozrejme). ON si ju však zobral za ženu aj keď mala dve deti. ON sa rozhodol založiť si s ňou rodinu aj napriek tomu, ze jeho mama bola zásadne proti. Kde to videl zakvačiť si na krk staršiu rozvedenú ženu s dvomi deľmi. ON je s ňou aj napriek problémom 25 rokov. ON je môj otec a vždy bol otcom aj pre moje dve sestry, ktoré boli v tom čase už veľké, aby všetkému rozumeli a aj napriek tomu ho považujú za svojho otca a nikdy mu inak ako otec nepovedali.

A tá zásadná vec, ktorú som pochopila až keď som bola veľká?

Nech sú moji rodičia akýkoľvek (pretože verte mi, dokonalí určite nie sú) zaslúžia si môj obdiv. ON, otec "s veľkým "O" za to, že sa vo svojom mladom veku podujal na takú "strašnú" vec a "zakvačil" si na krk rozvedenú matku s dvomi deťmi, za to, že medzi nami nikdy nerobil rozdiely, za to, že sa nám nikdy nič nechýbalo. ONA, mama s veľkým "M" za to, že sa dokázala odpútať od hnusného tyrana, ktorý ju mlátil a za to, že sa nebála ostať sama s dvomi deťmi. Za to, že mi obaja dali život a za to, že mi pomohli v chvíľach (aj keď som ich v tej chvíli za to nenávidela), keď som to najviac potrebovala a zobrali ma doslova z hrobárovej lopaty. Lebo tým smerom som bohužiaľ naberala rýchlosť, aj keď som si to nechcela priznať. A to, že chceli ako správni rodičia pomôcť svojej dcére som pochopila, až keď som na to dozrela.

Pochopila som to, až keď som bola "veľká".

Aj keď veľká som už dávno, dospelá oficiálne od 18-tich rokov a neoficiálne až od momentu, kedy sa mi narodil krásny zdravý syn.

A posledná časť skladačky, ktorou sa stalo poznanie príbehu mojej maminy kompletné? Jej otázka, keď mala podozrenie, že sa mi deje niečo podobné a na ktorú som jej klamala?

"Bil ťa?"

"Nie."

Myslíte, že mi uverila? Ja viem, že nie. Mamu proste neoklameš, nie na dlho. Možno ti zhltne, že si spala u kamarátky, aj keď pravda je niekdy inde. Ale to len preto, že ona sama tomu veľmi chce uveriť. Ale neoklameš ju, keď ti je smutno, keď si neštastná, keď sa s tebou niečo deje, keď si poznačená do konca života. A toto som pochopila, až keď som bola veľká a hlavne, až keď som sa sama stala matkou.